Autor: Róbert Merva (https://www.konspirujeme.sk | RSS odber)
Ako nám Vatikán a Globálna elita ukradli prirodzený rytmus života
Jednotný dvadsaťštyrihodinový čas, rovnaký počet dní v týždni, rovnaký kalendár a počet mesiacov v roku – to všetko sa nám dnes zdá také prirodzené, že nad tým takmer vôbec nepremýšľame. Ráno vstaneme, pozrieme sa na hodinky a vieme, že presne v tom istom okamihu beží rovnaký časový štandard na burze v Londýne, v datacentrách v Silicon Valley aj na lodných termináloch v Šanghaji. Vnímame to ako praktický výdobytok modernej civilizácie.
Avšak pre každého, kto sa hlbšie pozrie na mechaniku moci a organizáciu spoločnosti, je zrejmé, že ovládnutie jednotného času (chronometra), bolo vždy tým najdôležitejším krokom k ovládnutiu sveta. Ak chcete vytvoriť jednotný globálny trh, riadiť celosvetové finančné toky, synchronizovať medzinárodný obchod a časom vytvoriť architektúru pre univerzálnu celosvetovú vládu, nemôžete nechať ľudstvo žiť v rôznych svetoch. Musíte vytvoriť jeden spoločný globálny svet. Musíte zjednotiť hodiny, kalendár, pracovné cykly aj samotný rytmus ľudskej existencie.
Keď sa obzrieme do dávnej minulosti, zistíme, že ľudstvo malo na výber z viacerých možností, ako merať a organizovať svoj čas. Staroveké civilizácie sa odvolávali na prírodu a vesmírne cykly, ktoré boli priamo viditeľné pre každého človeka. Najprirodzenejším meradlom bola samotná matka príroda a jej rytmy. Starovekí Sumeri – teda Babylončania, vládcovia starobylého Egyptu, či Atén, ale aj pôvodné obyvateľstvo Severnej či Južnej Ameriky sa riadili podľa pohybu mesiaca na oblohe. Ich vnímanie času bolo organické a cyklické. Jeden lunárny mesiac trvá približne dvadsaťosem dní a do celého slnečného roka sa takýchto cyklov zmestí presne trinásť. Tento systém nájdeme dokonale zapísaný dokonca aj v samotnej prírode – napríklad v anatómii korytnačieho panciera, ktorý dodnes obsahuje trinásť stredových polí a dvadsaťosem okrajových vzorov po obvode. Pre mnohé kultúry bol tento trinásťmesačný kalendár po dvadsaťosem dní s jedným extra dňom mimoriadne prirodzený. Rok bol harmonický, každý mesiac mal presne štyri týždne a dni v týždni sa nikdy neposúvali.
Rovnako rôznorodé boli aj možnosti delenia týždňa. Nie je totiž žiadny fyzikálny ani astronomický zákon, ktorý by prikazoval, že týždeň musí mať práve sedem dní. Staroveký Rím dlho fungoval v takzvanom nundinálnom cykle, čo bol osemdňový týždeň, kde ôsmy deň slúžil ako trhový. Starovekí Egypťania rozdelili mesiac na tri desaťdňové dekády a neskôr sa o rovnaký desaťdňový týždeň pokúsili aj strojcovia Francúzskej revolúcie v snahe vymazať náboženský vplyv z kalendára. Mayovia pracovali so zložitými prepojenými cyklami s dĺžkou trinásť a dvadsať dní a Inkovia zas využívali deväťdňový rytmus. Každá kultúra si vytvárala vlastný časový mikrosvet, ktorý vyhovoval jej miestnemu hospodárstvu, náboženským rituálom a prírodným podmienkam.
