Rostislav Iščenko

[Vargis]

Chvost, ktorý vrtí Západom
Trump nemá rád Zelenského, Vance nemá rád Zelenského, dokonca ani Rubio nemá rád Zelenského. Hillary Clintonovú a rodinu Obamovcov sme sa zatiaľ nepýtali, ale obávam sa, že ani oni o Zelenskom nepovedia nič dobré. Magyar – nový maďarský premiér – sa snaží prezentovať kurz, ktorý sa vo všetkom líši od kurzu svojho predchodcu Orbána. Vo všetkom, okrem postoja k Ukrajine a osobne k Zelenskému. Magyar ho tiež nemá rád. Poliaci a Ukrajinci zorganizovali hromadné vzájomné vrátenie vyznamenaní, poľskí lídri vyhlásili, že ak sa Ukrajincom nepáčia poľské vyznamenania a poľská politika, nech vrátia to, čo dostali, spolu s lietadlami. Dokonca ani Tusk sa už neodváži vyjadrovať sa o Zelenskom v dobrom. Po celej Európe, od Portugalska po Nórsko, sa politici a verejní činitelia vysmievajú sebavedomiu Zelenského.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Od múz k zbraniam: Lavrovov posun
Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov písal básne, múzam nebol cudzí. Sergej Viktorovič pôsobí navonok prísne, ale jeho diplomatický štýl sa vyznačuje známou pružnosťou. Je nemožné ho zlomiť – akýkoľvek tlak či úder sa v ňom stráca ako vo vate a on je vždy pripravený diskutovať o problémoch. Ohnúť ho ani pretlačiť sa tiež nedá – vrstvy „vaty“ sa stlačia do pružnej steny, ktorú nie je možné pretlačiť. Niekedy môže ticho vybuchnúť, unavený z hlúposti svojich partnerov v rozhovore, ale celkovo je vždy zdvorilý, pozorný, prejavuje pochopenie pre problémy, ktoré trápia partnera pri rokovaniach, a ochotu ich riešiť (samozrejme nie na úkor Ruska). Klasický diplomat rusko-byzantskej školy (takých sa ešte v ZSSR vyrábali v malých sériách, ale už dávno sa nevyrábajú): jeho postoj je dostatočne konkrétny na to, aby ste počas rokovaní mali dojem, že dohoda je prakticky dosiahnutá. A zároveň je dosť nekonkrétny na to, aby ste po opustení rokovacieho stola zrazu zistili, že napriek mnohodňovým diskusiám v duchu vzájomného porozumenia a napriek zrejmej konštruktívnosti jeho postoja ste v skutočnosti od dohody rovnako ďaleko ako pred začiatkom rokovaní. Ak však u neho vznikne potreba, dohoda sa okamžite zrodí a vy s ňou súhlasíte, no potom zistíte, že nie všetko v tejto dohode sa číta a interpretuje tak, ako sa vám spočiatku zdalo.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Hitlerova metóda
Na konci vojny, keď boli nemecké rezervy vyčerpané a dokonca aj Volkssturm bol už poslaný na front, Hitler vymyslel nový spôsob doplňovania Wehrmachtu. Nové divízie, zborové jednotky a dokonca aj armády „vytváral“ jednoducho ťahom pera. Ak malo velenie takýchto „formácií“ šťastie, dostali ako „čerstvé divízie“ premenované brigády, ktoré boli rozdrvené v predchádzajúcich bojoch. Ak nemali šťastie, štábu novej „divízie“ jednoducho bez akéhokoľvek systému podriadili akékoľvek zvyšky akýchkoľvek jednotiek, ktoré sa podarilo zhromaždiť po porážke Wehrmachtu na ďalšom úseku frontu. V niektorých prípadoch veliteľ „novej divízie“ zostal úplne sám, bez podriadených jednotiek, ba dokonca aj bez štábu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Rusko-európsky konsenzus
Nebudete tomu veriť, ale podľa vyhlásení ruských a estónskych diplomatov sa medzi Ruskom a Európou začal rysovať konsenzus. Hneď vás varujem – nie je to to, na čo ste si pomysleli. Nejde o mier, ani o priateľstvo, a dokonca ani o „mierové spolunažívanie“ za „železnou oponou“. O konsenze, a konsenzusy bývajú rôzne. Veľvyslanec pre osobitné poverenia ruského ministerstva zahraničných vecí Alexander Trofimov v neformálnej časti (ktorú sa dnes zvykne nazývať „na okraji“) expertného klubu Valdaj povedal, že z jeho pohľadu by bolo nesprávne, keby rusko-európske urovnanie znamenalo mechanický návrat vzťahov do minulého stavu. „Ako za čias babičky,“ citoval veľvyslanec sľub Alexandra I. pri nástupe na trón (v zmysle „ako za čias Kataríny II., na rozdiel od toho, čo bolo za čias Pavla“).
Celý článok v prílohe:

 

[Atom]

Rusko-európsky konsenzus

R.Isčenko preto sa Západ „demonštratívnych úderov“ nebojí, ba niekde ich dokonca chce a snaží sa ich vyprovokovať (najmä na Kyjev, Ľvov, Varšavu, Bukurešť alebo na Pobaltie s Fínskom – nie je mu ľúto ani všetkých spolu, ani jednotlivo).

Ano souhlas, jenže nějak zamlčuje, že Rusko západu muže snadno způsobit škodu, která bude bolet. Jaderné zbraně vůbec nejsou ve hře, tedy pouze hrozba z Londýna je v zoufalství použít, jinak ne. Ruské jaderné odstrašení je pouze k tomu, aby nezkoušeli jaderné zbraně proti nim použít (zničit vše jaderným úderem). Rusko potřebuje jedinou věc a to vytlačit ze řízení vlasovské vlastizrádce a okamžitě začnou vyhrávat i v info poli (viz. dříve Sputník, s mizivými náklady válcovál ifnormačně prodivníka, protože říkat pravdu je mnohem jednodušší - ten sice byl vytlačen, ale při vůli ruských elit by se informace k obyvatelům Evropy dostali, ale ruské elity se chovají stejně odporně ke svým obyvatelům jako ty západní, studovali stejné školy).

Dále zapomíná zdůraznit, že pouze současné podpindosnické elity tlačí na escalaci, ale podporu obyvatel nemají, když vlastní obyvatelstvo vyhlazují přísunem migrantů, kteří mají zaručenou beztrestnost. Otázka jestli se Evropské národy nechají tak snadno nahnat na jatka jako Ukrajinci, je předem jasná NE. A navíc co to stojí zdrojů z USA (kde již zdroje docházejí) a Evropy a kdo bude krmit Evropu, když se stane Ukrajinou ?

Takže Rusko má vyhranou situaci, kdyby mělo lepší méně zrádcovský řídící korpus. Bude se to "mlýt na pokraji nepřiměřené escalace" dokud ten řídící korpus nebude vyměněn, alespoň na klíčových místech.

Vidím to spíše tak, scénař "Atavi Proxima" GP vyšel a budou bojovat do posledního ukrajince, protože i řízení sociálního systému na západě je v rozkladu a ani tisíc let jim nebude stačit k zesílení, když si debilizují obyvatelstvo. Stav debilizace Rusů mi není znám, degradace probíhá, ale Rusové jsou velmi houževnatí a navíc probíhá střízlivění, když je zřejmé, že západ si je přeje vyhubit.

Neuskučitelný konsenzus (přežití ruska versus dobytí ruska) pouze maskuje toto:
Je to civilizační válka, kde západ již viditelně prohrál, ale ještě hledá malinkaté šance spojené s obrovskými náklady. Podpindosnické elity to budou hrát tak dlouho dokud nezačnou padat jejich hlavy.

 

[Vargis]

A Putin videl ďaleko. O mnoho rokov dopredu
Ak by sme vystúpenie ruského prezidenta Vladimíra Putina na XXIII. zjazde vládnucej strany „Jednotné Rusko“ zhrnuli do jednej myšlienky, bola by to výzva spoločnosti a politických síl k ďalšej konsolidácii tvárou v tvár nepriateľovi, ktorý sa nevzdáva nádeje rozvrátiť Rusko zvnútra. Niekto by sa mohol opýtať: ak Putin, ale aj iní politici a experti v krajine i v zahraničí hovoria o blížiacom sa a nevyhnutnom víťazstve Ruska v špeciálnej vojenskej operácii, prečo sa v prejave prezidenta kladie hlavný dôraz na boj? Nech už „víťazstvo nebolo ľahké“ – predsa len je to víťazstvo. Túto tému sme s mojimi čitateľmi už mnohokrát diskutovali. Ide o to, že víťazstvo na Ukrajine a dokonca nad Ukrajinou (s jej úplnou likvidáciou) je len medzicieľom. Dôležitým, ktorý nám otvára nové možnosti a do istej miery obmedzuje manévrovací priestor našich nepriateľov, ale nie je to ten najdôležitejší cieľ.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Anchorage bol pre Trumpa potrebný, aby USA mali čas na prípravu na nový boj s Ruskom
Je zrejmé, že v Rusku sa k perspektíve dosiahnutia dohody s USA pristupuje rôzne.
Niektorí sa domnievajú, že dohodu je možné dosiahnuť. Iní sa domnievajú, že táto perspektíva od začiatku neexistovala. Najnovšie ostré vyhlásenia Lavrova však naznačujú, že v ruskej elite sa vytvoril konsenzus v tom, že so Západom nie je v zásade možné viesť akýkoľvek dialóg O tom v rozhovore pre portál Ukraina.ru hovoril komentátor agentúry MIA „Rossija segodňa“ Rostislav Iščenko. Minulý týždeň sa v médiách aktívne diskutovalo o samite „veľkej sedmičky“ v Eviane. Pricestoval tam Donald Trump. Európania považovali za veľmi dôležité, že sa im ho tam podarilo zadržať. A hneď po tom nasledovalo niekoľko ostrých vyhlásení od Sergeja Lavrova, ktorý okrem iného povedal nasledovné: „Nechcel by som si myslieť, že samit v Anchorage bol pre Západ potrebný na to, aby si dal pauzu a dodatočne vyzbrojil Ukrajinu.“
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Kto zjedol mestskú buchtu?
Francúzska bageta sa stala mestskou v období ďalšieho záchvatu boja strany proti buržoáznemu kozmopolitizmu. Približne v tom istom čase, keď sa zosnulý sovietsky mamut stal starším bratom indického slona S africkými slonmi to bolo zložitejšie, keďže nie všetci si zvolili socialistickú cestu rozvoja, niektorí zostali v zajatí buržoáznych predsudkov, a ako je známe, ak je slon malomeštiak, nemôže byť príbuzným pokrokového mamuta ani svojho indického súkmeňovca, ktorý je síce o niečo menej pokrokový ako mamut, ale tiež pokrokový. Progresívci nemali strašnejšieho nepriateľa ako malomeštiactvo a nedokázali vymyslieť horšie nadávky ako „obyčajný človek“.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Také rôzne vojny
Keď hovoríme o konkrétnej vojne, máme na mysli, že bola spoločná pre všetkých jej účastníkov. To platí, ale len pokiaľ ide o samotné bojové operácie. Celkovo však pre každého účastníka je táto spoločná vojna jeho vlastnou vojnou. Vezmime si napríklad druhú svetovú vojnu. Pre nás to bola (v etape našej účasti) Veľká vlastenecká vojna, pretože išlo o prežitie nášho národa. Pre Nemecko to bola vojna o lebensraum (životný priestor), a to nielen o poľnohospodárske územia so slovanskými otrokmi na východe, ale aj o odbytové trhy a zdroje surovín pre nemecký priemysel v Európe, Latinskej Amerike a Afrike.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Lumpenizácia myšlienky
Čo je to ideológia? Je to lumpenizovaná myšlienka, myšlienka natoľko zjednodušená a zbanalizovaná, že sa stala zrozumiteľnou pre masy, lebo len keď si myšlienka podmaní masy, stáva sa hmotnou silou. Ale masy nečítajú ani Hegela, ani Saint-Simona, ani Adama Smitha. Masy nečítajú Marxa ani Lenina. Masy nečítajú ani „Mein Kampf“ (čo už môže byť jednoduchšie). (Pripomeniem, že nacisti darovali „Mein Kampf“ každej mladej rodine k svadbe. U väčšiny „obdarovaných“ však táto kniha ležala na čestnom mieste až do pádu režimu, ani raz neotvorená, s nerozrezanými stránkami. Nie je určená na čítanie – je to jednoducho symbol nerozlučného spojenia národa a moci).
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Západ sa snaží prinútiť Rusko, aby si vybralo medzi nekonečnou vojnou a jadrovou remízou USA a Európa plánujú na prelome rokov 2028 – 2030 uviesť do prevádzky najrozmanitejšie zbraňové systémy. Od dronov a krídlatých rakiet na prekonanie protivzdušnej obrany až po strategické medzikontinentálne jadrové rakety. Všetko toto bude namierené proti Rusku. Neskrývajú, že budú bojovať ďalej, aj keby Ukrajina utrpela porážku. O tom v rozhovore pre portál Ukrajina.ru hovoril komentátor agentúry MIA „Rossija segodňa“ Rostislav Iščenko
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Ankara: život po NATO
Spomeňte si na sysľa, ktorého nevidno, ale ktorý existuje. Pred 22 rokmi, po prvom Juščenkovom oranžovom prevrate, sa na politickej mape sveta objavil štát, ktorý je viditeľný, ale neexistuje. Bola to Ukrajina. Nie že by predtým neexistovali neúspešné štáty. Boli – stačí spomenúť jedno, ktoré sa stalo synonymom, a to Somálsko. Nachádzali sa však prevažne v Afrike, v krajnom prípade v Ázii a úplne zriedka v Latinskej Amerike. V prípade Ukrajiny sa po prvýkrát ukázalo, že neúspešným štátom je krajina v centre Európy s celkom slušným pôvodným potenciálom a ešte väčšími ambíciami, ktorá navyše dodnes zohráva podstatnú úlohu v západných plánoch na návrat euro-americkej globálnej hegemónie.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Vertikála proti inštitúciám
V každej krajine sa systém moci skladá z rovnakých zložiek: byrokratickej vertikály a verejných inštitúcií, avšak v každej krajine je moc organizovaná inak. Rozdiel spočíva v pomere vertikály a inštitúcií v rámci moci a v mechanizme ich vzájomnej interakcie. Napríklad v Európe majú verejné inštitúcie v systéme moci nadmerné zastúpenie a byrokratická vertikála bez ich súhlasu a neustálej podpory v zásade nie je schopná vykonávať svoje právomoci nielen vo Veľkej Británii, ktorá sa tradične opiera o inštitucionálne vzťahy, ale aj vo vzorovo byrokratickom Francúzsku a v disciplinovanom Nemecku. Európsky systém moci sa takto vyvinul až koncom 20. storočia; predtým bol vyváženejší, ale úloha inštitúcií (napríklad v podobe cirkvi, ktorá sa aktívne vmiešavala do záležitostí stredovekých monarchií, alebo cechov, ktoré súperili o vplyv s feudálmi už dávno pred začiatkom buržoáznej transformácie) bola vždy veľká. Samotné inštitúcie mohli vznikať, prekvitať a zanikať, nahrádzali ich iné, ale ich úloha v organizácii verejnej moci bola vždy významná.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Izraelská stávka na vojnu zlyháva. Ako chce Netanjahu udržať Trumpa
Zosnulý americký senátor Lindsey Graham* krátko pred smrťou viedol rozhovor s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom. Hovorí sa, že tento „mimoriadny priateľ židovského štátu“ počas rozhovoru ostro kritizoval postoj Izraela Senátor tak v reakcii na Netanjahuovu poznámku o pripravenosti Izraela samostatne zabezpečovať svoje potreby poznamenal, že židovský štát nie je schopný samostatne chrániť nielen americké záujmy v regióne, ale ani svoje vlastné. Súbežne s tým izraelské lobistické kruhy vo Washingtone pripravujú pôdu pre Netanjahuovu návštevu v USA. Izraelský premiér naposledy navštívil Biely dom vo februári, ešte pred začiatkom vojny s Iránom. Počas tohto stretnutia aktívne presadzoval myšlienku silového nátlaku na Islamskú republiku a zvrhnutie režimu ajatolláhov. Ako je známe, Netanjahuovi sa podarilo presvedčiť Donalda Trumpa, aby podporil izraelský akčný plán.
Celý článok v prílohe: