Otázky svetonázoru. Zväzok I.

tibku

Člen
Okres
Košice
1. Od zostavovateľov

Predstavujeme vám zbierku článkov o svetonázore, ktorých autorom je Naum Matrin. Články sú prezentované formou jednoduchých životných príbehov a ukazujú, ako hlboké svetonázorové nastavenia ovplyvňujú každodenný život. Takéto články pomáhajú vytvárať kultúru, kde každý človek zvyšuje svoje povedomie, rozširuje svoje obzory, spája sa s inými ľuďmi, vytvára vnútorne bezstresové otvorené systémy.

Náš tím sa rozhodol podporiť Nauma Matrina vydaním článkov napísaných od marca 2021 do februára 2022 vo forme samostatnej knihy. Ďakujeme Naumovi Matrinovi za jeho kreativitu a dúfame v jej pokračovanie.​

Autorský kolektív
fyzikov-programátorov​
 
2. Ako začať skutočne žiť

V Rusku je ťažké nájsť človeka, ktorý nepozná príslovie: „Je dobre tam, kde nie sme“. Ľudová múdrosť prostredníctvom nej v ironickej podobe sprostredkúva myšlienku, že ľudia si zvyknú robiť ilúzie o lepšom živote niekde za horizontom. A drvivá väčšina ľudí, aspoň v hĺbke duše, súhlasí s ľudovou múdrosťou. Napriek tomu je pre niektorých druhou líniou v hlave predstava, že skutočný život sa míňa a niekde inde by sa mohli mať ešte lepšie.

Treba povedať, že ak takéto myšlienky človeka navštívia, znamená to, že naozaj existuje veľký nerealizovaný potenciál, ktorý treba prebudiť. Ale nemali by ste sa s tým bezhlavo ponáhľať, pretože by ste mohli urobiť nenapraviteľné strategické chyby. Akékoľvek podnikanie musí začať dobrou myšlienkou a identifikáciou toho najsprávnejšieho spôsobu jej implementácie, aby bolo realizované skutočne kvalitne. Ak ide o uvoľnenie potenciálu ľudského života, nie je možné nič pokaziť.

V prvom rade je nutné pochopiť, čo človek chce a či to, čo chce, je naozaj dôležité. Stojí za zváženie, že tieto problémy je možné komplexne pochopiť iba uvedomením si vplyvu rôznych kultúrnych faktorov na seba. Všetci žijeme v prostredí tradícií, správania, pravidiel, kódexov zákonov a noriem, ľudských inštinktov, ustálených názorov a názorov na život, sociálneho postavenia v spoločnosti a systému vzťahov medzi ľuďmi. A ak chceme odpovedať na otázku: "čo je pre mňa skutočne dôležité?", v prvom rade sa nebudeme zaoberať sami sebou, ale súborom kultúrnych programov a stereotypov, ktoré sme si počas života v našej zložitej spoločnosti navrstvili.

Pri odpovedi na otázku „čo je pre mňa dôležité?“ kultúrny program poslušného syna odpovie, že je preňho dôležitý názor jeho rodičov, inštinktívny program mladej ženy povie, že je dôležité, aby urýchlene našla manžela, program chudobného povie, že potrebuje bohatstvo, stereotypy spoločensky slušného občana budú hovoriť o dôležitosti byť ako každý iný, model správania prísne vychovávaného dieťaťa oznámi dôležitosť vynikajúceho študijného výkonu a pracovitosť, názor kolegov v práci a životný štýl známych nútia odpovedať, že prioritou je kariéra.

Existuje množstvo hotových odpovedí, pripravených kultúrnymi modulmi, formovanými spoločnosťou počas mnohých generácií a prijímanými ľuďmi ako danosť. Ale človek, ktorý sa chce naplno a nezávisle odhaliť, potrebuje vedieť hľadať odpoveď nie v súbore svojho existujúceho systému pohľadov, ale vo svojej vlastnej jedinečnej a nenapodobiteľnej osobnosti, ktorá z nejakého dôvodu prišla do tohto skutočného sveta.

Poctivý rozbor skutočného „ja“, rozpracovanie vnútorného sveta a otvorený dialóg s vonkajškom, odpovede na seba samého podľa svedomia, vždy nasmerujú človeka na správnu cestu, kde sa ukáže ako integrálna osobnosť, schopná určiť, čo je skutočne dôležité, čo môže počkať a k čomu by bolo lepšie nikdy nepristupovať.

Žiť podľa svedomia, odhaľovať hĺbku vnútorného sveta môže viesť k tomu, že už nechcete ísť za horizont, pretože sa ukazuje, že aj tu je veľa vecí, ktoré môžete robiť a robiť ich je skutočne užitočné a príjemné pre seba aj pre spoločnosť.

 
Naposledy upravené:
3. Najlepšia cesta ku skutočnému šťastiu

V každodennom živote ľudia robia rôzne veci: nakupujú potraviny, upratujú byt, chodia do práce a robia mnoho ďalších vecí. Často sa to všetko robí nevedome, automaticky - človek nemusí ani premýšľať o dôsledkoch svojho konania. Sústreďujúc sa na okamžité potreby si ľudia niekedy nevšimnú to hlavné - načo to všetko robia? Odpoveď na túto otázku môže zaznieť v dvoch variantoch: buď niečo robia výlučne pre seba a svoje bezprostredné okolie, alebo pre verejné blaho, alebo dokonca pre niečo viac. Ktorá voľba je tá správna?

Pozrime sa na dve extrémne možnosti:​
  • V prípade, že sa každý stará len o svoje vlastné blaho a nevšíma si a nerieši sociálne problémy, ocitne sa v nepriateľskom prostredí. Spoločnosť sa bude riadiť "zákonom džungle" alebo pravidlom "človek človeku vlkom". V takomto prostredí človek nebude schopný myslieť na rozvoj a bude zameraný len na prežitie.​
  • Ak sa každý bude starať najprv o druhých, vytvorí sa úplne iné prostredie. Zavládne pravidlo "človek človeku priateľom, kamarátom a bratom", nebude potrebné starať sa len o prežitie a budú maximálne možnosti pre rozvoj všetkých ľudí.​
V prírode je dobrým príkladom včela medonosná. Vďaka spoločnému cieľu a dobre rozdelenej organizácii sa včelia rodina dokáže nielen zásobiť na dlhú zimu, ale často si zhromažďuje zásoby aj na niekoľko rokov dopredu. To je potrebné v prípade chladného leta alebo na prežitie prírodných katastrof. Sú potrebné aj na začatie ich vývoja pred začiatkom zimy, keď ešte žiadne rastliny nekvitnú.

