Strážca
Člen
Vážená pani Irena,Milý pane Strážce,
myslím, že obviňovat právě mne fakticky z nicnedělání, či z defétismu, je docela silná káva. Nemyslíte, že v informačním prostředím působím už dost dlouho a těch informací, které přese mne k té mládeži mohou proudit, není právě málo? Já se musím znovu vrátit k tématu řízení, o kterém každý rád vykládá, ale málo ho chápe. Putin je na svém místě a já ho sesazovat nemám v úmyslu. To nevím, kde jste to vyčetl. Já svým informačním řízením jen na svém místě vytvářím tlak, a to by měl dělat každý, aby se procesy posunovaly směrem k hájení jeho vlastních i společenských zájmů. Níže Atom vykládá, že Putina škatulkuji do sociální demokracie. Neškatulkuji, jen poukazuji na to, jak probíhaly procesy za první republiky. Tj. jak byla řízena shora tak, aby se fakticky nic zásadního nezměnilo (také víme, kam to vedlo a podívejte se na dnešní Rusko...). A přesně tohle dělá i Putin, je jen otázkou, do jaké míry je to jeho cílem a do jaké míry je k tomu nucen okolnostmi. Ale tady právě nastupují lidé, společnost, aby mu ty okolnosti (či vlastní nechuť ke změnám) pomohli ohýbat svým tlakem (či ho do nich natlačili). A k tomu slouží právě kritika. Ono k té teorii je dobré si někdy nastudovat i praktické materiály. Co se týče té první republiky, tak doporučuji čtyři knihy od Zápotockého, které vám krásně vykreslí vývoj společenských procesů před jejím vznikem i za ní z té praktické strany, z pohledu lidí zdola, jedná se o knihy Rozbřesk, Bouřlivý rok 1905, Vstanou noví bojovníci a Rudá záře nad Kladnem (přičemž ten Rozbřesk je spíše takový doplněk ze starších dějin, ty ostatní knihy jsou obsažnější). Je to poučné i z toho pohledu, jak se snažili bojovat a organizovat lidé dříve, na jaké naráželi těžkosti, jaké měli úspěchy či neúspěchy. A také to osvěží z praktického pohledu tu politiku a lze následně dělat dobré paralely s dneškem. Takže když řeknu, že se Putin chová jako sociální demokracie za první republiky, tak to znamená, že hlásá jedno a dělá druhé. A v případě Putina tomu také tak je, protože pokud vím, do dneška nevystoupil s kritikou centrální banky, přestože se jedná fakticky o mechanismy na okrádání státu. To znamená, že buď s tím není schopen nic udělat, a je třeba mu s tím pomoci, jak to nyní usilovně dělá třeba Solovjov nebo i ten Babakov, nebo s tím udělat nic nechce a jen takříkajíc kalí vodu.
Ony ty mechanismy řízení "stáda" se až s neuvěřitelnou nudností opakují stále dokola a to stádo beranů ne a ne to pochopit. Teď jsem narazila na další výbornou knihu od Jana Drdy Horká půda, z cesty spisovatelů do Jižní Ameriky v roce 1954, tedy bezprostředně po Stalinově smrti. V Chile navštívili Pabla Nerudu. Tenkrát jsme pro ty lidi byli vzor, dnes jsme jen jednou z kolonií. Když to čtu, občas jako bych poslouchala Pjakina. Přiložím vám kousek z té knihy o těch komixech a další dobře ilustrující tehdejší vztah lidí ke Stalinovi a k tomu, co on s bolševiky dokázal. Vlastně jsem ji ještě celou nedočetla, teď jsem u Brazílie, také hodně silné.
PS: Nevím, jak vůbec Drda vydržel psychicky pohled na tu šílenou bídu! Uměle udržovanou!!! On sám si zažil dobu, kdy se mu ve třinácti letech zcela rozpadly boty a chodil bos, protože neměl na jiné... Ale v porovnání s tou bídou v Jižní Americe... Nu, víme, čeho je nadnárodní řízení schopno z koncentráků na našem území!
nikto nespochybňuje kvantitu informácií, ktoré cez Vás prúdia k mladšej generácii, ani Vaše dlhoročné pôsobenie v alternatívnom priestore. Snaha odovzdávať poznanie je chvályhodná. Problém, ktorý pred nami stojí, však netkvie v tom, či tlak vyvíjame, ale kam je tento tlak smerovaný a či jeho výsledkom nie je namiesto úžitku len zvyšovanie vektora chyby riadenia. Po ovocí poznáte strom – a v informačnom poli to platí dvojnásobne.
