Takže tak. Sme závislí, chceme byť všade a sme nikde…
Máme to veľmi podobne. Tablet nemám, preferujem stále stolný počítač s káblovým pripojením do internetu. A to preto, že som toho názoru, že ten prekotný vývoj by sa mal niekde zastaviť, než sa naučíme robiť s tým tak, aby sme boli toho pánmi a nie otrokmi. Všímaj nevýhody. Počítač musíš zapnúť, nejakú dobu sa zapína, pak ho musíš vypnúť (hybernovať nenechávam), a ísť po robote. Zaužíval som si to tak preto, že nechcem, aby ma niečo pri práci a pri tvorení vyrušovalo akýmkoľvek spôsobom. Tým som sa vyhol aj tej najtuhšej závislosti na internete. Keď budem týždeň mimo počítač, nebude ma pnúť, ani chvieť a triasť nervozitou, kedy sa konečne k tomu dostanem.
A samozrejme, máš pravdu, že mozog si zvykol na prísun informácií, ale aj to sa dá regulovať, naučiť sa s tým pracovať. A osobne pozorujem skôr to, že čím viac na sebe makám, tým menej mi tie informácie práve chutia a zahltenosti sa začínam vyhýbať. Ono stačí ovládať metodológiu práce s nimi, a tak cca 99% informácií začneš úplne ignorovať.
V rámci práce s novými technológiami, si myslím, že je treba odseknúť smartfóny, tablety a všelijaké "appky" a obmedziť tieto čas šetriace "výhody" na prítomnosť na stoličke. Problém je, že keď môžeš pri technológiách ležať a sú dostupné úplne všade mimo tej jednej stoličky pri PC, stáva sa z toho nekonečný príbeh. Na stoličke je to dostatočne obmedzujúce a človek pri tom nevydrží furt. No a to "odseknutie" nemusí znamenať zrovna to, že tieto zariadenia zahodiť, alebo sa vyhýbať ich používaniu. Znamená to stanoviť si pevný režim ich používania a neporušovať ho. Tým človek posilňuje svoju disciplínu, prekonáva sám seba a svoje pudy a túžby a zároveň tí, čo majú rodiny, takto dávajú nejaký zdravý príklad v rámci možnosti aj svojím potomkom. Lebo tak či tak, tomu zdebilňovaniu pomocou technológií sa nevyhneme. PCčka boli hitom hlavne v 90tych a 2000cich, a za tú dobu už všetci fungujú na smartfónoch, platbách kartou, wi-finkách, UI, no stále sa nenaučili, kedy ľahká cesta začína viesť takpoviediac do prdele. A to je práve to, čo by sme mali rozlíšiť. V danom prípade je koreňom túžba mať všetko hneď, okamžite, rýchlo, na počkanie. Aj ona má svoje hlboké emocionálne korene. No pokiaľ ich človek rozpletie, môže sa pocvičiť aj v sebadisciplíne.
Čo sa týka telefónu, kopu ľudí sa čuduje, že čo nedvíham, alebo prečo som vypnutý, atď.. No zvykli si už, že s tým nič neurobia. A ja sa aj tak vždy ozvem späť, keď vidím, že niekto volal/písal. Za tých 30 rokov sme si brutálne zvykli na pohodlnosť vo všetkom. Aj v NEčakaní. Naša vôľa je tak silne oslabená. A keď ju máme použiť, skĺzavame do lenivosti a ľahostajnosti.