Autor: Róbert Merva (https://www.konspirujeme.sk | RSS odber)
Z historického hľadiska bolo osvojovanie nových pôd a poľnohospodárska produkcia vždy v rovnováhe s vlastnou spotrebou a tvorbou zásob na zimné obdobie. Ako však plynuli tisícročia, mestá sa zväčšovali a svetová populácia násobne rástla. Technológie obrábania pôdy sa začali prelínať a nové, netypické poľnohospodárske plodiny sa prispôsobovali životu na iných kontinentoch. V tesnom závese za plodinami však cestovali aj škodcovia a choroby.
Zrodila sa prax monokultúrneho pestovania, čo z dlhodobého hľadiska viedlo k vyčerpaniu pôdy. Tento prístup spôsobil vyššiu náchylnosť obilnín aj technických plodín – ako napríklad ľanu či bavlny – na choroby a zamorenie škodcami.
Priemyselná revolúcia 17. až 19. storočia výrazne urýchlila zmeny v poľnohospodárstve. Potreba nasýtiť robotníkov v továrňach viedla k prudkému rastu miest a k enormnému tlaku na pôdu. Práve v tomto období zažil boom chemický priemysel. Vedci objavili, ktoré chemické prvky v pôde formujú úrodu, a začali vyvíjať umelé hnojivá. Zrodila sa agrochémia.
Európski a neskôr aj ruskí vedci vyvinuli celé portfólio komplexných hnojív a postupov šitých na mieru rôznym plodinám a klimatickým podmienkam. V polovici 20. storočia dokonca na poprednej Timirjazevovej poľnohospodárskej akadémii v Rusku vypukol spor. Na jednej strane stáli zástancovia agrochémie, na druhej obhajcovia tradičného poľnohospodárstva, ktorí presadzovali striedanie plodín, ponechávanie pôdy úhorom a využívanie takzvaného zeleného hnojenia. Zvíťazil však agrochemický prístup. Silný lobing biznismenov, ktorí potrebovali predávať umelé hnojivá (vtedy išlo o vedľajší produkt vojenského priemyslu pri výrobe výbušnín), zohral kľúčovú rolu nielen v Rusku, ale aj v Nemecku a ďalších krajinách.
Ľudia starostlivo nasledovali pokyny prírody.
Početné fresky a kresby zo starovekého Egypta, Mexika, Číny, Japonska, krajín juhovýchodnej Ázie a iných miest zobrazujú proces obrábania pôdy a zberu úrody.
Kresby sa javia ako vizualizované pokyny postupu pri pestovaní.
Búrlivá industrializácia a rozvoj ropného priemyslu viedli k vzniku chemicko-farmakologického odvetvia, ktoré založil ropný magnát John Rockefeller. Nové lieky vyrábané z ropy vďaka silnému lobingu postupne vytlačili tradičnú medicínu najprv v USA a neskôr aj vo svete. Keďže ochrana poľnohospodárskych plodín a zvierat pred chorobami čelí podobným výzvam ako humánna medicína, farmaceutický priemysel plynule prenikol aj do poľnohospodárstva a priniesol so sebou široké spektrum pesticídov.
Zeleninové záhrady a obrábané pozemky sa spravidla nachádzali v blízkosti osád.
Počas objavu starovekého osídlenia Arkaim (18. – 17. storočie pred n. l.) na Južnom Urale bola pomocou leteckých snímok objavená „zeleninová záhrada“ so zeleninovými záhonmi blízko vonkajšieho múru mesta. Podobné nálezy boli zaznamenané aj počas archeologického výskumu v blízkosti iných starovekých osád.
Masívny rozvoj chemického priemyslu, ťažkej techniky a monokultúr pre väčšinu plodín spôsobil stratu ideológie rozumného balansu. Prirodzená synergia síl v poľnohospodárstve a schopnosť živej bioty chrániť úrodu išla bokom. Úlohou chemických aj biologických liekov bolo potlačiť pôvodcov chorôb a vybudovať imunitu. Ako je však známe, každý liek sa môže veľmi ľahko stať jedom.
