V čom spočíva riziko politických mimovládok

Kým väčšina sa pozerá len na Sorosa a ďalších darcov týchto mimovládnych organizácii, pokúsim sa upriamiť pozornosť na ďalšie riziká.​

Ako prvé by sme si mali ujasniť názvoslovie. V nadpise píšem o politických mimovládkach. Tieto nenájdete v žiadnom zákone, pretože mimovládne organizácie majú vyslovene zakázané vykonávať politickú činnosť. Napriek tomu tvrdím, že ju vykonávajú a to pokútnym spôsobom – vždy keď zostavujú nejaké rebríčky demokracie, politikov či sa inak vyjadrujú k politickým témam a určujú verejnú mienku. Veľmi často sú oslovované médiami, aby sa vyjadrovali v aktuálnym témam.

Na Slovensku máme okolo 10.000 mimovládnych neziskových organizácii, z čoho len asi 10 vidíte alebo čítate denne v médiách. Spája ich väčšinou rovnaké financovanie – zo zahraničných zdrojov. Medzi „darcami“ sú pomerne často americké či britské agentúry napojené priamo na rozpočty týchto štátov, prípadne sú to rôzne ambasády a iné mimovládky financované z podobných zdrojov. V tejto súvislosti sa veľmi často spomína meno Soros. Táto osoba slúži len ako hromozvod, po ktorom skĺzne hnev ľudí a odvedie sa od podstaty problému.
Keď si všimnete tieto politické mimovládky podrobne, zistíte ďalšie nápadné podobnosti. Hlavnou je veľmi mladý vek jej členov. Typický príklad je nová mimovládka Adapt Institute, ktorá vznikla na základoch dvoch podobných organizácii – Inštitútu strategických politík (Stratpol) a Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku (SSPI). Obe patria k transatlantickým štruktúram. Inak povedané, ide o think-tanky NATO. Pripomína mi to taktiku kšeftárov, ktorí zrušia nepohodlnú eseročku a šikovne si vytvoria novú. Staré mená sú už prefláknuté, tak spravíme nový "inštitút".

Pozrite si okrem partnerov a donorov hlavne tím tejto organizácie. Tvoria ho mladí ľudia – študenti, doktorandi alebo čerství absolventi. Ide o ľudí, pre ktorých je práca v takomto „inštitúte“ často prvá pracovná skúsenosť. Ako viete, prvé veci nás formujú pre ďalší život. Problém je, ak médiá začnú týmto mladým ľuďom dávať pod ústa mikrofón. Tá osoba bola na pár stážach, trochu cestovala, vie jazyky, dobre vyzeraá, ale nemá takmer žiadne profesné skúsenosti, nemá osobné skúsenosti zo života, nezaložila rodinu, nestarala sa o svojich chorých rodičov. Na základe akej odbornosti sa má vyjadrovať k dôležitým spoločenským témam?

Financovanie politických mimovládok​

Keď som spomínal financovanie politických mimovládok, Soros a ambasády sú ten najmenší a najviditeľnejší problém. Ako žijú takéto organizácie? Každý rok alebo v pravidelných intervaloch žiadajú o rôzne granty, pýtajú si peniaze od rôznych organizácii. Fungujú na projektovej báze. Požiadajú o grant, a keď ho dostanú, pracujú na ňom na dobu určitú. Po ukončení žiadajú o nový grant a tak dokola. Len malá časť z nich samostatne podniká a vie si zarobiť peniaze.

Tento spôsob financovania vytvára závislých ľudí, ktorí pomerne rýchlo pochopia systém a vedia presne, ako napasovať svoju činnosť tak, aby grant dostali. Aby sa zapáčili „darcom“. To znamená, že celú činnosť politickej mimovládky riadi „darca“ a mladí sa mu snažia vyjsť v ústrety. Niekedy až príliš. Existujú aj organizácie, ktoré fungujú takmer ako sekta. Ak v nich dáte výpoveď, povedia vám, že to akceptujú, ale už nikdy sa nebudete môcť uchádzať o miesto v ich radoch. (pozn. – čitateľ medzičasom zrejme pochopil, prečo bolo slovo „darca“ v úvodzovkách.)

Prerastanie do štátneho aparátu​

Keď to spočítate, tak politické mimovládky financujú zahraničné organizácie či priamo cudzie štáty, vychovávanú v nich závislých a nesamostatných mladých ľudí, ktorých formujú pre svoje ciele. Tu však proces nekončí. Financovanie zo zahraničia pomaly upadá a najsilnejšie bolo prítomné pri ich rozbehu po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Kto vníma ekonomické problémy západných vlád, tak vidí, ako tieto peňazovody budú postupne vysychať. To pre nich ale nie je problém, pretože už si stihli vychovať novú generáciu.

Kým slovenský občan vidí jeden typický príklad mimovládkara, z ktorého sa stal poslanec a politik (Šeliga a Čaputová sú len rovnaký hromozvod ako Soros), stojí tú zástup 100 nenápadných mimovládkarov, ktorí si po postupnom utlmovaní financovania grantov našli miesto v štátnej správe. Často sa dostali aj na vysoké posty a aj tam sú menej viditeľní, ako poslanci NR SR alebo ministri. Títo ľudia, ktorých prvá životná skúsenosť bola v politickej mimovládke, ďalej nebadane pracujú pre tých, ktorí ich vycvičili. Záujmy Slovenska to však nie sú. Kde nájdete „mimovládkarov“ a aktivistov na vysokých postoch? Jeden je napríklad primátorom mesta Nitra, druhá je riaditeľkou Štátneho pedagogického ústavu.
Dnes ich už nájdete na všetkých ministerstvách. Robia rôzne školenia aj za dozoru ľudí zo Svetovej banky či iných zahraničných organizácii, ktorí priebežne dohliadajú na to, aby celý proces prerastania do štátnych štruktúr zostal zachovaný.

Spolupráca s médiami​

Politické mimovládky sú veľmi často oslovované médiami, aby sa vyjadrovali k nejakej spoločenskej téme. Ide o vzájomne výhodné prepojenie. Mimovládka získava mediálny výtlak (čo slúži cieľom jej „darcov“) a médiá majú mladého sympatického človeka, ktorý vie plynulo reagovať a povedať pár múdrych viet. Neprekvapuje, že väčšina týchto mimovládok sídli v Bratislave, kde sa k nim médiá pomerne ľahko dostanú. Neoslovia odborníka povedzme zo Žiliny či Prešova, pretože nik nemá čas cestovať takú diaľku kvôli pár vetám. Tak vznikol obludný systém, ktorý už len potvrdzuje sám seba. Ruka ruku myje, ako sa hovorí.

Pri spolupráci s médiami treba spomenúť aj spoluprácu s akademickým sektorom. Aj jednotlivé katedry začali fungovať na grantovom systéme a živiť sa týmto spôsobom. Keď ich nebude živiť štát, tak si ich podchytí niekto iný. Vidím to na vlastné oči vo vlastnom meste a sledujem postupný úpadok jednotlivých katedier.

Riešenie​

Ako spoločnosť sme už medzičasom akceptovali, že kult mladosti, ako nám ho donedávna prezentovali módny a kozmetický biznis, je škodlivý. Tak sa v reklamách postupne začali objavovať naopak moletní ľudia (často až chorobne obézny, čo je opačný extrém). Ak sme videli, čo je schopný napáchať jeden extrém v kozmetike, mali by sme sa vedieť poučiť a nerobiť z detí odborníkov. Nezverovať im riadenie štátu, na čo nemajú žiadne skúsenosti. Urobili sme to samozrejme so šlachetnými pohnútkami – mladí sú ešte neskazení, nebudú skorumpovaní a pod. Tak veľmi sme chceli bojovať proti korupcii, až sme si tam sami inštalovali ľudí, ktorí síce neberú úplatky, ale aj bez nich slúžia iným záujmom. A cudzie vlády ešte k tomu ušetria, nemusia sa toľko báť odhalenia či kompromitujúceho materiálu. Prípadné zlyhania ich kádrov vedia vyriešiť elegantnejšie.

Takže stačí vychovať deti a mať na svojej strane médiá. Väčšinu bude zabávať nepríčetný Matovič s Hegerom a Sulíkom, prípadne rôzne teórie o Sorosovi a medzičasom zistíte, že ste kormidlo lietadla prenechali dieťaťu. Nerezignujme na mladú generáciu a pokúsme sa obnoviť dialóg medzi mladými a staršími. Môžeme sa navzájom učiť, ale nikdy nemôžeme ignorovať časové a biologické danosti.

P.S.
Mám priame, dlhodobé a osobné skúsenosti s mimovládnymi organizáciami aj s ich fungovaním. Tento článok je o politických mimovládkach, nie o množstve iných organizácií, ktoré fungujú bez veľkých grantov a mimo svetla kamier. Tým patrí česť za ich prácu.

Prečo ubudla frekvencia článkov na Svetonázore?
Hlavný dôvod je pracovné vyťaženie – deti v škole sú dôležitejšie, ako akýkoľvek blog či článok. Máme tu maturity, som v komisiách nemeckej olympiády a mám na starosti aj iné projekty v rámci našej školy.
Napriek menšej frekvencii písania stále uverejňujem krátke správy na svojom Telegramovom profile – odkaz naň nájdete v pravom stĺpci. Zverejňujem tam krátke postrehy o politike, médiách a nemecky hovoriacich štátoch.