Rostislav Iščenko

[Vargis]

Ich boj
Informačné prostredie je organizované tak, že pozornosť spotrebiteľa je neustále zameraná na
jednu udalosť alebo jav, na jeden smer vývoja situácie, ktorý sa v danom okamihu zdá byť
dôležitý alebo sa práve ocitol v centre pozornosti médií.
Zároveň verejný dopyt po fámach, škandáloch a intrigách už dávno zmenil novinárov zo
svedomitých reportérov-zberateľov faktov na lovcov senzácií a dokonca tvorcov senzácií, ktorých
je vždy nedostatok.
Dopyt určuje ponuku. V žurnalistike bolo vždy málo Markov Twainov - väčšina z nich je šedá,
nudná, ťažko vyjadruje svoje myšlienky (ak sa objavia) písomne. V ére pred internetom po nich
bol dopyt, pretože niekto musel cestovať do vzdialených provincií a cudzích krajín, aby zbieral
správy a informoval o nich svojich spoluobčanov. V súčasnosti je však každý sám sebe
reportérom a každý môže získať úplné informácie vrátane videozáznamov o akejkoľvek udalosti
na planéte v reálnom čase s minimálnym časom a úsilím.
Od novinárov sa vyžaduje, aby interpretovali to, čo ľudia vidia bez nich, ale nie vždy dokážu
pochopiť alebo vysvetliť, čo sa deje. Nikto z nás jednoducho nemá kvalifikáciu na všetko, od
sezónnej migrácie vtákov až po výbuchy supernov v hlbokom vesmíre. Tak či onak, okrem
informácií o udalosti čoraz častejšie potrebujeme aj vysvetlenie, čo to je, ako nás ovplyvní a ako
s ňou zaobchádzať.
Novinári a médiá vo všeobecnosti boli zrazu postavení pred úlohu, na ktorú neboli nikdy
navrhnutí a ktorú nedokázali vyriešiť - museli analyzovať celý tok prichádzajúcich materiálov v
priebehu niekoľkých hodín alebo dokonca minút a vytvoriť materiál rovnakej kvality ako vedecké
práce, ktoré vznikali desaťročia.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