Podobne ako pri antibiotikách, aj pri pesticídoch (herbicídoch, insekticídoch a ďalších) nastupuje rovnaký scenár: pôvodcovia chorôb a škodcovia si na chemikálie postupne zvykajú. Spúšťa sa tak nekonečný kolotoč hľadania stále nových a silnejších preparátov. Výsledkom tohto procesu je dnes znižovanie kvality potravín, ich nebezpečné znečistenie, strata úrodnosti pôdy a čoraz častejšie epidémie rastlín (epifytózie) i zvierat (epizootie).
Klinickým príkladom je vädnutie (wilt) bavlníka, systémové ochorenie prenášané cez pôdu. Hubové vlákna najprv prerastú do koreňov, následne preniknú do stonky a zničia cievny systém listov, ktoré predčasne opadajú. Boj s touto nákazou je extrémne náročný a vyžaduje si hĺbkovú sterilizáciu pôdy. V 70. rokoch minulého storočia zasiahol wilt takmer všetky pestovateľské oblasti v Strednej Ázii a produkcia bavlny sa tam dodnes nevrátila na pôvodnú úroveň.
Táto metóda sa hojne používala v Rusku a Európe a používala sa a stále sa používa v niektorých častiach Indie, tropických džungliach Afriky a lesoch Ameriky. V Európe viedla táto metóda v stredoveku k výraznej strate prirodzených lesov. Dokonca aj vo Švédsku, Fínsku a Nórsku sa táto metóda používala až do polovice 20. storočia.
V podmienkach prebiehajúcich globálnych klimatických zmien je dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebná moderná prognostická služba, ktorá by celosvetovo monitorovala príchod nových škodcov a chorôb. Kým na malých farmách je stále možné využívať prirodzených predátorov škodcov, veľké agroholdingy zostávajú odkázané na pesticídy.
Z viac ako 5 000 druhov hmyzu škodiacich poľnohospodárstvu je už vyše 600 odolných voči všetkým hlavným jedom. Len v Rusku je približne 35 druhov hmyzu absolútne rezistentných voči 60 prípravkom. Dynamika tohto procesu je alarmujúca: kým v 50. rokoch pripadalo na tieto druhy len 12 prípadov rezistencie na tisíc jedincov, v 90. rokoch už boli odolné úplne všetky.
S globálnym presunom plodín vznikol fenomén „karanténnych plodín“. S novou potravou prichádzajú aj noví škodcovia, pre ktorých neexistujú hranice. Tí navyše menia taktiku. Kým obaleč jablčný mal v 80. rokoch dve až tri jasne definované generácie za sezónu, dnes sa liahne kedykoľvek, aj dvanásťkrát za leto, pričom časť kukiel dokáže v zemi odpočívať až do ďalšieho roka. Z desiatky niekdajších spoľahlivých insekticídov dnes funguje už len jediný. Rovnaký príbeh píše pleseň zemiaková (fytoftóra), ktorá má dnes viac ako 140 genetických mutácií, pre ktoré je šľachtenie na odolnosť v princípe nemožné.
Ešte temnejšou hrozbou, ktorá na nás číha, sú mykotoxíny – jedy produkované plesňami. Dnes ich poznáme vyše 2 000. Sú extrémne odolné: nezničí ich kyselina, zásada, svetlo ani tlak, a vydržia zahriatie až na 400 °C. Ich toxicita je rekordná a sú všade. Zvlášť nebezpečný začína byť náš chlieb, pretože moderné spôsoby skladovania obilia môžu zvýšiť jeho toxicitu za jediný rok až 20- do 40-násobne. Tieto tisícky nových toxínov a absolútna prispôsobivosť plesní sú priamou odpoveďou húb na našu chemickú ofenzívu. Usádzajú sa v našich telách, naberajú na sile s každým novým antibiotikom a zohrávajú kľúčovú rolu pri degradácii našej imunity. Sú oveľa nebezpečnejšie než samotné pesticídy.
