Autor: Judr. Peter Weiss (https://akw.sk/blog/ | RSS odber)
„Počet premýšľajúcich ľudí je príliš malý na to, aby mohli obťažovať svet.“ — Voltaire
Od rána sledujem správy médií o Medzinárodnom dni obetí holokaustu. Správy sa zameriavajú prevažne na to, že rastie miera popieračov holokaustu, resp. nárast pravicového extrémizmu.
Na čo sa však (úmyselne) zabudlo?
Na ozajstný odkaz tohto dňa. V tomto článku ide o pripomenutie si príčin toho, kam až dokáže zájsť nenávisť skupiny obyvateľov proti inej skupine obyvateľov. A toto platí nielen pre pravicový extrémizmus, ale aj ten ľavicový, tzv. neoliberálny, ktorý nám tu poslednú dobu naozaj prekvitá.
Čo bolo príčinou, že to so židovským obyvateľstvom dospelo až do štádia tzv. konečného riešenia? V prvom rade inštitút kolektívnej viny. Nepripomína vám to niečo? Pri realizácii konečného riešenia už nikto netušil, čo bolo na úplnom začiatku, ako vznikla tak neskutočná polarizácia a nenávisť. Pri nakladaní ľudí označkovaných hviezdou do vlakov sa už v tom čase nad príčinou nikto ani nepozastavil. Jednoducho to už bola iná časť príbehu.
Mainstream (bývalý): Rus a Bielorus nemôže to a hento, ani športovať, lebo sa “zle narodil”. Netestovaný a neočkovaný môže iba to a hento a má “kvíkať ako sviňa na bitúnku”.
A to isté sa týka aj alternatívy: Každý Američan je zlý, lebo im ich štát podvodom uniesol polodementný starec & co., ktorého ovláda ten, kto mu píše lístky, ktoré číta.
Kolektívna vina získava silu synergicky so salámovou technikou a ide ruka v ruke s úmyselnou polarizáciou spoločnosti na dve názorové skupiny. Začne to nepatrnou zmenou. Hovorením o probléme. Často umelo vytvorenom. Človek si ani poriadne neuvedomí a stane sa súčasťou nenávistnej skupiny. To všetko z dôvodu, lebo má tendenciu prikloniť sa k davu, k jednej zo skupín a v istom momente prestane kriticky uvažovať. Časom (často už neskoro) precitne a možno zistí, že sa všetci, s ktorými sa dovtedy vedel rozprávať, už zaradili. A zaradiť sa často znamená stratiť kritický potenciál a získať pohľad politickej korektnosti.
Pamätáte? Je to len pár rokov. Alebo už zafungovala pamäť zlatej rybičky? Vede sa apriori neverí, o vedeckých témach sa diskutuje. Bez pochybností neexistuje vedecký pokrok. A bez diskusie neexistuje demokracia.
„Je veľmi nebezpečné mať pravdu vo veciach, v ktorých sa zmýlili mocní.“ — Voltaire
Zastavte sa na chvíľu, nadýchnite sa. Čo vidíte?
Príspevok Odkaz dňa obetí holokaustu je zobrazený ako prvý na Weis & Partners.
Zdroj článku...
„Počet premýšľajúcich ľudí je príliš malý na to, aby mohli obťažovať svet.“ — Voltaire
Od rána sledujem správy médií o Medzinárodnom dni obetí holokaustu. Správy sa zameriavajú prevažne na to, že rastie miera popieračov holokaustu, resp. nárast pravicového extrémizmu.
Na čo sa však (úmyselne) zabudlo?
Na ozajstný odkaz tohto dňa. V tomto článku ide o pripomenutie si príčin toho, kam až dokáže zájsť nenávisť skupiny obyvateľov proti inej skupine obyvateľov. A toto platí nielen pre pravicový extrémizmus, ale aj ten ľavicový, tzv. neoliberálny, ktorý nám tu poslednú dobu naozaj prekvitá.
Čo bolo príčinou, že to so židovským obyvateľstvom dospelo až do štádia tzv. konečného riešenia? V prvom rade inštitút kolektívnej viny. Nepripomína vám to niečo? Pri realizácii konečného riešenia už nikto netušil, čo bolo na úplnom začiatku, ako vznikla tak neskutočná polarizácia a nenávisť. Pri nakladaní ľudí označkovaných hviezdou do vlakov sa už v tom čase nad príčinou nikto ani nepozastavil. Jednoducho to už bola iná časť príbehu.
Mainstream (bývalý): Rus a Bielorus nemôže to a hento, ani športovať, lebo sa “zle narodil”. Netestovaný a neočkovaný môže iba to a hento a má “kvíkať ako sviňa na bitúnku”.
A to isté sa týka aj alternatívy: Každý Američan je zlý, lebo im ich štát podvodom uniesol polodementný starec & co., ktorého ovláda ten, kto mu píše lístky, ktoré číta.
Kolektívna vina získava silu synergicky so salámovou technikou a ide ruka v ruke s úmyselnou polarizáciou spoločnosti na dve názorové skupiny. Začne to nepatrnou zmenou. Hovorením o probléme. Často umelo vytvorenom. Človek si ani poriadne neuvedomí a stane sa súčasťou nenávistnej skupiny. To všetko z dôvodu, lebo má tendenciu prikloniť sa k davu, k jednej zo skupín a v istom momente prestane kriticky uvažovať. Časom (často už neskoro) precitne a možno zistí, že sa všetci, s ktorými sa dovtedy vedel rozprávať, už zaradili. A zaradiť sa často znamená stratiť kritický potenciál a získať pohľad politickej korektnosti.
Pamätáte? Je to len pár rokov. Alebo už zafungovala pamäť zlatej rybičky? Vede sa apriori neverí, o vedeckých témach sa diskutuje. Bez pochybností neexistuje vedecký pokrok. A bez diskusie neexistuje demokracia.
„Je veľmi nebezpečné mať pravdu vo veciach, v ktorých sa zmýlili mocní.“ — Voltaire
Zastavte sa na chvíľu, nadýchnite sa. Čo vidíte?
Príspevok Odkaz dňa obetí holokaustu je zobrazený ako prvý na Weis & Partners.
Zdroj článku...