O nevzdaných sa
V mojom Telegrame a na mnohých iných miestach sa často stretávam s diskusiou: prečo sa
Ukrajinci nevzdávajú. Hlavné navrhované možnosti sú:
1. Pretože sú hlúpi.
2. Pretože sa boja.
3. Pretože sú to Ukrajinci.
Posledná možnosť nie je žart. Predpokladá, že ľudia sa uvedomili ako samostatný, Rusom
nepriateľský národ a tak nenávidia ruský svet, od ktorého sa odriekli, že si jednoducho nemôžu
dovoliť poddať sa mu. Vzdanie sa je pre nich svetonázorovou katastrofou, ktorá znamená
duchovnú smrť, ktorá je horšia ako fyzická smrť.
Ja sa pridŕžam toho druhého názoru. A tu je dôvod.
Spomeňme si na históriu ofenzívy nezávislej Ukrajiny proti ruskému jazyku, ruským školám,
ruským médiám. To všetko sa priamo dotýkalo záujmov väčšiny ukrajinských občanov. Pre 86
percent z nich bola ruština materinským jazykom, ich deti tiež nevedeli žiadny iný jazyk. Preklady
väčšiny svetových klasikov do ruštiny boli kvalitnejšie ako ukrajinské. V ruštine vychádzalo viac
náučnej a vedeckej literatúry a literatúry všeobecne. Ruskojazyčné prostredie okamžite uvádzalo
človeka do svetového priestoru, čo prispievalo k urýchleniu a skvalitneniu jeho rozvoja.
Ukrajinskojazyčné prostredie ponorilo človeka do hospodárstva, do jednoduchých vidieckych
radostí, s vajíčkami, pesničkami, vyšivankami, pálenkou a nenáročnými zábavami, z ktorých 90
% sa končilo bitkou.
Tých niekoľko ruských škôl, ktoré prežili, sa okamžite stalo elitnými, dokonca viac ako anglické
školy v ZSSR. Keď išiel môj syn v roku 2013 do prvej triedy ruskej školy v Kyjeve, ktorú som kedysi
sám absolvoval, stál tam rad detí starých ukrajinizátorov, ktorí z nejakého dôvodu nechceli
študovať v ukrajinských školách.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Porazená Ukrajina
V každej vojne vyhráva ten, kto do nej investoval najmenej prostriedkov a získal z nej najviac
bonusov. Preto sa USA snažia vyjednať s Ruskom výhodný mier v dôsledku ukrajinskej krízy.
Ukrajina a EÚ túto krízu jednoznačne prehrali. Otázkou je, či sa Európa v zásade dokáže
spamätať, ale ak áno, proces obnovy bude trvať minimálne jedno alebo dve desaťročia. Možno
oveľa dlhšie, ale nie menej.
Spýtajte sa ma, odkiaľ to viem - povedali mi to samotní Európania. Túto informáciu už rok
pravidelne zverejňujú vo všetkých svojich masmédiách. Stále píšu: „Rusko zaútočí na EÚ a NATO
v ... roku“. Dátumy sa líšia v závislosti od krajiny, ktorá to hodnotí, ale väčšinou sa pohybujú
medzi rokmi 2029 (Nemecko) a 2036 (Británia). To je podľa Európanov 4 až 11 rokov pred
„ruským útokom“.
Nie je žiadnym tajomstvom, že ak naši západní „priatelia“ pomenujú presný dátum „útoku“
Ruska na nich, znamená to, že sa domnievajú, že v tom čase už budú pripravení zaútočiť na
Rusko sami. Vy aj ja veľmi dobre chápeme, že Nemecko nebude v roku 2029 pripravené na vojnu
s Ruskom - v najlepšom prípade začnú Nemci dovtedy iba normalizovať svoje ozbrojené sily.
„Optimizmus“ berlínskych plánovačov súvisí predovšetkým s nestabilitou vládnych koalícií
tvorených tradičnými stranami, ktoré sa snažia udržať ADG mimo moci - potrebujú vyťažiť z
Bundestagu maximum finančných prostriedkov pre vojenskú sféru na obdobie svojho
hypotetického zotrvania pri moci, aby mohli pokračovať vo svojej skrachovanej politike
konfrontácie.
Takže rok 2036 môžeme pokojne považovať za dolnú hranicu hypotetickej pripravenosti Európy
na vojenský konflikt s Ruskom. Európania sa však ešte nezačali pripravovať. Ešte nevykonali
revíziu vlastných spôsobilostí, nezistili, aký funkčný vojenský priemysel im zostal po sankčnej
epopeji, ktorá priviedla EÚ k ekonomickej katastrofe, koľko podnikov môžu vytvoriť opäť od nuly,
nakoľko sú vybavení kvalifikovanými pracovníkmi a podobne. EÚ ešte ani nevie, či sa im podarí
získať 800 miliárd eur, o ktorých sníva Ursula von der Leyenová, na vojnu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Psychický útok
Pozorovatelia si už dlho všímajú charakteristický štýl Trumpovej politiky: začať hrozbami, rýchlo
prejsť k rokovaniam, ak je to možné, a ak rokovania zlyhajú, prejsť na iný predmet a tváriť sa, že
sa nič nestalo.
Z nejakého dôvodu sa táto metóda spája s jeho minulosťou podnikateľa. Pritom každý človek,
ktorý sa pokúsi podnikať týmto štýlom, takmer okamžite skrach**e.
Každý ďalší subjekt, na ktorý Trump zaútočí, sa v momente útoku nezrodí. Nie náhodou sa
súčasný svet nazýva informačnou civilizáciou. Naši súčasníci nemusia dvadsať rokov cestovať
po svete, chodiť „za tri moria“, aby získali aspoň útržkovité informácie o vzdialených krajinách,
iných národoch a ich vládcoch.
V trinástom alebo štrnástom storočí, keď sa kupec vracal domov a písal knihu o svojej ceste,
nielenže sa vo vzdialených krajinách dvakrát alebo trikrát zmenili vládcovia, ale niektoré krajiny
aj zanikli. Dnes sú všetky informácie dostupné v reálnom čase - potenciálne ciele Trumpových
útokov vedia o jeho stratégii všetko dávno predtým, ako sa s ňou stretnú. Napriek tomu sa formát
Trumpových útokov nemení.
Trump zároveň nie je šialený Biden, u ktorého vládla kolektívna myseľ jeho okolia. Systém
