jardob
Člen personálu
Kniha "Inkvizítor" vyšla ešte v roku 1997, krátko na to vydal aj VP ZSSR na túto knihu svoju recenziu. Kniha predstavuje určitý voľný scenár toho, ako sa situácia v Jeľcinovom Rusku mohla potenciálne ďalej vyvíjať...
jardob
Knihu si možno voľne stiahnuť tu: https://royallib.com/book/norka_sergey/inkvizitor.html?ysclid=ls4n6a1nav853768888
Nasledovná recenzia je krátená. Je v podobe, v akej ju použil vo svojej knihe generál Petrov.
V roku 1997 sa na knižnom trhu objavila poviedka Sergeja Norku „Inkvizítor“. Ak obsah spomínanej poviedky prerozprávam vlastnými slovami a zdôrazním to najdôležitejšie, tak stručne sa jedná o nasledovný dej:
V USA bol vypracovaný tzv. „Harvardský projekt“. Autori tohto projektu chceli posilniť potenciál Západu na úkor zdrojov ZSSR v boji ich pánov za to, aby globálna civilizácia na planéte mala podobu, aká sa ich pánom (globalizátorom) páči bez ohľadu na to, čo si o tom myslia ostatné národy. A tak tejto globálnej úlohe vo vzťahu k ZSSR priradili nasledovné ciele:
– zaistiť, aby sa vedenie ZSSR vzdalo socialistickej cesty rozvoja,
– rozčleniť ZSSR na „nezávislé“ štáty zbavené ideológie a fungujúce na princípe „občianskej spoločnosti“,
– vytvoriť u týchto „nezávislých“ úlomkov ZSSR ekonomickú a vojenskú závislosť od Západu a začleniť ich do konglomerátu štátov Západnej regionálnej civilizácie.
Štátnosť ZSSR sa plánovala demontovať rukami samotných občanov ZSSR vďaka cielenému informačnému vplývaniu na psychiku ľudí, mnohoročnej psychologickej vojne, ktorá dostala názov studená vojna. Avšak materiály tohto prísne tajného projektu boli vraj ukradnuté sovietskou rozviedkou a odovzdané do rúk ÚV KSSZ, kde ich údajne nepochopili. No mladé panovačné krídlo strany pochopilo, že do rúk sa im dostala veľmi mocná zbraň, ktorá im pomôže dostať sa k moci. Rozhodli sa teda použiť ukradnutý Harvardský projekt vo svojich záujmoch skôr, než to urobia samotní Američania.
Keď sa začala „perestrojka“ a po nej v dôsledku GKČP nasledoval plánovaný „rozpad“ ZSSR, tak Američania sa spočiatku radovali, že Harvardský projekt prebieha úspešne. No ich nadšenie vychladlo, keď sa ukázalo, že reálna moc v ZSSR/Rusku sa nachádza v rukách „starých komsomolcov“ bez česti a svedomia, ktorí zrástli s organizovaným zločinom, podsvetím. Pritom iniciatívnejšie a rozhodnejšie podsvetie sa v tomto spojení stalo diktátorom. Z toho dôvodu sa výrobný komplex ZSSR stal ešte nedostupnejším pre prácu v rámci výrobného komplexu ovládaného „silami Západu“, než tomu bolo v časoch totalitného ideologizovaného ZSSR.
Okrem toho, deideologizovaná „ruská“ mafia svojimi zahraničnými operáciami rozvrátila cenové relácie rôznych tovarov, ktoré boli nastavené kontrolórmi svetového trhu (globálnou finančnou mafiou). To oslabilo finančnú moc mnohých veľkých nadnárodných spoločností, čo pánom Západnej regionálnej civilizácie spôsobilo škodu. Takto „ruská“ mafia začala prekážať globálnej finančnej mafii, t. j. stala sa pre ňu nežiaducou.
