Otázky svetonázoru. Zväzok I.

9. Univerzálny algoritmus pre všetky príležitosti

Keď som bol študent, stala sa jedna zaujímavá príhoda. Na univerzite sa učiteľ kybernetiky raz spýtal, či je pre našu triedu ťažké vymyslieť niečo, čo by sa dalo urobiť bez použitia algoritmov. Arogantní študenti sebavedomo odpovedali: „všetko hneď vymyslíme“ a zapnutím svojej bujnej fantázie začali brainstorming.

Náš hlavný vtipkár, ako obvykle, zareagoval najrýchlejšie a kategoricky oznámil, že bez algoritmov môžete „len ticho držať hubu“. Zahanbili ho však jeho vlastní priatelia, ktorí mu povedali, že môže „zavrieť hubu“ len tak, že si to najprv premyslí a rozhodne sa. Rovnaký argument bol použitý na vyvrátenie ďalšej vety o možnosti „jednoducho nerobiť nič“. Potom padol návrh „nemyslieť na nič“, čomu sa všetci spoločne zasmiali a začali sa hádať, či je to vôbec možné. Dospeli sme k záveru, že aj keď sa nám podarí nemyslieť vôbec na nič, dá sa to opäť len tak, že o tom rozhodneme.

Nasledovala bolestivá minúta ticha a intenzívne hľadanie najrôznejších možností, po ktorých rozžiarený spolužiak takmer vykríkol: „upadnete do mdlôb, omdliete!“ Okolití študenti súhlasne prikývli a povedali, že ak ste odpojení, nevykonávate žiaden algoritmus. Učiteľ v odpovedi pokojne poznamenal, že nerobiť nič sa dá, len keď človek už zomrel a nikomu sa v známych dejinách ešte nepodarilo bezdôvodne zomrieť, omdlieť, alebo aspoň o niečom takom nepočul. Musel som súhlasiť.

Vo všeobecnosti sme boli „slabí“ a museli sme jednomyseľne kapitulovať. Keď učiteľ prijal našu kapituláciu, povedal, že každá akcia sa vždy robí podľa nejakého algoritmu, ktorý vždy existuje objektívne, bez ohľadu na čokoľvek. Aj keď o tom nevieme a ani sme o tom nepremýšľali. Povedal tiež, že úplne akýkoľvek proces vo vesmíre môže byť riadený pomocou univerzálneho algoritmu. Pozostáva zo siedmich krokov:​
  1. Identifikácia faktorov prostredia.​
  2. Formovanie zručnosti rozpoznávania tohto faktora.​
  3. Stanovenie cieľa vo vzťahu k identifikovanému faktoru.​
  4. Vytvorenie koncepcie a cestovnej mapy na dosiahnutie cieľov.​
  5. Organizácia činností na dosiahnutie cieľov.​
  6. Kontrola činností.​
  7. Pokračovanie v činnosti alebo jej ukončenie.​
V teórii riadenia sa tento sedem-krokový algoritmus nazýva „plná funkcia riadenia“.

Od môjho štúdia na univerzite ubehlo veľa rokov a tieto poznatky využívam veľmi často. Ako univerzálny algoritmus môže byť plná funkcia riadenia použitá v akejkoľvek oblasti - uľahčuje systematizáciu vašich aktivít a ich rozdelenie do zrozumiteľných etáp. Ak musím jesť ovsenú kašu, riadiť korporáciu, chodiť po schodoch, robiť laboratórny výskum, plávať v bazéne, šoférovať alebo vynájsť vesmírnu loď, vždy viem, že to všetko bude vždy prebiehať podľa rovnakého univerzálneho algoritmu. Keď to budem vedieť, pomôže mi to jasne sledovať, akej fáze bude zodpovedať moja aktuálna činnosť, k čomu by mala viesť a prečo to vôbec budem robiť. V našej dobe vysokých rýchlostí a obrovskej vlny heterogénnych informácií to pomáha nenechať sa zmiasť a rýchlo sa orientovať v toku.

Príkladom je, keď som si v jednom z mojich minulých zamestnaní jasne uvedomil výhody plnej riadiacej funkcie. Prišiel som k tomu svojho času sám od seba a hľadal som miesto, kde by som si zarobil. Keď som tam nejaký čas pracoval a vo všeobecnosti som sa dobre usadil – žiť si bez obáv, cítil som, že niečo nie je v poriadku. Dlho som nemohol pochopiť špecifiká nepohodlia. Plat je super, všetko môžem, dostal som všetko, čo som chcel, no z podvedomia sa pomaly niečo tlačilo a nedalo mi pokoj. Nakoniec som sa jedného dňa posadil s perom a papierom a rozhodol som sa na to prísť. Keď som si dlho spomínal na rôzne fragmenty svojho života, počnúc hlbokým detstvom, spomenul som si na svoje myšlienky, túžby a sny a bol som prekvapený, koľko som toho už zabudol. Rutina každodenného života ma vtiahla do kolobehu natoľko, že sa zo mňa stal iný človek s inými problémami, túžbami a snami.

Keď som si to uvedomil, pokúsil som sa opísať svoje súčasné aktivity pomocou univerzálneho algoritmu. A zdalo sa, že všetko do seba dobre zapadá. V bodoch 4 a 5 plnej funkcie riadenia: „tvorba koncepcie a plánu na dosiahnutie cieľov“ a „organizovanie činností na dosiahnutie cieľov“ moja práca, ktorá mi dávala zdroj príjmu, dokonale zapadla do celej stratégie môjho života. Uvedomujúc si však, že nie som tvorcom organizácie, v ktorej pracujem, a netvoril som jej cieľ – úroveň 3 univerzálneho algoritmu, rozhodol som sa porozprávať so svojím šéfom, riaditeľom spoločnosti, s ktorým som mal normálne vzťahy, o jeho životných cieľoch a motívoch, pre ktoré vytvoril svoj podnik. Tu sa všetko odhalilo. Ukázalo sa, že motív a ciele šéfa, s ktorými podnik vytvoril a celkovo žil svoj život, priamo odporovali mojim názorom na to, ako by ľudia mali žiť a prečo by som mal žiť ja. Potom sa mi celá činnosť podniku otvorila ako kniha. Videl som niečo, čo som si nevšimol, keď som tu pracoval a len zarábal peniaze. Bolo mi jasné, že všetko, čo tu ja a ostatní ľudia robíme, pracuje na tom, aby sa moje sny a moja vízia toho, aký by mal byť život, nikdy nesplnili.

Bolo mi jasné, že pri realizácii svojej túžby jednoducho zarábať, som sa začlenil do aktivít organizácie, ktorej ciele som si sám nevytvoril. Vo firme som sa nepodieľal na vypracovaní 1 - 4 bodov plnej funkcie riadenia. Ale keď som sa začlenil do fungovania organizácie okamžite vo fáze 5 - „Organizácia činností na dosiahnutie cieľov“, začal som vykonávať algoritmus, ktorý je vždy objektívne prítomný, aj keď o tom nevieme. Tento algoritmus vytvoril môj šéf, ktorého ciele som nezdieľal.

Po rozhovore so šéfom a prediskutovaní strategických cieľov firmy sa mi ho podarilo čiastočne získať na svoju stranu. Proces odsúhlasovania plánov neprebiehal vždy hladko a často si vyžadoval veľké úsilie všetkých účastníkov. Ovocie však na seba nenechalo dlho čakať. Pokoj a dôvera, ktoré sa do mňa dostali po odsúhlasení strategických cieľov, mi umožnili ešte viac si prácu užiť.

Odvtedy som sa vždy snažil vo svojich životných aktivitách aplikovať univerzálny algoritmus plnej funkcie riadenia, aby som pochopil, čo musím robiť, prečo to musím robiť a aké ovocie môžu všetky moje aktivity priniesť. Pomáha mi porovnať moju súčasnú situáciu s tým, ako by som ju chcel mať a v akej spoločnosti by som chcel žiť.

Obrovským faktom je, že budúcnosť, v ktorej budeme všetci žiť, je zaručene postavená na plnej funkcii riadenia. Ďalšou otázkou je, kto ju postaví a koho algoritmus bude silnejší. Ale to je úplne iný príbeh.​
 
10. Typy myslenia. Ako rozšíriť hranice možného

Ľudské vedomie má veľmi obmedzené parametre na spracovanie prichádzajúceho toku informácií. V reálnom čase je človek schopný sledovať nie viac ako 7-9 procesov súčasne. Celková rýchlosť spracovania informácií je obmedzená na 15 bitov za sekundu. To sa dá ľahko skontrolovať, ak zmeníte frekvenciu snímok pri prehrávaní videa, do 15 snímok za sekundu človek vidí striedajúce sa obrázky, po 15 snímkach pozoruje nepretržitý pohyb. Čo ovplyvňuje táto vlastnosť nášho vedomia a ako ju môžeme brať do úvahy pri organizovaní našich aktivít?

Zvláštnosť ľudského vnímania sveta vedie k tomu, že si zvykne deliť všetky svoje každodenné činnosti na rôzne dlhé časové úseky. To je často odôvodnené, pretože to pomôže celkom jasne si naplánovať svoju činnosť. Dá sa to znázorniť obrazne vo forme spracovania špecifických statických snímok zo súvislého filmu. V skutočnosti v tomto prípade ľudské myslenie operuje s konkrétnymi stavmi v nepretržitom toku života. Tento prístup však obmedzuje obraz sveta a neumožňuje adekvátne posúdiť všeobecný smer pohybu.

Príkladom takéhoto myslenia v živote je snaha ušetriť peniaze na kúpu domu. Ľudia často váhajú, či vôbec začať šetriť, pretože cieľ sa zdá byť nedosiahnuteľný – v každom konkrétnom štáte sa to zdá nemožné, pretože potrebné množstvo peňazí a času je príliš veľké.

Všetko na svete má vždy vzťah príčiny a následku, takže procesné myslenie nám umožňuje chápať život holistickejšie. Pri tomto type myslenia človek neuvažuje o konkrétnych snímkach v daných časových úsekoch, ale snaží sa pokryť celý proces ako film, v jeho celistvosti. Tento prístup dramaticky rozširuje horizont plánovania, pretože umožňuje predpovedať smerovanie procesov v živote na mnoho rokov dopredu. Hlavným predsa nie je stav, v ktorom sa nachádzame, ale kam smerujeme.

Ak vezmeme náš príklad s domom, potom s konkrétnym cieľom môže človek vedome plánovať svoje výdavky a úspory, rozložiť ich v čase, aby dosiahol výsledok. A aj keď sa na jeho ceste vyskytnú nepredvídané okolnosti, svojho cieľa sa nevzdá, ale jednoducho zmení plán sporenia. V myslení stavovom by každá nepredvídaná okolnosť zvrhla človeka z cesty šetrenia na vysnívaný dom. Len správne myslenie umožní správne rozdeliť zdroje medzi rôzne procesy, aby sme optimálne dosiahli svoje ciele.

Procesné myslenie je najúčinnejšie, ak je založené na realistickom obraze sveta. Nemôže byť založené len na zamrznutých prvkoch – stavoch (dátach), musí v prvom rade popisovať procesy (algoritmy) v ich najtesnejšom vzájomnom vzťahu. Akékoľvek udalosti v živote môžu byť riadené ako informačno-algoritmický systém. S týmto prístupom nebude priestor pre nehody. Každá nehoda je vzor (algoritmus), ktorý ľudia ešte nepoznajú.

Procesné myslenie umožňuje nášmu vedomiu ľahko spracovať akýkoľvek prichádzajúci prúd informácií z mnohých udalostí v živote. Umožňuje dramaticky znížiť počet chýb a zabezpečiť dosiahnutie najvyššej kvality našich cieľov. Umožní tiež komukoľvek robiť veci, ktoré sa predtým mohli zdať nemožné.​
 
11. Môj svet, moje pravidlá - chyba

Na prvý pohľad sú všetci ľudia okolo nás rovnakí – všetci majú dve ruky, dve nohy, hlavu atď. Ale každý pokus o spoločnú interakciu vo verejnom združení za účelom dosiahnutia nejakého spoločného cieľa okamžite odhalí radikálny rozdiel medzi ľuďmi. Rozdiel v ich vnútorných obrazoch sveta, pomocou ktorých budujú svoju osobnú interakciu s vonkajším prostredím a inými ľuďmi. Rozdiel medzi obrázkami sveta dvoch navonok rovnakých ľudí je niekedy taký, že má človek dojem, že k nám sem prišli z dvoch rôznych planét.

Keďže je dané, že všetci ľudia sa od seba líšia a všetci by sme v ideálnom prípade chceli efektívne spolupracovať, aby sme spoločne dosiahli úspešné, veľké a svetlé skutky, musíme si všetci starostlivo overovať svoje vnútorné obrazy sveta. Snažíme sa na nich nájsť spoločné zhodné siluety a obrysy, ťahy a farby, ktoré nám umožnia jasne sa navzájom kontrolovať, koordinovať spoločné kroky, aby sme ich úspešne uskutočnili v spoločnom impulze. Niektorí ľudia sú pripravení svoje kresby dokončiť a tí najpravdivejší, najúprimnejší ľudia sú dokonca pripravení ich prepísať.

A práve v procese zmierovania sa niekedy odhalia veľmi zaujímavé okolnosti. Aby bolo možné porovnať obrázky sveta, všetci účastníci sa musia zhodnúť na tom, že svet, ktorého obraz máme všetci v hlave, je rovnaký pre nás všetkých. A to, žiaľ, nie je vždy tak. Niektorí ľudia, ktorí sú vedľa seba, sú vo svojich hlavách v úplne odlišných svetoch a pre nich je to norma.

„Môj svet, moje pravidlá“ - je jedným z postulátov, ktorý pestuje súčasná kultúra a má veľa prívržencov. Často ľudia tento princíp vyznávajú aj nevedome. Na mestských cestách často nájdete tento postulát v mierne upravenej verzii - „Môj život, moje pravidlá“. Navonok sa môže zdať odlišný od prvého, ale v podstate je rovnaký.

Viete si predstaviť, čo sa stane, ak sa dvaja ľudia s rôznymi svetmi v hlave spoja na jednom mieste, aby urobili to isté. Nie s rôznymi obrázkami sveta, ale s rôznymi svetmi(!). V najlepšom prípade to skončí úplným vzájomným nepochopením a spravidla je to najbežnejší výsledok. Neschopnosť vzájomnej interakcie a vyjednávania je znakom toho, že máme v hlave rôzne svety.

Ľudia, ktorí objektívne uznávajú existenciu jediného sveta, v ktorom všetci žijeme, budú vždy schopní v dialógu s ostatnými identifikovať faktory života, ktoré sú pre súčasnú realitu najdôležitejšie. Budú ich môcť zohľadniť vo svojom obraze sveta a stanú sa ešte celistvejšími a uvedomelšími voči okolitej realite. Nikdy pre nich nebude katastrofou revidovať staré názory, priznať si vlastné chyby a omyly. Vedia, že pravidlá sveta sú rovnaké pre všetkých. Sú rovnako nestranné pre všetkých ľudí bez ohľadu na to, čo si kto želá.

Pravdou života je, že všetci sme neprišli odnikadiaľ, všetci žijeme na našej rodnej planéte, v našej milovanej krajine a najlepšom regióne. Toto je náš domov a to je danosť, ktorú treba brať do úvahy. Ďalšia vec je, že tu musíme všetci vybudovať najspravodlivejšiu, najprosperujúcejšiu spoločnosť založenú na dobrote, vzájomnom rešpekte a hľadaní pravdy. Môžeme to urobiť len tak, že zostaneme v jednom jedinom svete a spolu nakreslíme obraz našej spoločnej najlepšej budúcnosti.​
 
12. Skutoční hrdinovia

Rád pracujem vo svojej dielni. Zo všetkého najviac milujem prácu s drevom. Veľmi príjemný materiál. Občas si postavíte domček pre čmeliaky a je tak pekné sledovať, ako tento domček skoro na jar obýva čmeliaková kráľovná a potom malé čmeliaky začínajú vylietavať za nektárom.

Paša, chlapec zo susedstva, bol závislý od toho, že za mnou chodil, keď som pracoval. Ukázal som mu, ako sa píli, hobľuje, zatĺkajú klince a vŕta vŕtačkou. Veľmi rád sa hrabal v krabici, kde som zhromažďoval všetky zvyšky materiálu. Boli tam okrúhle polotovary ako koleso. Rýchlo pochopil, že z nich sa dá vyrobiť malé auto alebo koliesko z dreva. Štyri kolieska, štyri klince, karoséria a autíčko je hotové. Pašovi starí rodičia boli veľmi radi, že sa ich vnuk učí takejto užitočnej zručnosti. Hoci sa báli nielen o neho, ale aj o mňa. Obávali sa, že ma veľmi rozptyľuje. Upokojoval som ich a hovoril, že nič nie je dôležitejšie ako výchova budúcej generácie.

Jedného dňa som, ako obvykle, pracoval v dielni a vyrábal ďalšiu poličku na náradie. A vidím prichádzať susedov. Prišli práve starí rodičia s vnukom Pašom. Kým som stihol otvoriť bránu, Paša už bežal do mojej dielne, aby sa pochválil svojou novou akvizíciou. V ruke mal figurínu muža v červeno-modrom obleku. Bez toho, aby mal čas pozdraviť, okamžite začal rozprávať o darčeku, ktorý mu dali rodičia. Bola to figúrka Spider-Mana.

Všetko, čo mi Paša povedal, som vedel veľmi dobre. Spýtal som sa ho, či vie napríklad o Bellingshausenovi a Lazarevovi, Prževalskom, Miklouho-Maclayovi alebo Ciolkovskom? Nevedel. Cítil som sa trochu urazený, že tak dobre pozná fiktívne príbehy fiktívneho superhrdinu, zatiaľ čo o skutočných príbehoch skutočných hrdinov vie tak málo. Ľudia, ktorí dobývajú oceány a skúmajú vzdialené krajiny, vesmír a hlbiny oceánov, pochopili hĺbku vedy a vyvinuli nové poznatky. Chcel som mu povedať o skutočných hrdinoch. Nemal som však veľa času, tak som sa rozhodol ísť z druhej strany.

Vieš, Paša, za čo bojujú všetci títo hrdinovia, ktorých tak obdivuješ? - „Bojujú so zlom“. Povedal si proti čomu bojujú. Nepýtal som sa proti čomu, ale za čo bojujú. "Pravdepodobne pre spravodlivosť," odpovedal Paša.

V skutočnosti to nie je pravda. Dokonca existuje aj liga super-hrdinov, ktorá údajne bojuje za spravodlivosť. Tu je však potrebné vziať do úvahy osobitosti jazyka. Všetci hovoria po anglicky, kde sa slovo „spravodlivosť“ prekladá nielen ako spravodlivosť, ale aj ako zákonnosť. Pre nich, ak sa niečo stalo podľa zákona, automaticky to znamená spravodlivé. Je to naozaj tak? Stáva sa, že sa niečo stalo podľa zákona, ale v skutočnosti to nie je fér?​
Áno, pravdepodobne sa to stane. Ak zákony píšu nejakí darebáci, tak sa to môže veľmi dobre stať.

- Faktom je, že všetci títo hrdinovia nebojujú hlavne za spravodlivosť, ale za právny štát, za zachovanie aktuálneho poriadku. Napríklad jeden z najbohatších hrdinov v maske netopiera, ktorý práve vstupuje do ligy, bojuje s chudobou? Vytvára podmienky, v ktorých ľudia ani nebudú cítiť potrebu páchať trestný čin?​
- Ale on bojuje so zlom.

- Áno, ale tými najmenej účinnými metódami. Bojuje sa silou a päsťami - neefektívnym spôsobom. Dobre, chceš, aby som ti povedal o najvýraznejšom superhrdinovi?​
- Áno, samozrejme, že chcem!

- Každý pozná svätého Juraja Víťazného (Георгия Победоносца), ktorý je vyobrazený na erbe Moskvy. Tam je zobrazený, ako zabíja draka kopijou. Dávno však existovala úplne iná legenda. Juraj v nej nielenže zabil draka silou zbraní, ale ho aj slovom presvedčil a spolu začali bojovať za dobro a pravdu. V pevnosti Staraya Ladoga sa zachovala dokonca starobylá freska, ktorá zobrazuje moment skrotenia draka.

Viete si predstaviť, o koľko múdrejší a silnejší musíte byť, ak by ste nielen vyhrali silou slov, ale ak by ste na svoju stranu prilákali aj súpera?

Paša bol trochu prekvapený a dlho nemohol nič povedať. Neskôr sme o tejto téme veľa hovorili. Povedal som mu o skutočných, nie fiktívnych hrdinoch. Rozprával som mu príbeh o našich cestovateľoch Prževalskom a Miklouho-Maclayovi. O kapitánovi Bellingshausenovi, poručíkovi Lazarevovi, ktorý objavil nový kontinent Antarktídu. Je veľmi dôležité rozprávať sa s deťmi o minulosti, rozprávať im skutočný príbeh zo života našich predkov. Aká bude naša budúcnosť, závisí od príkladov, s ktorými hrdinami budeme vychovávať naše deti. Všetci sme zodpovední za výchovu budúcej generácie.​
 
Naposledy upravené:
13. Šesť úrovní sebaobrany

Nedávno mi zavolal starý priateľ a spýtal sa ma, či by som mu mohol pomôcť naskenovať fotografie. Súhlasil som. Keď priniesol svoje fotografie, ukázalo sa, že ich potrebuje pre svojho kamaráta z miestneho historického múzea, pretože niektorí z jeho predkov boli kozáci a zaujímal sa práve o toto obdobie ich života. Keď sme skenovali fotografiu, môj priateľ si zároveň spomenul na svojho starého otca, frontového spravodajského dôstojníka, ktorý prešiel celou Veľkou vlasteneckou vojnou. Napadli ho jeho slová: "Prežijeme všetko, pokiaľ nebude vojna." Jeho starý otec nežil o viac ako rok pred rozpadom svojej vlasti - ZSSR, a možno je dokonca dobré, že to neprežil. Keď sa totiž pozriete na štatistiky, môžete vidieť, že demografické a ekonomické straty zo 40. a 90. rokov dvadsiateho storočia sú porovnateľné. To nás opäť prinútilo zamyslieť sa, čo je potom vojna, keďže ju za nás v 90. rokoch nikto oficiálne nevyhlásil?

Náš rozhovor sa zvrtol na jeho život. Keďže poznal históriu svojich predkov, ktorí bránili vlasť z generácie na generáciu a videl situáciu v krajine a vo svete, zámerne vstúpil na vojenskú katedru na svojej univerzite, aby sa tiež naučil brániť vlasť. Po ukončení štúdia, začiatkom roku 2000, odišiel na 2 roky slúžiť ako dôstojník, veliteľ motostreleckej čaty. Keď vstúpil do služby a začal osobne komunikovať s vojakmi a dôstojníkmi, a kvôli svojej povinnosti musel často cestovať po krajine a navštevovať rôzne vojenské jednotky, videl mimoriadne pochmúrny obraz. V tom čase bola v armáde rozšírená opilosť. Považovalo sa za normálne, že dôstojníci neprišli do služby kvôli kocovine. Vojaci, ktorí to videli, toto správanie opakovali. Asi 90 % personálu užívalo tabak a pod vplyvom takejto atmosféry boli často vtiahnutí aj tí, ktorí v civile nefajčili a nepili. V dôsledku toho neustále dochádzalo k nehodám, ktoré spôsobovali veľké nebojové straty. Značná časť dôstojníkov priamo uviedla, že slúžili výlučne za peniaze, absentoval u nich pojem povinnosť a česť. V jeho prápore boli dvaja „obzvlášť vynikajúci“ velitelia rôt – skutoční alkoholici s takmer nulovými vojenskými znalosťami. Jeden menom Borisov sa chválil, že celý čas štúdia strávil na vojenskej škole ako „súkromník“, vyhýbajúc sa štúdiu. Ďalšieho, Erkova, zamestnal na škole jeho strýko generál, pretože nechcel a nevedel pracovať, čo bez toho, aby niečo skrýval, sám deklaroval. Obaja nastúpili do služby koncom 90. rokov a celá ich vojenská veda pozostávala z nadávok a mávania päsťami.

Ukazuje sa, že našu armádu v tom čase skutočne zničili tí, ktorí vyrábali alkohol a tabak a slúžili zlatému teľaťu, a nie vlasti.

Po návrate z civilu šiel priateľ pracovať do televízie ako inžinier, kde na vlastnej koži videl, ako sa dá s divákmi manipulovať. Bez škrupúľ žonglovať s faktami a maľovať obraz, ktorý je pre zákazníka priaznivý. Odvtedy prestal pozerať televíziu. V takejto atmosfére nemohol byť viac ako šesť mesiacov a rád odtiaľ odišiel a zamestnal sa v tlačovej službe verejnej organizácie. V tejto pozícii musel veľa komunikovať s rôznymi predstaviteľmi tlače a vo všeobecnosti si vytvoril všeobecný obraz o práci moderných médií. Bolo mu jasné, akú majú moc. To sa prejavilo najmä vtedy, keď sa začalo rozsiahle prepisovanie dejín. Jeho starého otca, ktorý bojoval proti fašizmu, médiá niektorých krajín a dokonca aj bývalých republík ZSSR, ktoré oslobodil, skutočne zaznamenali ako okupanta.

Z týchto roztrúsených faktov vo svojom životopise si v hlave postavil mozaiku a zistil, že obyčajná vojna je len jedným zo špeciálnych prípadov riadenia spoločnosti. A fráza jeho starého otca „prežijeme všetko, pokiaľ nebude vojna“ nevyjadruje celý obraz. V teórii riadenia existuje 6 priorít zovšeobecnených prostriedkov riadenia:​
  1. priorita - svetonázorová
  2. priorita - chronologická (história)
  3. priorita - ideologická (ideológie, médiá, technológie, náboženstvo)
  4. priorita - ekonomická
  5. priorita - genetická (alkohol, tabak a iné drogy, potraviny)
  6. priorita – silová (akýkoľvek typ sily, konvenčné vojny)
Ak sa uplatňujú v rámci jedného sociálneho systému, považujú sa za všeobecné prostriedky jeho riadenia, a ak ich uplatňuje jedna sociálna skupina voči druhej, za zbrane, t.j. prostriedky vedenia vojny a manipulácie vo vlastnom záujme. Navyše rýchlosť pôsobenia týchto priorít sa zvyšuje od prvej k šiestej a sila pôsobenia rastie naopak, od šiestej k prvej. Inými slovami: najrýchlejšie je niečo vziať silou, ale proti každej sile sa dá bojovať, ak zmeníte svetonázor človeka, čo sa nedá urobiť rýchlo. Rád sa všetkého vzdá a bude sa domnievať, že je to v poriadku. V tejto súvislosti sa v plnom rozsahu odkrývajú slová detskej piesne o Pinocchiovi, ktorú zložil Bulat Okudžava:​

Какое небо голубое,
Мы не сторонники разбоя:
На хвастуна не нужен нож,
Ему немножко подпоёшь
И делай с ним, что хошь.
...
На жадину не нужен нож, -
Ему покажешь медный грош
И делай с ним, что хошь!
...
На дурака не нужен нож, -
Ему с три короба наврёшь -
И делай с ним, что хошь!

Podľa mojich pozorovaní ľudia, ktorí rozumejú princípom takéhoto riadenia, sa často sami rozhodnú, že sa nenechajú manipulovať vo všetkých prioritách. Aby to však dokázali, musia na sebe pracovať, zmeniť svoje návyky a prehodnotiť stereotypy. Takíto ľudia sa venujú fyzickému tréningu, vedome prestávajú piť alkohol, prehodnotili svoj prístup k výžive, sľúbili si, že nikdy nebudú dávať pôžičky za úrok, začali si určovať vlastnú spravodajskú agendu, zbavili sa ideologických klišé, začali študovať históriu a budovať si vlastný svetonázor. Tým sa mení ich sociálny okruh, v ktorom je dosť ľudí, ktorí sa držia rovnakého pohľadu na svet. Toto všetko sme s priateľom naplno zažili na vlastnej koži. Analýza udalostí z pohľadu 6 priorít zovšeobecnených prostriedkov riadenia poskytuje veľa podnetov na zamyslenie, takže sa vždy máme o čom porozprávať.​
 
Naposledy upravené:
14. Slobodná vôľa a sloboda voľby, aký je rozdiel?

Alica, sestra manželky môjho priateľa, sa veľmi zaujíma o biológiu. Počas školy samostatne študovala univerzitné kurzy a čítala seriózne knihy. Rozhovorili sme sa o téme: "Má človek slobodnú vôľu?". Faktom je, že na ňu zapôsobila kniha Roberta Sapolského, ktorý tvrdí, že ľudia nemajú slobodnú vôľu a dokonca ani slobodu voľby. "Dobre," povedal som. Skôr ako začneme diskutovať, je potrebné rozhodnúť o argumentoch. Aké sú argumenty v prospech skutočnosti, že ľudia nemajú slobodnú vôľu?

V prospech nedostatku slobodnej vôle z jej strany hovoril argument o Libetovom experimente. Skúmal mozgovú aktivitu a zistil, že predtým, ako sa človek rozhodol stlačiť to či ono tlačidlo, vznikla v jeho mozgu aktivita, podľa ktorej sa dala jednoznačne určiť voľba toho či onoho rozhodnutia. "Áno, dobre," odpovedal som, "ale kde je slobodná vôľa?" Tu sa testovala len sloboda voľby. Tí, ktorí nesúhlasili s pravidlami experimentu, sa experimentu nemohli zúčastniť. Osoba najprv dobrovoľne súhlasila s podmienkami, čím preukázala slobodnú vôľu. Experiment testoval iba slobodu voľby.

Ako sa teda líši slobodná vôľa od slobody voľby? - spýtala sa ma. Po prvé, je potrebné pochopiť pojem „vôľa“. Vôľa je vedomá účelovosť, alebo inými slovami, je to vtedy, keď si človek vedome vyberie cieľ a vedome podnikne kroky na jeho dosiahnutie. Slobodná vôľa sa líši od slobody voľby v tom, že je nemožná bez uvedomenia. Keď je človek požiadaný, aby stlačil určité tlačidlo (ako v Libetovom experimente), môže to urobiť nevedome, bez akéhokoľvek zjavného účelu. Sloboda voľby môže nastať len vtedy, ak existujú hotové možnosti. Slobodná vôľa je možná aj vtedy, keď neexistujú žiadne možnosti. Aby ste to dosiahli, musíte prepojiť kreativitu a prostredníctvom silnej tvorivej snahy nájsť alebo vytvoriť iné riešenie problému alebo úlohy.

- Je teda možné, že Libetov experiment hovorí o tom, že človek nemá slobodnú voľbu?
- Sám Libett to netvrdil. Ide o to, že všetky závery o neexistencii slobodnej vôle urobili tí, ktorí analyzovali jeho experiment, a boli to väčšinou novinári. Najdôležitejšou chybou, ktorej sa dopustili, bolo porušenie logiky myslenia. Ak sa niečo prvé stane pred druhým, neznamená to, že to druhé sa stalo kvôli prvému. Napríklad ak kohút vždy prvýkrát zakikiríkal pred východom slnka, neznamená to, že slnko vychádza preto, lebo zakikiríkal kohút. Rovnako je to aj s činnosťou v ľudskom mozgu. Ak k nej dôjde skôr, ako si človek uvedomí nejakú voľbu, neznamená to, že je príčinou tejto voľby.

„Dobre“, súhlasila so mnou, “ale ľudia vždy konajú pod tlakom okolností. Možno okolnosti vždy určujú naše rozhodnutia?“
- Áno, samozrejme, treba brať do úvahy okolnosti, ale to neznamená, že by mali určovať naše rozhodnutia. Existujú dve krajné možnosti rozvoja: prvá z dôvodu zúfalstva (z okolností), druhá z dôvodu inšpirácie (z cieľa). Keď človek smeruje k cieľu, žiadne životné okolnosti mu nebudú brániť. S výnimkou toho, že negatívne okolnosti môžu pohyb k cieľu spomaliť alebo dokonca vrhnúť späť, ale voľba nebude urobená kvôli okolnostiam, ale podľa účelnosti.

Zároveň je potrebné si uvedomiť, že človek musí dorásť k slobodnej vôli. V prvom rade sa musí naučiť používať svoju vôľu s úsilím. Vedome si vybrať cieľ a dosiahnuť ho. V niektorých prípadoch, keď sa situácia zdá beznádejná, však potrebujeme nielen vôľu, ale aj správnu metodiku - algoritmus vytvárania nových riešení človekom. Človek s chybnou metodikou je obmedzený pri vypracúvaní správnych riešení, a z toho dôvodu je obmedzená jeho slobodná vôľa. A bez vôle má človek len slobodu voľby.

Upozornil som Alicu aj na to, že slobodná vôľa nie je vrodená, ale získaná vlastnosť. Len prejavením vôle a zvládnutím správnej metodiky môže človek získať slobodnú vôľu aj slobodu voľby, s čím súhlasila. Náš rozhovor ju veľmi inšpiroval. Rozhodla sa hlbšie zaoberať touto otázkou a sľúbila, že v budúcnosti so mnou prediskutuje nové myšlienky.​
 
15. Ako uspieť a nepodvádzať

Jedného dňa som na ulici stretol svoju starú kamarátku Oľgu, ktorú som dlho nevidel. Dali sme sa do reči a ukázalo sa, že nedávno začala pracovať ako realitná maklérka. V dôsledku jej aktivít a komunikácie s veľkým množstvom ľudí ju zarazilo, že rôzni ľudia v rovnakých situáciách robia niekedy priam opačné rozhodnutia, niektorí dokonca niekedy na úkor svojich záujmov. Zaujímala sa o otázku, čo určuje výber človeka v konkrétnej situácii.

Vyjadril som svoj názor na morálne normy, ktoré určujú rozhodnutia človeka. Navrhol som jej krátku prechádzku po susednú križovatku a zároveň som sa snažil zistiť, čo rozumie pod slovom - morálka. V priebehu rozhovoru sa ukázalo, že Oľga o nej nemá jasnú predstavu. Dokonca sa vyjadrila: „Všetci hovoria morálka, byť morálny, ale ja nerozumiem, čo to je“.

„Kam máme ísť ďalej, doľava alebo doprava?“ spýtal som sa, keď sme sa blížili ku križovatke. „Mne na tom nezáleží", odpovedala Oľga.

Poďme teda doprava, navrhol som. Najprv však venujme pozornosť tejto situácii, ktorá v podstate modeluje prácu našej morálnej voľby. Križovatka, obrazne povedané, je situácia, ktorá nastala v živote, a morálka je mechanizmus výberu varianty ďalšieho konania, inými slovami, regulátor cesty. Ak je splnená nevyhnutná podmienka regulátora, usmerňuje jedným smerom, ak nie, usmerňuje iným smerom. Človek, ktorý sa vždy jednoznačne rozhodne, keď čelí rovnakým situáciám v rôznych časových obdobiach, je človek, ktorého morálne normy sú jasne definované. Ak však váha a reaguje zakaždým inak, je nemorálny.

„Nemorálny?“, spýtala sa Oľga. Áno. Predstav si, že človek kráča po ceste života a na každej križovatke neurobí vedomú alebo adekvátnu voľbu. V akom koncovom bode skončí? S najväčšou pravdepodobnosťou sa mu toto miesto nebude páčiť.

„Takže nemorálny človek je zlý a morálny človek dobrý?“, objasnila Oľga. Nie, byť morálnym človekom nestačí. Existujú aj kategórie morálky: nízka a vysoká. Všetko závisí od toho, ako sú definované morálne štandardy človeka. Robiť vedomé rozhodnutia nestačí na to, aby ste boli dobrým človekom. Vždy môžete vedome urobiť zlé rozhodnutia. Vysoko morálny človek sa v situáciách voľby riadi zásadou, že účel svätia prostriedky, t.j. nesnaží sa za každú cenu dosahovať výsledky, žije čo najčestnejšie a berie ohľad na záujmy iných. Človek s nízkou morálkou sa drží iného prístupu, na dosiahnutie cieľa sú pre neho všetky prostriedky dobré, v jeho prípade sú klamanie a lož normou.

- Ale ako morálka ovplyvňuje život človeka? Napokon sa ukazuje, že aj človek s nízkou morálkou predsa len dosiahne výsledok. Aký je potom rozdiel?
- Rozdiel je v tom, že morálne normy určujú model sveta v hlave človeka. Čím adekvátnejší je tento model reality, tým menej chýb človek v živote robí. Pre vysoko morálneho človeka bude tento model vždy úplnejší a vyhrá v dlhej hre, hoci zvonku sa môže zdať, že na dosiahnutie cieľa tu a teraz je optimálnejší nečestný prístup, ktorý sľubuje úžitok v daný moment. V našom svete je všetko príčina-následok, takže aj malá lož cez spätnú väzbu cez iných ľudí a životné okolnosti sa človeku vždy vráti. Preto človek s nízkou morálkou, ktorý v danej chvíli nečestne vyhral, v budúcnosti nevyhnutne stráca a tieto straty sú spravidla oveľa vážnejšie ako zisk, hoci sa dajú časovo natiahnuť. Iba neustálym dodržiavaním vysokých morálnych noriem možno zaručiť budúcnosť bez náhlych katastrof. Navyše to platí tak pre jednotlivca, ako aj pre celé ľudstvo ako celok.

- Dovoľ mi uviesť príklad z oblasti tvojej činnosti. Ak si realitný maklér vždy vyberá okamžité výhody a klame klientov, potom možno v počiatočnej fáze preukáže úspech a jeho predaj stúpne. Z dlhodobého hľadiska si však narobí veľa problémov. Dostane toľko negatívnych ohlasov, že jeho kariéra bude zničená. Tu si môžete spomenúť na výrok Lao Tzu: „Stratégia bez taktiky je najdlhšia cesta k víťazstvu, taktika bez stratégie je márnosť pred porážkou. Tí, ktorí sa riadia dlhodobými záujmami a berú do úvahy záujmy iných, nakoniec dostanú oveľa viac.

Ako sa neskôr ukázalo, náš rozhovor mal v živote Oľgy praktický význam. Stretli sme sa o niekoľko rokov neskôr a ona si spomenula na náš rozhovor, na ktorý som ja úplne zabudol. Povedala, že aj keď to bolo spočiatku veľmi ťažké, neustále boli pokušenia konať nečestne, vo svojej práci sa snažila používať vysoko morálny prístup k rozhodovaniu a nakoniec dosiahla dobré výsledky.

Niekedy jeden dobrý rozhovor môže veľmi zmeniť život človeka, ak kvôli nemu zmení svoju morálnu voľbu.​
 
Upozornil som Alicu aj na to, že slobodná vôľa nie je vrodená, ale získaná vlastnosť. Len prejavením vôle a zvládnutím správnej metodiky môže človek získať slobodnú vôľu aj slobodu voľby, s čím súhlasila.
Ale toto je veľmi zásadné konštatovanie, a preto bežne nemôžeme tvrdiť (ako sa to zvykne v kresťanstve), že KAŽDÝ človek má slobodnú vôľu. Platí iba to, že každý zdravý človek si ju môže osvojiť...
 
Inak, ruský jazyk má v tomto zaujímavú pomôcku. Viacej používajú slovíčko "vôľový". Napr. ľudí s výraznejšou vôľou (my by sme povedali dominantnejších ľudí) nazývajú "vôľoví ľudia". Alebo prirodzené vytváranie hierarchie na základe dominancie (ľudí alebo zvierat v skupine) nazývajú "vôľový poriadok".
 
15. Ako uspieť a nepodvádzať

Jedného dňa som na ulici stretol svoju starú kamarátku Oľgu, ktorú som dlho nevidel. Dali sme sa do reči a ukázalo sa, že nedávno začala pracovať ako realitná maklérka. V dôsledku jej aktivít a komunikácie s veľkým množstvom ľudí ju zarazilo, že rôzni ľudia v rovnakých situáciách robia niekedy priam opačné rozhodnutia, niektorí dokonca niekedy na úkor svojich záujmov. Zaujímala sa o otázku, čo určuje výber človeka v konkrétnej situácii.

Vyjadril som svoj názor na morálne normy, ktoré určujú rozhodnutia človeka. Navrhol som jej krátku prechádzku po susednú križovatku a zároveň som sa snažil zistiť, čo rozumie pod slovom - morálka. V priebehu rozhovoru sa ukázalo, že Oľga o nej nemá jasnú predstavu. Dokonca sa vyjadrila: „Všetci hovoria morálka, byť morálny, ale ja nerozumiem, čo to je“.

„Kam máme ísť ďalej, doľava alebo doprava?“ spýtal som sa, keď sme sa blížili ku križovatke. „Mne na tom nezáleží", odpovedala Oľga.

Poďme teda doprava, navrhol som. Najprv však venujme pozornosť tejto situácii, ktorá v podstate modeluje prácu našej morálnej voľby. Križovatka, obrazne povedané, je situácia, ktorá nastala v živote, a morálka je mechanizmus výberu varianty ďalšieho konania, inými slovami, regulátor cesty. Ak je splnená nevyhnutná podmienka regulátora, usmerňuje jedným smerom, ak nie, usmerňuje iným smerom. Človek, ktorý sa vždy jednoznačne rozhodne, keď čelí rovnakým situáciám v rôznych časových obdobiach, je človek, ktorého morálne normy sú jasne definované. Ak však váha a reaguje zakaždým inak, je nemorálny.

„Nemorálny?“, spýtala sa Oľga. Áno. Predstav si, že človek kráča po ceste života a na každej križovatke neurobí vedomú alebo adekvátnu voľbu. V akom koncovom bode skončí? S najväčšou pravdepodobnosťou sa mu toto miesto nebude páčiť.

„Takže nemorálny človek je zlý a morálny človek dobrý?“, objasnila Oľga. Nie, byť morálnym človekom nestačí. Existujú aj kategórie morálky: nízka a vysoká. Všetko závisí od toho, ako sú definované morálne štandardy človeka. Robiť vedomé rozhodnutia nestačí na to, aby ste boli dobrým človekom. Vždy môžete vedome urobiť zlé rozhodnutia. Vysoko morálny človek sa v situáciách voľby riadi zásadou, že účel svätia prostriedky, t.j. nesnaží sa za každú cenu dosahovať výsledky, žije čo najčestnejšie a berie ohľad na záujmy iných. Človek s nízkou morálkou sa drží iného prístupu, na dosiahnutie cieľa sú pre neho všetky prostriedky dobré, v jeho prípade sú klamanie a lož normou.

- Ale ako morálka ovplyvňuje život človeka? Napokon sa ukazuje, že aj človek s nízkou morálkou predsa len dosiahne výsledok. Aký je potom rozdiel?
- Rozdiel je v tom, že morálne normy určujú model sveta v hlave človeka. Čím adekvátnejší je tento model reality, tým menej chýb človek v živote robí. Pre vysoko morálneho človeka bude tento model vždy úplnejší a vyhrá v dlhej hre, hoci zvonku sa môže zdať, že na dosiahnutie cieľa tu a teraz je optimálnejší nečestný prístup, ktorý sľubuje úžitok v daný moment. V našom svete je všetko príčina-následok, takže aj malá lož cez spätnú väzbu cez iných ľudí a životné okolnosti sa človeku vždy vráti. Preto človek s nízkou morálkou, ktorý v danej chvíli nečestne vyhral, v budúcnosti nevyhnutne stráca a tieto straty sú spravidla oveľa vážnejšie ako zisk, hoci sa dajú časovo natiahnuť. Iba neustálym dodržiavaním vysokých morálnych noriem možno zaručiť budúcnosť bez náhlych katastrof. Navyše to platí tak pre jednotlivca, ako aj pre celé ľudstvo ako celok.

- Dovoľ mi uviesť príklad z oblasti tvojej činnosti. Ak si realitný maklér vždy vyberá okamžité výhody a klame klientov, potom možno v počiatočnej fáze preukáže úspech a jeho predaj stúpne. Z dlhodobého hľadiska si však narobí veľa problémov. Dostane toľko negatívnych ohlasov, že jeho kariéra bude zničená. Tu si môžete spomenúť na výrok Lao Tzu: „Stratégia bez taktiky je najdlhšia cesta k víťazstvu, taktika bez stratégie je márnosť pred porážkou. Tí, ktorí sa riadia dlhodobými záujmami a berú do úvahy záujmy iných, nakoniec dostanú oveľa viac.

Ako sa neskôr ukázalo, náš rozhovor mal v živote Oľgy praktický význam. Stretli sme sa o niekoľko rokov neskôr a ona si spomenula na náš rozhovor, na ktorý som ja úplne zabudol. Povedala, že aj keď to bolo spočiatku veľmi ťažké, neustále boli pokušenia konať nečestne, vo svojej práci sa snažila používať vysoko morálny prístup k rozhodovaniu a nakoniec dosiahla dobré výsledky.

Niekedy jeden dobrý rozhovor môže veľmi zmeniť život človeka, ak kvôli nemu zmení svoju morálnu voľbu.​
Mám na všetkých jednu otázky ohľadom "Cieľ svätí prostriedky" a "Prostriedky svätia cieľ".

Dnes sa celosvetovo tlačí myšlienka, že deti sa nesmú fyzicky trestať. Že je to zlé, že je to týranie... Je to naozaj tak?! Je to naozaj zlý prostriedok alebo prípustný? (o čom svedčí historická prax?)

Nie je to náhodou podobné myšlienke, že liečiť pacientov je nutné vždy iba bezbolestne? A lekár, ktorý vyvolá pacientovi pri liečbe bolesť je tyran a mal by byť potrestaný?! Nie je to už abstraktný humanizmus?

Nie každá bolesť je náš nepriateľ. A niekedy jej odstránenie nám môže viac uškodiť, než pomôcť. Keď vidíte motýľa, ako sa namáhavo vypratáva z kukly, alebo kuriatko z vajíčka, tak im chcete pomôcť. Ale tým ich len zmrzačíte. Kuriatko, ktorému trčí zobák z vajíčka, ešte nemá oddelený cievny systém od blany (placenty) a mohlo by vykrvácať. Nakoniec sa možno ukáže, že ani cisársky rez bábätka nie je masovo správna taktika (bábätko prechádzajúc prirodzeným pôrodným tunelom zažíva silný a bolestivý tlak na lebku).
Zo života je inak známe, že drastické postupy sa používajú až vtedy, keď ostatné miernejšie postupy zlyhali. Násilie je 6. priorita. Nemala by to byť hlavná agenda, ale iba jedna z viacerých možných. Vo všetkom musí byť nájdená správna miera.
 
Dnes sa celosvetovo tlačí myšlienka, že deti sa nesmú fyzicky trestať. Že je to zlé, že je to týranie... Je to naozaj tak?! Je to naozaj zlý prostriedok alebo prípustný? (o čom svedčí historická prax?)
Krátko. Keď dieťa nevie, za čo ho trestáš (a dokonca často aj keď to vie) vytvára to v jeho psychike blok. Tento blok sa stáva vzorcom, presúva sa do podvedomia a pri každej ďalšej podobnej situácii sa tento blok bude opakovať v rôznej intezite - dieťa si navykne reagovať týmto blokom na podobné situácie a okrem toho sa jeho psychika rozštiepi na "sudcu/tyrana" a "obžalovaného/obeť". Trestať deti považujem za silne kontraproduktívne. Ako teda riešiť sporné situácie? Netrestať? Čo keď ti dieťa "prerastie cez hlavu"?
1. osobný príklad - deti kopírujú svojich rodičov, ak to viem, musím sa správať správne. To predpokladá i osobný tréning a rast,
2. vysvetľovanie - deti často nerozumejú zložitostiam, ktoré sme si my ako dospelí vytvorili. T. j. je potrebné im veci vysvetliť a uistiť sa, že ich správne pochopili. Ak to nie je možné urobiť pred problémom, je nutné urobiť to po probléme.

Cesta teda nie je ani trestať ani netrestať. Znova narážame na správnu voľbu. Ak ti niekto ponúka dve možnosti, správna voľba je väčšinou tretia (odkazujem na film "Zámysel").

Každý z nás bol dieťa, ale nie každý z nás si uvedomuje, čo trestanie vlastne v jeho vlastnej psychike spôsobilo. Pričom nemusí ísť zďaleka len o fyzické tresty, ale aj o psychické. Ako som postupne rozväzoval zablokované v sebe emócie, pred očami sa mi vybavovali sporné obrazy. Veci, za ktoré som bol trestaný, pričom vtedy som nemal šancu pochopiť, čo sa deje/udialo a prečo som bol potrestaný. Všetko toto som rozkľúčoval až s pribudnuvším poznaním a i dnes sa ešte často nájdu veci, pri ktorých sa musím vrátiť naspäť do detstva, vyriešiť si to tam aby som to rozviazal v dnešku a už to viac nežil = zmenil seba samého spôsobom, ktorý mi dovolí rozvíjať svoj potenciál.

Napriek tomu dnes už sa staviam i k tomu čo bolo inak. Nie s odporom. Práve naopak, prijímam to ako niečo, čo som si vybral. Niečo čo ma posunulo do dnešnej podoby a čo ma práve prinútilo chápať viac a prerásť to. I v sebe už nechovám zášť voči nikomu, kto ma trestal, pretože to chápem, prečo sa to dialo, aké boli vtedy okolnosti, a čo zvnútra mňa samého vyvolávalo vonkajšiu reakciu takú, ktorá sa mi vtedy nepáčila. Dokonca som za niektoré veci rád. Že som bol donútený. Že to bola výzva.

Lenže, je tu jedno veľké LENŽE!!! Koľkí z nás sa dokážu stavať k týmto veciam v detstve ako k výzve? Keď ešte nechápu načo tu sú a nechápu to ani dospelí? Koľké z detí sa dokáže na veci pozerať aniž by si vytvárali v podvedomí psychické bloky, ktoré im potom v dospelosti bránia vyvíjať sa spôsobom, ktorý by im umožnil osvojovať si ľahšie svoj potenciál? Odpovedať na túto otázku je prinajmenšom komplikované. No kľúč je podľa môjho názoru vo vzťahu VEDOMIE/podvedomie. Nie len u toho kto je trestaný, ale aj u toho, kto trestá.
 
Krátko. Keď dieťa nevie, za čo ho trestáš (a dokonca často aj keď to vie) vytvára to v jeho psychike blok. Tento blok sa stáva vzorcom, presúva sa do podvedomia a pri každej ďalšej podobnej situácii sa tento blok bude opakovať v rôznej intezite - dieťa si navykne reagovať týmto blokom na podobné situácie a okrem toho sa jeho psychika rozštiepi na "sudcu/tyrana" a "obžalovaného/obeť". Trestať deti považujem za silne kontraproduktívne. Ako teda riešiť sporné situácie? Netrestať? Čo keď ti dieťa "prerastie cez hlavu"?
1. osobný príklad - deti kopírujú svojich rodičov, ak to viem, musím sa správať správne. To predpokladá i osobný tréning a rast,
2. vysvetľovanie - deti často nerozumejú zložitostiam, ktoré sme si my ako dospelí vytvorili. T. j. je potrebné im veci vysvetliť a uistiť sa, že ich správne pochopili. Ak to nie je možné urobiť pred problémom, je nutné urobiť to po probléme.

Cesta teda nie je ani trestať ani netrestať. Znova narážame na správnu voľbu. Ak ti niekto ponúka dve možnosti, správna voľba je väčšinou tretia (odkazujem na film "Zámysel").

Každý z nás bol dieťa, ale nie každý z nás si uvedomuje, čo trestanie vlastne v jeho vlastnej psychike spôsobilo. Pričom nemusí ísť zďaleka len o fyzické tresty, ale aj o psychické. Ako som postupne rozväzoval zablokované v sebe emócie, pred očami sa mi vybavovali sporné obrazy. Veci, za ktoré som bol trestaný, pričom vtedy som nemal šancu pochopiť, čo sa deje/udialo a prečo som bol potrestaný. Všetko toto som rozkľúčoval až s pribudnuvším poznaním a i dnes sa ešte často nájdu veci, pri ktorých sa musím vrátiť naspäť do detstva, vyriešiť si to tam aby som to rozviazal v dnešku a už to viac nežil = zmenil seba samého spôsobom, ktorý mi dovolí rozvíjať svoj potenciál.

Napriek tomu dnes už sa staviam i k tomu čo bolo inak. Nie s odporom. Práve naopak, prijímam to ako niečo, čo som si vybral. Niečo čo ma posunulo do dnešnej podoby a čo ma práve prinútilo chápať viac a prerásť to. I v sebe už nechovám zášť voči nikomu, kto ma trestal, pretože to chápem, prečo sa to dialo, aké boli vtedy okolnosti, a čo zvnútra mňa samého vyvolávalo vonkajšiu reakciu takú, ktorá sa mi vtedy nepáčila. Dokonca som za niektoré veci rád. Že som bol donútený. Že to bola výzva.

Lenže, je tu jedno veľké LENŽE!!! Koľkí z nás sa dokážu stavať k týmto veciam v detstve ako k výzve? Keď ešte nechápu načo tu sú a nechápu to ani dospelí? Koľké z detí sa dokáže na veci pozerať aniž by si vytvárali v podvedomí psychické bloky, ktoré im potom v dospelosti bránia vyvíjať sa spôsobom, ktorý by im umožnil osvojovať si ľahšie svoj potenciál? Odpovedať na túto otázku je prinajmenšom komplikované. No kľúč je podľa môjho názoru vo vzťahu VEDOMIE/podvedomie. Nie len u toho kto je trestaný, ale aj u toho, kto trestá.
vždy som vedel, keď ma otec vytrestal a za čo to bolo. On sám mi to povedal. Teraz viem, že to bolo správne
 
Naposledy upravené:
16. Hlboká príčina sociálnych neduhov

Jedného dňa som potreboval služobne odcestovať. Vybral som si cestu vlakom, kúpil som si lístok a onedlho som stál na nástupišti a čakal na vlak. O pár minút mal prísť, tak som pomaly kráčal po nástupišti. Napriek tomu, že na nástupišti je fajčenie zakázané, videl som ľudí fajčiť ďalej odo mňa, na druhej strane nástupišťa. Moje skúsenosti s fajčiarmi ma presvedčili, že citovať zákon a rozprávať sa o pokutách je úplne zbytočné. Oveľa efektívnejšie je povedať, že kazia vzduch okolo seba, otravujú ho toxickým tabakovým dymom a vytvárajú nepohodlie pre ostatných. Snažím sa vždy, keď je to možné, vysvetliť ľuďom, ktorí fajčia, že sa správajú mimoriadne hrubo, keď fajčia v blízkosti iných ľudí, najmä ak sú to malé deti.

Dokonca som mal jeden taký prípad, keď v blízkosti začal fajčiť takýto fajčiar. Upozornil som ho, že otravuje vzduch a je veľmi nepríjemné byť v jeho blízkosti. Bol veľmi prekvapený a povedal, že nad tým nikdy nepremýšľal. Nemyslieť na následky je typickým problémom fajčiarov. Ako často vyhadzujú ohorky z cigariet, ktoré sa hromadia na zemi a veľmi kazia vzhľad. Každý fajčiar navyše vie, že fajčenie je škodlivé a navyše „fajčenie zabíja“, ako sa píše na škatuľke cigariet. Ukazuje sa, že sa pre seba morálne rozhodli, že „zabiť sa“ je normálne. S takýmito podvedomými postojmi ostáva už len veľmi málo čo robiť, ak nie zabíjať, tak ničiť životy iných. A vyhadzovanie odpadkov na ulici sa v porovnaní s tým môže zdať ako maličkosť. Takto jedna nesprávna morálna voľba vedie k ďalším problémom.

A tentoraz sa mi stal veľmi objavný príbeh. Kráčajúc po nástupišti ku mne pristúpil mladý muž. Jediné, čo si o ňom pamätám, bolo, že mal matné oči, bez iskry. „Sú tam nejaké cigarety?“, pýta sa ma. "Nefajčím a neradím ti," povedal som a po chvíli som dodal: "Nepoznám nič hlúpejšie, ako sa otráviť za vlastné peniaze." "Aj vzduch je škodlivý, okolo je veľa škodlivých vecí," namietal po premýšľaní. - Áno, vzduch môže byť škodlivý, ale aspoň za to neplatím, mám to zadarmo a platiť navyše za to, že vzduch bude špinavší, je naozaj hlúposť. "Ale veľa ľudí fajčí a otravuje si vzduch," namietal znova. - Áno, na svete je možno veľa hlupákov, ale je to ospravedlnenie pre to, aby ste boli jedným z nich? Alebo, napríklad, ak by všetci odhadzovali odpadky, je to ospravedlnenie, aby sme ich tiež odhadzovali? „Možno chcem ísť do posmrtného života čo najskôr.“, predniesol svoj posledný argument.

Bohužiaľ alebo našťastie sa naše cesty rozišli. Vlak sa blížil a ja som musel nastúpiť. Rozlúčili sme sa a ja som stihol povedať len toľko, že takú beznádej som už dlho nevidel a že musí pracovať na zmysle svojho života. Pri analýze nášho rozhovoru som si uvedomil, že všetky jeho argumenty boli štandardné. Prvý bol o tom, že „všetko škodí“ a druhý o tom, že „všetci fajčia aj ja fajčím“. Tieto argumenty vždy odhaľujú nedostatok vôle človeka. Človek nemá cieľ, pre ktorý by chcel žiť a kvôli ktorému by mohol prekonávať ťažkosti.

Tento príbeh ma opäť presvedčil, že zlé návyky sú príznakom ešte hlbšej choroby. A táto choroba pochádza zo straty zmyslu života. Tak ako sa list zo stromu rýchlo začne kaziť a hniť, pretože prestane fungovať pre niečo väčšie, než je, tak aj človek, ktorý stratil zmysel života alebo si myslel, že žije len pre život samotný, a nie kvôli niečomu viac, začína degradovať a ničiť sa v pravom zmysle slova.

Chcelo by to, aby si mnohí ľudia uvedomili, že je potrebné bojovať nie proti zlým návykom, ale za zdravý životný štýl, za veľké a inšpirujúce ciele, za jasný a príťažlivý obraz budúcnosti. Len v takom prípade mnohé sociálne choroby prejdú samé od seba.​
 
Prvý bol o tom, že „všetko škodí“ a druhý o tom, že „všetci fajčia aj ja fajčím“.
Veľa krát si všímam podobné odpovede. Stále mi vtedy príde myšlienka: "Teraz z toho človeka hovorí agregor, nehovorí on sám." Treba tomu človeku ukázať aj iné agregory, prípadne mu navoziť do psychiky informácie, kvôli ktorým ho démonický agregor odmietne.
 
17. Ako môže úzky špecialista všetko pokaziť

Bola zlatá jeseň. Na ulici pod nohami šuchotalo lístie a na záhonoch prebiehal zber úrody. Jedného dňa za mnou prišiel sused Eugen s vrecami lístia, ktoré upratal na svojom pozemku, a spýtal sa ma, či nepotrebujem niekoľko vriec opadaného lístia.

Už som mnohokrát vysvetľoval svojmu susedovi, že najlepším hnojivom pre rastliny je akákoľvek rastlinná organická hmota, ktorá sa dá položiť na zem, nazýva sa to aj „mulč“. Napríklad v každom lese vytvára listová podstielka vynikajúce podmienky na zachovanie vlhkosti a chov dážďoviek, ktoré uvoľňujú a zlepšujú štruktúru pôdy a zvyšujú jej úrodnosť. Sused však týmto vedomím ešte nie je nasiaknutý a každú jeseň som ho „zachraňoval“ z lístia „navyše“.

Vo chvíli, keď sa ma sused pýtal na vrecia, som bol veľmi zaneprázdnený nakladaním auta - musel som čoskoro odísť. Eugen sa prihlásil, že mi pomôže, a tak ma požiadal: "Kam mám to lístie nasypať?". Automaticky som ukázal na najvzdialenejšie záhony v mojej zeleninovej záhrade. Cukety tam už boli pozbierané, takže som si bol istý, že záhony sú voľné.

Keď som skončil s autom, rozhodol som sa, že ho pre istotu skontrolujem a vybral som sa k vzdialeným hriadkam. Keď som sa priblížil, videl som, že pod hrubou vrstvou lístia sú tekvice, ktoré ešte neboli pozbierané. Musel som sa prehrabávať v lístí, aby som našiel celú úrodu.

Neskôr, keď som sa s Eugenom stretol, nadviazali sme rozhovor: "Nevidel si tie tekvice, ktoré boli ešte v záhrade, keď si rozhadzoval listy?" - Opýtal som sa. „Áno, videl som ich,“ odpovedal sused. "Tak prečo si dal listy na tieto hriadky?" - No, sám si povedal, aby som to tam vysypal. - Áno, ale mohol som na niečo zabudnúť a ty si to videl lepšie. - No vieš, „ak sa dá príkaz zle pochopiť, bude zle pochopený,“ povedal Eugen a spomenul si na jedno príslovie.

Príslovia odrážajú dlhoročné skúsenosti ľudí, môžu však obsahovať aj chyby a nepresnosti. Najlepším spôsobom, ako ich opraviť, je prísť s novými, ktoré nahradia staré.

Keď som sa nad tým zamyslel, odpovedal som Eugenovi, že navrhujem nové príslovie, presnejšie: "Hlupák nepochopí žiaden poriadok, ani ten najdokonalejší, kým inteligentný človek aj ten najdokonalejší poriadok obráti na všeobecné dobro. Dobre ho dopĺňa aj príslovie: "Ak hlupákovi povieš, aby sa modlil k Bohu, rozbije si čelo". A aby som neurazil svojho suseda, povedal som mu o skúsenosti nášho veliteľa Suvorova, ktorý sa pred bitkou dohodol so svojimi podriadenými na pláne útoku a povedal: Ak vám počas bitky poviem, aby ste išli doľava, ale vy uvidíte, že treba ísť doprava - tak choďte doprava, veď to viete lepšie!