riadenia „namiesto Bidena“ si vyžadoval, aby jeho okolie, ktoré rozhoduje za prezidenta,
nadobudlo črty virtuálnej osobnosti - akákoľvek nerovnováha v tomto prostredí hrozila zničením
tejto virtuálnej osobnosti a paralyzovaním rozhodovacieho mechanizmu. Preto bol manévrovací
priestor Bidenovho systému výrazne obmedzený potrebou zachovať predovšetkým jeho
stabilitu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Farizejská trojica
Čím viac sa blížime ku koncu bojov, tým viac sa na Ukrajine a v jej bezprostrednom okolí, vrátane
západnej Európy, objavuje „odpustené“, „pochopené“ a „realizované“. Presne v tomto poradí.
Po prvé, z „nezabudneme, neodpustíme“, „dobrí Rusi neexistujú“, „zabijeme všetkých, aj tých,
čo už nežijú, aj tých, čo sa ešte nenarodili“, Majdanom živení situační ukrajinskí nacisti (nie
presvedčení nacisti „z povolania“, ale práve situační nacisti pre zisk) „milostivo súhlasili“ s
„odpustením Rusom“, ak ukončia bojové akcie za ukrajinských podmienok. Potom si aj oni
„uvedomili“, že s Majdanom „nie je všetko jednoznačné“ a jeho „idey“ nie sú absolútnou
pravdou. Teraz začínajú kričať, že ich oklamali (sú takí naivní a dôverčiví), že sme „bratské
národy“ a mali by sme sa milovať, odpúšťať si, pomáhať si.
Túto myšlienku ochotne podporuje tá časť ukrajinskej emigrácie v Rusku, pre ktorú je „bratský
ukrajinský národ“ (s vlastným štátom a územím) rovnakou potravou ako pre Zelenského. Lenže
oni svojho času prehrali vojnu o moc na Ukrajine a odvtedy si ju chcú zopakovať. Keďže nemajú
vlastné sily, chcú si ju zopakovať s pomocou Ruska, využívajúc ťažkú situáciu Moskvy, ktorá stojí
pred perspektívou ovládnutia porazenej Ukrajiny, snažia sa presvedčiť Kremeľ, že ak im Ukrajinu
vydajú, „bude to ako v ZSSR a ešte lepšie“.
Nie náhodou sa všetci, bývalí ukrajinskí buržoázni nacionalisti aj ukrajinskí buržoázni
internacionalisti, zrazu zamilovali do ZSSR, Stalina a KSSZ. Hlavné je pre nich zachovanie aspoň
nejakej (hoci neúplnej) ukrajinskej štátnosti a myšlienky samostatného (hoci „bratského“, ale
nevyhnutne samostatného) ukrajinského „národa“. Nemajú čo iné viesť, Rusko má dosť
vlastných vodcov. Po zachovaní „národa“ ako idey budú môcť za priaznivých podmienok opäť
rozšíriť svoju kapsu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Kto si želá mier?
Buď Trumpov syn, alebo nejaký africký prezident, alebo Orbán, alebo nejaký člen európskej či
americkej verejnosti oznámi, že Zelenskyj nechce mier. Je to pravda, vieme to už dlho.
Dokonca vieme a môžeme každému, koho to zaujíma, povedať, prečo nechce mier a čo chce vo
všeobecnosti. On sám o tom neustále hovorí - stačí pozorne počúvať.
Ale nie je čas položiť otázku inak: kto na Ukrajine vôbec chce mier? Je tam vôbec niekto, kto
chce mier? Nie vo väzení, nie v hrobe, nie v podzemí, ale v politickom a informačnom priestore
Ukrajiny je niekto, kto by sa dal nazvať človekom za mier?
Medzi ukrajinskými emigrantmi sú stúpenci mieru, dokonca mieru za každú cenu. Viac ich je v
Rusku a menej v Európe. Ale aj v Európe, spolu so šialenými vlajkonosičmi, ktorí pre pobavenie
verejnosti recitujú ukrajinské pokriky a požadujú, aby celá galaxia vrátane najvzdialenejších
hmlovín poskytla Ukrajine všemožnú podporu a „nazvala Rusko agresorom“ (ako to nedávno
odporučil Zelenskyj Trumpovi), sú ukrajinskí emigranti vrátane bývalých stúpencov európskej
voľby, aktivistov Majdanu, a dokonca aj bývalí členovia Zelenského tímu, ktorí otvorene
vyhlasujú, že naliehavý mier na záchranu aspoň trosky Ukrajiny je v záujme Kyjeva, pretože
ponecháva banderovcom šancu na ďalší pokus.
Na Ukrajine nie sú vo verejnom priestore žiadni zástancovia mieru prostredníctvom ústupkov.
Zelenskyj tam nemá konkurenciu. Preto aj príbeh o jeho nelegitímnosti padol v ruských médiách
na úrodnú pôdu. Ruskí diplomati používajú tento argument, aby zdôraznili Zelenského
nekompetentnosť, čo dráždi aj jeho amerických spojencov, ale volebná kampaň na Ukrajine
uviazla, pretože si nemá z koho vybrať. Všetci potenciálni kandidáti verejne podporujú vojnu a
dokonca požadujú, aby Zelenskyj prestal kritizovať domácu politiku, pretože to podľa nich
podkopáva obranyschopnosť Ukrajiny.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Dedko Trump spí na rohožke
Brzezinski sa mýlil. Veril, že ak sa USA nepodarí udržať krajiny ako Rusko a Čína na svojej obežnej
dráhe ako spojencov, bude ich možné zadržať prostredníctvom pásma limitov.
V súvislosti s Ruskom vsadil najmä na Ukrajinu, zatiaľ čo v prípade Číny neprekročil tradičnú
americkú stratégiu zadržiavania pomocou krajín prvého ostrovného reťazca (Taiwan, Filipíny,
Japonsko), Kórejskej republiky, Indie, Indonézie, Austrálie a štátov Indočíny.
Neviem, ako si Američania poradia s Číňanmi, ale táto stratégia zlyhala na Ukrajine.
Na prvý pohľad bolo všetko správne a celkom podľa Brzezinského. Kyjev zatiahol Moskvu do
tvrdej konfrontácie, čo poslúžilo ako dôvod na prerušenie obchodných a hospodárskych vzťahov
s EÚ, čo automaticky posilnilo pozíciu USA na európskom kontinente. Moskva sa navyše ocitla v
