Autor: vrchný konšpirátor (https://www.konspirujeme.sk | RSS odber)
Kam smeruje ľudstvo a akú budúcnosť si chce vytvoriť?
Budúcnosť totiž neprichádza sama od seba. Nevzniká náhodou ani pôsobením slepých síl dejín. Vytvárame ju vlastnými rozhodnutiami, hodnotami a predstavami o tom, čo považujeme za správne. Ak si nedokážeme zadefinovať cieľ, nebude nás čakať rozvoj, ale len ďalšie konflikty, utrpenie a chaos.
Napriek zdanlivej rozmanitosti spoločenských teórií možno všetky rozdeliť do dvoch základných konceptov. Prvým je moc menšiny nad väčšinou. Druhým je moc väčšiny vo vlastnom záujme. V rôznych obdobiach dejín sa tieto koncepty prejavovali pod rôznymi názvami a v rôznych formách, no ich podstata zostávala rovnaká.
Dnešný kapitalizmus predstavuje najrozvinutejšiu formu prvého konceptu. Je postavený na myšlienke neustáleho zisku, súťaže a koncentrácie moci a bohatstva. Jeho zástancovia tvrdia, že ide o prirodzený stav spoločnosti. Môže sa tak javiť, no iba dovtedy, kým sa človek pozerá výlučne na materiálnu stránku života.
Existuje však aj druhá cesta. Cesta spoločnosti založenej na rovnakých sociálnych príležitostiach. Neznamená rovnosť schopností ani rovnosť výsledkov. Ľudia sú od narodenia rozdielni svojím talentom, charakterom, vôľou i schopnosťami. Spravodlivá spoločnosť však vytvára podmienky, aby každý mohol rozvinúť to najlepšie, čo v sebe nosí.
Práve o takúto spoločnosť sa snažili myslitelia socializmu. Ich snaha vychádzala z presvedčenia, že človek nemá byť len nástrojom výroby alebo konzumu, ale predovšetkým tvorivou bytosťou. Socializmus preto nevnímam ako dokonalý model, ale ako historický pokus o uskutočnenie myšlienky spoločenskej spravodlivosti.
Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) bol najväčším experimentom tohto druhu v dejinách ľudstva. Netreba sa k nemu vracať ani ho idealizovať. Treba ho skúmať ako skúsenosť. Ukázal obrovské možnosti spoločnosti orientovanej na spoločný cieľ, no zároveň odhalil slabosti človeka. Chamtivosť, márnomyseľnosť, túžba po moci a odklon od pôvodných ideálov postupne podkopali systém zvnútra viac, než by to dokázal akýkoľvek vonkajší nepriateľ.
Práve tu sa dostávame k hlbšej otázke. Je história len sledom náhod, alebo v nej existuje určitý smer?
Každý človek, bez ohľadu na vieru či svetonázor, niekedy pocítil, že nad jednotlivými udalosťami existuje niečo väčšie. Niečo, čo nemožno úplne vysvetliť politikou, ekonomikou ani náhodou. Nazývam to Stvoriteľom. Nie v náboženskom zmysle, ale ako objektívny faktor vývoja, ktorý vytvára podmienky pre rast človeka a civilizácie.
Tento faktor človeku nič neprikazuje. Neberie mu slobodnú vôľu. Vytvára iba podmienky a následne necháva človeka niesť dôsledky vlastných rozhodnutí. Dejiny tak možno chápať ako neustálu interakciu medzi slobodnou vôľou človeka a objektívnymi zákonmi vývoja.
Keď sa smer spoločnosti zhoduje s týmto vývojovým vektorom, vznikajú mimoriadne obdobia rozmachu. Dochádza k skokom v hospodárstve, vede, kultúre aj spoločenských vzťahoch. Tento jav nazývam sociálnym kumulatívnym efektom. Nie je výsledkom zázraku, ale súladu medzi cieľom spoločnosti a prirodzeným smerom vývoja.
Práve tak možno vysvetliť aj mimoriadny rozvoj Sovietskeho zväzu v určitých etapách jeho existencie. Nebolo to iba dôsledkom plánovania alebo disciplíny. Bolo to obdobie, keď významná časť spoločnosti verila, že buduje budúcnosť pre všetkých, a nie iba pre vyvolenú menšinu.
Tento smer sa však postupne stratil. Myšlienka rozvoja človeka ustúpila konzumu. Služba spoločnosti ustúpila osobným záujmom. Elita prestala byť nositeľom vízie a začala byť nositeľom privilégií. Následný rozpad ZSSR preto nebol len politickou alebo ekonomickou udalosťou. Bol dôsledkom hlbšej vnútornej premeny.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa zdalo, že víťazstvo kapitalizmu je konečné. Dnes však vidíme, že ani tento model nedokáže vyriešiť základné problémy ľudstva. Rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými, oslabovanie sociálnej solidarity, kult konzumu a strata vyššieho cieľa ukazujú hranice systému, založeného výlučne na zisku.