Vnútornú situáciu v Rusku zhoršovala aj tá skutočnosť, že všetky vetvy moci, vrátane zákonodarnej a súdnej, boli pod kontrolou kriminálneho podsvetia a štátny aparát bol plný agentov „ruskej“ mafie. Z toho dôvodu sa neutralizácia moci podsvetia nad ruskou ekonomikou legálnymi prostriedkami stala pre „sily Západu“ i dobromyseľných ruských štátnikov nemožnou.
Objednávatelia Harvardského projektu si tak museli priznať, že projekt má také sprievodné efekty, ktoré úplne znehodnotili predpokladané aj reálne dosiahnuté výsledky, a vznikol tak problém: Čo a ako robiť ďalej v globálnej politike, vrátane vo vzťahu k Rusku?
V poviedke sa ďalej píše, že západné tajné služby sa spojili s nejakým nelegálnym opozičným krídlom v Rusku. Táto nelegálna opozícia ako prvá zo všetkých pochopila kriminálnu podstatu režimu, a tak sa od začiatku začala orientovať na efektívnu a cieľavedomú činnosť bez ohľadu na to, či tieto ciele zodpovedali platnej legislatíve Ruska a svetovým normám „občianskej spoločnosti“ a „práv človeka“. Cieľom tohto krídla nelegálnej opozície bolo zbaviť podsvetie moci nad štátnym aparátom, a tiež nad činnosťou súkromného a štátneho sektoru ekonomiky.
Keďže odstránenie moci zločinného podsvetia nad Ruskom bolo v súlade s cieľmi, ktoré „svetové zákulisie“ počas realizácie Harvardského projektu nedosiahlo, tak došlo k priateľskej dohode medzi:
– nelegálnou opozíciou, pripravenou konať mafiánskymi metódami proti podsvetiu a v podstate kriminálnemu režimu v krajine, odetého do foriem západnej demokracie;
– a tajnými službami krajín „síl Západu“, vyjadrujúcimi vôľu pánov Západnej regionálnej civilizácie.
Vďaka tomuto sprisahaniu sa počas najbližších prezidentských volieb dostal na čelo ruského štátu úplne neznámy človek z bývalých vojakov. Hneď ako sa ujal svojich prezidentských právomocí, tak usporiadal referendum, na ktorom získal na dva roky diktátorské právomoci. Na základe nich rozpustil Štátnu dumu, zakázal činnosť politických strán a pouličné mítingy (jak na podporu režimu, tak aj proti nim), vyhlásil mimoriadny stav a povolil nelegálnu likvidáciu zločincov rukami tajnej samostatnej organizácie s názvom „Ruská inkvizícia“, ktorú v štátnom aparáte opäť viedol a zastupoval novozvolený prezident. Inkvizícia sa začala venovať likvidácii a psychickému teroru voči odhaleným drobným banditom a veľkým kriminálnym autoritám – organizátorom miestneho a medzinárodného zločinu.
Všetko to našlo odozvu v médiách (sloboda slova nebola zrušená, len ohraničená represiami za zverejňovanie správ, ktorých vierohodnosť autori článkov nevedeli dokázať) a vyvolalo úľavu u väčšiny obyvateľov a podnikateľov, ktorých život a činnosť sa stala bezpečnejšou.
Domáce banky ovládané podsvetím, ktoré kládli odpor činnosti neštátnej „Inkvizície“ a štátnej diktatúry, boli v poviedke zastrašované hrozbou znárodnenia a povolením činnosti v Rusku zahraničných bánk, ktoré boli ochotné vziať na seba účtovníctvo a riadenie investícii do ruského národného hospodárstva. Mafiáni, ktorých sa „ruskej“ inkvizícii podarilo zajať, boli vystavovaní morálnemu teroru a špeciálnemu vplyvu na ich psychiku, a tí najchamtivejší z nich, ktorí sa nechceli vzdať svojich účtov, boli likvidovaní. Takto boli prostriedky ruskej mafie a KSSZ vyberané zo všetkých účtov v domácich a zahraničných bankách a vďaka plnomocenstvu boli prevádzané na účty dvoch štátnych bánk Ruska. Medzinárodné bankové kruhy s tým plne súhlasili a boli oboznámene so spôsobmi, akými sa získavali plnomocenstvá na prevody z účtov. A tak kontrola nad financiami mafie a kriminálnych právnických osôb prechádzala na kurátorov „Inkvizície“. Tieto prostriedky vytvárali finančnú silu štátu a ďalej slúžili na zaplatenie dovážaných potravín a priemyselného vybavenia do Ruska, čo viedlo k potlačeniu javov ekonomickej a sociálnej krízy v Rusku.