Okrem včely medonosnej pozná veda aj iné druhy včiel, ktoré sú väčšinou samotárske. Žiadne včely samotárky si nemôžu dovoliť nadmerné rezervy na vývoj. Všetky sú obmedzené len na prežitie. Ani čmeliaky, ktoré tvoria malé kolónie, si nemôžu dovoliť zimné rezervy.

Samozrejme, v reálnych podmienkach nebude voľba medzi osobným a sociálnym taká jednoznačná. Na to, aby sme spoločnosti niečo vrátili, je potrebné vedieť to robiť a vedieť to robiť dobre, na čo je potrebné študovať. Avšak aj študent, ktorý zdanlivo len získava vedomosti, môže niečo vrátiť. Pre učiteľa je veľkou radosťou učiť študenta, ktorý sa snaží, učí a usiluje sa stať lepším.

Najdôležitejšia vec, ktorú človek získava tým, že dáva prednosť sociálnym veciam, je zmysel života. Nie je možné predstaviť si skutočnú radosť a šťastie, ktoré sa obmedzujú na úzke záujmy. Len ak sa človek dotkne niečoho väčšieho, ak sa zúčastňuje na dlhodobých spoločensky užitočných projektoch "za horizontom", môže zažiť skutočnú radosť zo života a nájsť skutočné šťastie.

 
Pozrime sa na dve extrémne možnosti:​
  • V prípade, že sa každý stará len o svoje vlastné blaho a nevšíma si a nerieši sociálne problémy, ocitne sa v nepriateľskom prostredí. Spoločnosť sa bude riadiť "zákonom džungle" alebo pravidlom "človek človeku vlkom". V takomto prostredí človek nebude schopný myslieť na rozvoj a bude zameraný len na prežitie.​
  • Ak sa každý bude starať najprv o druhých, vytvorí sa úplne iné prostredie. Zavládne pravidlo "človek človeku priateľom, kamarátom a bratom", nebude potrebné starať sa len o prežitie a budú maximálne možnosti pre rozvoj všetkých ľudí.​
Ak je možnosť č. 2 extrém, tak by mala obsahovať aj to, že v nej individualita - osobnosť jednotlivca zaniká v šedej mase. Podľa môjho názoru je možnosť č. 2 bez prvej vety harmonická stredná cesta a nie extrém. Prvá veta patrí do extrému: "Ak sa bude každý starať najprv o druhých", bude zabúdať na seba, pričom nik nemôže dávať už ani tú pozornosť, ak sám nie je spokojný aspoň v nejakej miere. Čiže toto je naozaj extrémne. Ale čo tam pri tom robí toto?
  • Zavládne pravidlo "človek človeku priateľom, kamarátom a bratom", nebude potrebné starať sa len o prežitie a budú maximálne možnosti pre rozvoj všetkých ľudí.​
To jednoznačne nezodpovedá extrému. Zodpovedá to niečomu medzi extrémami. Je to harmónia a nie extrém. Harmónia dávania a prijímania. Došlo k zmixovaniu.
 
Pozrime sa na dve extrémne možnosti:​
  • V prípade, že sa každý stará len o svoje vlastné blaho a nevšíma si a nerieši sociálne problémy, ocitne sa v nepriateľskom prostredí. Spoločnosť sa bude riadiť "zákonom džungle" alebo pravidlom "človek človeku vlkom". V takomto prostredí človek nebude schopný myslieť na rozvoj a bude zameraný len na prežitie.​
  • Ak sa každý bude starať najprv o druhých, vytvorí sa úplne iné prostredie. Zavládne pravidlo "človek človeku priateľom, kamarátom a bratom", nebude potrebné starať sa len o prežitie a budú maximálne možnosti pre rozvoj všetkých ľudí.​
V podstate iba tá druhá možnosť umožňuje budovať zložité spoločenské systémy, ako sú štáty s obrovským počtom obyvateľom.
Globalisti preto budujú kult individualizmu, aby sa jednota medzi ľuďmi (smerom k určitým spoločenským cieľom) narušila, aby medzi nimi vznikli sebecké spory a štiepivé tendencie. Aby sa štáty rozpadli na menšie celky, ktoré bude ľahšie ovládať a manipulovať.
Individualizmus je v tomto zmysle dezintegračná zbraň. Zbraň na rozbitie štátov.

Ono, vždy je to o určitej miere, koľko by mal človek času a energie venovať druhým a koľko sebe. Keďže štát je nástrojom na prežitie ľudí, tak každý musí mať voči štátu zodpovednosť, aby bezchybne fungoval. Tu je to heslo namieste: "Najprv mysli, čo ty môžeš urobiť pre vlasť, a až potom sa pýtaj, čo môže vlasť urobiť pre teba".
Ale samozrejme, ak človek nemá byť robot a zombi ako včela alebo mravec, tak musí mať priestor aj pre seba, oddych, rodinu, sebarozvoj. On ako jednotka štátu tiež musí bezchybne fungovať a to sa stane, keď je zdravý a šťastný. To je aj o správnej kultúre, správnych hodnotách, postojoch k životu a spoločnosti.

Vlastne v našich štátoch by to aj takto fungovalo, ale jediný disharmonizačný faktor je tu "elita" a "elitárstvo". Davo-"elitarizmus" ako zriadenie a trockizmus ako démonická forma psychiky "elitárov" to tu celé krivia. Krivia fungovanie spoločnosti, kultúru a výchovu nových generácií, pre svoje sebecké a zvrátené ciele. To je nepriateľ č.1.
 
Naposledy upravené:
Vlastne aj polarizácia spoločnosti často vzniká preto, lebo štát nemá jednotnú ideológiu, ktorá by ho viedla k nejakému deklarovanému cieľu. Namiesto toho máme niekoľko politických strán, každá s inou ideológiou, okolo nich vznikajú fankluby a egregoriálny fanatizmus, a spoločnosť sa štiepy. Toto pozorujeme aj dnes na Slovensku. Pol Slovenska za liberálov, pol za patriotické strany. Predtým polka za kovidizmus, polka proti. A vo všetkom mali prsty médiá, ako komplici a rozdúchavači vášní.
 
Ak je možnosť č. 2 extrém, tak by mala obsahovať aj to, že v nej individualita - osobnosť jednotlivca zaniká v šedej mase. Podľa môjho názoru je možnosť č. 2 bez prvej vety harmonická stredná cesta a nie extrém. Prvá veta patrí do extrému: "Ak sa bude každý starať najprv o druhých", bude zabúdať na seba, pričom nik nemôže dávať už ani tú pozornosť, ak sám nie je spokojný aspoň v nejakej miere. Čiže toto je naozaj extrémne. Ale čo tam pri tom robí toto?