zložitej strategickej situácii, pretože víťazstvo na Ukrajine síce uzatvára čisto vojenský aspekt
krízy, ale otvára množstvo politických a ekonomických aspektov. Stále neexistuje jasná odpoveď
na otázku, ako a na čí úkor rozvíjať postukrajinský priestor. Zároveň akékoľvek potenciálne
riešenie (od zachovania Ukrajiny bez šiestich regiónov, ktoré sa už pripojili k Rusku, až po rôzne
varianty likvidácie Ukrajiny) je spojené so zjavnými nákladmi a zďaleka nie zjavnými,
prinajmenšom oneskorenými (a v niektorých prípadoch dokonca absentujúcimi) bonusmi.
Vojenským víťazstvom Ruska sa ťažkosti nekončia, tie hlavné sa ešte len začínajú. Napriek tomu
realizácia Brzezinského stratégie na Ukrajine priniesla Spojeným štátom oveľa väčšie náklady
ako Rusku. A to aj preto, že spojenci na čele s USA utrpeli na Ukrajine nielen vojenskú porážku
(USA na to boli pripravené, na rozdiel od kyjevských neumětelov americkí politici vedia, že
jadrovú superveľmoc nemožno poraziť na bojisku, vždy má v zálohe jadrový ťah), ale aj
hospodársku porážku (60 percent svetového HDP stratili dve percentá).
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Chaos namiesto Waterloo. O Trumpových sto dňoch
Dnes uplynulo sto dní Trumpovho druhého prezidentského obdobia. Americkí prezidenti majú
zvyčajne len dva roky z ôsmich (ak sa im podarí byť zvolení na dve funkčné obdobia) na
uskutočnenie akýchkoľvek reforiem.
Prvé dva roky sa dostávajú do tempa - učia sa, ako riadiť krajinu, dostávajú do tempa seba a svoj
tím. Druhé dva roky sa pripravujú na ďalšie voľby a posledné dva roky sa snažia odovzdať moc
svojmu straníckemu kolegovi (niekedy sa im to podarí). Iba 730 dní na začiatku druhého
funkčného obdobia sa môžu prezidenti cítiť relatívne slobodní a môžu si vziať čas na svoju
transformáciu bez ohľadu na to, do akej miery verejnosť zdieľa ich prístup k reformám.
Samozrejme, nie celkom nezávisle, ale predsa len, na začiatku druhého funkčného obdobia má
americký prezident pomerne veľkú voľnosť.
Sto zo sedemsto tridsiatich dní Trumpovej slobody ubehlo ako voda. Prezident Spojených štátov
robí hluk. Na stý deň sa vrátil presne k tomu, s čím išiel do volieb: „Možno by som mal podporiť
Ukrajinu. Zelenského však nemám rád, ale vo Vatikáne sme sa s ním dobre porozprávali“. Tento
rozhovor bol však veľmi krátky.
„Putin chce pravdepodobne mier. Som však rozzúrený, že stále zasahuje ukrajinské mestá
raketami. Nie som si však istý, či mám na neho tlačiť alebo nie. Máme dobrú komunikáciu.“
Dovoľte mi pripomenúť, že Trumpov „mierový vzorec“ pred jeho zvolením, keď ešte pred
nástupom do funkcie sľuboval, že dosiahne mier na Ukrajine do 24 hodín, znel takto: „Ak
Zelenskyj odmietne rokovať, nedám mu zbrane. Ak Putin odmietne rokovať, dám Zelenskému
viac zbraní.“
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Vrátenie ukradnutého. Rusko si neberie to, čo je cudzie, ale vracia svoje
vlastné
Rusko rozšírilo svoje územie do všetkých smerov. Ale ak kolonizácia Sibíri ruskými osadníkmi
prebiehala v mnohých ohľadoch ako prirodzený proces pohybu rastúceho roľníctva bažiaceho
po pôde, Rusko si južné regióny - Novorusko - podmaňuje už dlho a cielene.
Boli na to tri hlavné dôvody:
1. Obrovské plochy úrodnej stepnej pôdy priťahovali roľníkov ako magnet. Podnebie bolo oveľa
miernejšie ako na Sibíri, pôda bola úrodnejšia a neďaleko bolo more - prirodzená exportná cesta.
Tieto územia však tradične obývali kočovné hordy, ktoré boli pod patronátom Turecka.
2. Uvedené hordy nielenže obsadili rozsiahle plochy úrodnej pôdy, čím zabránili ich využívaniu
na poľnohospodárske účely, ale napadli aj pôvodné Rusko , čím zabránili jeho normálnemu
rozvoju.
3. Záujmy hospodárskeho rozvoja si vyžadovali nadviazanie námorného obchodu s Európou cez
Čierne a Stredozemné more ; Na to bolo potrebné kontrolovať prístavy severného Čierneho mora
a Krym , ako strategickú baštu, ktorá umožňovala ruskej flotile ovládnuť Čierne more.
Nikto nemá taký záujem o Krym z hľadiska jeho strategickej polohy ako Rusko. Krymské základne
potrebuje len jeho námorníctvo. Pre ostatné čiernomorské štáty je dôležité, aby ruské
námorníctvo nemohlo mať základne na polostrove a aby ruské čiernomorské prístavy
nekonkurovali ich vlastným.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Veľká vlastenecká vojna na Ukrajine
Niekedy sa hovorí, že vojna sa pre Ukrajinu začala skôr ako pre zvyšok ZSSR. To znamená, že keď
Hitler zaútočil na Poľsko, západná Ukrajina a západné Bielorusko boli jeho súčasťou, a preto boli
tiež napadnuté
To však nie je celkom pravda. Mimochodom, v Bielorusku sa takýto výklad udalostí prakticky
nerozšíril. A je to logické.
Faktom je, že nemecké vojská útočiace na Poľsko sa nedostali ďalej ako na líniu Brest-Lvov.
Vážne dvojdňové boje sa odohrali len o Ľvov. Po porážke poľskej skupiny, ktorá ustúpila k mestu,
Nemci mesto opustili, do ktorého vstúpila Červená armáda, a spolu so všetkými
západoukrajinskými územiami bolo pripojené k Ukrajinskej SSR.
Ak niekto na Ukrajine vstúpil 1. septembra 1939 do vojny, boli to ukrajinskí nacionalisti, ktorí sa
