Štát ukradnutý juntou zapredancov, hochštaplerov, plagiátorov a hlupákov, ktorí si zodpovedné spravovanie krajiny mýlia s jej zadĺžením, zdevastovaním a odovzdaním cudzincom, si žiada resuscitáciu. Aj vy sa môžete pridať k záchranným prácam
Na snímke Vladimír Mečiar (druhý zľava)
Vlastenecký inštitút Petra Šveca (VIPŠ) zorganizoval v sobotu 3. decembra v Nitre stretnutie národných síl. Ako vyplýva už z názvu, našťastie to nie je ďalšia do počtu k vyše dvadsiatim „národným“ stranám a straničkám, ktoré máme na Slovensku (za účelom, aby nebolo možné zjednotiť národné sily), ale je to to, čomu na západe hovoria „think-tank“: skupina, ktorá v odnárodnenej „tejtokrajine“ chce prispieť k definovaniu slovenských národnoštátnych záujmov, pomenúvať kľúčové problémy a hľadať ich riešenia.
Témou sobotňajšieho stretnutia bolo zdravotníctvo. Prvú časť podujatia tvorili prednášky na túto tému, prednášajúcimi boli dvaja lekári: Peter Lipták a Štefan Paulov. Lipták sa sústredil na „dlhé prsty“ globálnej farmaloby a jej presah do života slovenských občanov. Systém nefunguje, pretože je zlý zámerne, chorí ľudia sú presne to, čo farmaloby potrebuje. Upozornil na skutočnosť, že na zdravotné odvody sa dá v podstate pozerať ako na určitú daň – tu vlastne nejde o poistenie v pravom slova zmysle, a preto zdravotné poisťovne v skutočnosti ani nie sú potrebné. Tieto veci by mohol spokojne riešiť štát.
Na snímke prednáška MUDr. Petra Liptáka
Niečo podobné konštatoval vo svojej prednáške aj Paulov. Uviedol, že keď porovnáme najlepšie fungujúce zdravotníctva sveta, vidíme, že napríklad vo Švédsku existuje iba jedna zdravotná poisťovňa, naopak v Holandsku je ich 80. Vidíme teda, že to nie je o zdravotných poisťovniach a ich počte, ale o nastavení a funkčnosti systému. A práve o tom bola podstata jeho prednášky: o celom rade deformácií, ktoré zdravotníctvo na Slovensku paralyzujú, a o tom, ako tieto deformácie odstrániť. Aby poisťovne vôbec mali zmysel, treba im dať nielen peniaze, ale aj zodpovednosť, treba dostavať polikliniku Rázsochy, treba zriadiť repatriačný fond, aby sa lekár začali vracať domov, strategický server e-health musí bezpodmienečne byť umiestnený na Slovensku, paralelné covidové zdravotníctvo treba prešetriť a vyvodiť zodpovednosť…
K téme financovania zdravotníctva vystúpila potom ešte finančná analytička Dana Meager, bývalá štátna tajomníčka Ministerstva financií SR, a po nej jeden z organizátorov stretnutia, bývalý podpredseda vlády SR a bývalý predseda Slovenskej národnej strany Jozef Prokeš. Aj on konštatoval, že hlavným problémom zdravotníctva je jeho komerčný charakter. Okrem iného citoval aj vietnamské príslovie: „Choď k lekárovi, choroba sa už nájde.“
Na snímke bývalí predsedovia SNS Víťazoslav Moric a Jozef Prokeš
Stretnutie prinieslo aj moment zaujímavý pre pamätníkov histórie spred štvrťstoročia.
Pri jednom stole spolu sedeli dvaja bývalí veľkí rivali, bývalí predsedovia vlády SR Vladimír Mečiar a Ján Čarnogurský. Zdá sa, že aj oni zahodili dávne spory či animozity, uvedomujúc si, že teraz sa nachádzajú na rovnakej strane barikády a čelia spoločnému (svojmu a nášmu) nepriateľovi: typu ľudí bez tváre a chrbtovej kosti, ktorí v histórii postupne infiltrovali každý režim, ktorí v mene čohokoľvek páchali zločiny a tým sprznili a dehonestovali každú myšlienku, ktorí sú poslušnými služobníkmi vždy tej cudzej mocnosti, ktorá práve ovláda Európu, a ktorí sú najhorlivejšími šíriteľmi každej totality, ako aj tej aktuálne nastupujúcej novej, progresívno-úchylnej.