To jednoznačne nezodpovedá extrému. Zodpovedá to niečomu medzi extrémami. Je to harmónia a nie extrém. Harmónia dávania a prijímania. Došlo k zmixovaniu.
Namiesto "Pozrime sa na dve extrémne možnosti" bude zrejme vhodnejšie "Pozrime sa na dve krajné (medzné) možnosti".
 
Namiesto "Pozrime sa na dve extrémne možnosti" bude zrejme vhodnejšie "Pozrime sa na dve krajné (medzné) možnosti".
A je v tomto prípade rozdiel medzi extrémne a krajné (medzné)?
Čo je krajné (medzné) na harmónii (všetko okrem 1. vety z 2. možnosti)? Ak prirovnám extrémy/kraje/medze k princípu metronómu, tak harmónia je v strede. Pričom extrémne/krajné postoje sú tam, kde dosiahne ruka vpravo, alebo vľavo. Čo zodpovedá 1. vete z 2. možnosti, ale nie zvyšku 2. možnosti, ktorá označuje práve ten stred.
 
Vlastne aj polarizácia spoločnosti často vzniká preto, lebo štát nemá jednotnú ideológiu, ktorá by ho viedla k nejakému deklarovanému cieľu.
V současné době je ta polarizace tou lepší variantou. Jednotu ano, ale jakou? Všechny jednotně napíchat nějakým svinstvem údajně proti covidu, všichni jednotně na frontu bojovat proti Rusku, protože to představuje to největší zlo? Chtěl jsem naznačit, že tou jednotnou ideologií také může být covidové šílenství, zelené šílenství, protiruská nenávist nebo jiná odrůda fašismu.
 

@SLAV_jan_in : Ak je možnosť č. 2 extrém, tak by mala obsahovať aj to, že v nej individualita - osobnosť jednotlivca zaniká v šedej mase...

Tieto dve extrémne možnosti napríklad charakterizujú aj vzťah medzi kapitalizmom (1.extrém - individualizmus) a komunizmom (2.extrém - kolektivizmus). Komunizmus môže byť efektívny pri rovnomernom rozdeľovaní bohatstva medzi všetkých členov spoločnosti, sloboda jednotlivca je však obmedzovaná potrebami spoločnosti.
Samozrejme rozhodujúcim faktorom je tu subjekt riadenia.
 
Naposledy upravené:
V současné době je ta polarizace tou lepší variantou. Jednotu ano, ale jakou? Všechny jednotně napíchat nějakým svinstvem údajně proti covidu, všichni jednotně na frontu bojovat proti Rusku, protože to představuje to největší zlo? Chtěl jsem naznačit, že tou jednotnou ideologií také může být covidové šílenství, zelené šílenství, protiruská nenávist nebo jiná odrůda fašismu.
Chápem ako to myslíš, ale aj tak k tej jednote (nie absolútnej, samozrejme) v tom dobrom zmysle budeme musieť smerovať, lebo rozdeľovanie a štiepenie nás oslabuje, a ani tých zdravo mysliacich to nezachráni, ak ich zostanú len fragmentované hrstky. Jednota sa dosahuje oveľa ťažšie, než rozdelenie. Ľudí je ľahšie rozhádať, než vytvoriť atmosféru dôvery a zjednotenie na nejakom názore/svetonázore. A v jednote je sila. Čím je dobrých ľudí viac a čím sú jednotnejší, tým je porážka davo-"elitarizmu" bližšie.
 
4. Rodina a spoločnosť

Keď medzi ľuďmi prebieha rozhovor na tému štruktúry spoločnosti a budúcnosti vo všeobecnosti, o konkrétnych krokoch, ktoré musí človek urobiť, aby zmenil svoj život, často môžete počuť nasledujúci argument: „Chápem vaše obavy a morálne som s vami, ale mám rodinu a ona potrebuje byť živená a podporovaná, takže nie som pripravený na žiadnu aktívnu sociálnu akciu." Predložením tohto argumentu človek nevedome začína oddeľovať rodinné a sociálne záujmy - v jeho chápaní medzi nimi neexistuje priame spojenie. Skúsme zistiť, či je to naozaj tak.

Z kurzu školského dejepisu vieme, že vývoj spoločenských vzťahov prebiehal po etapách. Ľudstvo spočiatku žilo v kmeňoch v rámci primitívneho komunálneho systému s extrémne nízkym stupňom technologického rozvoja. Prežitie kmeňa priamo záviselo od súdržnosti kolektívnych akcií v rámci jedného sociálneho združenia. Postupom času však úroveň technológie a energetickej dostupnosti spoločnosti stúpla natoľko, že umožnila jednotlivým zložkám spoločnosti, ako napríklad rodine, žiť pohodlne v izolácii od združenia. Vznikol tak názor opísaný vo výrazoch „môj dom je moja pevnosť“, „všetko je v dome, všetko je v rodine“, z čoho vyplýva, že všetko mimo domova je nepriateľským prostredím alebo korisťou.

Tento stav so samoizoláciou rodiny od spoločnosti viedol k tomu, že niektorí ľudia, ktorí definujú rodinu ako cieľ sám osebe, sa dobrovoľne odmietajú podieľať na formovaní budúcnosti celej spoločnosti. Výsledok tohto prístupu možno pozorovať na Západe, kde sa obraz amerického sna dlhodobo systematicky vštepoval do spoločnosti, čo viedlo k rozkvetu extrémnej miery individualizmu až k degradácii rodinnej inštitúcie.

V našom každodennom živote je tento spôsob vyjadrený v tom, že pre väčšinu obyvateľstva sa udalosti odohrávajúce za dverami obydlia netýkajú. Preto odhadzovanie na ulici, fajčenie na schodisku, podvádzanie pri pokladni, kradnutie, prijímanie a dávanie úplatkov atď. stáva sa poriadkom vecí. A ak to väčšina začne robiť, stane sa prirodzeným pozadím v živote spoločnosti bez toho, aby vyvolávala otázky o príčinách a podstate toho, čo sa deje.

Z tohto začarovaného kruhu sa môžete dostať len tak, že si uvedomíte, že žiadna rodina nemôže žiť v sebaizolácii od spoločnosti, že neexistuje žiadna osobná ani rodinná istota a istota môže byť len verejná. Všetko, čo do spoločnosti prinesieme, sa nám alebo našim potomkom určite vráti ako bumerang a v mnohých prípadoch sa to vráti stonásobne.