Z hľadiska neskoršieho globálneho riadenia však bola táto lokálna rozmanitosť merania času najväčšou prekážkou. Kým každé kráľovstvo, kmeň či ríša žila podľa vlastného časového diktátu, globálne riadenie bolo nerealizovateľné. Nemohli ste plánovať medzikontinentálny obchod, koordinovať vojenské ťaženia na veľké vzdialenosti ani vyberať dane v presne stanovený deň, ak mal váš sused úplne iný rok, mesiac a týždeň. Časová nejednotnosť bola hradbou, ktorá chránila lokálne kultúry pred pohltením univerzálnou vládou. Zjednotenie času preto nebol vedľajší produkt pokroku, ale základný predpoklad pre vybudovanie impéria.
Prvý obrovský krok k unifikácii urobila Rímska ríša. Július Cézar v roku štyridsaťšesť pred naším letopočtom zrušil staré chaotické lunárne kalendáre a zaviedol solárny Juliánsky kalendár. Rím presadil dvanásť mesiacov v roku s rôznou dĺžkou a pevne naviazal ľudstvo na slnečný rok. Tým sa definitívne preťalo spojenie s prirodzeným lunárnym cyklom trinástich mesiacov. Sedemdenný týždeň pôvodne vychádzal z babylonského uctievania siedmich, voľným okom viditeľných nebeských telies (Slnko, Mesiac, Mars, Merkúr, Jupiter, Venuša a Saturn). Tento sedemdňový systém bol neskôr posvätený židovsko-kresťanskou tradíciou a stal sa štandardom naprieč celým rímskym svetom. Prepojenie rímskej štátnej moci a neskoršieho kresťanstva vytvorilo prvý skutočne masívny časový diktát.
Kľúčový zlom v príbehu globálneho času však prišiel v šestnástom storočí. Rímsko-katolícka cirkev pod vedením Vatikánu si uvedomila, že aj Juliánsky kalendár má drobnú matematickú chybu. Matematická chyba Juliánskeho kalendára spočívala v tom, že počítal dĺžku roka presne na 365,25 dňa, hoci reálny slnečný rok trvá približne 365,2422 dňa. Tento zdanlivo zanedbateľný rozdiel 11 minút a 14 sekúnd ročne spôsobil, že sa kalendár každých 128 rokov posunul o 1 celý deň pred reálnu astronomickú rovnodennosť. V dôsledku toho sa narúšali presné výpočty cirkevných sviatkov a každoročné oslavy ukrižovania Krista a jeho zmŕtvychvstania sa posúvalai niekedy až do leta. V roku 1582 vydal pápež Gregor Trinásty bulu Inter gravissimas, ktorou zaviedol Gregoriánsky kalendár. Vatikán doslova vymazal desať dní z histórie a nastavil nové pravidlá pre prestupné roky. V tej chvíli nešlo len o teologickú opravu. Vatikán tým dokázal, že má moc redefinovať samotný čas pre celý svet.
Prijatie tohto kalendára sprevádzal obrovský odpor. Protestantské a pravoslávne krajiny videli v novom kalendári diktát Ríma a pokus o duchovné aj politické podrobenie. Veľká Británia a jej americké kolónie vzdorovali takmer dvesto rokov a nový kalendár prijali až v roku 1752, zatiaľ čo Rusko sa podvolilo až po boľševickej revolúcii v roku 1918. Vatikánsky kalendár sa napokon nestal globálnym preto, že by bol nábožensky obľúbený, ale preto, že sa blížiaci medzinárodný obchod bez neho už nedokázal zaobísť. Prijali ho všetci, od Číny až po Japonsko, pretože kto chcel byť súčasťou globálneho trhu, musel prijať rovnaké časové pásmo a rovnaký kalendárny štandard.
Druhým dejstvom tejto globálnej synchronizácie bolo ovládnutie samotných hodín a minút. Až do devätnásteho storočia malo takmer každé mesto svoj vlastný lokálny čas, odvodený od poludnia, keď bolo Slnko najvyššie nad daným miestom. Rozmach železnice a telegrafu však tento prirodzený stav zničil. Vlaky nemohli jazdiť podľa stoviek rôznych lokálnych časov bez toho, aby nedochádzalo ku katastrofám. V roku 1884 sa preto vo Washingtone zišla Medzinárodná meridiánová konferencia. Zástupcovia svetových mocností tam definitívne rozhodli, že nultý poludník bude prechádzať cez Greenwich v Londýne. V tej chvíli bola planéta administratívne rozdelená na dvadsaťštyri časových pásiem. Čas bol vytrhnutý z rúk lokálnej prírody a odovzdaný do rúk globálnych mocipánov, sídliacich v britskom impériu. Nultý poludník je smybolom zavedenia tejto globálnej svetovlády a prechádza priamo cez Kráľovské observatórium (Royal Obsertvatory) v Londýnskej štvrti Greenwich. Teda priamo srdcom globálneho imperiálneho centra.
Dnes je táto sieť časovej kontroly dokonalá. Už nestačí len rovnaký kalendár a rovnaké pásma. Dnešný globálny finančný systém vyžaduje atomickú presnosť. Transakcie na akciových trhoch sa odohrávajú v milisekundách a nanosekundách. Celá globálna ekonomika je závislá od koordinovaného svetového času, ktorý je udržiavaný sieťou atómových hodín a satelitov GPS. Ak by sa tento jednotný časový rytmus na jedinú sekundu narušil, globálny obchod by skolaboval, letecká doprava by sa zastavila a bankový systém by zamrzol.
Keď sa dnes pozrieme na architektúru globálnej vlády, vidíme, že jej najväčší úspech nespočíva v zavedení jednej meny či jedného prezidenta, ale v tom, že dokázala celú planétu prinútiť dýchať, pracovať a fungovať v jedinom umelo vytvorenom takte. Vatikán, rímske impérium, britská koruna a neskôr majitelia peňazí zo City of London postupne odstavili prírodné kalendáre, zmazali regionálne odchýlky a zaviedli jednotný diktát. Dnešná globálna správa nepotrebuje dobíjať územia mečom. Stačí jej, že kontroluje hodiny na vašom zápästí, kalendár vo vašom telefóne a rytmus, podľa ktorého odovzdávate svoju životnú energiu globálnemu systému.
Článok Architektúra globálneho väzenia je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...
Ako nám Vatikán a Globálna elita ukradli prirodzený rytmus života
Jednotný dvadsaťštyrihodinový čas, rovnaký počet dní v týždni, rovnaký kalendár a počet mesiacov v roku – to všetko sa nám dnes zdá také prirodzené, že nad tým takmer vôbec nepremýšľame. Ráno vstaneme, pozrieme sa na hodinky a vieme, že presne v tom istom okamihu beží rovnaký časový štandard na burze v Londýne, v datacentrách v Silicon Valley aj na lodných termináloch v Šanghaji. Vnímame to ako praktický výdobytok modernej civilizácie.
Avšak pre každého, kto sa hlbšie pozrie na mechaniku moci a organizáciu spoločnosti, je zrejmé, že ovládnutie jednotného času (chronometra), bolo vždy tým najdôležitejším krokom k ovládnutiu sveta. Ak chcete vytvoriť jednotný globálny trh, riadiť celosvetové finančné toky, synchronizovať medzinárodný obchod a časom vytvoriť architektúru pre univerzálnu celosvetovú vládu, nemôžete nechať ľudstvo žiť v rôznych svetoch. Musíte vytvoriť jeden spoločný globálny svet. Musíte zjednotiť hodiny, kalendár, pracovné cykly aj samotný rytmus ľudskej existencie.
Keď sa obzrieme do dávnej minulosti, zistíme, že ľudstvo malo na výber z viacerých možností, ako merať a organizovať svoj čas. Staroveké civilizácie sa odvolávali na prírodu a vesmírne cykly, ktoré boli priamo viditeľné pre každého človeka. Najprirodzenejším meradlom bola samotná matka príroda a jej rytmy. Starovekí Sumeri – teda Babylončania, vládcovia starobylého Egyptu, či Atén, ale aj pôvodné obyvateľstvo Severnej či Južnej Ameriky sa riadili podľa pohybu mesiaca na oblohe. Ich vnímanie času bolo organické a cyklické. Jeden lunárny mesiac trvá približne dvadsaťosem dní a do celého slnečného roka sa takýchto cyklov zmestí presne trinásť. Tento systém nájdeme dokonale zapísaný dokonca aj v samotnej prírode – napríklad v anatómii korytnačieho panciera, ktorý dodnes obsahuje trinásť stredových polí a dvadsaťosem okrajových vzorov po obvode. Pre mnohé kultúry bol tento trinásťmesačný kalendár po dvadsaťosem dní s jedným extra dňom mimoriadne prirodzený. Rok bol harmonický, každý mesiac mal presne štyri týždne a dni v týždni sa nikdy neposúvali.
Rovnako rôznorodé boli aj možnosti delenia týždňa. Nie je totiž žiadny fyzikálny ani astronomický zákon, ktorý by prikazoval, že týždeň musí mať práve sedem dní. Staroveký Rím dlho fungoval v takzvanom nundinálnom cykle, čo bol osemdňový týždeň, kde ôsmy deň slúžil ako trhový. Starovekí Egypťania rozdelili mesiac na tri desaťdňové dekády a neskôr sa o rovnaký desaťdňový týždeň pokúsili aj strojcovia Francúzskej revolúcie v snahe vymazať náboženský vplyv z kalendára. Mayovia pracovali so zložitými prepojenými cyklami s dĺžkou trinásť a dvadsať dní a Inkovia zas využívali deväťdňový rytmus. Každá kultúra si vytvárala vlastný časový mikrosvet, ktorý vyhovoval jej miestnemu hospodárstvu, náboženským rituálom a prírodným podmienkam.
Z hľadiska neskoršieho globálneho riadenia však bola táto lokálna rozmanitosť merania času najväčšou prekážkou. Kým každé kráľovstvo, kmeň či ríša žila podľa vlastného časového diktátu, globálne riadenie bolo nerealizovateľné. Nemohli ste plánovať medzikontinentálny obchod, koordinovať vojenské ťaženia na veľké vzdialenosti ani vyberať dane v presne stanovený deň, ak mal váš sused úplne iný rok, mesiac a týždeň. Časová nejednotnosť bola hradbou, ktorá chránila lokálne kultúry pred pohltením univerzálnou vládou. Zjednotenie času preto nebol vedľajší produkt pokroku, ale základný predpoklad pre vybudovanie impéria.
Prvý obrovský krok k unifikácii urobila Rímska ríša. Július Cézar v roku štyridsaťšesť pred naším letopočtom zrušil staré chaotické lunárne kalendáre a zaviedol solárny Juliánsky kalendár. Rím presadil dvanásť mesiacov v roku s rôznou dĺžkou a pevne naviazal ľudstvo na slnečný rok. Tým sa definitívne preťalo spojenie s prirodzeným lunárnym cyklom trinástich mesiacov. Sedemdenný týždeň pôvodne vychádzal z babylonského uctievania siedmich, voľným okom viditeľných nebeských telies (Slnko, Mesiac, Mars, Merkúr, Jupiter, Venuša a Saturn). Tento sedemdňový systém bol neskôr posvätený židovsko-kresťanskou tradíciou a stal sa štandardom naprieč celým rímskym svetom. Prepojenie rímskej štátnej moci a neskoršieho kresťanstva vytvorilo prvý skutočne masívny časový diktát.
Kľúčový zlom v príbehu globálneho času však prišiel v šestnástom storočí. Rímsko-katolícka cirkev pod vedením Vatikánu si uvedomila, že aj Juliánsky kalendár má drobnú matematickú chybu. Matematická chyba Juliánskeho kalendára spočívala v tom, že počítal dĺžku roka presne na 365,25 dňa, hoci reálny slnečný rok trvá približne 365,2422 dňa. Tento zdanlivo zanedbateľný rozdiel 11 minút a 14 sekúnd ročne spôsobil, že sa kalendár každých 128 rokov posunul o 1 celý deň pred reálnu astronomickú rovnodennosť. V dôsledku toho sa narúšali presné výpočty cirkevných sviatkov a každoročné oslavy ukrižovania Krista a jeho zmŕtvychvstania sa posúvalai niekedy až do leta. V roku 1582 vydal pápež Gregor Trinásty bulu Inter gravissimas, ktorou zaviedol Gregoriánsky kalendár. Vatikán doslova vymazal desať dní z histórie a nastavil nové pravidlá pre prestupné roky. V tej chvíli nešlo len o teologickú opravu. Vatikán tým dokázal, že má moc redefinovať samotný čas pre celý svet.
Prijatie tohto kalendára sprevádzal obrovský odpor. Protestantské a pravoslávne krajiny videli v novom kalendári diktát Ríma a pokus o duchovné aj politické podrobenie. Veľká Británia a jej americké kolónie vzdorovali takmer dvesto rokov a nový kalendár prijali až v roku 1752, zatiaľ čo Rusko sa podvolilo až po boľševickej revolúcii v roku 1918. Vatikánsky kalendár sa napokon nestal globálnym preto, že by bol nábožensky obľúbený, ale preto, že sa blížiaci medzinárodný obchod bez neho už nedokázal zaobísť. Prijali ho všetci, od Číny až po Japonsko, pretože kto chcel byť súčasťou globálneho trhu, musel prijať rovnaké časové pásmo a rovnaký kalendárny štandard.
Druhým dejstvom tejto globálnej synchronizácie bolo ovládnutie samotných hodín a minút. Až do devätnásteho storočia malo takmer každé mesto svoj vlastný lokálny čas, odvodený od poludnia, keď bolo Slnko najvyššie nad daným miestom. Rozmach železnice a telegrafu však tento prirodzený stav zničil. Vlaky nemohli jazdiť podľa stoviek rôznych lokálnych časov bez toho, aby nedochádzalo ku katastrofám. V roku 1884 sa preto vo Washingtone zišla Medzinárodná meridiánová konferencia. Zástupcovia svetových mocností tam definitívne rozhodli, že nultý poludník bude prechádzať cez Greenwich v Londýne. V tej chvíli bola planéta administratívne rozdelená na dvadsaťštyri časových pásiem. Čas bol vytrhnutý z rúk lokálnej prírody a odovzdaný do rúk globálnych mocipánov, sídliacich v britskom impériu. Nultý poludník je smybolom zavedenia tejto globálnej svetovlády a prechádza priamo cez Kráľovské observatórium (Royal Obsertvatory) v Londýnskej štvrti Greenwich. Teda priamo srdcom globálneho imperiálneho centra.
Dnes je táto sieť časovej kontroly dokonalá. Už nestačí len rovnaký kalendár a rovnaké pásma. Dnešný globálny finančný systém vyžaduje atomickú presnosť. Transakcie na akciových trhoch sa odohrávajú v milisekundách a nanosekundách. Celá globálna ekonomika je závislá od koordinovaného svetového času, ktorý je udržiavaný sieťou atómových hodín a satelitov GPS. Ak by sa tento jednotný časový rytmus na jedinú sekundu narušil, globálny obchod by skolaboval, letecká doprava by sa zastavila a bankový systém by zamrzol.
Keď sa dnes pozrieme na architektúru globálnej vlády, vidíme, že jej najväčší úspech nespočíva v zavedení jednej meny či jedného prezidenta, ale v tom, že dokázala celú planétu prinútiť dýchať, pracovať a fungovať v jedinom umelo vytvorenom takte. Vatikán, rímske impérium, britská koruna a neskôr majitelia peňazí zo City of London postupne odstavili prírodné kalendáre, zmazali regionálne odchýlky a zaviedli jednotný diktát. Dnešná globálna správa nepotrebuje dobíjať územia mečom. Stačí jej, že kontroluje hodiny na vašom zápästí, kalendár vo vašom telefóne a rytmus, podľa ktorého odovzdávate svoju životnú energiu globálnemu systému.
Článok Architektúra globálneho väzenia je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...