Na snímke Vladimír Mečiar (vpravo) a Ján Čarnogurský
Vladimír Mečiar vo svojom vystúpení kritizoval nekoncepčnosť riadenia zdravotníctva a naznačil drobnú nádej: v nedávnych komunálnych voľbách viac ako polovica občanov odmietla všetky politické strany a volila ľudí, ktorí sa od politických strán držia bokom – je tu teda priestor pre novú politiku a nový spôsob riadenia. Veci v zdravotníctve sa však môžu skutočne zlepšiť až o niekoľko rokov – podstatou problému je totiž personálna otázka, a to sa, žiaľ, nedá riešiť zo dňa na deň.
Na snímke príhovor bývalého premiéra Vladimíra Mečiara
Ján Čarnogurský vidí optimistickú možnosť v tom, že hoci momentálne je viac-menej jedno kto u nás vyhrá vo voľbách – pretože aj tu je teraz skutočným vládcom „deep state“ – ale po vojne na Ukrajine sa celkovo zmenia geopolitické pomery, čo môže v celej východnej Európe, a teda aj u nás zmeniť situáciu.
Následná družná debata, do ktorej sa zapojilo veľa rečníkov, priniesla záver, že nielen v zdravotníctve je to choré a zablokované, ale nemáme povolené to napraviť a zmeniť, lebo práve takto to bolo myslené. To sa týka mnohých oblastí, a aj poľnohospodárstva, kde cudzinci skúpili obrovské množstvo pôdy. „Časti suverenity sme sa zbavili zmluvami a časti pasivitou,“ uviedol Mečiar.
Spolu so zdravotníctvom pôvodne malo byť témou stretnutia ešte aj školstvo, ale to sa z časových dôvodov nakoniec odložilo na ďalšie stretnutie. Krátky príspevok k tejto téme však odprezentoval prednášajúci Štefan Kuriščák. Vyslovil poľutovanie, že v školstve neexistuje čosi ako protimonopolný úrad, ktorý by deti chránil pred totálne jednofarebnou ideologickou manipuláciou. Hovoril tiež o doslova „debilizácii“ detí školstvom a o tom, že bez toho, aby učiteľ dostal v spoločnosti dôstojné postavenie, ktoré mu patrí, nie je možné zastaviť jeho úpadok.
Nasledoval referát Jána Čarnogurského o jeho návšteve Ruska, na geopolitickú tému. Uviedol, že taká totálna západná koalícia, aká sa teraz postavila proti Rusku, tu v histórii ešte nebola – v minulosti vždy bola aspoň jedna z významných západných krajín na strane Ruska. Na druhej strane však, vôbec to nie je tak, ako to Západ vykresľuje, že Rusko je dnes politicky izolované a osamotené: je to presne naopak. Prakticky celý svet s výnimkou anglosféry, globálneho Západu a jeho satelitov je skôr na strane Ruska, pretože chápe globálny kontext diania, ktorý západný a globálny mainstream od príbehu o tej vojne tak diskrétne a dôsledne oddeľuje a zatajuje.
V samotnom Rusku dnes panuje takmer stopercentná viera vo víťazstvo. Drvivá väčšina občanov rozumie tomu, že Rusko muselo udrieť ako prvé, keďže dôkazy o príprave vojenskej kolonizácie Ukrajiny Západom boli rukolapné a neklamné. Už koncom roku 2021 začala byť nanajvýš aktuálna hrozba, že by na Rusko mohli byť z Ukrajiny namierené rakety s časom príletu do Moskvy päť minút, čo by Rusku vzalo možnosť efektívneho protiúderu a v podstate by tak bolo Američanom vydané na milosť a nemilosť. Tá nešťastná bratovražedná vojna bola zlou, ale jedinou možnou reakciou.
