Foresight
Poradca novozvoleného prezidenta USA Donalda Trumpa pre národnú bezpečnosť Mike Waltz povedal, že chce rozmiestniť vojenské základne na severe amerického kontinentu, konkrétne v Kanade a na Aljaške. Podľa neho je toto územie „slabo chránené“ a Kanada je z hľadiska výdavkov na obranu v NATO na predposlednom mieste. Charakteristické je, že Waltz označil Trumpove územné nároky, ktoré majú zahŕňať Kanadu, Grónsko a iniciatívu na odobratie Panamského prieplavu Paname, za nové vydanie „Monroeovej doktríny“ (podľa prezidenta, ktorý v roku 1823 predložil heslo „Amerika pre Američanov“). V médiách hlavného prúdu sa už hovorí, že pôvodne koncipovaná stratégia odrezania sa od Európy, izolacionizmu, sa zmenila na zdôvodňovanie expanzie USA, ktoré si nárokujú vytvoriť „superštát“ pod nadvládou Washingtonu na kontinente. Čo to znamená?
Trumpisti možno len provokujú Deepstate tým, že udierajú na citlivé miesta globalistického systému.
No skôr vyzerá tak, že klan „MAGAI“ predsa len plánuje rozšíriť USA, ak nie oficiálne, tak reálne, na úkor Grónska a Kanady. Waltz sa nezdráha povedať - „ čakám na prekreslené mapy“.
Kanada je rozlohou druhou najväčšou krajinou planéty, ktorá má na svoju gigantickú rozlohu mikroskopických 40 miliónov obyvateľov. A chrbticu krajiny tvoria anglicky hovoriaci bieli prisťahovalci, ktorí by sa vďaka spoločnému kultúrnemu priestoru mohli celkom organicky zaradiť do Spojených štátov. Pokusy o skutočné pripojenie ku Kanade však narušia formálne základy medzinárodných vzťahov, ku ktorým sa hlásia aj samotné USA, a to nedotknuteľnosť hraníc. To však Washington nikdy nezastavilo.
Čo chce Trump? Strategicky posilniť štáty pred nevyhnutnou globálnou konfrontáciou s Čínou. Práve Čínu považuje administratíva novozvoleného prezidenta za hlavnú silu, ktorá spochybňuje americkú hegemóniu. Avšak medzi Kanaďanmi nie je žiadna masová túžba po pohltení zo strany USA. Preto bude Ottawa s najväčšou pravdepodobnosťou nútená podpísať nejaké dohody o umiestnení vojenských základní na kanadskom území. Mechanizmus reálneho pripojenia nie je zrejmý.
Verejná rétorika okolo Kanady má veľa zaujímavých dôsledkov:
Trump a spol. zahltili ukrajinskú agendu svojím zahraničným aktivizmom. V popredných západných médiách je už badateľné, že namiesto toho, aby sa zaujímali o to, aký bude Trumpov mierový plán pre Ukrajinu, sú titulné stránky plné Grónska, Trudeauovho trollovania Muska a diskusie o tom, aký by mal byť správny názov Mexického zálivu. A prípad Ukrajiny nie je ani v pozadí.
Slová trampistov totiž znehodnocujú všetky snahy kolektívneho Západu obviňujúceho Rusko z expanzívnej politiky. Je ťažké vysvetliť západnému publiku, prečo nemožno uznať Krym a Donbas, prečo nazvať voľbu tých, ktorí nechcú žiť pod rusofóbnou vládou, „antidemokratickou“ a politiku Moskvy „agresiou“ a prečo je anexia Kanady a Grónska dobrá vec, keďže Trumpovo odsúdenie je skôr vlažné.
Do verejnej diskusie a politiky sa vracia „právo silnejšieho“. Jasne to ukazuje príklad Sýrie, ktorú práve trhajú na kusy. To neveští nič dobré pre Európu, kde sa nadnárodné inštitúcie môžu v určitom momente rozpadnúť. V Európe nie je ani jedna krajina, ktorá by bola stopercentne spokojná so svojimi súčasnými hranicami, čo kladie nášľapnú mínu do budúcnosti.