V mnohých horských oblastiach sveta farmári praktizujú terasové hospodárenie, kde sa pôda pre ďalšiu terasu pripravuje desaťročia a tí, ktorí to robia, vedia, že sami výsledky svojej práce neuvidia – sú určené pre budúce generácie!
Terasové polia
Slepú uličku chemickej ochrany si svet naplno uvedomil v momente, keď poľnohospodárske jedy prestali zabíjať aj obyčajné domáce muchy a ďalšiu desiatku druhov hmyzu. Nepomáhalo ani zvyšovanie dávok. Vtedy sa zrodil koncept komplexnej ochrany: nevyhnutné zavedenie biologických a ekologických postupov, ktoré by vyvážili deštruktívny vplyv chémie.
Jeden zo sedemnástich Cielov udržateľného rozvoja, ktoré v roku 2015 stanovila OSN, znie jasne: „Chrániť, obnovovať a podporovať udržateľné využívanie suchozemských ekosystémov, racionálne hospodáriť s lesmi, bojovať proti rozširovaniu púští, zastaviť a zvrátiť degradáciu pôdy a zastaviť stratu biodiverzity.“ Realizácia tohto cieľa vyžaduje prechod k ekologickej harmónii medzi pôdou a hospodárskou činnosťou, a to z nasledujúcich dôvodov:
Roľnícke usadlosti v Archangeľskej, Vologdskej a ďalších regiónoch, ako aj na Sibíri, vždy organizovali svoje farmy tak, aby dokázali obrábať svoju „okrajovú krajinu“ so stáročným výberom plodín a striedaním plodín a optimálnou úrodou. Udržiavanie hospodárskych zvierat bolo kľúčové, pretože zabezpečovali hnojivo počas zimy. Pôda na siatie sa nikdy neprerábala. Kľúčovým faktorom v poľnohospodárstve bola veľkosť rodiny, ktorá zabezpečovala, aby mal každý prácu. Poľnohospodárstvo bolo tiež v súlade s pestovaním divých rastlín a včelárstvom.
To všetko uvrhlo poľnohospodárstvo do priepastnej závislosti od neustálych dodávok chemických ochranných prostriedkov a nutnosti donekonečna rozširovať zoznamy povolených preparátov. Nevyhnutným dôsledkom je nebezpečné hromadenie toxických rezíduí nielen v pôde, ale aj v ďalších zložkách životného prostredia, nehovoriac o hlbokých ekologických ranách, ktoré za sebou zanecháva samotný priemysel chrlíci umelé hnojivá a agrochemikálie.
Ak má ľudstvo prežiť, musí nevyhnutne zmeniť kurz a vykročiť na cestu ekologického poľnohospodárstva a celkovej obnovy našich ekosystémov. Budúcnosť patrí trvalo udržateľným alternatívam, ktoré nahradia dnešnú všadeprítomnú chemizáciu. Tieto cesty a riešenia už poznáme – teraz je našou úlohou ich do hĺbky preskúmať a predovšetkým odvážne uviesť do praxe.
Autor článku: Oksana Jurievna Cicer, (agrochemička-pedologička, agronómka, medzinárodná expertka na ekologickú bezpečnosť a expertka Centra „Eko-Soglasie“ (Eko-Dohoda)
Preklad: Róbert Merva – riaditeľ vydavateľstva TORDEN
Zdroj: https://возрождениеземли.рф/rol-pochv-v-stanovlenii-i-ischeznovenii-czivilizaczij/
Článok Vplyv pôdy na vzostupy a pády civilizácií je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...
Z historického hľadiska bolo osvojovanie nových pôd a poľnohospodárska produkcia vždy v rovnováhe s vlastnou spotrebou a tvorbou zásob na zimné obdobie. Ako však plynuli tisícročia, mestá sa zväčšovali a svetová populácia násobne rástla. Technológie obrábania pôdy sa začali prelínať a nové, netypické poľnohospodárske plodiny sa prispôsobovali životu na iných kontinentoch. V tesnom závese za plodinami však cestovali aj škodcovia a choroby.
