Pod skalou pevnou, kde v čase dávnom rieka tiekla,
pod skalou bielou, ktorá príbeh o národe starom, jeho dietkam riekla,
pod skalou mocnou, na ktorej hrad so zlatými horami a krížom v červenom poli vlajky stál,
pod tou večnou skalou sedel Človek striebrovlasý, ktorému do haleny sivej jarný vietor vial.
Človeka toho málokto si všíma, málokto ho vidí,
či za to, že sa za národ k Bohu modlí, či národ za to, za seba sa stydí?
Či je to preto, ze zmizla svetla ranná zora,
ľuďom národa jeho miesto Božieho svetla jari, zletel Mamon, temná Nočná mora.
A Mora, tento motýľ z rieky bahna utrpenia uhnetaný,
sťa démon trepe kridlami, hlas znie z nich krutý, zlobou utýraný.
A nad Človeka pod skalou v jej tôni, tieňom objímaný,
spúšťa sa...