My, žijúci teraz, by sme sa mali dôkladne zamyslieť nad tým, v akej spoločnosti v budúcnosti chceme žiť, aké vzťahy medzi ľuďmi chceme budovať a čo sme pre to pripravení urobiť. Keď sme to pochopili, musíme rozhodne začať konať bez toho, aby sme sa skrývali za to, že máme rodiny a treba ich živiť a podporovať. Odrazovým mostíkom do budúcnosti bez krízy môže byť len svetonázor, v ktorom je celá spoločnosť jednou rodinou a celá planéta spoločným domovom.​
 
5. Svetonázory kaleidoskopu a mozaiky

Ak sa pozorne pozriete na to, ako rôzni ľudia premýšľajú, je možné spozorovať limitné tendencie. Pre niektorých je svet jednotný a holistický obraz, v ktorom je všetko príčina-následok, zatiaľ čo pre iných je svet chaosom náhodne sa vyskytujúcich udalostí. Podľa obrazu sveta sú postavené všetky ľudské činnosti, v dôsledku ktorých získava prirodzený výsledok života. Ktorý svetonázor je najvhodnejším modelom na dosahovanie najlepších výsledkov v živote? Dnes môžeme rozlíšiť dva hlavné typy svetonázoru pozorované v spoločnosti.

Kaleidoskopický svetonázor - keď ľudia v celom prúde udalostí a faktov nenájdu svoje miesto v živote, v ich chápaní každá nová udalosť prinesie do ich svetonázoru iba ďalší chaos, ako napríklad zavedenie nového kusu skla do kaleidoskopu zmení celý obraz. Na základe tohto svetonázoru je predpovedanie a plánovanie svojich aktivít obmedzené na obdobie nie dlhšie ako 2 týždne. Ľudia s takýmto svetonázorom majú tendenciu podľahnúť rôznym druhom manipulácie a nie sú schopní vyvinúť vlastnú metodológiu poznania a tvorivosti adekvátnu životu. To vedie k neustálym chybám a sklamaniam.

Mozaikový svetonázor - ľudia s takýmto svetonázorom vidia svet ako jediný a integrálny, v ktorom je všetko kauzálne určené, kde nedochádza k náhodným udalostiam, a vzhľad novej skutočnosti alebo udalosti dopĺňa obraz sveta, čím je jasnejší, ako napríklad zavedenie nového fragmentu do mozaiky. Tento prístup umožňuje predpovedať a plánovať svoj život na obdobie akéhokoľvek trvania v závislosti od cieľov. Je ťažké zavádzať takýchto ľudí, sú schopní jasnejšie rozlíšiť pravdu od lží. Na základe tohto svetonázoru je pre človeka oveľa jednoduchšie zvládnuť akýkoľvek nový typ činnosti, pretože sa dokáže neustále vzdelávať. Výsledkom je, že počet chybných činov v živote človeka s takýmto svetonázorom neustále klesá.

Žiaľ, moderná kultúra v našej spoločnosti vedie k prevahe kaleidoskopického typu svetonázoru. Úplne mozaikový svetonázor je pomerne zriedkavý, oveľa bežnejšie je vidieť, že človek má mozaikový svetonázor v nejakej vysoko špecializovanej oblasti svojej činnosti.

Ideálne by bolo, keby v spoločnosti prevládal mozaikovitý typ svetonázoru, pretože len na jeho základe možno vybudovať bezkonfliktnú kultúru ľudstva zameranú na rozvoj. Navyše v našej dobe sú na to všetky predpoklady v podobe otvoreného prístupu k takmer akýmkoľvek informáciám odkiaľkoľvek na svete. Ale na to sa musí každý človek snažiť rozvíjať primeranú životnú kultúru myslenia, tvorivý prístup k spracovaniu nových informácií a celoživotné sebavzdelávanie.​
 
6. Majster svojho života

Pri vzájomných rozhovoroch sa ľudia často sťažujú na život, hovoria, že im niečo chýba, a medzi inými hľadajú tých, ktorí môžu za ich problémy. Pozrime sa, ako je táto pozícia konštruktívna, pretože v živote spravidla vyvoláva nespokojnosť a konflikty. Dá sa tomu vyhnúť? Aká by mohla byť alternatíva?

Najskôr je nutné pochopiť, že rozmýšľať je možné z rôznych pozícií:​
  • Na jednej strane sa môžete považovať za objekt, ktorý je ovládaný, ktorý je podriadený životným okolnostiam. V tomto prípade človek reaguje iba na vonkajšie vplyvy a verí, že od neho nič nezávisí.​
  • Na druhej strane môžete prevziať zodpovednosť za svoj život, uvedomiť si, že výsledok v budúcnosti závisí od vašich vlastných činov. Môžete rozvíjať svoje životné ciele, prestať sa sťažovať a začať konať.​
Druhá pozícia vychádza z pohľadu subjektu. V každom procese sú vždy možné dva začiatky: subjekt a objekt. Subjekt je aktívny princíp, ktorý produkuje akcie. Objekt je pasívny princíp, na ktorom sa akcie vykonávajú.

Tento príklad je možné „vizualizovať“ pomocou najjednoduchšej matematiky. V matematike existujú funkcie a čísla. Funkcia (algoritmus) predstavuje aktívny začiatok, čísla (dáta) sú pasívnym začiatkom. Algoritmus vykonáva akcie na dátach podľa určitého programu a dáta sa riadia iba algoritmickým programom. Matematické modely sú mimoriadne rozšírené v akejkoľvek ľudskej činnosti. Používajú sa na predpovedanie počasia, testovanie stability mostov a budov a dokonca aj na simuláciu galaktických zrážok. Samotné matematické modely môžu pôsobiť ako subjekty, keď riadia roboty v nejakom druhu výroby.

Samotný koncept algoritmu dobre naznačuje, čo je potrebné na to, aby sa stal subjektom. Každý algoritmus má postupnosť akcií, konečný cieľ a význam. Preto človek, ktorý sa chce stať subjektom alebo majstrom svojho života, musí formulovať jasné ciele. Musí si vypracovať akčný plán a začať vykonávať svoje činnosti vedome a dobrovoľne, pričom v tom cíti hlboký zmysel.

Na vyriešenie problémov a konfliktov je oveľa lepšie, aby si každý človek vybral pozíciu subjektu. Samozrejme, nie je možné zbaviť sa všetkých problémov naraz. No prevzatím zodpovednosti sa ich môžete pomaly krok za krokom zbaviť.

Keď sa človek stane pánom svojho života, môže sa spojiť s inými, rovnako silnými a aktívnymi ľuďmi. Takéto zjednotenie prispeje k tomu, že subjektivitu nadobudol nielen samotný jednotlivec, ale svoju suverenitu získal aj kolektív, spoločnosť a štát.​
 
Naposledy upravené:
7. Prečo sa spoločenský čas zrýchľuje?