V tejto situácii sa demokraticky naladená utáraná inteligencia stala „piatym kolom na voze“ štátnosti. V konečnom dôsledku tak vznik diktatúry, popierajúcej všetky normy občianskej spoločnosti, nielenže nevyvolával nespokojnosť obyvateľstva Ruska, ale napriek demokratickým očakávaniam inteligencie, široké kruhy súkromných podnikateľov a výrobného personálu, t. j. drvivá väčšina obyvateľstva, podporovala „Inkvizíciu“ aj diktátora.
Kriminálne autority postupne strácali sociálnu základňu a kontrolu nad dianím v Rusku i v zahraničí. Mafia ako celok sa stala bezbrannou a demokratická inteligencia, chvejúca sa od verejne vysielaných „zverstiev“ „Inkvizície“ na prezidentskom televíznom kanály (vraždy odhalených banditov a finančných podvodníkov na základe v neprítomnosti vynesených rozsudkov, bez verejného súdu a dodržania právnych noriem; oslepenie a amputácia končatín plus vytetovanie značky „bandita“ na čelo), nevie pochopiť, prečo na Západe nerozpútali kampaň na ochranu „demokracie“ v Rusku a proti porušovaniu „práv človeka“ diktatúrou; prečo proti Rusku neuvalili ekonomické sankcie a všetko to, čo zažívajú mnohé „nedemokratické“ režimy.
Takže celé to smeruje k „šťastnému koncu“, ktorý zostáva medzi riadkami: Kríza v Rusku zažehnaná, „ruská“ mafia je porazená „ruskou“ inkvizíciou, obyvateľstvo sa raduje, pretože odteraz môže pokojne pracovať a nemusí sa obávať zajtrajšieho dňa.
Z hľadiska objednávateľov Harvardského projektu sa uskutočnilo to hlavné: boli vytvorené podmienky pre začlenenie Ruska a ostatných úlomkov ZSSR do Západnej regionálnej civilizácie. A práve toto bolo hlavným cieľom studenej vojny proti ZSSR, ktorú Západ viedol celý čas od spoločného víťazstva so ZSSR v roku 1945 nad hitlerizmom a japonským militarizmom.
To znamená, že napriek vonkajšiemu zdanlivému zameraniu „Ruskej inkvizície“ na ochranu svojbytnosti Ruska a ciest jeho rozvoja, pohlavári Západnej regionálnej civilizácie nakoniec dostávajú to, čo chceli: výrobné sily Ruska sa vlievajú do medziregionálnej špecializácie a kooperácie výrob pod riadením Západu, pričom Západ si drží celkovú kontrolu nad situáciou v Rusku cez globálny finančný systém a inštitút úročenej pôžičky. Inými slovami, Ruská ekonomika sa dostáva do ekonomickej závislosti od Západu.
Preto ak by som mal dej poviedky zhrnúť do jednej vety, tak by znela: Harvardský projekt sa najprv prezliekol zo šiat „socializmu s ľudskou tvárou“ do šiat „demokracie na západný spôsob“, a teraz skúma možnosť, ako ich vymeniť za odev „ruskej inkvizície“.
Po pochopení prečítaného si môžeme porovnať knižný príbeh s realitou a posúdiť, nakoľko je „Inkvizítor“ perspektívnym scenárom pre ďalšiu politiku dnešného i možného budúceho vedenia Ruska, ako aj pre politiku vedenú voči Rusku zvonka.
