Autor: Róbert Merva (https://www.konspirujeme.sk | RSS odber)
Politické divadlo má často úplne inú scenáristiku, než akú sledujú diváci v hlavnom vysielacom čase. Kapitola pôsobenia Tomáša Tarabu na čele Ministerstva životného prostredia sa definitívne skončila a rôzni polithňupovia už majú na to jasne pomýlený názor. Oficiálne vyhlásenia operujú s politickou neschopnosťou Andreja Danka, nezhodami vo vnútri vládnej koalície či autokratickým štýlom riadenia rezortu. Rôzni analytici, novinári či politici sa teraz doslova odbavujú na téme odvolania Tomáša Tarabu a človek u nich márne hľadá rozdiel medzi človekom a ovcou. Tárajú a papagájujú to, čo si myslia že chcú od nich ľudia počuť. Každý sa chce teraz zviesť na tejto kauze.
Skutočný príbeh pádu Tomáša Tarabu sa však nepísal v televíznych štúdiách ani na tlačových konferenciách SNS. Písal sa v tichu zákulisných rokovaní, v zasadačkách finančných skupín miestnej oligarchie a v bruselských kuloároch, kde sa rozhodovalo o osude vyše dvoch miliardách eur.
Príbeh spackanej zonácie Tatranského národného parku (TANAP) nie je len príbehom o ochrane prírody versus výstavbe lanoviek a lyžiarskych vlekov. Je to predovšetkým príbeh o prehnaných sľuboch, nezvládnutej geopolitike eurofondov a o tom, čo sa stane, keď biznisový plán jedného oligarchického krídla neuvážene ohrozí miliardové záujmy všetkých ostatných.
Keď Ministerstvo životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu predložilo koncepčný materiál novej zonácie národných parkov, sprievodná kampaň bola masívna. Hlavným argumentom, ktorým sa rezort aj spriaznení podnikatelia snažili presvedčiť verejnosť a samosprávy, bola potreba rýchleho čerpania európskych fondov.
Argumentácia znela jednoducho a pútavo: starý systém ochrany prírody bol zväzujúci, prehnane prísny a neprehľadný. Žiadosti o výnimky údajne brzdili rozvoj obcí, výstavbu vodovodov, kanalizácií a ekologickej infraštruktúry v tatranskom regióne. O tie však išlo až v poslednom rade. Podľa Tarabu mala nová zonácia priniesť jasné pravidlá, zrušiť zbytočné byrokratické prekážky a tým „odblokovať“ čerpanie stoviek miliónov eur z EÚ fondov.
Do tejto komunikačnej línie sa naplno zapojili aj kľúčoví hráči v cestovnom ruchu. Igor Rattaj z J&T aj s jeho Tatry Mountain Resorts (TMR) vystupoval v médiách mimoriadne aktívne. Svojim typickým expresívnym štýlom verejne obhajoval navrhnuté zmeny a ubezpečoval, že zaradenie zjazdoviek a rozvojových území do najnižšej zóny D je len logickým vyústením reálneho stavu. Tvrdil, že zonácia prinesie transparentné prostredie bez korupčného prideľovania výnimiek a otvorí dvere investorom aj obciam.
Za vznešenými rečami o rozvoji regiónov sa však skrývala legislatívna technológia, ktorá mala vyhovieť predovšetkým konkrétnym investičným zámerom v Tatrách.
Zásadným bodom reformy bolo masívne prekreslenie hraníc zonácie. Národný park prestal byť de facto chráneným územím, a stal sa len obchodnou investičnou plochou. Územia v blízkosti lyžiarskych stredísk, intravilánov a investičných zón prestali podliehať ochrane a boli zaradené do zóny D – teda do najnižšieho stupňa ochrany. V tejto zóne už potom neplatia také prísne obmedzenia pre výstavbu.
To, čo bolo ministrom Tarabom a jeho biznis partnermi prezentované ako „zjednodušenie a zrýchlenie procesov“, však bolo z pohľadu európskeho práva priamym obchádzaním pravidiel.
Tomáš Taraba a Igor Rataj ubezpečovali verejnosť, že materiál je pripravený nepriestrelne a že Európska komisia zmeny akceptuje. Realita však priniesla studenú sprchu.
Slovensko sa zaviazalo v rámci Plánu obnovy a odolnosti SR realizovať reformu národných parkov tak, aby sa reálne zvýšila kvalita ochrany prírody a rozšírili sa bezzásahové zóny na základe odborných kritérií. Taraba však urobil presný opak. Okrem toho EÚ legislatíva (najmä Smernica o biotopoch) striktne vyžaduje, aby akýkoľvek projekt v chránenom území Natura 2000 prešiel prísnym posúdením vplyvov.
Akonáhle bola zonácia schválená v prospech záujmov oligarchie a proti záujmom obyvateľov, Brusel stopol čerpanie eurofondov. Ale už nie len v lokalitách národných parkov, čo predstavovalo objem niekde pod 500 mil. EUR. Teraz už išlo o takmer 2,4 mld. EUR. Brusel totiž jasne konštatoval, že Taraba so svojim návrhom brutálne ohrozil ochranu prírody. Obchádzanie procesov EIA pri výstavbe v zóne D je v priamom rozpore s akýmikoľvek uznávanými smernicami. Nie len s tými európskymi.
Namiesto sľubovaného „odblokovania eurofondov“ prišla presne opačná reakcia – reálna hrozba zastavenia platieb.
V tomto momente sa celá kalkulácia ministerstva zrútila ako domček z karát. Argument o uvoľnení stoviek miliónov eur sa ukázal ako fatálny omyl.
Brusel totiž neposudzuje Plán obnovy po čiastkových kapitolách. Vyplatenie jednotlivých tranží je podmienené plnením všetkých dohodnutých míľnikov. Ak Európska komisia zablokuje schvaľovanie žiadostí o platbu kvôli porušeniu enviro-legislatívy, neprídu len peniaze určené pre národné parky. Zastavia sa celé sériové tranže. V stávke sa tak ocitol obrovský balík finančných prostriedkov.
Tento vývoj dramaticky zmenil pomer síl v pozadí slovenskej politiky.
V slovenskom oligarchickom prostredí neexistuje len jedna záujmová skupina. Na jednej strane stála skupina okolo TMR a investorov v cestovnom ruchu, ktorým vyhovovalo zjednodušenie pravidiel v Tatrách a vidina lokálnych investícií. Na druhej strane však stála veľká väčšina ostatných oligarchov a finančných štruktúr, ktorých primárnym cieľom bolo čerpanie miliardových zákaziek z Plánu obnovy v iných sektoroch – od stavebníctva, cez energetiku, zdravotníctvo až po infraštruktúrne štátne zákazky.
Keď sa ukázalo, že Tarabov „dokonalý plán“ v Tatrách spôsobil blokáciu platieb z Bruselu, v pozadí zavládla zúrivosť. Lokálny záujem jednej skupiny v Tatrách ohrozil 2,4-miliardový koláč pre všetkých ostatných.
Scenár ďalšieho vývoja bol rýchly a nekompromisný. Minister Taraba výrazne oslabil u svojich vplyvných majiteľov na pozadí, ktorí ho dovtedy držali vo funkcii. Andrej Danko je iba hovorcom tej nespokojnej časti spektra a vykonávateľom ich vôle presne tak, ako Tomáš Taraba koná za svojich majiteľov. Takže Danko len upratuje po Tarabovi a mení mu plienku.
Igor Rattaj je v tomto ponímaní len cirkusant na pozadí. Oligarchia mu dala poslednú šancu sa zachrániť. Urobil to opäť po svojom a ako stále, aj teraz zlyhal. Ten ktorý zonáciu TANAP-u predtým tak hlaste obhajovali a pretŕčal sa na všetkých sociálnych sieťach, sa z verejnej diskusie akosi náhle úplne vyparil, ako teplý smrad z tých Tarabových pkienok. Odrazu všetci títo potkani prešli do režimu kontroly škôd a iba ticho smrdia na pozadí.
Tomáš Taraba si to musí odpykať sám. Jeho politická výmena na čele ministerstva životného prostredia bola už len dokončením verdiktu z pozadia. Hlasovanie v parlamente, kde sa ku kritike pridala aj koaličná SNS a spojila sily s opozíciou, bolo definitívnym odhodením ministra do „jamy levovej“, kde ho smečka progresívnych hyen roztrhala. Dankovi prischla iba úloha Judáša.
Pád Tomáša Tarabu a spackaná zonácia TANAP-u ukázali limity domácej politickej moci. Na našej slovenskej vnútroštátnej scéne je možné násilne presadiť legislatívne skratky a vyhovieť záujmom oligarchie. Lenže aj tá oligarchia je len taký odvarený model karpatského typu, presne ako aj ich politici. V globálnom systéme, viazanom na kontrolu financií, naráža takýto postup a aj celá oligarchia už na tvrdé mantinely. Ich pieskoviskom je iba Slovensko. Môžeme len dúfať, že to bude ďalej už bez Tatier.
Prijatie reformy zonácie a teda priamej likvidácie našich Tatier a národných parkov vôbec, nemalo totiž za následok sľubovaný rozkvet a ani prísľub mnoižstva eurofondov. Dopadlo to tak, ako vždy – bola to medzinárodná blamáž.
Slovensku hrozí strata 2,4 miliardy eur a tí, ktorí o ne zrejme prídu teraz za to zlikvidovali (ne)zodpovedného ministra. Príbeh tak zostáva výstražným mementom, že ak sa pri spravovaní štátu uprednostnia čiastkové záujmy vybraných jednotlivcov pred systémovými pravidlami, účet môže byť nakoniec neúnosne vysoký. Lebo manko v systéme teraz spôsobilo nespokojnosť väčšiny oligarchie, ktorej bolo sšúbené pohodlné kŕmenie. Hlad je ale sviňa a tak sa tie hladné a nenažraté svine pri válove teraz aj chovajú.
Článok Taraba utrpel pád. Na vine sú Tatry je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...
Politické divadlo má často úplne inú scenáristiku, než akú sledujú diváci v hlavnom vysielacom čase. Kapitola pôsobenia Tomáša Tarabu na čele Ministerstva životného prostredia sa definitívne skončila a rôzni polithňupovia už majú na to jasne pomýlený názor. Oficiálne vyhlásenia operujú s politickou neschopnosťou Andreja Danka, nezhodami vo vnútri vládnej koalície či autokratickým štýlom riadenia rezortu. Rôzni analytici, novinári či politici sa teraz doslova odbavujú na téme odvolania Tomáša Tarabu a človek u nich márne hľadá rozdiel medzi človekom a ovcou. Tárajú a papagájujú to, čo si myslia že chcú od nich ľudia počuť. Každý sa chce teraz zviesť na tejto kauze.
Skutočný príbeh pádu Tomáša Tarabu sa však nepísal v televíznych štúdiách ani na tlačových konferenciách SNS. Písal sa v tichu zákulisných rokovaní, v zasadačkách finančných skupín miestnej oligarchie a v bruselských kuloároch, kde sa rozhodovalo o osude vyše dvoch miliardách eur.
Príbeh spackanej zonácie Tatranského národného parku (TANAP) nie je len príbehom o ochrane prírody versus výstavbe lanoviek a lyžiarskych vlekov. Je to predovšetkým príbeh o prehnaných sľuboch, nezvládnutej geopolitike eurofondov a o tom, čo sa stane, keď biznisový plán jedného oligarchického krídla neuvážene ohrozí miliardové záujmy všetkých ostatných.
O „odblokovaní eurofondov“
Keď Ministerstvo životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu predložilo koncepčný materiál novej zonácie národných parkov, sprievodná kampaň bola masívna. Hlavným argumentom, ktorým sa rezort aj spriaznení podnikatelia snažili presvedčiť verejnosť a samosprávy, bola potreba rýchleho čerpania európskych fondov.
Argumentácia znela jednoducho a pútavo: starý systém ochrany prírody bol zväzujúci, prehnane prísny a neprehľadný. Žiadosti o výnimky údajne brzdili rozvoj obcí, výstavbu vodovodov, kanalizácií a ekologickej infraštruktúry v tatranskom regióne. O tie však išlo až v poslednom rade. Podľa Tarabu mala nová zonácia priniesť jasné pravidlá, zrušiť zbytočné byrokratické prekážky a tým „odblokovať“ čerpanie stoviek miliónov eur z EÚ fondov.
Do tejto komunikačnej línie sa naplno zapojili aj kľúčoví hráči v cestovnom ruchu. Igor Rattaj z J&T aj s jeho Tatry Mountain Resorts (TMR) vystupoval v médiách mimoriadne aktívne. Svojim typickým expresívnym štýlom verejne obhajoval navrhnuté zmeny a ubezpečoval, že zaradenie zjazdoviek a rozvojových území do najnižšej zóny D je len logickým vyústením reálneho stavu. Tvrdil, že zonácia prinesie transparentné prostredie bez korupčného prideľovania výnimiek a otvorí dvere investorom aj obciam.
Zóna D a obchádzanie EIA
Za vznešenými rečami o rozvoji regiónov sa však skrývala legislatívna technológia, ktorá mala vyhovieť predovšetkým konkrétnym investičným zámerom v Tatrách.
Zásadným bodom reformy bolo masívne prekreslenie hraníc zonácie. Národný park prestal byť de facto chráneným územím, a stal sa len obchodnou investičnou plochou. Územia v blízkosti lyžiarskych stredísk, intravilánov a investičných zón prestali podliehať ochrane a boli zaradené do zóny D – teda do najnižšieho stupňa ochrany. V tejto zóne už potom neplatia také prísne obmedzenia pre výstavbu.
To, čo bolo ministrom Tarabom a jeho biznis partnermi prezentované ako „zjednodušenie a zrýchlenie procesov“, však bolo z pohľadu európskeho práva priamym obchádzaním pravidiel.
Čelný náraz na Brusel
Tomáš Taraba a Igor Rataj ubezpečovali verejnosť, že materiál je pripravený nepriestrelne a že Európska komisia zmeny akceptuje. Realita však priniesla studenú sprchu.
Slovensko sa zaviazalo v rámci Plánu obnovy a odolnosti SR realizovať reformu národných parkov tak, aby sa reálne zvýšila kvalita ochrany prírody a rozšírili sa bezzásahové zóny na základe odborných kritérií. Taraba však urobil presný opak. Okrem toho EÚ legislatíva (najmä Smernica o biotopoch) striktne vyžaduje, aby akýkoľvek projekt v chránenom území Natura 2000 prešiel prísnym posúdením vplyvov.
Matematika zlyhania
Akonáhle bola zonácia schválená v prospech záujmov oligarchie a proti záujmom obyvateľov, Brusel stopol čerpanie eurofondov. Ale už nie len v lokalitách národných parkov, čo predstavovalo objem niekde pod 500 mil. EUR. Teraz už išlo o takmer 2,4 mld. EUR. Brusel totiž jasne konštatoval, že Taraba so svojim návrhom brutálne ohrozil ochranu prírody. Obchádzanie procesov EIA pri výstavbe v zóne D je v priamom rozpore s akýmikoľvek uznávanými smernicami. Nie len s tými európskymi.
Namiesto sľubovaného „odblokovania eurofondov“ prišla presne opačná reakcia – reálna hrozba zastavenia platieb.
V tomto momente sa celá kalkulácia ministerstva zrútila ako domček z karát. Argument o uvoľnení stoviek miliónov eur sa ukázal ako fatálny omyl.
Vojna oligarchov
Brusel totiž neposudzuje Plán obnovy po čiastkových kapitolách. Vyplatenie jednotlivých tranží je podmienené plnením všetkých dohodnutých míľnikov. Ak Európska komisia zablokuje schvaľovanie žiadostí o platbu kvôli porušeniu enviro-legislatívy, neprídu len peniaze určené pre národné parky. Zastavia sa celé sériové tranže. V stávke sa tak ocitol obrovský balík finančných prostriedkov.
Tento vývoj dramaticky zmenil pomer síl v pozadí slovenskej politiky.
V slovenskom oligarchickom prostredí neexistuje len jedna záujmová skupina. Na jednej strane stála skupina okolo TMR a investorov v cestovnom ruchu, ktorým vyhovovalo zjednodušenie pravidiel v Tatrách a vidina lokálnych investícií. Na druhej strane však stála veľká väčšina ostatných oligarchov a finančných štruktúr, ktorých primárnym cieľom bolo čerpanie miliardových zákaziek z Plánu obnovy v iných sektoroch – od stavebníctva, cez energetiku, zdravotníctvo až po infraštruktúrne štátne zákazky.
Keď sa ukázalo, že Tarabov „dokonalý plán“ v Tatrách spôsobil blokáciu platieb z Bruselu, v pozadí zavládla zúrivosť. Lokálny záujem jednej skupiny v Tatrách ohrozil 2,4-miliardový koláč pre všetkých ostatných.
Scenár ďalšieho vývoja bol rýchly a nekompromisný. Minister Taraba výrazne oslabil u svojich vplyvných majiteľov na pozadí, ktorí ho dovtedy držali vo funkcii. Andrej Danko je iba hovorcom tej nespokojnej časti spektra a vykonávateľom ich vôle presne tak, ako Tomáš Taraba koná za svojich majiteľov. Takže Danko len upratuje po Tarabovi a mení mu plienku.
Cirkusant a exkamotér
Igor Rattaj je v tomto ponímaní len cirkusant na pozadí. Oligarchia mu dala poslednú šancu sa zachrániť. Urobil to opäť po svojom a ako stále, aj teraz zlyhal. Ten ktorý zonáciu TANAP-u predtým tak hlaste obhajovali a pretŕčal sa na všetkých sociálnych sieťach, sa z verejnej diskusie akosi náhle úplne vyparil, ako teplý smrad z tých Tarabových pkienok. Odrazu všetci títo potkani prešli do režimu kontroly škôd a iba ticho smrdia na pozadí.
Tomáš Taraba si to musí odpykať sám. Jeho politická výmena na čele ministerstva životného prostredia bola už len dokončením verdiktu z pozadia. Hlasovanie v parlamente, kde sa ku kritike pridala aj koaličná SNS a spojila sily s opozíciou, bolo definitívnym odhodením ministra do „jamy levovej“, kde ho smečka progresívnych hyen roztrhala. Dankovi prischla iba úloha Judáša.
Ponaučenie z tatranského príbehu
Pád Tomáša Tarabu a spackaná zonácia TANAP-u ukázali limity domácej politickej moci. Na našej slovenskej vnútroštátnej scéne je možné násilne presadiť legislatívne skratky a vyhovieť záujmom oligarchie. Lenže aj tá oligarchia je len taký odvarený model karpatského typu, presne ako aj ich politici. V globálnom systéme, viazanom na kontrolu financií, naráža takýto postup a aj celá oligarchia už na tvrdé mantinely. Ich pieskoviskom je iba Slovensko. Môžeme len dúfať, že to bude ďalej už bez Tatier.
Prijatie reformy zonácie a teda priamej likvidácie našich Tatier a národných parkov vôbec, nemalo totiž za následok sľubovaný rozkvet a ani prísľub mnoižstva eurofondov. Dopadlo to tak, ako vždy – bola to medzinárodná blamáž.
Slovensku hrozí strata 2,4 miliardy eur a tí, ktorí o ne zrejme prídu teraz za to zlikvidovali (ne)zodpovedného ministra. Príbeh tak zostáva výstražným mementom, že ak sa pri spravovaní štátu uprednostnia čiastkové záujmy vybraných jednotlivcov pred systémovými pravidlami, účet môže byť nakoniec neúnosne vysoký. Lebo manko v systéme teraz spôsobilo nespokojnosť väčšiny oligarchie, ktorej bolo sšúbené pohodlné kŕmenie. Hlad je ale sviňa a tak sa tie hladné a nenažraté svine pri válove teraz aj chovajú.
Článok Taraba utrpel pád. Na vine sú Tatry je zobrazený ako prvý na konspirujeme.sk.
Zdroj článku...