Tieto prístupy odzrkadľujú rôzne postoje k človeku. Ak z prvého vyplýva, že človek je kolieskom v systéme, ktorý plní len niekým zadanú funkciu, potom druhý predpokladá, že človek má vlastnú víziu situácie, osobnú zodpovednosť za prácu, tvorivý prístup, uvedomelosť a slobodnú vôľu. Prvý prístup znamená úzku špecializáciu (ako sa hovorí, „každý cvrček vie, kde je jeho miesto“). Úzki špecialisti často vytvárajú problémy v súvisiacich oblastiach. Dokonca aj keď dokonale dokončili svoju prácu, nemusia si jednoducho všimnúť, že niečo poškodili alebo zničili v susednej oblasti činnosti.

Vtedy so mnou Eugen súhlasil a povedal, že sa bude snažiť dávať pozor na to, že svojím konaním môže niekomu ublížiť, aj keď ho o to ten človek požiada. Tento prípad mi pripomína otázku: Čo je to človek? A to, ako budeme s človekom zaobchádzať, aké morálne rozhodnutie vo vzťahu k nemu urobíme, bude závisieť od toho, v akej spoločnosti budeme žiť a koľko konfliktov a chýb v nej bude. Čím širší a vzdelanejší bude každý človek, tým lepšie sa jeho vedomosti preveria v praxi, tým menej chýb bude vytvárať pre ostatných.​
 
Naposledy upravené:
18. Kolektívny subjekt alebo plnohodnotný majster svojho života

Rád navštevujem môjho priateľa Pašu na jeho dači. Často pozýva všetkých svojich priateľov a organizuje stretnutia. Môžete si tu zahrať stolný tenis, prejsť sa do lesa alebo ísť k prameňu. Našou obľúbenou zábavou je však dobrý rozhovor. Raz, keď som bol na takomto zhromaždení, prišiel k Pašovi Genadij, manžel jeho sestry. Nasledoval rozhovor, v ktorom som sa snažil vysvetliť, aké nevyhnutné je stať sa pánom svojho života. A potom Gena vstúpil do rozhovoru: „Podporujem. Ja som napríklad plnohodnotným pánom svojho života. Mám vlastnú firmu, ktorá predáva náhradné diely. Zarábam dobré peniaze. Prinášam do rodiny veľa peňazí.“

„Dobre, ale pozrime sa na tvoju komplexnosť“, povedal som. „Vidím, že dobre ovládaš jednu zo sfér svojho života. Si napríklad spokojný so zákonmi v štáte?“
„Zatiaľ som so všetkým spokojný. Takéto zákony mi umožňujú zarobiť dobré peniaze“, odpovedal Gena.
- Kľúčové slovo je „zatiaľ“. Nestačí byť spokojný, treba prevziať aj zodpovednosť a kontrolovať tento aspekt a v prípade potreby ho aj riadiť.
"Takže je to moja finančná situácia, ktorá mi umožní prevziať kontrolu nad všetkým, ak sa niečo stane," odpovedal Gena.

„Financie nie sú nástroj, pomocou ktorého môžeš efektívne riadiť štát“, odpovedal som. A ak si myslíš, že o niečom rozhodujú financie, tak budeš malá ryba v tomto oceáne. Ani ľudia s množstvom peňazí niekedy nedokážu ovplyvniť situáciu, aby sa zmenila v ich prospech. Uvediem ešte jeden príklad, aby to bolo jasnejšie. Máme ruštinu, ktorou hovoríme. Čo ak neobsahuje slovo „spravodlivosť“, ale namiesto toho iba slovo „zákonnosť“. Čo potom? "Pravdepodobne budeme predpokladať, že ak sa niečo stalo podľa zákona, bude to spravodlivé," zapojil sa do rozhovoru Paša. „Úplná pravda!“, súhlasil som. "Nemôžeme však posúdiť, či sú tieto zákony skutočne spravodlivé." Možno sú tieto zákony napísané v záujme úzkej skupiny ľudí, a nie v záujme väčšiny. Alebo iný príklad: ak je v jazyku slovo „tovar“ synonymom slova „žena“, aký bude podvedomý postoj k nežnému pohlaviu? "Ako k tovaru", okamžite odpovedal Gena.

Všetky tieto príklady uvádzam zo skutočných jazykov. Napríklad v angličtine „justice“ znamená nielen spravodlivosť, ale aj zákonnosť. Preto by sa hollywoodske filmy o „lige spravodlivosti“ mohli prekladať ako „liga zákonnosti“ alebo „liga tých, ktorí podporujú platné zákony“. A slovo „komodita“ v angličtine znie ako „ware“ a jedným z jeho významov je „žena“, aj keď v humornom zmysle. „Hrozné!“, povedala Larisa, Pašova manželka.

To je to, čo hovorím. Ide o to, že sú veci, ktoré sa zdajú byť samozrejmé, a ak ich nebudeme ovládať, môže sa ukázať, že budú ovládať nás. Tak napríklad, ak nekontrolujeme svoj jazyk, ktorým hovoríme a myslíme, potom nás čiastočne ovláda, vkladá nás do svojej matérie. Môžeme sa považovať za úplných pánov života, ak nekontrolujeme takéto základné veci? „Čo navrhuješ, dá sa potom všetko kontrolovať a riadiť?“, spýtal sa Paša.

Pojem subjektu alebo pána svojho života má ďalšiu vlastnosť, ktorá vymedzuje oblasť zodpovednosti. Ak niekto prevzal zodpovednosť len za financie, nemožno ho považovať za plnohodnotného majstra, pretože riadi len jeden aspekt svojho života. Je potrebné neustále rozširovať okruh svojej zodpovednosti. Nie je potrebné riadiť všetko sám, stačí sledovať kľúčové ukazovatele a byť pripravený v prípade potreby prevziať riadenie. Okrem toho, aby ste sa dostali z najťažších situácií, aby ste neboli rukojemníkom voľby, ktorá je pred vás postavená, musíte sa naučiť správnu metodiku, v ktorej svet nebude len súborom nesúvisiacich faktov, ale jedným živým organizmom, kde je všetko kauzálne determinované. Musíte byť schopní prekročiť hranice, ktoré stanovil niekto pred vami.

„A ako môžeš rozšíriť svoj okruh zodpovednosti, máš na to dostatok času?“, spýtal sa Paša. „Aby si to dosiahol, môžeš sa spojiť s inými podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a pôsobiť ako jeden celok, kde každý ovláda určitý aspekt alebo niekoľko aspektov života, ktoré sa navzájom dopĺňajú“.

„Rozumiem ti správne“, povedal Paša, „že na to, aby si bol plnohodnotným pánom svojho života, je potrebné nielen riadiť niektoré aspekty svojho života, ale aj rozšíriť okruh zodpovednosti, osobnej i kolektívnej, a zároveň mať vedomosti, ktoré ti umožnia byť efektívnym?“

„Áno, toto je veľmi blízko tomu, čo som chcel povedať“, odpovedal som, „ale k plnohodnotnému kolektívnemu subjektu chýba jeden detail: treba vedieť odovzdávať svoje vedomosti aj ďalším generáciám, svojim žiakom. Sú projekty, ktoré sa nedajú zrealizovať za život jedného človeka, ale ak sa podelí o svoje vedomosti a skúsenosti, potom ich budú môcť realizovať aj ďalšie generácie“.

„Zdá sa, že už nehovoríš o pánovi svojho života, ale o kolektívnom subjekte alebo kolektívnom pánovi svojho života.“
„Áno, to je skutočne pravda. Je oveľa lepšie, keď je časť celku, ktorá podporuje a posilňuje celok, než keď s ním bojuje a je s ním v rozpore.“

Na konci dobrého rozhovoru, skôr ako sa všetci začali rozchádzať, sme sa rozhodli, že sa budeme lepšie podporovať a pokúsime sa vybudovať plnohodnotné spoločenstvo, ktoré riadi všetky aspekty nášho života.​
 
19. Leví kráľ. Je možné dostať sa z Večného kruhu?

Mal som možnosť znovu si pozrieť kultový animovaný film z 90. rokov „Leví kráľ“. V tých rokoch som si z neho uchoval pozitívne dojmy a ukázalo sa, že je užitočné znovu si ho pozrieť po dlhšom čase a zhodnotiť ho z pozície nahromadených rokov. Nebudem tu znovu rozprávať zápletku, dúfam, že väčšina ľudí už tento animák videla alebo si ho pozrie pred čítaním.

Moje subjektívne pocity z toho, že sa animovaný film zapáčil drvivej väčšine ľudí, ktorí ho sledovali, potvrdili jeho hodnotenia. Konkrétne na Kinopoisku to robí 8,8 bodu, pričom má 284 pozitívnych komentárov a 7 negatívnych. Potvrdzujú to aj peňažné ukazovatele: pri výrobných nákladoch 45 miliónov dolárov animák len v pokladniciach po celom svete vyzbieral 968 miliónov, čím sa vyplatil viac ako dvadsaťnásobne. V tradičnej animácii, čo sa týka inkasa, zostáva absolútnym rekordérom.

Jednoduché vyhľadávanie videí na internete prináša napríklad klip zo soundtracku animovaného filmu „Kruh života“, ktorý od roku 2014 nazbieral takmer 250 miliónov pozretí. Legitímna otázka znie: aký je dôvod takého úspechu animovaného filmu?

Samozrejme, že kvalita jeho výroby zohrala skvelú úlohu. Na animácii pracovalo viac ako 600 animátorov. Hudbu k nemu napísal slávny Hans Zimmer a naozaj vytvára atmosféru. Výber úloh, vypracovanie scenára a vôbec všetky práce na projekte prebiehali na najvyššej úrovni. Bola to však len kvalita výroby, ktorá zachytila kolektívne podvedomie ľudí a urobila z animáku kult?

Jeden z komentátorov, ktorý zanechal pozitívne hodnotenie animovaného filmu a získal mnoho lajkov, napísal: „Leví kráľ‘ je alegória. Hlavnými postavami animovaného filmu sú výlučne obyvatelia africkej savany. Lev (Mufasa) je zosobnením sily: majestátny a silný kráľ zvierat.
Možno je „Leví kráľ“ jediným kresleným filmom, v ktorom pri pohľade na postavy vidíte ľudí. Práve v tomto kreslenom filme sa na plátno prenášajú všetky najlepšie a najhoršie ľudské vlastnosti a divák už zvieratá vidí ako ľudí.

Podľa môjho názoru je hlavnou prednosťou a charakteristickou črtou tohoto animovaného filmu to, že čo najúprimnejšie odráža hlavnú podstatu algoritmického systému, v ktorom ľudstvo žije už mnoho tisíc rokov. Dvoma slovami možno túto algoritmiku nazvať „Večný kruh“. Práve o tom sa spieva na soundtracku:

No slnko, ktoré sa valí vysoko​
cez zafírovú oblohu​
udržuje veľkých aj malých v nekonečnom​
kruhu​
Je to kruh života​
A hýbe nami všetkými​
cez zúfalstvo a nádej​
cez vieru a lásku​
kým nenájdeme svoje miesto​
na ceste, ktorá sa rozvíja​
v kruhu života​

Tento algoritmus spočíva v tom, že všetci, ktorí prichádzajú do nášho sveta, hľadajú svoje miesto vo večnom kruhu života. Kruh pôsobí ako motor tohto hľadania, stimulujúc všetkých veľkých i malých účastníkov, aby cez zúfalstvo a nádej sa navzájom triedili, kto je skutočne Veľký a kto malý.

Zo zápletky je zrejmé, že ak sa účastníci čo najsprávnejšie navzájom usporiadajú, nastáva dokonalá rovnováha. Ak miesto Veľkého zaujme niekto nehodný, dočasne nastanú problémy, ale potom sa všetci navzájom opäť zladia a všetko pôjde ako obvykle.

A tak celá civilizácia žije v režime Večného kruhu. A keďže si ešte neuvedomila, že skutočný zmysel života sa v skutočnosti nachádza za jeho hranicami, jedinou zábavou pre nešťastných domorodcov je pravidelne sa schádzať a variť nové Veľké. To je algoritmus.