Zrodila sa prax monokultúrneho pestovania, čo z dlhodobého hľadiska viedlo k vyčerpaniu pôdy. Tento prístup spôsobil vyššiu náchylnosť obilnín aj technických plodín – ako napríklad ľanu či bavlny – na choroby a zamorenie škodcami.
Pôda a industrializácia
Priemyselná revolúcia 17. až 19. storočia výrazne urýchlila zmeny v poľnohospodárstve. Potreba nasýtiť robotníkov v továrňach viedla k prudkému rastu miest a k enormnému tlaku na pôdu. Práve v tomto období zažil boom chemický priemysel. Vedci objavili, ktoré chemické prvky v pôde formujú úrodu, a začali vyvíjať umelé hnojivá. Zrodila sa agrochémia.
Európski a neskôr aj ruskí vedci vyvinuli celé portfólio komplexných hnojív a postupov šitých na mieru rôznym plodinám a klimatickým podmienkam. V polovici 20. storočia dokonca na poprednej Timirjazevovej poľnohospodárskej akadémii v Rusku vypukol spor. Na jednej strane stáli zástancovia agrochémie, na druhej obhajcovia tradičného poľnohospodárstva, ktorí presadzovali striedanie plodín, ponechávanie pôdy úhorom a využívanie takzvaného zeleného hnojenia. Zvíťazil však agrochemický prístup. Silný lobing biznismenov, ktorí potrebovali predávať umelé hnojivá (vtedy išlo o vedľajší produkt vojenského priemyslu pri výrobe výbušnín), zohral kľúčovú rolu nielen v Rusku, ale aj v Nemecku a ďalších krajinách.
Ľudia starostlivo nasledovali pokyny prírody.
Početné fresky a kresby zo starovekého Egypta, Mexika, Číny, Japonska, krajín juhovýchodnej Ázie a iných miest zobrazujú proces obrábania pôdy a zberu úrody.
Kresby sa javia ako vizualizované pokyny postupu pri pestovaní.
Od ropy k pesticídom
Búrlivá industrializácia a rozvoj ropného priemyslu viedli k vzniku chemicko-farmakologického odvetvia, ktoré založil ropný magnát John Rockefeller. Nové lieky vyrábané z ropy vďaka silnému lobingu postupne vytlačili tradičnú medicínu najprv v USA a neskôr aj vo svete. Keďže ochrana poľnohospodárskych plodín a zvierat pred chorobami čelí podobným výzvam ako humánna medicína, farmaceutický priemysel plynule prenikol aj do poľnohospodárstva a priniesol so sebou široké spektrum pesticídov.
Zeleninové záhrady a obrábané pozemky sa spravidla nachádzali v blízkosti osád.
Počas objavu starovekého osídlenia Arkaim (18. – 17. storočie pred n. l.) na Južnom Urale bola pomocou leteckých snímok objavená „zeleninová záhrada“ so zeleninovými záhonmi blízko vonkajšieho múru mesta. Podobné nálezy boli zaznamenané aj počas archeologického výskumu v blízkosti iných starovekých osád.
Masívny rozvoj chemického priemyslu, ťažkej techniky a monokultúr pre väčšinu plodín spôsobil stratu ideológie rozumného balansu. Prirodzená synergia síl v poľnohospodárstve a schopnosť živej bioty chrániť úrodu išla bokom. Úlohou chemických aj biologických liekov bolo potlačiť pôvodcov chorôb a vybudovať imunitu. Ako je však známe, každý liek sa môže veľmi ľahko stať jedom.
Podobne ako pri antibiotikách, aj pri pesticídoch (herbicídoch, insekticídoch a ďalších) nastupuje rovnaký scenár: pôvodcovia chorôb a škodcovia si na chemikálie postupne zvykajú. Spúšťa sa tak nekonečný kolotoč hľadania stále nových a silnejších preparátov. Výsledkom tohto procesu je dnes znižovanie kvality potravín, ich nebezpečné znečistenie, strata úrodnosti pôdy a čoraz častejšie epidémie rastlín (epifytózie) i zvierat (epizootie).
