Nad obzorom Vratko započal púť,
láskavé jarné lúče, začali teplom jari žhnúť.
Po poryvoch vetra chladnejšieho rána,
otvorila sa krídlam nebies blankytná to brána.
Mávnutie krídla, vôňa vetra v tvári,
čo vidia oči, čo srdcia chmári?
Nad veľkou Tatrou, nad veľkou horou,
budí sa národ z polí a borov,
A zatiaľ motýľ vzodmúc sa ponad nebesá,
sníva svoj sen. Úsmev na tvári skveje sa.
Sen o tom, že raz, keď bude malo svetla, keď sa zmráka,
premení krídla svoje na krídla zlatistého draka.
A v tej chvíli mrak sa sivý ako vichor zdvihol,
a motýľ svojimi kridlami v chladnom vetre švihol.
A zatriasla sa Tatra, blesk vyletel z mraka,
motýľ mávol krídlom a zmenil sa v draka.
Prebudiac studené duše, z apatie hlbiny,
drak šibol chvostom...