Nechávam otvorenú otázku, či si ľudia tento algoritmus sami vniesli do života, alebo prišli z prírody s hotovým. Faktom zostáva, že ľudia, majúc v hlave silu rádovo vážnejšiu ako zvieratá, sedia v uzavretom pekle, kde by vyl naozaj každý. Človek nie je zviera - má vôľu a necíti sa pohodlne vo večnom kruhu, kde je postavený ako koliesko vo všeobecnom mechanizme a zbavený pravého zmyslu života.

Niektorí ľudia už toho majú dosť. Aby sa dostali z tejto slepej uličky, vymysleli dokonca teóriu. Lenže keď vstúpili do triednej vojny, hneď si neuvedomili, že vojna bude prebiehať ako zvyčajne podľa algoritmu za Veľkého a opäť nastane „rovnováha“. Niektorí ich ideologickí dediči si dodnes neuvedomili, že vykonávaním prastarého algoritmu Večného kruhu pracujú pre ciele tohto algoritmu, a tým ho posilňujú. A východisko treba hľadať mimo neho, metódami, ktoré ho nebudú živiť.

Nástrojom človeka je myseľ. Nemôže slepo vykonávať, ale vedome si vyberať a dokonca písať svoje vlastné algoritmy a programy. Zmysel jeho života spočíva vo zvyšovaní inteligencie. Dôležité je len to, že racionalita vo svojej celistvosti nemôže prísť k jednému človeku alebo skupine ľudí. Príde k celému Ľudstvu, keď vedome opustí Večný kruh v skutočnom spojení slobodných vôlí, aby riešilo skutočne vážne problémy.

Vo všeobecnosti je podľa môjho názoru animovaný film „Leví kráľ“ naozaj skvelý. Reaguje naň obrovské množstvo ľudí, pretože otvorene a jednoducho odhaľuje hlbokú podstatu života v dnešnej spoločnosti. Môže pomôcť zamyslieť sa nad tým, že mnohí, ktorí nosia hrdý titul „človek“, majú k Ľudskosti ešte ďaleko a svojím správaním a motiváciou sa nijako zvlášť nelíšia od zvierat. To môže viesť k vážnej otázke, aký je teda rozdiel medzi človekom a zvieraťom. Po zhliadnutí filmu si niektorí ľudia môžu položiť otázku, či sú spokojní so stanovením cieľov algoritmu, ktorý ľudstvo v súčasnosti vykonáva, aké môžu byť ciele iného algoritmu, ako identifikovať iný algoritmus a začleniť sa do neho, ako pochopiť, ktorý z nich objektívne vykonávame. Komiks obsahuje množstvo zaujímavých a sugestívnych defektov, ktoré sa držia ľudského podvedomia a vyvolávajú skutočný záujem.

Sledovanie animovaného filmu bolo tentoraz skutočným potešením, rovnako ako v minulosti. Ale až teraz, po jeho zhliadnutí, som sa mohol tešiť aj z toho, ako veľmi som v deväťdesiatych rokoch prerástol sám seba.​
 
20. Nesmrteľnosť duše a účel

Sú otázky, na ktoré musíte hľadať odpoveď hlboko vo svojom vnútri a viesť so sebou úprimný, súkromný rozhovor. Otázky o duši sú jednou z nich. Čo je to duša? A je pravda, že duša je nesmrteľná?

Pri diskusii na túto tému som pre seba prišiel na dobré prirovnanie. Predstavme si kolektívnu myseľ, ktorú tvorí spoločenstvo ľudí, ktorých spája jeden cieľ. Nech to ani nie je nejaký podnik alebo organizácia, ale celý ľud, zjednotený spoločným jazykom, územím, riadením v podobe nejakého štátu a kultúry. Takáto kolektívna myseľ bude jediným živým organizmom. Niekto v ňom bude v určitom okamihu vykonávať funkciu výživy a pestovať potrebné poľnohospodárske produkty, niekto bude vykonávať úlohu krvného obehu, prepravy tovaru a prerozdeľovania financií, niekto bude vykonávať výskumné a kognitívne funkcie, niekto vzdelávacie funkcie atď.

Najdôležitejším „lepidlom“, ktoré pomáha zjednocovať sa, je spoločný jazyk. Je to jazyk, ktorý umožňuje ľuďom porozumieť si, hromadiť a rozširovať vedomosti a využívať skúsenosti predchádzajúcich generácií. Samotný jazyk si možno predstaviť ako živú bytosť, ktorá rastie a vyvíja sa, učí sa nové veci a zahadzuje nepotrebné veci. Môže sa stať zložitejším aj jednoduchším, preskúmať nové územia a nové oblasti činnosti.

Čo sa teda dá povedať o duši ľudu? Je tam alebo nie? A ak existuje, čo to je? Dušou ľudu je podľa mňa celá kultúra ľudí, ktorá je napísaná v jednom alebo viacerých jazykoch. Túto kultúru spájajú spoločné ideály, spoločné úlohy a ciele, ktoré si ľudia stanovujú.

Ak je dušou ľudu jeho kultúra, alebo ako sa dnes už programátorskou rečou hovorí jeho softvér, potom sa niekomu môže zdať, že je nezničiteľný a večný. Ľudia sa rodia a umierajú, ale kultúra a ideály zostávajú rovnaké, až na to, že sa menia a vyvíjajú. Ideály nie sú uložené niekde na fyzickom médiu, nemožno ich ukradnúť ani zlomiť. Môžu byť iba skopírované, prijaté pre seba a tým zahrnuté do všeobecnej kultúry.

Teraz však pravdepodobne každý vie, že informácie je možné nielen ukladať, kopírovať a prijímať, ale možno ich aj vymazať. Každý z kurzu dejepisu si pamätá, že kultúra národov sa nielen rozvíjala, ale aj vytrácala a zanikala. Mnohé národy po sebe zanechali len hlinené tabuľky a z mnohých nezostalo ani to. Koľko starovekých jazykov zmizlo a koľko zmizlo bez stopy? Áno, samozrejme, mnohé jazyky a mnohé kultúry národov by mohli zrodiť a inšpirovať ďalšie mladšie jazyky a mladšie národy. Mohli však existovať aj takí, ktorí vymreli bez toho, aby po sebe zanechali nasledovníkov a potomkov.

Jedného dňa mi pri prechádzke lesom napadlo zaujímavé prirovnanie. Zoberme si strom, ktorý rastie a vyvíja sa, zapúšťa hlboké korene a vystreľuje stonky nahor. Každý strom má jedinečný ideál a úlohu. Napríklad breza pôsobí ako priekopník, rozvíja sa v pustatine, zlepšuje a pripravuje pôdu pre ostatných. Iný strom môže poskytnúť veľa nektáru pre hmyz, čo zaisťuje dobré krížové opelenie pre každého. Iné budú môcť slúžiť ako ochrana pred vetrom atď. Čo sa však stane, ak vyrúbeme strom? Pri niektorých stromoch, ak nestihli svoju úlohu úplne dokončiť, vyrastie z pňa nový mladý výhonok, ktorý čoskoro zaujme miesto, kde bol predchádzajúci strom. Nový výhonok využije neviditeľnú časť – korienky. Pravdepodobne si bude pamätať, ak nie všetky, tak mnohé z úloh a problémov, ktoré strom riešil pred vyrúbaním. Ukazuje sa, že keď sa znovu narodí, spomenie si na to, čo sa mu stalo v predchádzajúcom živote.

Existuje ešte jedna dobrá analógia, ktorá nám umožňuje pochopiť životnosť myšlienky. Vezmime si napríklad Sosnowského boľševník. Bojuje sa s chemikáliami, plečkovaním a kosením. Treba však pochopiť logiku samotnej rastliny. Ide o to, že kým rastie na jednom mieste a neplní svoju úlohu, vzkriesi sa, dokonca aj z malého koreňa, ktorý po vyplení zostane v zemi. A jeho úloha je rovnaká - dávať semená. Len čo rastlina dá semená, zapne mechanizmus sebazničenia. Ak z nejakého dôvodu semená nemohli vyrásť (kvôli opeleniu alebo koseniu), rastlina znova a znova dáva nové výhonky. Ak necháte rastlinu vypestovať semená, ale zozbierate ich do vrecka a nedovolíte im, aby sa rozptýlili, boľševník vás prestane obťažovať.

Na príklade boľševníka je zrejmé, že pokiaľ myšlienka nesplní svoju funkciu, bude sa znovu a znovu oživovať. Rovnako ako nevyriešený problém sa bude neustále objavovať v našich myšlienkach, a len čo sa problém vyrieši, myšlienka nás prestane trápiť. Podobne aj ideály národa môžu ožiť, aj keď predchádzajúci národ na jeho mieste z nejakého dôvodu zlyhal vo svojej úlohe a zanikol. Ľudia, ktorí splnili svoju úlohu, sa znovuzrodia do národa s ambicióznejšími a náročnejšími úlohami.

Treba povedať, že priama analógia s rastlinou alebo ľuďmi nie je pre človeka vhodná. Ak hovoríme o rastline, tak tá má vopred známy cieľ a poslanie. Človek, na rozdiel od rastliny, má slobodnú vôľu, ktorú si môže osvojiť počas celého života vďaka rozvoju kompetentnej metodiky. Vďaka slobodnej vôli môže prekročiť akékoľvek obmedzenia, či už kultúrne alebo genetické. Čím je inteligencia systému vyššia, tým má väčšiu slobodu vo výbere a konaní a tým väčšiu slobodu si pre seba vytvára. Akékoľvek prirovnanie môže zároveň len prispieť k vytvoreniu zaujímavého modelu reality, no či tento model zodpovedá realite samotnej, je zatiaľ otázkou. Je potrebné skontrolovať, ako presne tento model predpovedá udalosti v praxi. Čo sa však v skutočnosti stane s ľudskou dušou, to sa ešte len uvidí.

Takéto prirovnanie však môže ukázať niektoré aspekty nášho života zo zaujímavej stránky. Napríklad v mnohých západných náboženstvách je najvyšším dobrom dosiahnutie nesmrteľnosti duše v nebi. Dosiahnutie takéhoto stavu znamená, že softvér, ktorý je zodpovedný za dušu, sa už nezmení. Usilovať sa o nezmeniteľné je mimoriadne nerozumné. Každá myseľ sa vyvíja prostredníctvom zmeny a riešenia niektorých problémov. Akonáhle sú vyriešené jednoduché problémy, myseľ čelí čoraz zložitejším problémom. Bez zmeny môžu zostať len extrémne primitívne a jednoduché programy, ktoré ostávajú nezmenené len vďaka stabilite prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Strata túžby po zmene sa rovná strate zmyslu života. Je to zavedenie niečoho nového do obklopujúceho systému, vďaka ktorému má život každého prvku zmysel.

Na druhej strane, v mnohých východných náboženstvách existuje myšlienka opustenia kolobehu znovuzrodení. V týchto náboženstvách sa však predpokladá, že východiskom z neho je odpútanie sa od sveta a ponorenie sa do stavu nirvány, ale v skutočnosti ho možno dosiahnuť len splnením svojho poslania. Ak človek pochopil svoje poslanie a splnil ho so cťou, potom môže s čistým svedomím uvoľniť miesto novým, ťažším úlohám, ktoré majú riešiť nové generácie.

Duša, podobne ako nejaká myšlienka, môže žiť veľmi dlho. Ale ako každá informácia sa dá vymazať. Najúčelnejšie bude vymazať informáciu, keď už splnila svoju funkciu a existujú novšie prístupy a algoritmy, ktoré treba otestovať. Znovuzrodenie duše splnením jej poslania vyzerá najúčelnejšie. V tomto prípade má poslanie nielen človek, ale aj rod, národ, planéta. Každý na svojom mieste, plniac svoje poslanie, ho pomáha napĺňať pre objem celého systému.​
 
21. Byť otrokom strachu je najhorší druh otroctva

Na jeseň roku 2012 som mal niekoľko mesiacov služobnú cestu do Moskvy. Keďže práca zahŕňala spracovanie veľkého množstva spravodajských informácií, jasne si pamätám hystériu strachu, ktorú v tom čase médiá bičovali. Teraz si veľa ľudí pravdepodobne nebude pamätať, ale 21. decembra 2012 bol predpovedaný ďalší koniec sveta, načasovaný tak, aby sa zhodoval s koncom dlhého cyklu mayského kalendára.