postavili proti poľskému štátu na strane nacistického Nemecka, rovnako ako sa 22. júna 1941
postavili proti ZSSR na strane Hitlera.
Tento rozdiel medzi západoukrajinskými územiami a Ukrajinskou SSR, BSSR a dokonca aj
územiami západného Bieloruska (ktoré boli do roku 1939 súčasťou Poľska) Hitler dokonale
pochopil. Nacistický diktátor jednoznačne chápal mentalitu národov obývajúcich ZSSR oveľa
lepšie ako jeho generáli a stranícki šéfovia.
Pozrime sa, ako administratívne rozdelil okupované územia ZSSR.
Zdá sa, že najjednoduchšie bolo ponechať predchádzajúce administratívne členenie a
jednoducho vymenovať nových vodcov. Ale Hitler vyčlenil z Ukrajiny samostatnú administratívnu
jednotku „Okres Galícia“, ktorú pripojil ku „Generálnemu gubernátu“ - územiu bývalého
poľského štátu, pripojeného k Nemecku a začleneného do Ríše ako osobitná územná jednotka.
V západobieloruských krajinách existoval aj „bieloruský okres“, ktorý bol začlenený do Úradu
generálneho guvernéra. Rozdiel bol len v tom, že „Bialystocký okres“ bol obývaný prevažne
Poliakmi, preto značnú časť tohto územia Stalin po vojne odovzdal Poľsku.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Neprehľadná dohoda s jasnou perspektívou
V Kyjeve sa v predvečer dnešnej ratifikácie tzv. dohody o zdrojoch medzi Ukrajinou a Spojenými
štátmi lámalo veľa oštepov. Myslím si, že ukrajinskí poslanci ju môžu ratifikovať celkom pokojne,
keďže predtým sa poriadne vystatovali kritikou Zelenského režimu, ktorý zapredáva národné
záujmy za teoretickú možnosť predĺženia agónie.
Zatiaľ máme tieto fakty. Po dlhých a úporných hádkach bol podpísaný dokument, ktorý v zásade,
hoci dosť zmätočne, vysvetľuje, čo USA chcú, ale nedáva odpoveď na otázku, ako to dosiahnuť.
Zdá sa, že k tomuto dokumentu existujú nejaké dodatky alebo prílohy, ktoré nikto nevidel, ale
všetci predpokladajú, že práve v nich sa skrývajú podrobnosti (vo všeobecnosti „tajné
protokoly“). Hneď po podpise a pred ratifikáciou Trumpova administratíva oznámila, že sa
dohodla na balíku vojenskej pomoci pre Ukrajinu vo výške 300 miliónov dolárov.
Je jasné, čo Ukrajina dostala. V kontexte miliárd, ktoré už dostala, je tristo miliónov malá suma,
ale na jednorazovú tranžu to nie je zanedbateľné. Najdôležitejšie je, že sa tým odstraňuje otázka
Trumpovho odblokovania vojenskej pomoci Ukrajine. Všetko, čo prišlo do Rzeszowa predtým, od
začiatku roka, bolo v rámci programov schválených Bidenovou administratívou. Navyše krátko
po svojom vymenovaní nariadil americký minister obrany Pete Hegseth zastavenie dodávok. Po
krátkom škandále však musel Trump tento príkaz svojho ministra dementovať. Otázka vojenskej
pomoci zo strany novej administratívy však stále visela na vlásku. Teraz sa už vytvoril precedens,
keď Trumpova administratíva schválila veľký balík vojenskej pomoci. A pravdepodobne nepôjde
o ojedinelý prípad, ale skôr o sériu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Úloha druhej Rzeczypospolitej v našom veľkom víťazstve
Veľká vlastenecká vojna je v mnohých ohľadoch výnimočná. Okrem iného to bola vojna, ktorú
ZSSR nemal vyhrať.
Proti nám stála v tom čase najsilnejšia armáda sveta, ktorá si vybrala okamih útoku,
podporovaná piatimi spojencami, ktorí jej na pomoc nasadili až milión bajonetov, asi tisíc
tankov, viac ako tisíc lietadiel, niekoľko tisíc delostreleckých diel.
Armáda, ktorá stála proti ZSSR, mala skúsenosti s víťazstvami nad prvotriednymi európskymi
armádami veľmocí (Francúzska a Veľkej Británie), považovanými pred vojnou za silnejšie ako
sovietska.
Hitler začal vojnu v roku 1939 v pre seba absolútne stratovej situácii - na dvoch frontoch: okrem
početne a technicky prevyšujúcich Wehrmacht francúzskych, holandských a belgických armád,
podporovaných britským expedičným zborom, z východu proti Nemcom vyrazilo Poľsko,
schopné postaviť pod zbrane až jeden a pol milióna ľudí, a jediný (v tom čase) Hitlerov spojenec -
Mussolini, až do začiatku francúzskej kampane sedel v neutrálnom postavení a kalkuloval, ku
komu je výhodnejšie sa pridať.
V roku 1941 sa všetko zmenilo. Na Západe už neexistoval front. Spojenci sa vylodili v Taliansku
až v roku 1943 a druhý front proti Nemecku bol otvorený až v lete 1944. Západná horda, ktorá sa
hrnula na ZSSR, sa opierala o hospodársky potenciál celej Európy, ktorý tradične (z hľadiska
HDP) mnohonásobne prevyšoval sovietsku ekonomiku. Pre RKKA neúspešný výsledok
pohraničných bojov dodával Nemcom dodatočnú istotu vo víťazstvo. Vo všeobecnosti
najsilnejšia armáda v dejinách ľudstva, vedená vysokokvalifikovaným štábom, opierajúca sa o
celú ekonomiku kontinentálnej Európy a (čo je na bojisku veľmi dôležité) absolútne presvedčená
o svojej neporaziteľnosti, sa rútila na Moskvu, Petrohrad (vtedy Leningrad) a Kaukaz.
Zdalo by sa, že čo sa môže pokaziť? A predsa sa túto vojnovú mašinériu podarilo zastaviť v roku
1941, zlomiť v rokoch 1942 - 43 a napokon zničiť v rokoch 1944 - 45 vďaka absolútnemu, až
úplnému sebazapreniu, hrdinstvu našich predkov.
Celý článok v prílohe:

 

[Atom]

Veľká vlastenecká vojna je v mnohých ohľadoch výnimočná. Okrem iného to bola vojna, ktorú
ZSSR nemal vyhrať.

A predsa sa túto vojnovú mašinériu podarilo zastaviť v roku
1941, zlomiť v rokoch 1942 - 43 a napokon zničiť v rokoch 1944 - 45 vďaka absolútnemu, až
úplnému sebazapreniu, hrdinstvu našich predkov.

Rostislav Iščenko neuvedl to nejpodstatnější (známe nesvé lidi), že výhru zajistilo kvalitní řízení bolševiků v čele se Stalinem, který věděl, že západ udělá vše, aby Rusko zničil a vyhlásil jestli technologicky za deset let západ nedoženeme zemřeme. Hrdinctví a sebezapření by nebylo potřeba v takové míře, kdy mezi elitou a především v nejvyšším velení armády neexistovala největší zrada v zdokumentovaných dějinách lidstva (Stalin vydal rozkaz k mobilizaci několik dní předem např.) Hitler by ani nezaútočil, kdyby zradu neměl přislíbenou.

 

[Vargis]

Napätie v Pobaltí
Napätie v Baltskom mori pomaly, ale isto rastie. Po viacerých vyhláseniach o potrebe zablokovať
ruské prístavy, ako aj o prípravách na vojnu s Ruskom (údajne čakajú na náš útok), začali
pobaltské štáty (Estónsko) a Fíni zastavovať lode smerujúce do ruských prístavov a z nich.
Minulý týždeň sa Estónci pokúsili násilne zastaviť tanker smerujúci do ruského prístavu. V
pondelok Estónci uviedli, že Rusko údajne zastavilo tanker smerujúci z estónskeho prístavu po
dohodnutej medzinárodnej trase cez ruské teritoriálne vody.
Bez ohľadu na to, či Rusko zastavilo tanker plávajúci pod libérijskou vlajkou v reakcii na podobné
kroky Estónska, alebo (čo je pravdepodobnejšie) v dôsledku ďalšej provokácie Západu, situácia
dosiahla nebezpečný bod. Pobaltské krajiny tvrdia, že 60 % ruského vývozu ropy prechádza cez
Baltské more pomocou tzv. tieňovej tankerovej flotily, ktorá podľa západných údajov predstavuje
viac ako päťsto plavidiel, z ktorých tristo je na sankčných zoznamoch EÚ.
Pobaltské krajiny už dlho skloňujú myšlienku využiť zúženie Fínskeho zálivu pri Petrohrade,
rozšíriť estónske a fínske teritoriálne vody z 12 na 20 míľ (teoreticky má na to právo každý štát) a
úplne uzavrieť Rusku voľný prístup na more, čím by získali „legálnu“ možnosť kontrolovať všetko,
čo ide do a z ruských prístavov v Baltskom mori. Dávam do úvodzoviek, pretože ide o skutočný
konflikt. Na jednej strane krajina skutočne môže kontrolovať všetko, čo sa dostane do jej
teritoriálnych vôd, na druhej strane rozhodnutie rozšíriť svoje teritoriálne vody musí byť nielen
odôvodnené, ale musí zohľadňovať všetky aspekty situácie a záujmy susedných štátov, ale
napriek tomu neexistuje priamy zákaz rozširovania - ako už bolo povedané, štát sa rozhoduje
sám. A napokon, do tretice, v situácii, keď teritoriálne vody jedného štátu úplne blokujú prístup k
námornému prístavu iného štátu, by sa takáto situácia mala riešiť prostredníctvom rokovaní.
Ako si však uvedomujete, výsledok rokovaní (alebo jeho absencia) sa určuje v priebehu rokovaní
a nemožno ho vopred určiť.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Izraelský útok na Irán ako faktor geopolitiky
Dovoľte, aby sme si hneď ujasnili, že teraz nemá zmysel uvažovať o možných výsledkoch
izraelského úderu (alebo jeho absencii).
Tvrdenia Izraela o úplnom úspechu odrážajú jeho túžby, zatiaľ čo vyhlásenia Iránu, že škody na
zasiahnutých objektoch boli zanedbateľné a že zranení boli len civilisti v obytných budovách, sú
v súlade s pravidlami vedenia vojny - poskytnúť nepriateľovi minimum informácií o účinnosti
jeho akcií a zároveň ich verejnosti prezentovať ako nezmyselné a škaredé útoky na civilistov,
ktoré nemajú absolútne žiadny vplyv na obranyschopnosť. Izrael pri útokoch postupuje rovnako.
Bez ohľadu na to, či bola izraelská operácia stopercentne úspešná alebo stopercentne
neúspešná, je to len jedna epizóda v situácii na Blízkom východe, ktorá nie dnes, ale zo dňa na
deň vstúpila do ďalšej fázy vážneho zhoršenia. Izrael v tomto prípade slúži len ako bezslovný
nástroj zhoršenia (môžeme konštatovať, že vážne stratil svoju medzinárodnú subjektivitu a
zmenil sa na objekt americkej manipulácie). Vývoj tejto krízy nám ukáže, ako bude Trumpova
administratíva postupovať vo vzťahoch s Ruskom a Čínou.
Pripomeniem, že s Trumpovým nástupom začal Biely dom rokovania so všetkými tromi hlavnými