Pred nami preto nestojí otázka návratu do minulosti. Pred nami stojí otázka budúcnosti.
Potrebujeme spoločnosť, ktorá nebude založená na uctievaní peňazí ani na slepej viere v ideologické dogmy. Potrebujeme spoločnosť rovnakých sociálnych príležitostí. Spoločnosť, v ktorej bude rozvoj človeka dôležitejší než rast spotreby. Spoločnosť, kde budú zdravie, vzdelanie, tvorivosť a zodpovednosť stáť vyššie než moc a bohatstvo.
Základnými princípmi takejto spoločnosti môžu byť zdravý rozum a rozumná dostatočnosť. Zdravý rozum nám hovorí, že prospešné je to, čo človeka a spoločnosť rozvíja. Rozumná dostatočnosť nám pripomína, že nekonečná spotreba nie je cieľom života. Jedinou cestou ostáva iba striedmosť.
Budúcnosť nebude závisieť od názvov ideológií. Nebude závisieť od toho, či niečo nazveme kapitalizmom alebo socializmom. Rozhodujúce bude, či dokážeme vybudovať spoločnosť, ktorá umožní človeku stať sa skutočne človekom.
Sovietskemu zväzu možno na uskutočnenie tejto vízie skutočne chýbalo už len niekoľko generácií. To sa dnes už nedozvieme. Vieme však niečo iné. Žiadna spoločnosť neprežije, ak za svoj najvyšší cieľ vyhlási hromadenie bohatstva. Rovnako však neprežije ani vtedy, ak zabudne na rozvoj jednotlivca.
Skutočná cesta vpred vedie cez premenu človeka. Cez prekonanie pudov, egoizmu a kultu vlastného prospechu. Cez výchovu osobnosti schopnej samostatne myslieť, cítiť zodpovednosť a konať v prospech celku bez straty vlastnej individuality.
To je podľa môjho presvedčenia jediná cesta, po ktorej sa môže naša civilizácia vydať, ak chce prežiť a rozvíjať sa ďalej.
Článok Stručný koncept budúcnosti je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...
Kam smeruje ľudstvo a akú budúcnosť si chce vytvoriť?
Budúcnosť totiž neprichádza sama od seba. Nevzniká náhodou ani pôsobením slepých síl dejín. Vytvárame ju vlastnými rozhodnutiami, hodnotami a predstavami o tom, čo považujeme za správne. Ak si nedokážeme zadefinovať cieľ, nebude nás čakať rozvoj, ale len ďalšie konflikty, utrpenie a chaos.
Napriek zdanlivej rozmanitosti spoločenských teórií možno všetky rozdeliť do dvoch základných konceptov. Prvým je moc menšiny nad väčšinou. Druhým je moc väčšiny vo vlastnom záujme. V rôznych obdobiach dejín sa tieto koncepty prejavovali pod rôznymi názvami a v rôznych formách, no ich podstata zostávala rovnaká.
Vykorisťovanie človeka človekom, alebo …
Dnešný kapitalizmus predstavuje najrozvinutejšiu formu prvého konceptu. Je postavený na myšlienke neustáleho zisku, súťaže a koncentrácie moci a bohatstva. Jeho zástancovia tvrdia, že ide o prirodzený stav spoločnosti. Môže sa tak javiť, no iba dovtedy, kým sa človek pozerá výlučne na materiálnu stránku života.
Existuje však aj druhá cesta. Cesta spoločnosti založenej na rovnakých sociálnych príležitostiach. Neznamená rovnosť schopností ani rovnosť výsledkov. Ľudia sú od narodenia rozdielni svojím talentom, charakterom, vôľou i schopnosťami. Spravodlivá spoločnosť však vytvára podmienky, aby každý mohol rozvinúť to najlepšie, čo v sebe nosí.
Práve o takúto spoločnosť sa snažili myslitelia socializmu. Ich snaha vychádzala z presvedčenia, že človek nemá byť len nástrojom výroby alebo konzumu, ale predovšetkým tvorivou bytosťou. Socializmus preto nevnímam ako dokonalý model, ale ako historický pokus o uskutočnenie myšlienky spoločenskej spravodlivosti.
Únia typu sovietského zväzu
Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) bol najväčším experimentom tohto druhu v dejinách ľudstva. Netreba sa k nemu vracať ani ho idealizovať. Treba ho skúmať ako skúsenosť. Ukázal obrovské možnosti spoločnosti orientovanej na spoločný cieľ, no zároveň odhalil slabosti človeka. Chamtivosť, márnomyseľnosť, túžba po moci a odklon od pôvodných ideálov postupne podkopali systém zvnútra viac, než by to dokázal akýkoľvek vonkajší nepriateľ.
Práve tu sa dostávame k hlbšej otázke. Je história len sledom náhod, alebo v nej existuje určitý smer?
Stvoriteľ ako objektívny faktor vývoja ľudstva
Každý človek, bez ohľadu na vieru či svetonázor, niekedy pocítil, že nad jednotlivými udalosťami existuje niečo väčšie. Niečo, čo nemožno úplne vysvetliť politikou, ekonomikou ani náhodou. Nazývam to Stvoriteľom. Nie v náboženskom zmysle, ale ako objektívny faktor vývoja, ktorý vytvára podmienky pre rast človeka a civilizácie.
Tento faktor človeku nič neprikazuje. Neberie mu slobodnú vôľu. Vytvára iba podmienky a následne necháva človeka niesť dôsledky vlastných rozhodnutí. Dejiny tak možno chápať ako neustálu interakciu medzi slobodnou vôľou človeka a objektívnymi zákonmi vývoja.
Keď sa smer spoločnosti zhoduje s týmto vývojovým vektorom, vznikajú mimoriadne obdobia rozmachu. Dochádza k skokom v hospodárstve, vede, kultúre aj spoločenských vzťahoch. Tento jav nazývam sociálnym kumulatívnym efektom. Nie je výsledkom zázraku, ale súladu medzi cieľom spoločnosti a prirodzeným smerom vývoja.
Budúcnosť musí patriť všetkým
Práve tak možno vysvetliť aj mimoriadny rozvoj Sovietskeho zväzu v určitých etapách jeho existencie. Nebolo to iba dôsledkom plánovania alebo disciplíny. Bolo to obdobie, keď významná časť spoločnosti verila, že buduje budúcnosť pre všetkých, a nie iba pre vyvolenú menšinu.
Tento smer sa však postupne stratil. Myšlienka rozvoja človeka ustúpila konzumu. Služba spoločnosti ustúpila osobným záujmom. Elita prestala byť nositeľom vízie a začala byť nositeľom privilégií. Následný rozpad ZSSR preto nebol len politickou alebo ekonomickou udalosťou. Bol dôsledkom hlbšej vnútornej premeny.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa zdalo, že víťazstvo kapitalizmu je konečné. Dnes však vidíme, že ani tento model nedokáže vyriešiť základné problémy ľudstva. Rastúce rozdiely medzi bohatými a chudobnými, oslabovanie sociálnej solidarity, kult konzumu a strata vyššieho cieľa ukazujú hranice systému, založeného výlučne na zisku.
Pred nami preto nestojí otázka návratu do minulosti. Pred nami stojí otázka budúcnosti.
Potrebujeme spoločnosť, ktorá nebude založená na uctievaní peňazí ani na slepej viere v ideologické dogmy. Potrebujeme spoločnosť rovnakých sociálnych príležitostí. Spoločnosť, v ktorej bude rozvoj človeka dôležitejší než rast spotreby. Spoločnosť, kde budú zdravie, vzdelanie, tvorivosť a zodpovednosť stáť vyššie než moc a bohatstvo.
Kolektívna miera dostatočnosti – striedmosť
Základnými princípmi takejto spoločnosti môžu byť zdravý rozum a rozumná dostatočnosť. Zdravý rozum nám hovorí, že prospešné je to, čo človeka a spoločnosť rozvíja. Rozumná dostatočnosť nám pripomína, že nekonečná spotreba nie je cieľom života. Jedinou cestou ostáva iba striedmosť.
Budúcnosť nebude závisieť od názvov ideológií. Nebude závisieť od toho, či niečo nazveme kapitalizmom alebo socializmom. Rozhodujúce bude, či dokážeme vybudovať spoločnosť, ktorá umožní človeku stať sa skutočne človekom.
Sovietskemu zväzu možno na uskutočnenie tejto vízie skutočne chýbalo už len niekoľko generácií. To sa dnes už nedozvieme. Vieme však niečo iné. Žiadna spoločnosť neprežije, ak za svoj najvyšší cieľ vyhlási hromadenie bohatstva. Rovnako však neprežije ani vtedy, ak zabudne na rozvoj jednotlivca.
Skutočná cesta vpred vedie cez premenu človeka. Cez prekonanie pudov, egoizmu a kultu vlastného prospechu. Cez výchovu osobnosti schopnej samostatne myslieť, cítiť zodpovednosť a konať v prospech celku bez straty vlastnej individuality.
To je podľa môjho presvedčenia jediná cesta, po ktorej sa môže naša civilizácia vydať, ak chce prežiť a rozvíjať sa ďalej.
Článok Stručný koncept budúcnosti je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...