Čo naopak v Rusku už absolútne nie je témou, je Krym. Pre Rusov je to dávno uzavretá kapitola. Čarnogurský spomenul pekné názorné prirovnanie, ktoré zvykne používať v Čechách pri vysvetľovaní tejto témy: „Predstavte si, že by niekdajší prezident Husák, keď ešte bolo jednotné Československo, administratívne pričlenil Moravu k Slovensku a pri delení federácie by tak Morava pripadla Slovensku. Ako by ste sa v Čechách pozerali na to, že Brno, Olomouc, Ostrava patria Slovensku?“ S Krymom to totiž bolo presne tak…
Naozaj významnou zmenou posledného roka je zmena ruského postoja k Západu. Doposiaľ sa Rusko stále snažilo udržiavať spojenie s Európou, zdôrazňujúc svoje európske civilizačné korene. To sa však zmenilo, minister zahraničia Lavrov to povedal úplne otvorene a tvrdo: Rusko so Západom skoncovalo, obracia sa na východ.
Čarnogurský sa dotkol aj častej špekulácie, či Rusko nebude na Ďalekom východe napadnuté Čínou. Čína však počas svojej 5500 rokov trvajúcej histórie nikdy nebola agresorom, svoje záujmy vždy riešila inými spôsobmi.
Čarnogurský zopakoval myšlienku o tom, že keď sa vojna skončí na poľských hraniciach, zmenia sa aj celkové pomery v Európe, čo bude mať ďalekosiahle dôsledky. Ukáže sa, že Západ nie je schopný brániť svoje východné dŕžavy, a tým NATO stratí zmysel. Táto šanca na geopolitickú zmenu bude mať pozitíva aj negatíva: nebezpečná pre Slovensko by mohla byť relativizácia všetkých doterajších zmlúv a hraníc – vrátane Trianonu a našej hranice s Maďarskom. Porovnajúc kvalitu vzťahov Viktora Orbána a našich predstaviteľov s ruským vedením je jasné, na koho stranu by sa možný nový garant poriadku vo východnej Európe postavil. Možno by nebola na stole hneď zmena hraníc, ale najskôr územná autonómia – lenže tá je prvým krokom k nenávratnej zmene hraníc v budúcnosti.
Zaujímavá bola aj následná „všeobecne politická“ diskusia, v ktorej odznelo viacero pozoruhodných myšlienok. Témou bola situácia na juhu Slovenska a provokácie, ktoré sa tam dejú. Niektorí účastníci vyzvali k opatrnosti, iní sú za aktívnejší postup. Prokeš upozornil, že nesmieme nechať Maďarov, aby si prisvojili celú uhorskú históriu, pretože tá bola práve tak maďarská, ako aj slovenská – Slovensko bolo najvyspelejšou časťou Uhorska a geneticky sme s Maďarmi takmer identickí…
V tomto kontexte by sme mali mať tiež jasno v otázke čo so Zakarpatím, keby sa Ukrajina rozpadla. Podľa Paulova by nebolo dobré sa bezmyšlienkovite ulakomiť na to územie, ktoré Stalin ukradol Československu, a teda by sme mali byť prví, kto by ho mal dostať po rozpade Ukrajiny. Mali by sme však byť opatrní: spochybnenie východnej hranice Slovenska by mohlo spochybniť aj tú južnú – a napokon, pribudla by nám v štáte ďalšia silná menšina, čím by sa slovenský element na Slovensku stal omnoho slabším.
Záver? Treba mať definované národnoštátne záujmy Slovenska a mať pripravené viaceré scenáre na ich dosiahnutie, keď sa v Európe opäť otvorí okno príležitostí na zmenu – ktoré tentoraz nemusí byť pre nás priaznivé. Že na také niečo nemajú ani pomyslenie judáši v kompradorskej junte, ktorá nám dnes vládne, to musí byť úplne jasné každému, kto má v hlave aspoň trochu rozumu. O to viac treba, aby každý, kto má na hornom poschodí rozsvietené, robil, čo v rámci svojich možností môže.
Zdroj...
Na snímke Vladimír Mečiar (druhý zľava)
Vlastenecký inštitút Petra Šveca (VIPŠ) zorganizoval v sobotu 3. decembra v Nitre stretnutie národných síl. Ako vyplýva už z názvu, našťastie to nie je ďalšia do počtu k vyše dvadsiatim „národným“ stranám a straničkám, ktoré máme na Slovensku (za účelom, aby nebolo možné zjednotiť národné sily), ale je to to, čomu na západe hovoria „think-tank“: skupina, ktorá v odnárodnenej „tejtokrajine“ chce prispieť k definovaniu slovenských národnoštátnych záujmov, pomenúvať kľúčové problémy a hľadať ich riešenia.
Témou sobotňajšieho stretnutia bolo zdravotníctvo. Prvú časť podujatia tvorili prednášky na túto tému, prednášajúcimi boli dvaja lekári: Peter Lipták a Štefan Paulov. Lipták sa sústredil na „dlhé prsty“ globálnej farmaloby a jej presah do života slovenských občanov. Systém nefunguje, pretože je zlý zámerne, chorí ľudia sú presne to, čo farmaloby potrebuje. Upozornil na skutočnosť, že na zdravotné odvody sa dá v podstate pozerať ako na určitú daň – tu vlastne nejde o poistenie v pravom slova zmysle, a preto zdravotné poisťovne v skutočnosti ani nie sú potrebné. Tieto veci by mohol spokojne riešiť štát.
Na snímke prednáška MUDr. Petra Liptáka
Niečo podobné konštatoval vo svojej prednáške aj Paulov. Uviedol, že keď porovnáme najlepšie fungujúce zdravotníctva sveta, vidíme, že napríklad vo Švédsku existuje iba jedna zdravotná poisťovňa, naopak v Holandsku je ich 80. Vidíme teda, že to nie je o zdravotných poisťovniach a ich počte, ale o nastavení a funkčnosti systému. A práve o tom bola podstata jeho prednášky: o celom rade deformácií, ktoré zdravotníctvo na Slovensku paralyzujú, a o tom, ako tieto deformácie odstrániť. Aby poisťovne vôbec mali zmysel, treba im dať nielen peniaze, ale aj zodpovednosť, treba dostavať polikliniku Rázsochy, treba zriadiť repatriačný fond, aby sa lekár začali vracať domov, strategický server e-health musí bezpodmienečne byť umiestnený na Slovensku, paralelné covidové zdravotníctvo treba prešetriť a vyvodiť zodpovednosť…
K téme financovania zdravotníctva vystúpila potom ešte finančná analytička Dana Meager, bývalá štátna tajomníčka Ministerstva financií SR, a po nej jeden z organizátorov stretnutia, bývalý podpredseda vlády SR a bývalý predseda Slovenskej národnej strany Jozef Prokeš. Aj on konštatoval, že hlavným problémom zdravotníctva je jeho komerčný charakter. Okrem iného citoval aj vietnamské príslovie: „Choď k lekárovi, choroba sa už nájde.“
Na snímke bývalí predsedovia SNS Víťazoslav Moric a Jozef Prokeš
Stretnutie prinieslo aj moment zaujímavý pre pamätníkov histórie spred štvrťstoročia.
Pri jednom stole spolu sedeli dvaja bývalí veľkí rivali, bývalí predsedovia vlády SR Vladimír Mečiar a Ján Čarnogurský. Zdá sa, že aj oni zahodili dávne spory či animozity, uvedomujúc si, že teraz sa nachádzajú na rovnakej strane barikády a čelia spoločnému (svojmu a nášmu) nepriateľovi: typu ľudí bez tváre a chrbtovej kosti, ktorí v histórii postupne infiltrovali každý režim, ktorí v mene čohokoľvek páchali zločiny a tým sprznili a dehonestovali každú myšlienku, ktorí sú poslušnými služobníkmi vždy tej cudzej mocnosti, ktorá práve ovláda Európu, a ktorí sú najhorlivejšími šíriteľmi každej totality, ako aj tej aktuálne nastupujúcej novej, progresívno-úchylnej.
Na snímke Vladimír Mečiar (vpravo) a Ján Čarnogurský
Vladimír Mečiar vo svojom vystúpení kritizoval nekoncepčnosť riadenia zdravotníctva a naznačil drobnú nádej: v nedávnych komunálnych voľbách viac ako polovica občanov odmietla všetky politické strany a volila ľudí, ktorí sa od politických strán držia bokom – je tu teda priestor pre novú politiku a nový spôsob riadenia. Veci v zdravotníctve sa však môžu skutočne zlepšiť až o niekoľko rokov – podstatou problému je totiž personálna otázka, a to sa, žiaľ, nedá riešiť zo dňa na deň.
Na snímke príhovor bývalého premiéra Vladimíra Mečiara
Ján Čarnogurský vidí optimistickú možnosť v tom, že hoci momentálne je viac-menej jedno kto u nás vyhrá vo voľbách – pretože aj tu je teraz skutočným vládcom „deep state“ – ale po vojne na Ukrajine sa celkovo zmenia geopolitické pomery, čo môže v celej východnej Európe, a teda aj u nás zmeniť situáciu.
Následná družná debata, do ktorej sa zapojilo veľa rečníkov, priniesla záver, že nielen v zdravotníctve je to choré a zablokované, ale nemáme povolené to napraviť a zmeniť, lebo práve takto to bolo myslené. To sa týka mnohých oblastí, a aj poľnohospodárstva, kde cudzinci skúpili obrovské množstvo pôdy. „Časti suverenity sme sa zbavili zmluvami a časti pasivitou,“ uviedol Mečiar.
Spolu so zdravotníctvom pôvodne malo byť témou stretnutia ešte aj školstvo, ale to sa z časových dôvodov nakoniec odložilo na ďalšie stretnutie. Krátky príspevok k tejto téme však odprezentoval prednášajúci Štefan Kuriščák. Vyslovil poľutovanie, že v školstve neexistuje čosi ako protimonopolný úrad, ktorý by deti chránil pred totálne jednofarebnou ideologickou manipuláciou. Hovoril tiež o doslova „debilizácii“ detí školstvom a o tom, že bez toho, aby učiteľ dostal v spoločnosti dôstojné postavenie, ktoré mu patrí, nie je možné zastaviť jeho úpadok.
Nasledoval referát Jána Čarnogurského o jeho návšteve Ruska, na geopolitickú tému. Uviedol, že taká totálna západná koalícia, aká sa teraz postavila proti Rusku, tu v histórii ešte nebola – v minulosti vždy bola aspoň jedna z významných západných krajín na strane Ruska. Na druhej strane však, vôbec to nie je tak, ako to Západ vykresľuje, že Rusko je dnes politicky izolované a osamotené: je to presne naopak. Prakticky celý svet s výnimkou anglosféry, globálneho Západu a jeho satelitov je skôr na strane Ruska, pretože chápe globálny kontext diania, ktorý západný a globálny mainstream od príbehu o tej vojne tak diskrétne a dôsledne oddeľuje a zatajuje.
V samotnom Rusku dnes panuje takmer stopercentná viera vo víťazstvo. Drvivá väčšina občanov rozumie tomu, že Rusko muselo udrieť ako prvé, keďže dôkazy o príprave vojenskej kolonizácie Ukrajiny Západom boli rukolapné a neklamné. Už koncom roku 2021 začala byť nanajvýš aktuálna hrozba, že by na Rusko mohli byť z Ukrajiny namierené rakety s časom príletu do Moskvy päť minút, čo by Rusku vzalo možnosť efektívneho protiúderu a v podstate by tak bolo Američanom vydané na milosť a nemilosť. Tá nešťastná bratovražedná vojna bola zlou, ale jedinou možnou reakciou.
Čo naopak v Rusku už absolútne nie je témou, je Krym. Pre Rusov je to dávno uzavretá kapitola. Čarnogurský spomenul pekné názorné prirovnanie, ktoré zvykne používať v Čechách pri vysvetľovaní tejto témy: „Predstavte si, že by niekdajší prezident Husák, keď ešte bolo jednotné Československo, administratívne pričlenil Moravu k Slovensku a pri delení federácie by tak Morava pripadla Slovensku. Ako by ste sa v Čechách pozerali na to, že Brno, Olomouc, Ostrava patria Slovensku?“ S Krymom to totiž bolo presne tak…
Naozaj významnou zmenou posledného roka je zmena ruského postoja k Západu. Doposiaľ sa Rusko stále snažilo udržiavať spojenie s Európou, zdôrazňujúc svoje európske civilizačné korene. To sa však zmenilo, minister zahraničia Lavrov to povedal úplne otvorene a tvrdo: Rusko so Západom skoncovalo, obracia sa na východ.
Čarnogurský sa dotkol aj častej špekulácie, či Rusko nebude na Ďalekom východe napadnuté Čínou. Čína však počas svojej 5500 rokov trvajúcej histórie nikdy nebola agresorom, svoje záujmy vždy riešila inými spôsobmi.
Čarnogurský zopakoval myšlienku o tom, že keď sa vojna skončí na poľských hraniciach, zmenia sa aj celkové pomery v Európe, čo bude mať ďalekosiahle dôsledky. Ukáže sa, že Západ nie je schopný brániť svoje východné dŕžavy, a tým NATO stratí zmysel. Táto šanca na geopolitickú zmenu bude mať pozitíva aj negatíva: nebezpečná pre Slovensko by mohla byť relativizácia všetkých doterajších zmlúv a hraníc – vrátane Trianonu a našej hranice s Maďarskom. Porovnajúc kvalitu vzťahov Viktora Orbána a našich predstaviteľov s ruským vedením je jasné, na koho stranu by sa možný nový garant poriadku vo východnej Európe postavil. Možno by nebola na stole hneď zmena hraníc, ale najskôr územná autonómia – lenže tá je prvým krokom k nenávratnej zmene hraníc v budúcnosti.
Zaujímavá bola aj následná „všeobecne politická“ diskusia, v ktorej odznelo viacero pozoruhodných myšlienok. Témou bola situácia na juhu Slovenska a provokácie, ktoré sa tam dejú. Niektorí účastníci vyzvali k opatrnosti, iní sú za aktívnejší postup. Prokeš upozornil, že nesmieme nechať Maďarov, aby si prisvojili celú uhorskú históriu, pretože tá bola práve tak maďarská, ako aj slovenská – Slovensko bolo najvyspelejšou časťou Uhorska a geneticky sme s Maďarmi takmer identickí…
V tomto kontexte by sme mali mať tiež jasno v otázke čo so Zakarpatím, keby sa Ukrajina rozpadla. Podľa Paulova by nebolo dobré sa bezmyšlienkovite ulakomiť na to územie, ktoré Stalin ukradol Československu, a teda by sme mali byť prví, kto by ho mal dostať po rozpade Ukrajiny. Mali by sme však byť opatrní: spochybnenie východnej hranice Slovenska by mohlo spochybniť aj tú južnú – a napokon, pribudla by nám v štáte ďalšia silná menšina, čím by sa slovenský element na Slovensku stal omnoho slabším.
Záver? Treba mať definované národnoštátne záujmy Slovenska a mať pripravené viaceré scenáre na ich dosiahnutie, keď sa v Európe opäť otvorí okno príležitostí na zmenu – ktoré tentoraz nemusí byť pre nás priaznivé. Že na také niečo nemajú ani pomyslenie judáši v kompradorskej junte, ktorá nám dnes vládne, to musí byť úplne jasné každému, kto má v hlave aspoň trochu rozumu. O to viac treba, aby každý, kto má na hornom poschodí rozsvietené, robil, čo v rámci svojich možností môže.
Zdroj...