Vaša úvaha o prvej republike a odporúčanie na autorov ako Zápotocký či Drda sú ľudsky sympatické. Sú to cenné svedectvá o biede, o krivdách kapitalizmu a o tom, ako vtedajšie štrukturálne riadenie maskovalo sociálnu nespravodlivosť pod pláštikom demokracie. Má to však jeden zásadný háčik. Tieto historické paralely miešate s dnešnou realitou spôsobom, ktorý ignoruje základný zákon rozvoja biosféry a ľudskej spoločnosti – Zákon času.
Svet prvej republiky fungoval v inom informačnom stave. Frekvencia striedania technologických generácií bola vtedy pomalšia ako frekvencia striedania generácií ľudských. Dnes sa však nachádzame v období, kedy sa technológie a informačné matrice menia niekoľkokrát za život jedného človeka. Spôsoby, nástroje, obsah a dokonca aj samotná forma komunikácie musia byť distribuované adekvátne k dnešnej dobe. Samotný Josif Vissarionovič Stalin pred svojou smrťou niekoľkokrát naliehavo prízvukoval: „Bez teórie nám hrozí smrť!“ Sovietsky zväz nakoniec nedopadol slávne nie preto, že by mal málo tankov, ale preto, že ho Západ kompletne prehral na informačnom poli – na tretej prioritie zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Chýbala mu metodológia, schopnosť rozlíšiť matrix od reality. My dnes túto teóriu v rukách máme. Vďaka nej môžeme s chladnou hlavou vyhodnotiť, kto v riadiacich procesoch koná ako užitočný i***t a kto ako vedomý nepriateľ.
Tu sa dostávame k jadru Vášho omylu. Zamieňate si konštruktívny tlak na parazitické elity, ktoré v Rusku aj u nás blokujú rozvoj ľudského potenciálu, s deštruktívnou kritikou človeka, ktorý v roku 1999 doslova vytiahol Ruskú federáciu z hrobu pred totálnym kolapsom a rozpadom. Úlohu Vladimíra Vladimíroviča Putina v globálnej politike potvrdzujú všetky kľúčové práce Vnútorného prediktora. Tým, že neustále útočíte na hlavu štátu, nevytvárate pozitívny tlak na zmenu. Naopak, nahrávate do karát liberálnym prozápadným kádrom vo vnútri Ruska, ktoré netúžia po ničom inom, než po zorganizovaní nového „vlasteneckého“ Majdanu a odstránení Putina.
Kritika v období relatívneho mieru a kritika v období zúrivej hybridnej vojny, ktorá prebieha na všetkých šiestich prioritách riadenia súčasne, sú dve diametrálne odlišné veci. Predstavte si vojakov na bojisku, ktorí proti sebe stoja s mečmi a oštepmi, a uprostred tohto zápasu niekto pošle nepriateľovi do týlu hypersonický raketový systém Orešnik. Udalosti dostávajú úplne inú dynamiku.
Vyčítate Putinovi, že doteraz otvorene nevystúpil proti ruskej Centrálnej banke a Elvíre Nabiullinovej. Tvrdíte, že buď s tým nevie nič urobiť, alebo s nimi drží basu. To je však nepochopenie manévru. Riadiť jadrovú veľmoc s prehnitými, liberálnymi elitami, ktoré tam nepriateľ zakoreňoval desiatky rokov, sa nedá prostým administratívnym výnosom. Ak by hlava štátu urobila radikálny rez do finančného systému bez toho, aby bola spoločnosť zdola kádrovo a metodologicky pripravená na prechod k vlastnému energoinvariantu, vyvolalo by to okamžitý kolaps ekonomiky a občiansku vojnu.
Všimli ste si niekedy, že by Valerij Viktorovič Pjakin takto prvoplánovo útočil na Putina? Nie. Pjakin kritizuje neustále a tvrdo – ale kritizuje tých, ktorí ten marazmus reálne spôsobujú a sabotujú príkazy zhora: Nabiullinovú, Siluanova, Manturova či Medinského. Tým pomáha odkrývať vektor chyby konkrétnych úradníkov a čistí kádrové pole.
Ak neustále búšite do najvyššieho stabilizačného prvku systému, nepomáhate našej spoločnej veci. Spravodlivý tlak zdola znamená, že preberáme zodpovednosť za svoje bezprostredné okolie, vzdelávame seba aj mládež v metodológii riadenia a pomáhame budovať základy pre súbornosť. Až keď ľudia zdola pochopia pravidlá hry a prestanú sa správať ako dav čakajúci na spasiteľa, vtedy sa okolnosti začnú ohýbať tým správnym smerom.