Nedávno ma navštívil starý priateľ a keď sme popíjali čaj, rozhovor sa zmenil na diskusiu o rozdieloch medzi našimi životmi a generáciami našich predkov. V dôsledku toho sme identifikovali zaujímavý vzor, ktorý vám ukážem v histórii rodiny môjho priateľa.

Zo staršej generácie našiel svoju prababičku narodenú v roku 1901. Prežila všetky vojny a revolúcie, ktoré dvadsiate storočie postihlo, a zomrela vo veku 96 rokov pri plnom vedomí. Celý život sa venovala výchove detí a starostlivosti o domácnosť. Na život sa nesťažovala, hoci z neho pila do sýtosti. Základné vzdelanie, ktoré získala na cirkevnej škole, stačilo na plnohodnotnú existenciu v jej súčasnej spoločnosti, hoci mala problémy s používaním televízie a nikdy nemala telefón. Jeho starý otec, narodený v roku 1914, pochádzal z kočovnej kazašskej rodiny, absolvoval 4. ročník základnej školy a po smrti otca bol nútený presťahovať sa na Ural, kde začal pracovať v hutníckom závode. V roku 1938 vstúpil do armády a rok po demobilizácii začala Veľká vlastenecká vojna a on ako súčasť 36. gardovej streleckej divízie prešiel celou vojnou a skončil ju v Rakúsku. Po vojne celý život pracoval v policajnej hliadkovej službe. Povojnová generácia otcových rovesníkov narodená v roku 1950 mala šťastie, že sa narodila v relatívne pokojnom období.

Priateľ, rovnako ako jeho matka, získal stredoškolské špecializované vzdelanie, no na rozdiel od rodičov si počas života musel neustále zvyšovať kvalifikáciu či preškoľovať sa na nové odbory. Priateľ sám sa narodil v roku 1979, čoskoro začala vojna v Afganistane, potom perestrojka, rozpad ZSSR, rozstrieľanie Najvyššej rady, čierny utorok (default 1998), 11. september 2001 atď. Táto generácia sa ocitla v ére zásadných zmien, ktoré prebiehajú v spoločnosti. Počas svojho života získal stredoškolské špecializované a vyššie inžinierske vzdelanie, neustále sa venuje samovzdelávaniu a osvojil si obrovské množstvo profesií, ktoré sa mu v živote pravidelne zídu. Jeho priateľ sa narodil v roku 1991, rok po smrti jeho starého otca, už v inej krajine a inej kultúre, nevidel elektrónkovú elektrotechniku, nemal čas rozprávať po drôtovom telefóne, nepísal papierové listy, skoro začal používať počítač a sadol si za volant.

A tu je zaujímavý vzorec, ktorý sme identifikovali: s každou novou generáciou, ktorá vstupuje do života, môžete vidieť, ako sa množstvo vedomostí a zručností potrebných pre život zvyšuje a zvyšuje. Prečo sa to deje?

Nedávno som pri prezeraní noviniek uvidel správu, že v roku 2020 bol priemerný vek ruských žien, ktoré porodili svoje prvé dieťa, 27-28 rokov. Ak rozoberieme minulosť, tak počas pomerne dlhého obdobia ľudskej histórie sa priemerný vek matky pri narodení prvého dieťaťa pohyboval v rozmedzí 20-25 rokov. Keďže pri počatí dochádza k výmene genetickej informácie a narodené dieťa už nesie nový genetický kód, dá sa určiť, že približne každých 25 rokov dochádza v každej novej generácii k zmene informácie na biologickej úrovni.

Ľudia sú biologickým druhom, ktorý spracováva všetko, čo dostane od prírody a zapája sa do tvorivosti, čím vytvára niečo nové. V biosfére teda ľudská spoločnosť vytvorila technosféru, ktorá sa neustále mení a zlepšuje. Rýchlosť zmien v technosfére obzvlášť vzrástla v dvadsiatom storočí, čo radikálne ovplyvnilo rýchlosť obehu informácií v spoločnosti. Ak bola predtým maximálna rýchlosť prenosu informácií obmedzená rýchlosťou pohybu konského záprahu, teraz sa stala takmer okamžitou. Vidíme, že frekvencia technologických zmien sa neustále zvyšuje. Technické informácie sú však len časťou všeobecných informácií o ľudskej kultúre; vo všeobecnosti platí, že celá kultúra podlieha rovnakému zákonu zmeny.

Po analýze tohto všetkého sme s kamarátom videli, že frekvencia generačných zmien počas historického procesu zostala prakticky nezmenená, zatiaľ čo frekvencia technologických zmien sa prudko zvýšila. Teraz, počas nášho života, dochádza v okolitej spoločnosti k viacerým zmenám (zmeny v informačnom stave spoločnosti). Mení sa aj postoj ľudí k tomu, čo sa okolo nich deje. A uvedomili sme si, že v modernej spoločnosti je nevyhnutné neustále si osvojovať nové poznatky a profesie, revidovať a meniť naše stereotypy. Teraz vidíme, prečo niektorí naši priatelia uviazli v nezaujímavých a málo platených zamestnaniach. Aby sme sa prispôsobili takýmto rýchlym zmenám, musíme byť schopní neustále získavať nové poznatky počas celého nášho života, a preto musíme byť schopní učiť sa a rozvíjať metódu na osvojenie si nových vedomostí. To sú myšlienky, ku ktorým sme dospeli pri premýšľaní o minulosti. Občas je dobré dať si čaj so starými priateľmi.​
 
8. Prvotné pojmy a hranice možného

Od detstva som miloval matematiku. Páčilo sa mi riešenie zložitých problémov a hlavolamov. Jednou z mojich obľúbených kníh z detstva bola kniha o vystrihovaní papierových modelov. Domy a autá, traktory a vlaky, lietadlá a helikoptéry – to všetko bolo dostupné a prehľadne popísané a hlavne sa to dalo veľmi jednoducho vyrobiť z kartónu a papiera. Základom všetkého bola geometria – matematika priestoru. To všetko veľmi dobre trénuje priestorovú predstavivosť, čo sa mi v živote veľmi hodilo. Nie nadarmo Lomonosov povedal: „Matematika sa musí učiť neskôr, pretože dáva do poriadku myseľ.

Ešte viac ma udivovala vyššia matematika. Keď som ju študoval, bola pre mňa najprekvapivejšia jej vážnosť a harmónia. Všetko jasne nasledovalo jedno za druhým a keď sme pochopili všetky vzorce, človek si prakticky nič nepamätal, ale jednoducho odvodil všetky vety nanovo. Integrály a derivácie, limity a postupnosti, lemy a vety, to všetko sa zdalo jednoduché a zrozumiteľné, keď bol viditeľný celý reťazec uvažovania od prvočísel a funkcií.