Začiatok zimy v Moskve bol ako zvyčajne sychravý, hoci sa mi podarilo zastihnúť aj mráz -15 stupňov Celzia. Koniec sveta som však v hlavnom meste nestihol, keďže moja služobná cesta sa skončila skôr, ako bolo plánované. Keď som prišiel domov, na nešťastný dátum som si nespomenul a prešiel pre mňa aj ostatných obyvateľov planéty bez povšimnutia ako ďalší deň na prahu nového roka. Tento stav, prenesený na spoločnosť, mi však nedal pokoj a rozhodol som sa konečne pochopiť, čo je to strach v živote ľudí.

Keď som začal analyzovať informácie, ktoré mám k dispozícii na túto tému, objasnil som si pre seba nasledujúce. Strach je fenomén, ktorý ide do zvieracích inštinktívnych programov človeka. V skutočnosti je to signál z nevedomých úrovní psychiky pre extrémnu mobilizáciu pred možným ohrozením života. Pre zvieratá je to jednoznačný signál okamžitého konania v sebaobrane. Pre človeka je strach znakom neschopnosti adekvátne reagovať na vzniknutú situáciu. Človek, na rozdiel od zvieraťa, si môže uvedomiť príčinu strachu a vyvinúť primeranú reakciu na jeho výskyt.

Potom som mal logickú otázku: čo je hlavnou príčinou strachu? Na základe analýzy bolo možné identifikovať dve hlavné príčiny strachu: neschopnosť nájsť východisko zo vzniknutej situácie a nedôvera vo vlastné sily, pocit rukojemníka okolností so súčasným pocitom nevyhnutnosti nejakého nepriaznivého dopadu.

Prvý dôvod je len príznakom neadekvátneho svetonázoru, ktorý človeku bráni v plnej miere realizovať svoju slobodnú vôľu a adekvátne reagovať na okolnosti. Poškodený svetonázor môže viesť k neschopnosti jednotlivca predvídať budúcnosť. Ak je budúcnosť nejasná, naplno sa prejaví strach z neznámeho.

Druhá príčina strachu súvisí s tým, že človek vníma sám seba ako objekt v živote. Myslí si, že všetky problémy by sa mali vyriešiť za neho a on sám nie je schopný nič urobiť. Tento stav sa vyskytuje u človeka, ktorý sa rozhodol stať sa subjektom alebo pánom svojho života, ale pre svoje nedostatočné vedomosti nie je schopný vyriešiť problémy, ktoré pred ním stoja.

Ak si človek vytvorí primerané riešenia a stane sa to pre neho zvykom, strach prejde sám od seba tak, ako prejde strach z jazdy autom u človeka, ktorý sa už naučil dobre auto riadiť.

Bolo mi jasné, že podnecovaním atmosféry strachu v spoločnosti, kde štatisticky prevládajú ľudia, ktorí o týchto veciach nerozmýšľajú, je ľahké s nimi manipulovať a vlastne ich znížiť na úroveň zvierat, urobiť z človeka objekt riadenia. Tu sa hodí aforizmus A. V. Suvorova „Kto sa bojí, je napoly porazený“. A na takejto vlne je možné predať vystrašenému človeku akýkoľvek zázračný liek, ktorý na chvíľu upokojí zvieracie inštinkty, a potom spustiť novú vlnu strachu a ponúknuť nový liek, a tak ďalej do nekonečna.

Aby sme sa vyhli životu v neustálom strachu, je dôležité pochopiť mechanizmy jeho vzniku, neprestávať sa učiť nové poznatky a budovať si svetonázor primeraný životu.​
 
22. Princípy zjednotenia. Prečo to, čo je dobré pre Rusa, je pre Nemca smrť?

Pred niekoľkými rokmi odišli moji dobrí priatelia Saša, jeho manželka Nataša a ich malý syn Paša na niekoľko rokov do Nemecka. Saša chcel už dlho vidieť, ako žijú ľudia v iných krajinách, a tak si našiel zaujímavú prácu a presťahoval sa tam. Keď sa tam dobre usadili, pozvali ma na návštevu. Prišiel som k nim 22. decembra, vonku bolo osem stupňov nad nulou, kvitli kvety a okolo lietali včely. Veľa sme sa rozprávali o tom, ako odlišne žijú ľudia v Nemecku a v Rusku. Povedali mi veľa zaujímavostí o počasí, prírode a hlavne o živote ľudí.

Pri spomienke na túto cestu som si spomenul na jedno staré ruské príslovie: „Čo je dobré pre Rusa, je pre Nemca smrť“. Chcel som si uvedomiť a pochopiť, v čom je medzi rusmi a nemcami taký zásadný rozdiel. Nataša mi vtedy rozprávala jednu zábavnú príhodu. V tom istom dome, kde sa usadili, žila nemecká rodina. Na dvore často zapaľovali oheň - robili si grilovačku a potom len tak sedeli, obdivovali oheň a rozprávali sa. Nataša si všimla, že oheň zapaľujú špeciálnymi stočenými hoblinami, ktoré si za veľké peniaze kúpili v obchode. Nataša navrhla použiť kartón alebo papier. Lepenky alebo papiera bolo dosť, pretože všetci starostlivo separovali odpad a lepenka a papier boli vždy oddelené. Boli prekvapení týmto návrhom, ale keď to vyskúšali, videli, že kartón a papier horia a zapaľujú oheň rovnako dobre ako špeciálne hobliny. Celý týždeň prichádzali takmer každý deň a hovorili Nataši, že je geniálne používať kartón a papier, ktoré sú už zbytočné a úplne nepotrebné.

Treba povedať, že to nebol jediný prípad, bolo ich veľa. Jednu vec mali spoločnú: Nemci absolútne dôverovali systému, v ktorom sa nachádzali. Nie nadarmo existuje výraz „nemecký poriadok“. Poriadok v tom zmysle, že každá vec musí byť na svojom mieste. Ak sú na založenie ohňa potrebné hobliny, znamená to, že je potrebné použiť ich a nič iné.

Pre ruského človeka je úplne neprijateľné, keď niekto rozhoduje za neho o tom, o čom by mal rozhodovať sám. Napríklad správanie Rusov a Nemcov je veľmi odlišné, keď stoja na semafore pre chodcov, ktorý im zakazuje chodiť, keď okolo nich nie sú kilometre žiadne autá. Nemec sa ani nezamyslí nad tým, či má ísť, alebo nie, keď mu systém prikazuje stáť. V ruskom združení je to inak. Suvorov napríklad povedal: „Ak poviem - doľava, a ty vidíš doprava, nepočúvaj ma! Miestny vidí vždy lepšie.“

Nemecké a ruské združenia sú postavené na odlišných princípoch. V nemeckom poriadku je každý úzkym odborníkom a ostatné oblasti života plne zveruje združeniu. V ruskom združení sa každý snaží byť čo najviac nezávislý a ďalej sa na princípoch dobrovoľného združovania a jasného cieľa zapája do spoločných aktivít. V nemeckom poriadku sa konflikty riešia prostredníctvom úzkej špecializácie a dominancie všeobjímajúceho systému nad vôľou jednotlivca. V ruskom systéme sa konflikty riešia vysokou morálkou účastníkov, keď sa každý na svojom mieste samostatne snaží vybudovať bezkonfliktné prostredie, ktoré by nepotláčalo, ale naopak rozvíjalo vôľu každého účastníka.

Prečo je teda to, čo je dobré pre Nemca, smrťou pre Rusa a naopak? Tu mi napadá nasledujúce prirovnanie. Rodina včiel medonosných má svoje osobitné zákony, ktoré sa veľmi líšia od zákonov, podľa ktorých žije iný hmyz. Ak je pre jednotlivý hmyz celá jeho činnosť zameraná na vlastné prežitie, činnosť jednej včely je zameraná na prežitie rodiny ako celku. Napríklad včela má na žihadle zúbky. Tie vedú k tomu, že žihadlo spolu s vrecúškom jedu zostáva na koži uštipnutého človeka. Po bodnutí zostáva samotná včela nielen bez žihadla, ale aj bez časti čreva a do dvoch dní uhynie. Zanechané žihadlo má však silnejší účinok na osobu, v ktorej zostalo. Ukazuje sa, že odohnať nečakaného hosťa je pre včelu dôležitejšie ako sa udržať nažive. Inými slovami, život včelej rodiny si vyberá vlastnosti, ktoré môžu byť smrteľné pre jedinca, ale prospešné pre rodinu ako celok.

V ľudskej spoločnosti môže systém generovať a vzdelávať takých ľudí, pre ktorých bude cieľ zachovania samotného systému a zodpovedajúceho životného štýlu drahší ako život. Ak sa človek z takéhoto systému dostane do iného systému, bude sa mu zdať, že je lepšie zomrieť, ako v ňom zostať. Pre Nemca nemusí byť prijateľné, aby sa musel za všetko zodpovedať sám. Pre rusa môže byť neprijateľné, že mu bude všade povedané, čo musí urobiť. Pre Nemca je ruský systém neporiadok a chaos. Pre rusa je nemecký poriadok primitívnym strojom potláčajúcim vôľu. Aj keď, samozrejme, človek nie je včela. Je schopný sa nielen rekvalifikovať, ale aj v budúcnosti vytvoriť svoj vlastný systém, ktorý možno nikdy neexistoval.

Pri analýze najnovších úspechov v oblasti výroby som upozornil na jednu vlastnosť. V minulom storočí dominovala výroba dopravníkov, kde v každej fáze bol úzky špecialista, ktorý vykonával určitú prácu. Teraz sa multifunkčné stroje stali dominantnými v modernej výrobe. Napríklad CNC sústružnícke a revolverové obrábacie centrá môžu vŕtať aj frézovať a vykonávať sústružnícke operácie s jednou časťou. Na výstupe takýto stroj vyrába hotovú časť, napriek tomu, že pôvodne dostal jednoduchý kovový blok na spracovanie.

Rovnako ako v priemyselnej výrobe si život ľudí vyžaduje čoraz zložitejšie úlohy. Preto je nerentabilné a niekedy aj nebezpečné zveriť ich úzkym odborníkom. Úzky špecialista môže prísť s riešením, ktoré spôsobí katastrofu v inej oblasti, ktorej vôbec nerozumie. Je oveľa lepšie, ak je jeden odborník fyzik aj chemik, psychológ aj filozof a pozná aj iné súvisiace oblasti činnosti. Univerzálny odborník dokáže vyriešiť zložitý problém oveľa rýchlejšie a komplexnejšie, pretože pri jeho práci nedochádza k oneskoreniu pri prenose informácií a ich vysvetľovaní. Tento prístup je charakteristický skôr pre ruský model združovania.

Naša spoločnosť teraz prechádza obdobím, keď je potrebné zamyslieť sa nad tým, aký model by sme mali použiť na zjednotenie. Neuvážené zjednocovanie môže z človeka urobiť rukojemníka systému. Je oveľa lepšie, ak každý pozná všetky výhody a nevýhody rôznych typov združení. Je potrebné pochopiť, za akých podmienok určité prístupy dobre fungujú.

A ja som sa zasa rozhodol, že budem všemožne podporovať a rozvíjať ruský svet a ruský prístup k zjednoteniu, a to aj v praxi. Na to sa snažím nájsť rovnako zmýšľajúcich ľudí a spoločne budovať jednotný, bezkonfliktný a vôľu rozvíjajúci systém pre všetkých.

Moje priateľky Saša a Nataša sa vrátili z Nemecka do Ruska, keď sa presvedčili, že ruský prístup je pre ne oveľa pohodlnejší. Snažíme sa ho spoločne udržiavať. Snažíme sa dohodnúť na našich cieľoch, často sa od srdca rozprávame a pomáhame si.​
 

Similar threads

Pokud máš na mysli tyto 2 věty, я не представитель какой- то мафии, я представитель концептуальной власти я не представитель какой- то мафии, я представитель концептуальной мафии. Ospravedlňujem sa za nepozornosť - sústrediac sa na slovo “kakoj-to” som prehliadol, že na konci viet sú rôzne slová: vlasť a mafia…
Odpovede
98
Zobrazenia
6K
Pokiaľ sa stotožníme s obsahom pojmu Matéria (Matéria = matéria + prázdno) tak, ako je definovaná podľa teórie MIM (Matéria = extrémne zovšeobecnený pojem), potom je vhodné doplniť/ zopakovať niektoré dôležité súvislosti. Matéria, Informácia a Miera sú konečné zovšeobecnenia a primárne rozlíšenia. Sú teda vždy na samom začiatku všetkého a budú aj posledné pri rozoberaní všetkého do základov. Hlavné, čo je potrebné si uvedomiť, je trojjedinosť, teda ich vzájomná závislosť. To iba pre...
Odpovede
51
Zobrazenia
3K
Naspäť
Top Bottom