protivníkmi v eurázijskom regióne. A je príznačné, že vo všetkých prípadoch boli USA,
deklarujúce pripravenosť na kompromis, v skutočnosti ochotné pristúpiť na kompromis len v
drobných druhoradých otázkach (napríklad odblokovanie práce diplomatických agentúr). V
zásadných otázkach zotrvávali na nekompromisnom postoji, ktorý už ich partneri na
rokovaniach odmietli.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Izrael je na nebezpečnej hranici
Irán predvídateľne reagoval na izraelské útoky na svoje vojenské (letiská a oblasti umiestnenia
protivzdušnej obrany) a vedecké (jadrové výskumné centrá) zariadenia, ako aj na atentáty na
členov vojenskej a vedeckej elity. Reakcia prišla menej ako 24 hodín po izraelskom útoku. Pre Tel
Aviv je to veľmi zlé znamenie.
Faktom je, že Izrael svoj útok zjavne pripravoval tak, aby čo najviac sťažil odvetu. Izraelské
vedenie si nemohlo neuvedomiť, že odveta bude nasledovať v každom prípade. Samo by urobilo
to isté. Kalkulovalo s tým, že zneschopnenie iránskych vojenských špičiek by rozhodnutie o
odvete sťažilo a oddialilo.
Druhou stávkou bolo vyradenie systému protivzdušnej obrany/IRS, čo by Irán vystavilo
opakovaným izraelským úderom, a preto by pre vedenie krajiny vyvstala otázka: oplatí sa
odvetný úder vykonať skôr, ako bude systém protivzdušnej obrany obnovený, ak potom môže byť
zasiahnutý ešte ničivejšie?
Treba povedať, že Izrael sa dobre pripravil. Irán prvý úder nestihol. Ale ako to už býva, skutočnosť
sa pre Izrael ukázala byť zďaleka nie taká ružová, ako sa plánovalo. Samozrejme, fakt, že
teroristická vojna proti Iránu sa vedie už dlho a nevedie ju len Izrael, Spojené štáty zorganizovali
aj atentát na niektorých iránskych generálov. V dôsledku toho Irán vytvoril a vypracoval systém
rýchlej výmeny vojenských (pravdepodobne aj civilných) predstaviteľov akejkoľvek úrovne.
Výsledkom bolo, že napriek tomu, že bolo zabitých až tucet vysokých dôstojníkov (vrátane
velenia armády, protivzdušnej obrany a Zboru islamských revolučných gárd), kontrola nad
ozbrojenými silami bola obnovená takmer okamžite a bojová spôsobilosť nebola stratená.
Celý článok v prílohe:

 

[Atom]

Výsledkom bolo, že napriek tomu, že bolo zabitých až tucet vysokých dôstojníkov (vrátane
velenia armády, protivzdušnej obrany a Zboru islamských revolučných gárd), kontrola nad
ozbrojenými silami bola obnovená takmer okamžite a bojová spôsobilosť nebola stratená.

To skoro vypadá (čistá spekulace - rychlá hypotéza okamžiku) jako vyšším řízením zorganizovaná výměna kádrů. Jedněm darebákům prozradili, kde zlikvidovat jiné darebáky (nebo překážející poctivce, ale ty HNR chrání), aby tam dosadili rychle další jiné darebáky.

 

[Vargis]

Trump ide vabank
Keď som dokončil predchádzajúci článok o iránsko-izraelskej kríze, americké lietadlá práve
vstupovali do úderných pozícií v blízkosti iránskych jadrových centier.
Ale odkedy sa o tejto možnosti uvažovalo v predchádzajúcom článku (Trump by mohol udrieť
pred vypršaním ultimáta, pretože Izrael nemôže čakať, aj preto, že samotné termíny by mohli byť
stanovené na odvrátenie pozornosti), strategicky sa nič nezmenilo.
Až na jednu vec - USA prešli rázcestím, na ktorom sa mohli rozhodnúť, či sa budú angažovať
priamo, alebo nechajú Izrael, aby sa o seba postaral sám. Napísal som však, že je veľmi
pravdepodobné, že USA udrú na Irán, pretože katastrofálna porážka Izraela pre ne predstavuje
príliš vysokú cenu. Washington sa musí rýchlo dostať z krízy, aby si USA aj Izrael zachovali tvár a
dokonca vyhlásili víťazstvo nad iránskym jadrovým programom.
Okrem toho, ako som napísal v predchádzajúcom článku, Trump okamžite čelil vnútropolitickým
problémom. Keďže údaje o nedostatočnej podpore útoku na Irán medzi americkými voličmi boli
určite známe aj v samotných Spojených štátoch, keďže aj demokrati sa v posledných
desaťročiach tradične spoliehali na migrujúce a marginalizované segmenty americkej
spoločnosti, silne islamizované, a teda extrémne protiizraelsky naladené (hoci hovoríme najmä
o vulgárnom islame, ale čím je vulgárnejší, tým je radikálnejší), líder demokratickej menšiny v
Senáte Chuck Schumer požadoval od Trumpa vysvetlenie, prečo zatiahol Spojené štáty do
nebezpečného konfliktu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