A tak som jedného dňa na dači, v príjemný teplý večer, našiel na poličke ošúchanú knihu o matematickej analýze, začal som v nej listovať a spomínať na to, čo som kedysi študoval. S veľkým potešením som si pripomenul vety a dôkazy, definície a tvrdenia, vlastnosti a vzory. Môj pohľad však zachytil jeden odsek, kde bola uvedená definícia funkcie. Všimol som si, že v spodnej časti bola poznámka pod čiarou s komentárom k tejto definícii drobným písmom. Bolo v nej napísané, že pojem „funkcia“ a pojem „číslo“ sa týkajú takzvaných počiatočných pojmov a nie je možné ich úplne definovať bez použitia samotných alebo podobných pojmov, ako sú dáta, algoritmus, program, atď. Zaujímavý fakt, pomyslel som si. Ako to, že učebnica dokazovala tie najzložitejšie vety, ale taká jednoduchá vec, ako je definovanie najjednoduchších pojmov „číslo“ a „funkcia“, bola nemožná. Najzaujímavejšie veci sú napísané malým písmom. Táto skutočnosť mi v minulosti unikala, aj keď som si túto učebnicu pred skúškou niekoľkokrát pozorne prečítal.

Spomenul som si na jednu kurióznu vetu, ktorá sa hodila do tohto prípadu. Volá sa to Gödelova veta. Zjednodušene to znie takto: každý formálny logický systém bude vždy obsahovať tvrdenia, ktoré nie je možné dokázať ani definovať v rámci tohto systému.

O čo ide? Odkiaľ pochádzajú tieto nepreukázateľné tvrdenia? Toto je veľmi jednoduché vysvetliť. Ak chceme napríklad zostaviť výkladový slovník ruštiny alebo iného jazyka, budeme musieť definovať všetky výrazy alebo slová jazyka. Nepodarí sa nám však definovať úplne všetky. Buď zostanú takzvané počiatočné slová a pojmy, prostredníctvom ktorých sú definované všetky ostatné, alebo sa vytvoria cykly, keď je druhé slovo definované cez prvé, tretie cez druhé a prvé opäť cez tretie. V takom prípade sa vytvorí začarovaný kruh definícií, ktorý symbolizuje, že akýkoľvek pojem z cyklu môže byť tým počiatočným, cez ktorý možno definovať všetky ostatné. Ak v logike vždy jedna vec vyplýva z druhej, potom bude nevyhnutne existovať počiatočný koncept, z ktorého vychádzajú všetky ostatné.

Pri premýšľaní nad touto témou som si uvedomil, že sa musím na veci pozrieť hlbšie. Vždy, keď používate formálnu logiku, musíte pochopiť, na čom je založená a čo je jej jadrom. Navyše, počiatočné definície budú určovať celé naše myslenie. A ak sú tieto počiatočné definície chybné, potom sa všetky ďalšie úvahy založené na nesprávnych predpokladoch môžu ukázať ako chybné. Ako si vybrať správne počiatočné koncepty? Nie sú matematické modely základom nášho myslenia?

Akékoľvek myslenie by malo byť založené na modeloch, ktoré budú vopred predpovedať udalosti. Aké modely však môžu existovať okrem matematických? Pomocou matematických a softvérových modelov sa teraz simulujú zemetrasenia a záplavy, zrážky galaxií a klimatické, chemické a biologické procesy. Všetko, čo si dokážete predstaviť, môže byť znázornené buď v jazyku matematiky alebo na obrázkoch. Inými slovami, môžeme povedať, že každý systém môže byť reprezentovaný ako informačno-algoritmický. Okrem toho sú informácie a algoritmy podobné číslam a funkciám, a preto ich možno opísať aj v jazyku matematiky. Každý matematický model môže mať svoj vlastný priestor a čas, svoju vlastnú hmotu a zákony, svoje vlastné zdroje energie a interakcie. Ak však aj tie najzložitejšie javy možno opísať pomocou algoritmov a údajov, nemali by byť jadrom nášho myslenia? Aj keď tu to ani nie je hlavné, ale ide o to, ako efektívny bude človek, ktorý sa spolieha na správne počiatočné pojmy.

Pamätám, ako raz som si spomenul na zaujímavú príhodu. Nastavoval som počítač pre svojho priateľa. Od tejto témy má tak ďaleko, že ho nesmierne prekvapilo, že som na pár riadkov napísal jednoduchý program, ktorý zautomatizoval zálohovanie jeho dôležitých dát. Po rozhovore s ním som si uvedomil, že si bol istý, že počítač pozostáva z myši, klávesnice, monitora a systémovej jednotky. Mal hmlistú predstavu o tom, ako sa dá čokoľvek zmeniť na počítači, tým menej písať nové programy. Skutočný špecialista však pochopí, že podstata počítača vždy spočíva v informačno-algoritmickom systéme. Informácie sú dáta, algoritmy sú programy a výkonný systém je procesor. Ak uvažujete z hľadiska algoritmov a informácií, potom sa počítač nezdá byť pevným, nemenným hmotným objektom, ale flexibilným informačným objektom.

Aké rozdielne môžu byť niekedy hranice možného pre ľudí s rôznymi počiatočnými pojmami. Ak niekto s použitím nesprávnych počiatočných pojmov verí, že niečo nie je možné urobiť, potom iný, pomocou správnejších pojmov, je schopný si to uvedomiť - aké dôležité je vybrať si správne počiatočné pojmy, ktoré budú pevnou oporou v živote. Dôležité je, aby východiskové pojmy neobmedzovali tvorivosť človeka, ale naopak, pomáhali mu pochopiť podstatu akéhokoľvek javu.​
 
A tu je zaujímavý vzorec, ktorý sme identifikovali: s každou novou generáciou, ktorá vstupuje do života, môžete vidieť, ako sa množstvo vedomostí a zručností potrebných pre život zvyšuje a zvyšuje. Prečo sa to deje?
Teraz keď sa stretávam s (malo)mešťanmi tak vidím aký diametrálny rozdiel je medzi mojím zmýšľaním a ich zmýšľaním.
Ja som vyrastal v rodine kde sme mali 2 kravy, 3 svine. Chodil som pásť kravy, kydať hnoj, kosiť ručne seno od rána do večera, dreveným vozom po seno ráno o 4:00 atď. Už vtedy sa pomaly zakrádala technika do života. Niekedy dal dedo pokosiť lúku technike. Už sme nekosili ručne. Neskôr sme už nevozili seno na voze ťahanom dvoma kravami ale sme ho vozili traktorom. Bolo to také zaujívamé obdobie. Keď dedo zomrel, tak sme sa u suseda venovali technike.
Sused mal vétriesku, traktor. Robili sme na tých strojoch elektriku. Tak som sa aj rozhodol študovať elektrotechniku na strednej. Študoval som ako fungujú motory, prevodovky, diferenciály, veľa toho. Proste ma technika zaujímala. Na strednej škole som študoval telekomunikácie - slaboprúd. Ešte sme tam preberali rádioreleové stanice, ktoré sa už nepoužívali. A tiež samotné telekomunikácie ako odbor pomaly zanikali. Už nikto nechodil opravovať nejaké relátka niekde na kopci v stanici. A tak padla otázka:"Čo vlastne chceš v živote robiť?"
Na výšku som sa prihlásil na Informatiku. Už ani nepamätám prečo. Asi preto lebo sa tam hlásili všetci. Zobrali ma. Ale aj na výške som videl, že to ich učivo akosi v reálnom živote ťažko presadiť. Tak som sa v druhom ročníku na výške začal vo svojom voľnom čase zaoberať počítačovou grafikou. Ktorá vlastne mi pomohla spraviť tak bakalársku ako aj diplomovú prácu.
Keď som "vyštudoval", tak som si našiel nejakú tú ROBOTU (robota, ktorá z človeka robí robota). Ale som sa cítil aj tak sprostý, hlúpy. Tak začalo štúdium všetkého čo ma zaujímalo. Od vesmíru po KSB. A práve KSB bol ten vrchol poznania. Zatiaľ ...
A keď porovnávam moje poznanie s tým mešťanom, čo na poli nekosil, čo vetriesku neopravoval, čo nepájkoval kábly na strednej, čo neprogramoval na výške, čo sa ku KSB nedostal, tak ten rozdiel je priepastný. A čo vie ten náš mešťan? Vie rozbiť výplatu do posledného centu nakupovaním hlúpostí, je to správny konzument.

Ale aj moja cesta životom vysvetľuje čo je cieľom technosféry - cieľom je spraviť informácie dostupnými, zmeniť koncepciu chápania okolitého sveta človekom. Nemám veľa rokov ale zažil som 3 generácie techniky, od kosy, cez elektriku až po dnešnú IT sféru. Sa mi zdá, že aj Petrov vo svojej knihe písal - biogénne civilizácie sú veľmi dobré. Ale majú jednu nevýhodu - ak v nich zdegraduje koncepcia, alebo niekto násilne presadí vlastnú lživú koncepciu, tak biogénna civilizácia nemá dostatočnú silu na to aby sa dostala z pod nadvlády zlej koncepcie. Vtedy prichádza na rad civilizácia technogénna. Začne sa roztáčať koleso technokratickej civilizácie, v ktorej denno denne sa začnú objavovať nové poznatky. Najhlavnejšie na tom je, že tie nové poznatky budú lámať krk lživej koncepcii. Pretože technika nepustí. Môžeš sa modliť koľko chceš, ale auto bez paliva nenaštartuje. Môžeš zabíjať všetkých čo budú hlásať, že zem obieha okolo slnka, ale matematiku neoklameš a slnko sa okolo zeme nezačne točiť. Môžeš si hovoriť, že si demokrat, ale nikoho neoklameš, keď nenávidíš akýkoľvek iný názor. Technokratická civilizácia núti človeka konfrontovať svoje chápanie s reálnym stavom vecí. A ak je chápanie nedostatočné, ak je koncepcia zlá, tak múdry človek si ju napraví, alebo si osvojí inú koncepciu chápania sveta. Človek hlúpy bude trpieť kvôli zlej koncepcii. Po čase sa však počet ľudí hlásiacich koncepciu vadnú zredukuje na 0. Lživá koncepcia sa doslova sama vytratí zo spoločnosti. Technosféra sa môže meniť každých 10 rokov, každých 5 rokov, ale podstata procesu je tá istá - zvyšovanie tlaku na koncepciu chápania sveta. Ak má človek dostatočne správne chápanie sveta, ak je jeho koncepcia chápania sveta dostačujúca, tak zmena technosféry pre neho nie je ničím iným ako výmenou kladiva za kladivo elektrické. Spôsob sa zmenil ale princíp ostáva. A po čase človek pochopí, že princípy sú nemenné.
Napríklad kosenie lúky
Po starom - ručne kosou
Po novšom - motorovou kosačkou
Najnovší trend - traktor s kosou bez šoféra navázdazaný GPS signálom.
Ale stále je princíp ten istý - odseknuť trávu pár centimetrov od zeme.
Takže cieľom technokratickej spoločnosti je testovanie koncepcie. Odhaľovanie jej chýb. Jej zdokonaľovanie. A to všetko ide v zrýchlenom režime. Výsledkom by mala byť nová koncepcia. Dokonalejšia.
Pekný príklad je elektrina. V minulosti ľudia videli blesk, občas ich kopla statická elektrina ale nechápali podstatu javu, nevedeli ho merať. Dneska sme si vytvorili technosféru, meracie prístroje, myšlienku fungovania elektriny. Vieme presne merať veľkosť elektriny, vieme elektrinu vyrábať, prenášať na stovky kilometrov, smulovať jej správanie. A keď k nám príde farár a povie, že faradayova mriežka z drôtov v starom kostole bola len ako výstuž, tak ho vysmejeme. Jeho kopcecia chápania je slabá a lživá.
Poznáme védickú koncepciu. Neuveriteľne veľa vecí obsahuje tá koncepcia, ktorých podstatu nechápeme. Je aj úlohou technokratickej civilizácie znova pochopiť princípy dávno zabudnuté.
 
Naposledy upravené:
@Ferry si to krásne zhrnul. Vidím to podobne. A aj cestu máme podobnú.
Doplnil by som:
Mestské obyvateľstvo - cielená degradácia. Za čím človek odchádza do mesta? Za ľahším, lepším, pokrokovejším, pohodlnejším životom = za uspokojovaním svojich materiálnych potrieb. "Čudujsasvete" ono to ale v praxi vychádza presne opačne. Pri pohľade zvonka stráca voľnosť v obmedzených priestoroch, privykne tak obmedzovať svoje chápanie i prežívanie (na podvedomej úrovni), z toho rezultuje veľa rôznych druhov nemocí, pričom vyliečenie hľadá znova len v technokratickom spôsobe = farmakológia. Výsledok? Jeho život je ťažší, horší, zaostalejší, obmedzujúcejší a namáhavejší = toto je výsledok uprednostňovania hmoty a pudov v živote.
Technokratická civilizácia - v náväznosti na bod "mestské obyvateľstvo" to môže byť nástroj návratu k biogénnej ceste rozvoja, alebo aj prostriedok jej likvidácie. Toto už závisí od miery chápania výdobytkov technokracie jej používateľmi. Kým s kosou v ruke môžem priamo pozorovať to, čo robím (t. j. vrátane premýšľania/rozjímania o tom, či to treba robiť a či to robím správnym spôsobom = harmonicky spolupôsobím s okolím, alebo tým iba napĺňam zvyky a zabudol som na účel), vidieť aké byliny s akými kde v kombinácii rastú, na akom podloží a kedy, ktorý hmyz sa v nich zdržiava a podobne, tak s kosačkou riadenou cez GPS už ničomu z tohoto nevenujem pozornosť, ale zato ju venujem technike samotnej, vývoju, výskumu, oprave porúch, dobývaniu materiálov na jej výrobu/opravu, odcloňovaniu elektromagnetického smogu od pôsobenia na môj organizmus a podobne, t. j. dochádza tu k opičej labke, kedy spôsobené nevýhody prevyšujú získané výhody. Okrem toho, priamo musím poukázať na princíp dosiahnuteľnosti ešte lepších výsledkov ako tých technokratických biogénnym spôsobom. Napríklad, ak mám kosiť lúku len preto, aby som doma na maštali choval kravy, ktoré sa inak môžu pásť, je to kvázi zbytočná robota, pretože keď venujem svoju energiu do toho, aby som im zabezpečil všetko potrebné vonku, ušetrím tým nielen svoju prácu a čas pri zhromažďovaní sena, ale okrem toho ušetrím aj peniaze (energiu), ktoré musím niekde zarobiť a čas, ktorý musím tejto činnosti venovať (málo ho nie je), a ten môžem investovať zas inak, spätne napríklad na rozvoj inej biogénnej zložky života, resp. udržiavanie/pochopenie toho technokratického výdobytku, bez ktorého sa ešte neviem zaobísť v živote (tiež mám doma V3S a tiež si opravy robím sám) napr.. Samozrejme, môžeš namietnuť, že seno treba na zimu krave pre prežitie tiež. Áno, to je pravda, ale otázka je, koľko ho potrebujem prichystať, keď mám kravu jednu (pre jednu rodinu postačuje bohate a ujde sa aj susedom) a robím to pre seba s predajom prípadných prebytkov, a koľko ho musím prichystať, keď ich mám 5/10/50 a robím to pre peniaze/zisk, vytváram tým obrovskú nerovnováhu (to veľkochovy robia vždy, či už dobytka, alebo hydiny, je to jedno), pričom bez použitia techniky sa tu nezaobídem. A sme pri tom, keď človek z dediny uteká za ľahším životom do mesta, pretože nevidí zmysel v práci pre seba a svoju rodinu, ale povie si, že si "zarobí a kúpi". Do určitej miery sa to takto dá, dokonca to vytvára priestor pre rozvoj iných profesíí, remesiel, vedných odborov, umenia, kultúry atď.. No v momente, kedy to presiahne určitú mieru, stáva sa to kontraproduktívnym a škodlivým. A v posledných cca 80 - 100 rokoch môžeme vidieť ako sa doslova krok za krokom vytváral extrém, ktorý sme schopní vidieť až dnes a aj to nie všetci. Prvý extrém bolo robotovanie od svitu do mrku v koryte "tradície" (ako žil môj otec, tak budem aj ja a moje deti, a kto to tak nerobí, ten nech neje!) nás posunul do druhého extrému (nebudem žiť tak ťažko, ako žil môj otec, kašlem na to, ľahkto žiť sa dá tiež a je to úplne jednoduché, stačí sa odsťahovať do mesta a zarobiť). Kým v prvom prípade hrá úplne jasný prím vernopoddanosť (tradície), v druhom to je slniečkarstvo (ľahký život s úsmevom aj na triesku v riti). Treba v tom začať hľadať balans. Nie za cenu hocičoho odmietnuť úplne všetko, čo bolo (bolo tam veľa múdrych a dobrých vecí), a nie za každú cenu zotrvávať na starých prežitých dogmách nefungujúcich v dnešnom svete (rigidita voči meniacemu sa životu je v podstate tuposť vytvárajúca opačný extrém). Tento princíp možno vidieť rovnako v duchovnom živote, kedy tu v dôsledku kresťanskej rigidnosti a dogmatičnosti vznikla liberálna neviazanosť a všetkosidovoľovanie.
 
Správanie ľudí je stále ovplyvňované technickým pokrokom a rozvojom technosféry, pričom nové výrobné technológie menia nielen pracovné podmienky ale aj životný štýl ľudí. Tento proces dobre charakterizoval A. Toffler v knihe Tretia vlna. Podľa neho, Prvá vlna zodpovedala agrárnej revolúcii ktorá prebiehala veľmi pomaly a trvala okolo 9 tisíc rokov. Základným kapitálom tu bola pôda. Aby mal niekto viacej pôdy, musel ju vziať inému majiteľovi.

Druhá vlna začala približne pred 300 rokmi priemyselnou revolúciou, ktorá pretvorila ľudskú spoločnosť z agrárnej na industriálnu a základný kapitál predstavovali továrne. Zakúpením akcií bolo možné kúpiť si aj kúsok týchto tovární. Zmenil sa spôsob života ľudí, roľníci sa menili na robotníkov a ovplyvnilo to aj sťahovanie rodín z dedín do miest. Podľa Tofflera, zásadná zmena spoločnosti druhej vlny pozostávala zo šiestich zreťazených princípov, ktoré programovali správanie miliónov a ovplyvnili každý aspekt života od sexu, športu až po prácu a vojnu. Sú to: štandardizácia, synchronizácia, koncentrácia, maximalizácia a centralizácia.

Súčasná Tretia vlna je nemenej hlboká ako Druhá vlna, ale pohybuje sa rýchlejšie. Zatiaľ čo Prvá vlna potrebovala na uskutočnenie zmien 10 000 rokov, Druhá vlna na to potrebovala iba 300 rokov a Tretia vlna iba niekoľko desaťročí. Podľa Alvina Tofflera má každá civilizácia svoj skrytý kód čiže sadu princípov alebo pravidiel, ktoré prenikajú všetky jej aktivity ako opakovaný design. Tak ako sa industrializmus posúval okolo planéty, jeho jedinečný skrytý design sa stal viditeľným. Kapitálu Tretej postindustriálnej éry sa už väčšinou dotknúť nemožno. Napríklad akcie Microsoftu nepredstavujú podiel na nejakom materiálnom majetku, sú iba symbolmi. Akcionári sa Microsoftu nepýtajú, či má továrne, montážne linky, budovy. V tomto zmysle Microsoft, dnes väčšia spoločnosť než General Motors, prakticky nič nemá. Jeho kapitál sa nachádza v mozgoch ľudí vo firme zamestnaných.

 
Naposledy upravené:
Naspäť
Top Bottom