Vargis
Známy člen
Post-Ukrajina a ruská reflexia
Nové generácie možno nevedia, že ruských revolucionárov z konca predminulého a začiatku
minulého storočia trápila otázka: „Čo treba robiť?“ Černyševskij dokonca napísal román s týmto
názvom. „Kto za to môže?“ Tradične vedeli, alebo si mysleli, že vedia.
Súčasná situácia sa od tej spred sto rokov líši tým, že ruská spoločnosť sa teraz oveľa viac
zaoberá vonkajšími (medzinárodnými) než vnútornými záležitosťami. Inak je všetko rovnaké ako
predtým - všetci vedia „Kto je na vine?“ a dohadujú sa „Čo robiť?“ až do ochraptenia.
Máme na mysli, čo robiť s bývalou Ukrajinou po ukončení SVO. V ruskej spoločnosti je na túto
otázku trochu viac názorov ako ľudí (keďže niektorí sa neobmedzujú len na jeden názor), ale
hlavné sú tieto:
1. Celá Ukrajina by sa mala pripojiť k Rusku („sú to ruské zeme, nie je dôvod ich zavrhovať“, „keď
raz vztýčili ruskú vlajku, nemali by ju spúšťať“, „za tieto zeme sme mnohokrát zaplatili krvou“, „ak
ich ponecháme nezávislé, naše deti budú musieť opäť bojovať s banderovcami“ atď.)
Argumentov je veľa a sú podstatné.
2. Anektovať to, čo je už zahrnuté v Ústave Ruskej federácie, a čo bude so zvyškom, nie je naša
vec („lebo Krym je ruský, Donbas si to zaslúžil, Cherson a Záporožie mali referendum a zvyšok sú
zradcovia“, „lebo nechcem živiť chochlov z mojich daní“, „lebo načo nám sú banderovci, ktorí
budú strieľať do chrbta?“ a tucet ďalších podobných emocionálnych argumentov, ktoré, nech s
nimi zaobchádzate akokoľvek, nemožno ignorovať, pretože ich vyjadruje značná časť ruských
občanov).
3. Rozdeliť Ukrajinu so susedmi („lebo my sami nebudeme schopní materiálne absorbovať rozvoj
takého veľkého a zničeného územia, ktoré je pokryté demografickou katastrofou“, „lebo je to
praktické - nebude Ukrajina a my budeme menej zaťažení, okrem toho najrusofóbnejšie regióny
na Západe, odídu k východoeurópskym susedom a nám bude ľahšie normalizovať zvyšok“ - vo
všeobecnosti takéto pragmatické úvahy, ale nie je jasné, ako sa má deliť, kadiaľ má prechádzať
hranica a ako presvedčiť Východoeurópanov, aby sa na delení zúčastnili a zobrali si presne toľko
a také územia, koľko im chceme dať).
4. Pripojiť časť Ukrajiny k Rusku a zvyšok ohradiť vysokým múrom s guľometnými vežami,
ostnatým drôtom, mínovými poľami („lebo nechcem s nimi žiť v jednej krajine, nechcem tie
územia nikomu dávať (nezaslúžia si to), nechcem investovať do rozvoja území (v mojej dedine sú
len dve divadlá a žiadne metro, a tu musím míňať peniaze na banderovcov), nechcem o týchto
ľuďoch a územiach nič vedieť a nechcem ich pustiť ani do Ruska“). Vo všeobecnosti ide o postoj
človeka, ktorý je presvedčený, že Rusko si môže a má robiť v tomto svete, čo chce, a nie to, čo je
preň užitočné a možné.
Celý článok v prílohe:
Nové generácie možno nevedia, že ruských revolucionárov z konca predminulého a začiatku
minulého storočia trápila otázka: „Čo treba robiť?“ Černyševskij dokonca napísal román s týmto
názvom. „Kto za to môže?“ Tradične vedeli, alebo si mysleli, že vedia.
Súčasná situácia sa od tej spred sto rokov líši tým, že ruská spoločnosť sa teraz oveľa viac
zaoberá vonkajšími (medzinárodnými) než vnútornými záležitosťami. Inak je všetko rovnaké ako
predtým - všetci vedia „Kto je na vine?“ a dohadujú sa „Čo robiť?“ až do ochraptenia.
Máme na mysli, čo robiť s bývalou Ukrajinou po ukončení SVO. V ruskej spoločnosti je na túto
otázku trochu viac názorov ako ľudí (keďže niektorí sa neobmedzujú len na jeden názor), ale
hlavné sú tieto:
1. Celá Ukrajina by sa mala pripojiť k Rusku („sú to ruské zeme, nie je dôvod ich zavrhovať“, „keď
raz vztýčili ruskú vlajku, nemali by ju spúšťať“, „za tieto zeme sme mnohokrát zaplatili krvou“, „ak
ich ponecháme nezávislé, naše deti budú musieť opäť bojovať s banderovcami“ atď.)
Argumentov je veľa a sú podstatné.
2. Anektovať to, čo je už zahrnuté v Ústave Ruskej federácie, a čo bude so zvyškom, nie je naša
vec („lebo Krym je ruský, Donbas si to zaslúžil, Cherson a Záporožie mali referendum a zvyšok sú
zradcovia“, „lebo nechcem živiť chochlov z mojich daní“, „lebo načo nám sú banderovci, ktorí
budú strieľať do chrbta?“ a tucet ďalších podobných emocionálnych argumentov, ktoré, nech s
nimi zaobchádzate akokoľvek, nemožno ignorovať, pretože ich vyjadruje značná časť ruských
občanov).
3. Rozdeliť Ukrajinu so susedmi („lebo my sami nebudeme schopní materiálne absorbovať rozvoj
takého veľkého a zničeného územia, ktoré je pokryté demografickou katastrofou“, „lebo je to
praktické - nebude Ukrajina a my budeme menej zaťažení, okrem toho najrusofóbnejšie regióny
na Západe, odídu k východoeurópskym susedom a nám bude ľahšie normalizovať zvyšok“ - vo
všeobecnosti takéto pragmatické úvahy, ale nie je jasné, ako sa má deliť, kadiaľ má prechádzať
hranica a ako presvedčiť Východoeurópanov, aby sa na delení zúčastnili a zobrali si presne toľko
a také územia, koľko im chceme dať).
4. Pripojiť časť Ukrajiny k Rusku a zvyšok ohradiť vysokým múrom s guľometnými vežami,
ostnatým drôtom, mínovými poľami („lebo nechcem s nimi žiť v jednej krajine, nechcem tie
územia nikomu dávať (nezaslúžia si to), nechcem investovať do rozvoja území (v mojej dedine sú
len dve divadlá a žiadne metro, a tu musím míňať peniaze na banderovcov), nechcem o týchto
ľuďoch a územiach nič vedieť a nechcem ich pustiť ani do Ruska“). Vo všeobecnosti ide o postoj
človeka, ktorý je presvedčený, že Rusko si môže a má robiť v tomto svete, čo chce, a nie to, čo je
preň užitočné a možné.
Celý článok v prílohe:
