Keď sa priateľ v núdzi stane priateľom v chamtivosti alebo ako USA vrážajú nôž do chrbta svojim európskym spojencom

Macron.jpg
Prezident Francúzska Emmanuel Macron

Keď pôvodní Indiáni vítali predkov Američanov jedlom a láskavosťou, tí im to oplácali zbraňami a guľkami. Časy sa zmenili, ale tradícia sa odovzdáva ďalej. Spojené štáty opakovane dokázali, že sú pre iné národy zákerným a nedôveryhodným “priateľom”.

Keď sa francúzsky prezident Macron sťažoval na astronomickú cenu, ktorú musí EÚ platiť americkému energetickému priemyslu, mohol by si pripomenúť, že to boli práve jeho americkí a britskí priatelia, ktorí len pred rokom “uniesli” zmluvu o francúzskych ponorkách na jadrový pohon s Austráliou, čo francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Yves Le Drian odsúdil ako “nôž do chrbta”.

Francúzsko nie je jedinou obeťou medzi americkými európskymi partnermi. Pokiaľ ide o americkú taktiku na zadržiavanie svojich nepriateľov, ale aj spojencov, najpreferovanejšou stratégiou je podnecovanie geopolitického konfliktu. História ukázala, ako dokonale táto metóda funguje, od “dlhého telegramu” Georgea Kennana až po prebiehajúcu ukrajinskú krízu. Pre USA je situácia na Ukrajine vlastne príležitosťou. Horúci konflikt nielenže oživil starú transatlantickú vojenskú organizáciu NATO, ale zúžil aj možnosti spolupráce a obchodu pre Európu.

Povzbudzovaním Ukrajiny, aby “bojovala proti Rusku do posledného Ukrajinca”, USA generovali obrovské objednávky pre svoj vojensko-priemyselný komplex. Podľa marcovej správy denníka The Hill od začiatku nového roka stúpli akcie spoločnosti Lockheed Martin o takmer 25 %, zatiaľ čo ceny akcií spoločností Raytheon, General Dynamics a Northrop Grumman vzrástli približne o 12 %. S pokračujúcim konfliktom USA tiež výrazne zvýšili svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Ministerstvo obrany USA 29. júna potvrdilo, že od začiatku konfliktu bolo v Európe nasadených ďalších 20 000 vojakov, čím sa ukončil 30-ročný rekord poklesu nasadenia amerických síl v Európe. Na strategickej úrovni USA úspešne resuscitovali “mŕtvy mozog” NATO a rozdrvili európsky sen o obrannej nezávislosti. Splnili USA skutočne svoj sľub, že “nikdy nenechali svojich spojencov na pokoji”? Nezabúdajme na to, čo sa minulý rok stalo americkým spojencom v Afganistane.

Európske krajiny sa teraz ocitli v pasci, ktorá nie je len jedna. Mali by si dobre pripomenúť, že Amerika by nikdy neváhala zabezpečiť svoje národné záujmy na úkor iných, vrátane svojich spojencov. Zvyčajne sa to dobre skrýva a kamufluje heslami ako “spoločné hodnoty” alebo “podobne zmýšľajúce demokracie”, ale Trumpova administratíva odvážne odhalila skutočný zámer Ameriky zavedením ciel na európsku oceľ a hliník.


Teraz, keď sa zhoršili diplomatické vzťahy s Ruskom, sa Európa stala závislejšou od americkej energie, aby prekonala nadchádzajúcu zimu. USA považujú Nemecko za hlavného “problémového hráča”, odkedy kancelárka Angela Merkelová začala projekt plynovodu Nord Stream 2 s Ruskom. USA sa už roky pokúšajú sabotovať tento projekt a nútia Nemcov, aby od neho odstúpili. Vypuknutie konfliktu na Ukrajine nakoniec prinútilo Nemecko a väčšinu ostatných európskych krajín vzdať sa “autoritárskej podpory” a obrátiť sa na “demokratickú energetiku”.

NS2.jpg
Na snímke únik plynu z plynovodu Nord Stream

Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry dodávky plynu z USA v júni prekonali dodávky z Ruska. Náklad z USA predaný v Európe by mohol priniesť zisk 200 miliónov dolárov. Laurent Segalen, investičný bankár v oblasti energetiky, ktorý je moderátorom podcastu Redefining Energy, uviedol, že americké spoločnosti môžu naplniť a poslať loď cez Atlantik za približne 60 miliónov USD a potom sa vrátiť s 275 miliónmi USD.

“To nie je práve zmysel priateľstva,” posťažoval sa Macron a poukázal na to, že európske krajiny platia štyrikrát viac, ako je cena, za ktorú USA predávajú na domácom trhu. Možno v prvom rade nejde o priateľstvo. USA žiadajú európske krajiny, aby platili za dodatočné “demokratické hodnoty” spojené s americkým plynom.

Zatiaľ čo sa Európania snažia pred zimou natankovať benzín, Federálny rezervný systém v podmienkach globálnej recesie zrýchlil svoju politiku silného dolára a už po šiesty raz v tomto roku zvýšil úrokové sadzby o 75 bázických bodov, čo je najvyššia úroveň od roku 2000. Vďaka silnému doláru sa eurozóna skutočne dostáva do krízy. Podľa článku v denníku Capital kurz EUR/USD klesol pod hranicu 99 centov, čím sa dostal na 20-ročné minimum. Americký prezident odmietol riziká silného amerického dolára a obvinil anemický rast a chybné politické kroky v iných častiach sveta vrátane Európy z toho, že ťahajú svetovú ekonomiku nadol. “Naša ekonomika je pekelne silná,” vyhlásil prezident Biden.

V konečnom dôsledku je to výzva pre Európu, aby sama rozhodla o svojej budúcnosti. Namiesto spoliehania sa na “osudového priateľa” by EÚ mala podniknúť vážne kroky na dosiahnutie strategickej samostatnosti a nájsť si skutočne priateľa, a nie priateľa v chamtivosti.

Zdroj...
 
Ráda bych v souvislosti s Francií a NATO připomenula jednu - možná už zapomenutou - historku, která pomůže objasnit zas o kousíček víc.
Kdyby se onehdá nedostal ve Francii k moci hamižný a proradný skřet Sarkózy, mohly se evropské dějiny odvíjet trochu jinak. Po dlouhých letech totiž začal od samého svého nástupu do funkce chystat návrat Francie do náruče NATO - a to hlavně z osobních a zištných důvodů. Ten vstup se odehrál v r. 2009 a již v r. 2011 francouzské letectvo - velmi iniciativně a s nadšením - kobercově bombardovalo nebohou Libyi. Jdou řeči, že Sarkózy měl u Kaddáfího velké osobní dluhy - a tak "pomohl" se ho zbavit. Dluhy měla mít i Francie a Itálie, obávám se, že i USA - ale o tom je velmi těžké sehnat nějaké materiály.
Francii z "náruče NATO" vytrhl generál de Gaulle a to po vleklých sporech s Američany, prakticky se dohadovali od samého vzniku. Šlo hlavně o to, že se amíci na nic neptali a zakládali si na francouzském území základny a umisťovali jaderné hlavice, kdy francouzský souhlas měl být jen formální. Ve Francii sídlilo i velitelství NATO. Vše skončilo v r. 1966, kdy se vztahy "roztrhly" definitivně a NATO se - s prásknutím dveří - odstěhovalo do Bruselu.
A Francie, i když stále udržovala s evropským "západem" dobré vztahy, snažila se stejně dobře vycházet i se SSSR - později Ruskem. Po zničení SSSR se dokonce snažila i o "vojenské sblížení" - což vyvolalo v NATO paniku.
Dokonce ještě sarkozyho předchudce Jacques Chirac byl velmi fascinován Putinem a viděl v něm "naději Evropy". Chtěl, aby Francie s Ruskem vojensky spolupracovala (a nejen vojensky).
Vše zhatil Sarkózy, který francouzskou politiku úplně otočil směrem k Washingtonu...
Takže toto jen ten téměř zapomenutý příběh, který nám ale může pomoci objasnit, proč jsou klíčoví hráči Evropy tak trnem v oku nejen USA, ale také Anglie. Jak Německo, tak Francie a určitě i Itálie by velmi rádi spolupracovali s Ruskem. A dost možná by v budoucnu i společně bránili evropský kontinent. Ovšem - pokud by se věci přirozeně vyvíjely a nikdo do nich nezasahoval svými "hrami". Nejsilnější hráči jsou "pod kontrolou". Německo je pod stálou americkou okupací - a z Francie je dnes nesvéprávný mrzák. A obě země jsou koloniemi - jak pod USA, tak VB. No a země bývalého socbloku jsou "koloniemi kolonií".
Co se armád týká, tam je to na kontinentu katastrofa snad všude - bez rozdílu velikosti hráče. Díky "pomoci Ukrajině" byla navíc vojenská skladiště vyprázdněná, takže hlasy, které před časem o tomto mluvily jako o záměru, měly dost možná pravdu. A když to úplně přeženu a "přestřelím" ad absurdum, tak dneska by neměla ukroarmáda společně s amíky problém obsadit celou Evropu. A pokud by jim ještě "pomohli" Turci, pak je to úplná jistota.
Zde k tématu jeden starší materiál
 
Naspäť
Top Bottom