Klinickým príkladom je vädnutie (wilt) bavlníka, systémové ochorenie prenášané cez pôdu. Hubové vlákna najprv prerastú do koreňov, následne preniknú do stonky a zničia cievny systém listov, ktoré predčasne opadajú. Boj s touto nákazou je extrémne náročný a vyžaduje si hĺbkovú sterilizáciu pôdy. V 70. rokoch minulého storočia zasiahol wilt takmer všetky pestovateľské oblasti v Strednej Ázii a produkcia bavlny sa tam dodnes nevrátila na pôvodnú úroveň.
Táto metóda sa hojne používala v Rusku a Európe a používala sa a stále sa používa v niektorých častiach Indie, tropických džungliach Afriky a lesoch Ameriky. V Európe viedla táto metóda v stredoveku k výraznej strate prirodzených lesov. Dokonca aj vo Švédsku, Fínsku a Nórsku sa táto metóda používala až do polovice 20. storočia.
Preteky v zbrojení a neviditeľná hrozba mykotoxínov
V podmienkach prebiehajúcich globálnych klimatických zmien je dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebná moderná prognostická služba, ktorá by celosvetovo monitorovala príchod nových škodcov a chorôb. Kým na malých farmách je stále možné využívať prirodzených predátorov škodcov, veľké agroholdingy zostávajú odkázané na pesticídy.
Z viac ako 5 000 druhov hmyzu škodiacich poľnohospodárstvu je už vyše 600 odolných voči všetkým hlavným jedom. Len v Rusku je približne 35 druhov hmyzu absolútne rezistentných voči 60 prípravkom. Dynamika tohto procesu je alarmujúca: kým v 50. rokoch pripadalo na tieto druhy len 12 prípadov rezistencie na tisíc jedincov, v 90. rokoch už boli odolné úplne všetky.
S globálnym presunom plodín vznikol fenomén „karanténnych plodín“. S novou potravou prichádzajú aj noví škodcovia, pre ktorých neexistujú hranice. Tí navyše menia taktiku. Kým obaleč jablčný mal v 80. rokoch dve až tri jasne definované generácie za sezónu, dnes sa liahne kedykoľvek, aj dvanásťkrát za leto, pričom časť kukiel dokáže v zemi odpočívať až do ďalšieho roka. Z desiatky niekdajších spoľahlivých insekticídov dnes funguje už len jediný. Rovnaký príbeh píše pleseň zemiaková (fytoftóra), ktorá má dnes viac ako 140 genetických mutácií, pre ktoré je šľachtenie na odolnosť v princípe nemožné.
Ešte temnejšou hrozbou, ktorá na nás číha, sú mykotoxíny – jedy produkované plesňami. Dnes ich poznáme vyše 2 000. Sú extrémne odolné: nezničí ich kyselina, zásada, svetlo ani tlak, a vydržia zahriatie až na 400 °C. Ich toxicita je rekordná a sú všade. Zvlášť nebezpečný začína byť náš chlieb, pretože moderné spôsoby skladovania obilia môžu zvýšiť jeho toxicitu za jediný rok až 20- do 40-násobne. Tieto tisícky nových toxínov a absolútna prispôsobivosť plesní sú priamou odpoveďou húb na našu chemickú ofenzívu. Usádzajú sa v našich telách, naberajú na sile s každým novým antibiotikom a zohrávajú kľúčovú rolu pri degradácii našej imunity. Sú oveľa nebezpečnejšie než samotné pesticídy.
V mnohých horských oblastiach sveta farmári praktizujú terasové hospodárenie, kde sa pôda pre ďalšiu terasu pripravuje desaťročia a tí, ktorí to robia, vedia, že sami výsledky svojej práce neuvidia – sú určené pre budúce generácie!
Terasové polia
Cesta k udržateľnosti
Slepú uličku chemickej ochrany si svet naplno uvedomil v momente, keď poľnohospodárske jedy prestali zabíjať aj obyčajné domáce muchy a ďalšiu desiatku druhov hmyzu. Nepomáhalo ani zvyšovanie dávok. Vtedy sa zrodil koncept komplexnej ochrany: nevyhnutné zavedenie biologických a ekologických postupov, ktoré by vyvážili deštruktívny vplyv chémie.
Jeden zo sedemnástich Cielov udržateľného rozvoja, ktoré v roku 2015 stanovila OSN, znie jasne: „Chrániť, obnovovať a podporovať udržateľné využívanie suchozemských ekosystémov, racionálne hospodáriť s lesmi, bojovať proti rozširovaniu púští, zastaviť a zvrátiť degradáciu pôdy a zastaviť stratu biodiverzity.“ Realizácia tohto cieľa vyžaduje prechod k ekologickej harmónii medzi pôdou a hospodárskou činnosťou, a to z nasledujúcich dôvodov:
- Úbytok využiteľnej pôdy: Poľnohospodárska pôda mizne pod tlakom urbanizácie, priemyselných zón, vojenských polygónov, skládok a povrchových baní.
- Demografický tlak: Rast populácie neúprosne zvyšuje dopyt po potravinách.
- Historické vyčerpanie: Stáročia intenzívnej exploatácie znížili odolnosť pôdy voči škodcom a invázii burín.
- Závislosť od chémie: Viac ako storočie masívneho používania syntetických hnojív pripravilo pôdu o jej prirodzenú úrodnosť, narušilo rovnováhu mikro a makroprvkov a vytvorilo jej trvalú závislosť od umelých prísad.
- Toxická stopa: Hromadenie zvyškov chemických ochranných prostriedkov v pôde má hrozivé následky. Prax 20. a 21. storočia jasne ukázala:
- nutnosť neustále inovovať zoznam pesticídov pre rastúcu odolnosť škodcov,
- vznik cielených mutácií u hmyzu, ktoré vytvárajú návyk na jedy,
- dramatický pokles odolnosti u oslabených, vyšľachtených rastlín,
- rozširovanie jedálnička škodcov na čoraz širšie spektrum rastlinných druhov.
Roľnícke usadlosti v Archangeľskej, Vologdskej a ďalších regiónoch, ako aj na Sibíri, vždy organizovali svoje farmy tak, aby dokázali obrábať svoju „okrajovú krajinu“ so stáročným výberom plodín a striedaním plodín a optimálnou úrodou. Udržiavanie hospodárskych zvierat bolo kľúčové, pretože zabezpečovali hnojivo počas zimy. Pôda na siatie sa nikdy neprerábala. Kľúčovým faktorom v poľnohospodárstve bola veľkosť rodiny, ktorá zabezpečovala, aby mal každý prácu. Poľnohospodárstvo bolo tiež v súlade s pestovaním divých rastlín a včelárstvom.
To všetko uvrhlo poľnohospodárstvo do priepastnej závislosti od neustálych dodávok chemických ochranných prostriedkov a nutnosti donekonečna rozširovať zoznamy povolených preparátov. Nevyhnutným dôsledkom je nebezpečné hromadenie toxických rezíduí nielen v pôde, ale aj v ďalších zložkách životného prostredia, nehovoriac o hlbokých ekologických ranách, ktoré za sebou zanecháva samotný priemysel chrlíci umelé hnojivá a agrochemikálie.
Ak má ľudstvo prežiť, musí nevyhnutne zmeniť kurz a vykročiť na cestu ekologického poľnohospodárstva a celkovej obnovy našich ekosystémov. Budúcnosť patrí trvalo udržateľným alternatívam, ktoré nahradia dnešnú všadeprítomnú chemizáciu. Tieto cesty a riešenia už poznáme – teraz je našou úlohou ich do hĺbky preskúmať a predovšetkým odvážne uviesť do praxe.
Autor článku: Oksana Jurievna Cicer, (agrochemička-pedologička, agronómka, medzinárodná expertka na ekologickú bezpečnosť a expertka Centra „Eko-Soglasie“ (Eko-Dohoda)
Preklad: Róbert Merva – riaditeľ vydavateľstva TORDEN
Zdroj: https://возрождениеземли.рф/rol-pochv-v-stanovlenii-i-ischeznovenii-czivilizaczij/
Článok Vplyv pôdy na vzostupy a pády civilizácií je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...