Treba povedať, že variant spustenia scenára „ruskej inkvizície“ je stále aktuálny. Okrem toho, mnohé udalosti súčasného života svedčia o jeho príprave. Biedna existencia dôstojníckeho korpusu Ozbrojených síl Ruska a tajných služieb dáva široký priestor pre formovanie „eskadier smrti“. To z jednej strany. A na druhej strane, vytvárané neprávosti vo všetkých aspektoch života spoločnosti formujú u väčšiny ľudí nenávisť k súčasnému systému moci a táto väčšina s radosťou podporí činnosť „eskadier smrti“.
Zatiaľ však ani jedna strana, ani druhá strana nechápe, že tento scenár je vytváraný špeciálne a celkovo nič nenapraví.
Čitateľ, ktorý dobre pochopil funkciu každej zo šiestich priorít riadenia spoločenských procesov, dokáže samostatne prísť k záveru, že ak bol v krajine spustený nejaký proces na základe jednej z priorít, tak tento proces možno prekonať len z úrovne mocnejšej priority. Napríklad, ak ľuďom vštepili, že „peniaze sú na prvom mieste“, „treba sa obohacovať“, „venovať biznisu“ (4. priorita riadenia), tak prekonať túto myšlienku v hlavách ľudí sa silou zbraní „ruskej inkvizície“ (6. priorita) nepodarí. Myšlienku „prachy robia prachy!“ v hlavách ľudí možno prekonať len silou 3. priority (ideologickej) a vyšších (2. a 1. priority).
Preto nech už by boli silové varianty riešenia všetkých problémov v krajine akokoľvek príťažlivé, tak „sila“ situáciu nenapraví.
V konkrétnom prípade rozbitia ZSSR-Ruska vyzerá situácia nasledovne. Zaútočili na nás ekonomickými (4. priorita) a ideologickými zbraňami (3. priorita). Preto ak chceme obrátiť situáciu v prospech Ruska a jeho národov, tak treba konať z pozície mocnejších priorít (2. a 1. priority).
jardob
Knihu si možno voľne stiahnuť tu: https://royallib.com/book/norka_sergey/inkvizitor.html?ysclid=ls4n6a1nav853768888
Nasledovná recenzia je krátená. Je v podobe, v akej ju použil vo svojej knihe generál Petrov.
V roku 1997 sa na knižnom trhu objavila poviedka Sergeja Norku „Inkvizítor“. Ak obsah spomínanej poviedky prerozprávam vlastnými slovami a zdôrazním to najdôležitejšie, tak stručne sa jedná o nasledovný dej:
V USA bol vypracovaný tzv. „Harvardský projekt“. Autori tohto projektu chceli posilniť potenciál Západu na úkor zdrojov ZSSR v boji ich pánov za to, aby globálna civilizácia na planéte mala podobu, aká sa ich pánom (globalizátorom) páči bez ohľadu na to, čo si o tom myslia ostatné národy. A tak tejto globálnej úlohe vo vzťahu k ZSSR priradili nasledovné ciele:
– zaistiť, aby sa vedenie ZSSR vzdalo socialistickej cesty rozvoja,
– rozčleniť ZSSR na „nezávislé“ štáty zbavené ideológie a fungujúce na princípe „občianskej spoločnosti“,
– vytvoriť u týchto „nezávislých“ úlomkov ZSSR ekonomickú a vojenskú závislosť od Západu a začleniť ich do konglomerátu štátov Západnej regionálnej civilizácie.
Štátnosť ZSSR sa plánovala demontovať rukami samotných občanov ZSSR vďaka cielenému informačnému vplývaniu na psychiku ľudí, mnohoročnej psychologickej vojne, ktorá dostala názov studená vojna. Avšak materiály tohto prísne tajného projektu boli vraj ukradnuté sovietskou rozviedkou a odovzdané do rúk ÚV KSSZ, kde ich údajne nepochopili. No mladé panovačné krídlo strany pochopilo, že do rúk sa im dostala veľmi mocná zbraň, ktorá im pomôže dostať sa k moci. Rozhodli sa teda použiť ukradnutý Harvardský projekt vo svojich záujmoch skôr, než to urobia samotní Američania.
Keď sa začala „perestrojka“ a po nej v dôsledku GKČP nasledoval plánovaný „rozpad“ ZSSR, tak Američania sa spočiatku radovali, že Harvardský projekt prebieha úspešne. No ich nadšenie vychladlo, keď sa ukázalo, že reálna moc v ZSSR/Rusku sa nachádza v rukách „starých komsomolcov“ bez česti a svedomia, ktorí zrástli s organizovaným zločinom, podsvetím. Pritom iniciatívnejšie a rozhodnejšie podsvetie sa v tomto spojení stalo diktátorom. Z toho dôvodu sa výrobný komplex ZSSR stal ešte nedostupnejším pre prácu v rámci výrobného komplexu ovládaného „silami Západu“, než tomu bolo v časoch totalitného ideologizovaného ZSSR.
Okrem toho, deideologizovaná „ruská“ mafia svojimi zahraničnými operáciami rozvrátila cenové relácie rôznych tovarov, ktoré boli nastavené kontrolórmi svetového trhu (globálnou finančnou mafiou). To oslabilo finančnú moc mnohých veľkých nadnárodných spoločností, čo pánom Západnej regionálnej civilizácie spôsobilo škodu. Takto „ruská“ mafia začala prekážať globálnej finančnej mafii, t. j. stala sa pre ňu nežiaducou.
Vnútornú situáciu v Rusku zhoršovala aj tá skutočnosť, že všetky vetvy moci, vrátane zákonodarnej a súdnej, boli pod kontrolou kriminálneho podsvetia a štátny aparát bol plný agentov „ruskej“ mafie. Z toho dôvodu sa neutralizácia moci podsvetia nad ruskou ekonomikou legálnymi prostriedkami stala pre „sily Západu“ i dobromyseľných ruských štátnikov nemožnou.
Objednávatelia Harvardského projektu si tak museli priznať, že projekt má také sprievodné efekty, ktoré úplne znehodnotili predpokladané aj reálne dosiahnuté výsledky, a vznikol tak problém: Čo a ako robiť ďalej v globálnej politike, vrátane vo vzťahu k Rusku?
V poviedke sa ďalej píše, že západné tajné služby sa spojili s nejakým nelegálnym opozičným krídlom v Rusku. Táto nelegálna opozícia ako prvá zo všetkých pochopila kriminálnu podstatu režimu, a tak sa od začiatku začala orientovať na efektívnu a cieľavedomú činnosť bez ohľadu na to, či tieto ciele zodpovedali platnej legislatíve Ruska a svetovým normám „občianskej spoločnosti“ a „práv človeka“. Cieľom tohto krídla nelegálnej opozície bolo zbaviť podsvetie moci nad štátnym aparátom, a tiež nad činnosťou súkromného a štátneho sektoru ekonomiky.
Keďže odstránenie moci zločinného podsvetia nad Ruskom bolo v súlade s cieľmi, ktoré „svetové zákulisie“ počas realizácie Harvardského projektu nedosiahlo, tak došlo k priateľskej dohode medzi:
– nelegálnou opozíciou, pripravenou konať mafiánskymi metódami proti podsvetiu a v podstate kriminálnemu režimu v krajine, odetého do foriem západnej demokracie;
– a tajnými službami krajín „síl Západu“, vyjadrujúcimi vôľu pánov Západnej regionálnej civilizácie.
Vďaka tomuto sprisahaniu sa počas najbližších prezidentských volieb dostal na čelo ruského štátu úplne neznámy človek z bývalých vojakov. Hneď ako sa ujal svojich prezidentských právomocí, tak usporiadal referendum, na ktorom získal na dva roky diktátorské právomoci. Na základe nich rozpustil Štátnu dumu, zakázal činnosť politických strán a pouličné mítingy (jak na podporu režimu, tak aj proti nim), vyhlásil mimoriadny stav a povolil nelegálnu likvidáciu zločincov rukami tajnej samostatnej organizácie s názvom „Ruská inkvizícia“, ktorú v štátnom aparáte opäť viedol a zastupoval novozvolený prezident. Inkvizícia sa začala venovať likvidácii a psychickému teroru voči odhaleným drobným banditom a veľkým kriminálnym autoritám – organizátorom miestneho a medzinárodného zločinu.
Všetko to našlo odozvu v médiách (sloboda slova nebola zrušená, len ohraničená represiami za zverejňovanie správ, ktorých vierohodnosť autori článkov nevedeli dokázať) a vyvolalo úľavu u väčšiny obyvateľov a podnikateľov, ktorých život a činnosť sa stala bezpečnejšou.
Domáce banky ovládané podsvetím, ktoré kládli odpor činnosti neštátnej „Inkvizície“ a štátnej diktatúry, boli v poviedke zastrašované hrozbou znárodnenia a povolením činnosti v Rusku zahraničných bánk, ktoré boli ochotné vziať na seba účtovníctvo a riadenie investícii do ruského národného hospodárstva. Mafiáni, ktorých sa „ruskej“ inkvizícii podarilo zajať, boli vystavovaní morálnemu teroru a špeciálnemu vplyvu na ich psychiku, a tí najchamtivejší z nich, ktorí sa nechceli vzdať svojich účtov, boli likvidovaní. Takto boli prostriedky ruskej mafie a KSSZ vyberané zo všetkých účtov v domácich a zahraničných bankách a vďaka plnomocenstvu boli prevádzané na účty dvoch štátnych bánk Ruska. Medzinárodné bankové kruhy s tým plne súhlasili a boli oboznámene so spôsobmi, akými sa získavali plnomocenstvá na prevody z účtov. A tak kontrola nad financiami mafie a kriminálnych právnických osôb prechádzala na kurátorov „Inkvizície“. Tieto prostriedky vytvárali finančnú silu štátu a ďalej slúžili na zaplatenie dovážaných potravín a priemyselného vybavenia do Ruska, čo viedlo k potlačeniu javov ekonomickej a sociálnej krízy v Rusku.
V tejto situácii sa demokraticky naladená utáraná inteligencia stala „piatym kolom na voze“ štátnosti. V konečnom dôsledku tak vznik diktatúry, popierajúcej všetky normy občianskej spoločnosti, nielenže nevyvolával nespokojnosť obyvateľstva Ruska, ale napriek demokratickým očakávaniam inteligencie, široké kruhy súkromných podnikateľov a výrobného personálu, t. j. drvivá väčšina obyvateľstva, podporovala „Inkvizíciu“ aj diktátora.
Kriminálne autority postupne strácali sociálnu základňu a kontrolu nad dianím v Rusku i v zahraničí. Mafia ako celok sa stala bezbrannou a demokratická inteligencia, chvejúca sa od verejne vysielaných „zverstiev“ „Inkvizície“ na prezidentskom televíznom kanály (vraždy odhalených banditov a finančných podvodníkov na základe v neprítomnosti vynesených rozsudkov, bez verejného súdu a dodržania právnych noriem; oslepenie a amputácia končatín plus vytetovanie značky „bandita“ na čelo), nevie pochopiť, prečo na Západe nerozpútali kampaň na ochranu „demokracie“ v Rusku a proti porušovaniu „práv človeka“ diktatúrou; prečo proti Rusku neuvalili ekonomické sankcie a všetko to, čo zažívajú mnohé „nedemokratické“ režimy.
Takže celé to smeruje k „šťastnému koncu“, ktorý zostáva medzi riadkami: Kríza v Rusku zažehnaná, „ruská“ mafia je porazená „ruskou“ inkvizíciou, obyvateľstvo sa raduje, pretože odteraz môže pokojne pracovať a nemusí sa obávať zajtrajšieho dňa.
Z hľadiska objednávateľov Harvardského projektu sa uskutočnilo to hlavné: boli vytvorené podmienky pre začlenenie Ruska a ostatných úlomkov ZSSR do Západnej regionálnej civilizácie. A práve toto bolo hlavným cieľom studenej vojny proti ZSSR, ktorú Západ viedol celý čas od spoločného víťazstva so ZSSR v roku 1945 nad hitlerizmom a japonským militarizmom.
To znamená, že napriek vonkajšiemu zdanlivému zameraniu „Ruskej inkvizície“ na ochranu svojbytnosti Ruska a ciest jeho rozvoja, pohlavári Západnej regionálnej civilizácie nakoniec dostávajú to, čo chceli: výrobné sily Ruska sa vlievajú do medziregionálnej špecializácie a kooperácie výrob pod riadením Západu, pričom Západ si drží celkovú kontrolu nad situáciou v Rusku cez globálny finančný systém a inštitút úročenej pôžičky. Inými slovami, Ruská ekonomika sa dostáva do ekonomickej závislosti od Západu.
Preto ak by som mal dej poviedky zhrnúť do jednej vety, tak by znela: Harvardský projekt sa najprv prezliekol zo šiat „socializmu s ľudskou tvárou“ do šiat „demokracie na západný spôsob“, a teraz skúma možnosť, ako ich vymeniť za odev „ruskej inkvizície“.
Po pochopení prečítaného si môžeme porovnať knižný príbeh s realitou a posúdiť, nakoľko je „Inkvizítor“ perspektívnym scenárom pre ďalšiu politiku dnešného i možného budúceho vedenia Ruska, ako aj pre politiku vedenú voči Rusku zvonka.
Treba povedať, že variant spustenia scenára „ruskej inkvizície“ je stále aktuálny. Okrem toho, mnohé udalosti súčasného života svedčia o jeho príprave. Biedna existencia dôstojníckeho korpusu Ozbrojených síl Ruska a tajných služieb dáva široký priestor pre formovanie „eskadier smrti“. To z jednej strany. A na druhej strane, vytvárané neprávosti vo všetkých aspektoch života spoločnosti formujú u väčšiny ľudí nenávisť k súčasnému systému moci a táto väčšina s radosťou podporí činnosť „eskadier smrti“.
Zatiaľ však ani jedna strana, ani druhá strana nechápe, že tento scenár je vytváraný špeciálne a celkovo nič nenapraví.
Čitateľ, ktorý dobre pochopil funkciu každej zo šiestich priorít riadenia spoločenských procesov, dokáže samostatne prísť k záveru, že ak bol v krajine spustený nejaký proces na základe jednej z priorít, tak tento proces možno prekonať len z úrovne mocnejšej priority. Napríklad, ak ľuďom vštepili, že „peniaze sú na prvom mieste“, „treba sa obohacovať“, „venovať biznisu“ (4. priorita riadenia), tak prekonať túto myšlienku v hlavách ľudí sa silou zbraní „ruskej inkvizície“ (6. priorita) nepodarí. Myšlienku „prachy robia prachy!“ v hlavách ľudí možno prekonať len silou 3. priority (ideologickej) a vyšších (2. a 1. priority).
Preto nech už by boli silové varianty riešenia všetkých problémov v krajine akokoľvek príťažlivé, tak „sila“ situáciu nenapraví.
V konkrétnom prípade rozbitia ZSSR-Ruska vyzerá situácia nasledovne. Zaútočili na nás ekonomickými (4. priorita) a ideologickými zbraňami (3. priorita). Preto ak chceme obrátiť situáciu v prospech Ruska a jeho národov, tak treba konať z pozície mocnejších priorít (2. a 1. priority).
Naposledy upravené:
