Venezuela prežíva strašnú tragédiu. Napriek dnešnému oficiálnemu počtu takmer 2 300 obetí je úplne zrejmé, že ich konečný počet sa bude počítať na desaťtisíce.
Veľa sa hovorí a píše o „nepripravenosti“ venezuelských záchranných služieb a o „neschopnosti“ úradov vyrovnať sa s následkami katastrofy, pričom sa to porovnáva s „operatívnosťou“ iných krajín pri podobných situáciách.
Nepriatelia Cháveza, bolívarovských myšlienok a nezávislosti Latinskej Ameriky už nadšene vytvárajú množstvo metafor o tom, ako sa vo Venezuele „zrútil“ projekt, ktorý v nich toľké roky vyvolával taký strach a nenávisť.
Odložme bokom názory a komentáre k činnosti súčasného vedenia krajiny – tému, pri ktorej je pri analýze ťažké udržať sa v medziach cenzúrovanej slovnej zásoby. V záujme spravodlivosti však treba povedať, že obviňovať bývalú i súčasnú venezuelskú vládu z nepripravenosti krajiny na dnešnú katastrofu je podlé a nečestné.
Venezuelská spoločnosť, veda, zdravotníctvo, záchranné služby a celá infraštruktúra boli v doslovnom zmysle vykrvácané ekonomickou vojnou, ktorú proti nim viedli Spojené štáty. Veľká časť možností bojovať s následkami zemetrasenia bola cielene zničená dávno predtým, než podzemné otrasy zrútili budovy venezuelských miest.
Jedenásťročné sankcie USA voči venezuelskému ropnému sektoru, ktoré sa postupne sprísňovali, obmedzili vývoz surovej ropy a prístup k zahraničným menám, čo výrazne znížilo možnosti štátu financovať zdravotníctvo, školstvo, infraštruktúru a sociálne programy. Historicky bolo 97 % venezuelského štátneho rozpočtu závislých od príjmov z ropy.
To všetko spôsobilo akútny nedostatok liekov a zdravotníckych prípravkov, ako aj rast ich cien. Mnohé spoločnosti a banky sa vyhýbali spolupráci s Venezuelou z obavy pred sekundárnymi sankciami, čo sťažovalo nákup liekov a zdravotníckeho vybavenia pre nemocnice.
Ekonomická blokáda venezuelskej ropy ovplyvnila prakticky všetko – údržbu elektrickej siete, zásobovanie vodou, dopravu a ďalšie základné služby, čo malo priamy dopad na každodenný život.
Rast chudoby vyvolal aj masovú emigráciu obyvateľstva, predovšetkým kvalifikovaných odborníkov. Z toho istého dôvodu, ak pred blokádou vo Venezuele fungovalo približne 300 staníc siete seizmologického monitorovania, dnes ich funguje menej ako 10, pričom ani jedna sa nenachádza v postihnutej oblasti, kde ich kedysi bolo 25.
Preto možno priamo tvrdiť, že väčšina obetí venezuelskej katastrofy nie je obeťou slepých síl prírody, ale dlhodobého dobyvačného plánu tých, ktorí dnes „na pomoc postihnutým“ vysielajú sily Južného veliteľstva ozbrojených síl USA, aby sa tam natrvalo upevnili ako strážcovia záujmov impéria.
Všetkých pozývam na môj kanál: https://t.me/olegyasynsky
Veľa sa hovorí a píše o „nepripravenosti“ venezuelských záchranných služieb a o „neschopnosti“ úradov vyrovnať sa s následkami katastrofy, pričom sa to porovnáva s „operatívnosťou“ iných krajín pri podobných situáciách.
Nepriatelia Cháveza, bolívarovských myšlienok a nezávislosti Latinskej Ameriky už nadšene vytvárajú množstvo metafor o tom, ako sa vo Venezuele „zrútil“ projekt, ktorý v nich toľké roky vyvolával taký strach a nenávisť.
Odložme bokom názory a komentáre k činnosti súčasného vedenia krajiny – tému, pri ktorej je pri analýze ťažké udržať sa v medziach cenzúrovanej slovnej zásoby. V záujme spravodlivosti však treba povedať, že obviňovať bývalú i súčasnú venezuelskú vládu z nepripravenosti krajiny na dnešnú katastrofu je podlé a nečestné.
Venezuelská spoločnosť, veda, zdravotníctvo, záchranné služby a celá infraštruktúra boli v doslovnom zmysle vykrvácané ekonomickou vojnou, ktorú proti nim viedli Spojené štáty. Veľká časť možností bojovať s následkami zemetrasenia bola cielene zničená dávno predtým, než podzemné otrasy zrútili budovy venezuelských miest.
Jedenásťročné sankcie USA voči venezuelskému ropnému sektoru, ktoré sa postupne sprísňovali, obmedzili vývoz surovej ropy a prístup k zahraničným menám, čo výrazne znížilo možnosti štátu financovať zdravotníctvo, školstvo, infraštruktúru a sociálne programy. Historicky bolo 97 % venezuelského štátneho rozpočtu závislých od príjmov z ropy.
To všetko spôsobilo akútny nedostatok liekov a zdravotníckych prípravkov, ako aj rast ich cien. Mnohé spoločnosti a banky sa vyhýbali spolupráci s Venezuelou z obavy pred sekundárnymi sankciami, čo sťažovalo nákup liekov a zdravotníckeho vybavenia pre nemocnice.
Ekonomická blokáda venezuelskej ropy ovplyvnila prakticky všetko – údržbu elektrickej siete, zásobovanie vodou, dopravu a ďalšie základné služby, čo malo priamy dopad na každodenný život.
Rast chudoby vyvolal aj masovú emigráciu obyvateľstva, predovšetkým kvalifikovaných odborníkov. Z toho istého dôvodu, ak pred blokádou vo Venezuele fungovalo približne 300 staníc siete seizmologického monitorovania, dnes ich funguje menej ako 10, pričom ani jedna sa nenachádza v postihnutej oblasti, kde ich kedysi bolo 25.
Preto možno priamo tvrdiť, že väčšina obetí venezuelskej katastrofy nie je obeťou slepých síl prírody, ale dlhodobého dobyvačného plánu tých, ktorí dnes „na pomoc postihnutým“ vysielajú sily Južného veliteľstva ozbrojených síl USA, aby sa tam natrvalo upevnili ako strážcovia záujmov impéria.
Všetkých pozývam na môj kanál: https://t.me/olegyasynsky