USA a stratégia eskalácie
Vo všeobecnosti by na útoku Izraela a USA na Irán nebolo nič prekvapujúce, keby sa všetko to, čo
sa dnes deje, stalo pred desiatimi rokmi. Faktom je, že USA sa vždy riadili stratégiou eskalácie, t.
j. každý problém sa riešil rozšírením priestoru konfliktu a/alebo zvýšením stávok.
To platí nielen pre ich zahraničnopolitickú stratégiu. Rovnako USA postupovali aj v domácej
politike - víťazom bol ten, kto bol pripravený stúpať po rebríčku eskalácie vyššie. To znamená, že
pri rovnosti všetkých ostatných podmienok sa v USA dostal k moci agresívnejší a menej
zdržanlivý politik, ktorý mal väčšie záruky. Rovnako Američania riešili svoje ekonomické
problémy zaplavovaním kríz peniazmi. Rovnakým spôsobom viedli obchodné vojny, čím
demonštrovali svoju pripravenosť nielen znášať náklady v záujme potlačenia protivníka, ale
zvyšovali stávky v obchodnej vojne, zvyšovali náklady (svoje aj protivníka), psychologicky lámali
protivníka - dávali mu najavo, že sú pripravení nielen na existujúcu úroveň strát, ale aj na oveľa
vyššiu úroveň (ktorú protivník nevydrží), že neprestanú, kým nedosiahnu svoje.
USA zdedili túto stratégiu po Veľkej Británii, dokonca po stredovekom Anglicku. Anglické
kráľovstvo bolo na svojom ostrove obklopené oveľa slabšími štátmi: Škótskym kráľovstvom a
Waleským kniežatstvom. Susedný ostrov bol rozdelený medzi konglomerát írskych „kráľovstiev“
(skôr klanov na čele s náčelníkmi), ktoré boli vždy vo vzájomnej vojne, a preto boli slabé, a to
spoločne aj samostatne. Preto sa takmer každý dlhotrvajúci konflikt skončil v prospech Anglicka
bez ohľadu na to, koľko porážok na svojej ceste utrpelo. Skôr či neskôr sa zdroje nepriateľa
vyčerpali, zatiaľ čo Anglicko mohlo stále bojovať - nepriateľ sa vzdal.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Otcovia porážky
Hovorí sa, že víťazstvo má veľa otcov a len porážka je sirota. Táto téza celkom presne odráža stav
vecí v predinformačnej spoločnosti. V posledných sto rokoch však čoraz menej zodpovedala
realite, až s ňou napokon stratila spojitosť. Klasickým príkladom sú traja „víťazi“ v poslednom
iránsko-izraelskom konflikte.
Všimnite si, že konflikt sa ešte neskončil; v skutočnosti bolo vyhlásené dočasné prímerie, akési
„zmrazenie na demarkačnej línii“, čo je v tomto prípade o to viac možné, že žiadna „demarkačná
línia“ ako taká neexistuje. Ale už sú tu víťazi. A tým hlavným je Trump, ktorý bol dokonca
nominovaný na Nobelovu cenu mieru. Vzhľadom na to, že tento konflikt sa tak či onak dotkol
záujmov Ruska a Číny, BRICS a ŠOS, OAS a OPEC a masy ďalších krajín a že všetky tieto štáty a
organizácie mali z prímeria jednoznačný prospech (na ako dlho?), „víťazov“ je dosť.
A tak je to so všetkým. Moderný svet nechal Orwella s jeho zmenenou realitou ďaleko za sebou.
Moderný svet žije v zásade mimo reality alebo vo viacerých realitách. Každý si môže vytvoriť
realitu podľa svojich predstáv a žiť v nej. A tí, ktorí sú silnejší, môžu prinútiť žiť vo svojej realite aj
pevnú časť sveta.
Dochádza k paradoxným situáciám, keď štát žije vo viacerých realitách súčasne. Napríklad v
jednej vnútornej a jednej vonkajšej alebo v jednej na vnútorné použitie a niekoľkých „na export“.
Vnútorných realít je spravidla menej ako „exportných“, pretože požiadavky na silu štátu
predpokladajú určitú kriticky potrebnú úroveň stability, ale na Západe úspešne experimentujú
nielen s viacerými vnútornými realitami, ale aj s úplnou absenciou takýchto realít. Zatiaľ ide o
dočasné javy, ale začiatok je vždy začiatkom; informačné technológie už v zásade umožňujú
vytvárať „plávajúcu“ realitu (neustále sa meniacu, neustále prechádzajúcu do svojho
protikladu).
Celý článok v prílohe: