Život a duchovný vývoj

[Ferry]

Pohľad ľudí na svet.
Stretávam sa s rôznym pohľadom ľudí na svet. Veľa ľudí tvrdí, že svet je zlý, že im spôsobuje utrpenie. Napríklad Lev zožere zebru a to je zlé. Choroba nám zoberie blízkeho človeka a to je zlé.
Ja mam trochu iný pohľad na svet. Vo svete nič nie je zlé alebo dobré. Svet má svoje pravidlá a podľa nich funguje. V tlupe zebier musí byť najslabšia zebra ubratá levom, lebo inak by sa mohlo stať, že tá zebra bude ďalej svoj gén prenášať až celý druh zebier zdegeneruje a vyhynie. Alebo Lev musí ubrať aj silnú zebru len preto, aby sa znížilo množstvo spásanej trávy, ktorá sa už nestíhala regenerovať. Stačí ponechať prírodu robiť svoju prácu a hneď sa všetko dá do normálu.
Ale to si veľa ľudí neuvedomuje. Podobné to bolo aj v Yellowstone, kde si úradníci zmysleli, že vlky tam sú nepotrebné. Vyzabíjali vlky, to sa im akože nezdalo byť kruté. Absencia vlkov spôsobila nadmernú reprodukciu jelenej zvery, ktorá spásala trávu až do takého extrému, že sa tráva nestíhala regenerovať a všetko začalo vysychať. Keďže nebola tráva, neboli vtáky, hmyz, žaby, no proste veľmi veľa druhov živočíchov muselo opustiť Yellowstone. A to sa akože úradníkom nezdalo byť kruté. Trpel celý ekosystém. Potom samozrejme dostali rozum, vlky dali spať do Yellowstone, a zase sme videli tú "krutosť", keď vlky začali regulovať množstvo vysokej zvery. Ale aká krutosť? Veď to je zákon vesmíru - rovnováha.

Potom majú ľudia tendenciu takto pozerať aj na život. Život je krutý, lebo človek z rodiny dostal alzhaimera. Samozrejme, že všetci chcú aby sa ten človek vyliečil. Sú schopní mu zohnať najlepšieho lekára, najlepšie lieky, a dokonca aj mannu božiu, len aby sa ten človek uzdravil. A nie je naša požiadavka na uzdravenie blížneho tak trochu egoistická. Naše ego chce aby ten človek žil, aby bol zdravý. Preto aj chceme uzdravenie človeka. Ale čo zákon akcie a reakcie? Pozerá niekto na to čo ten človek spravil / nespravil vo svojom živote? Pozerá niekto na karmu toho človeka? Málokto. Ale uzdravenie človeka, bez jeho zmeny nie je možné. Môžeš mu dávať lieky, môžeš mu dávať najlepšiu starostlivosť, ale ak človek napáchal veľa zlého, ak často narúšal zákony vesmíru, ak nekonal nápravu, tak je naša snaha márna. Ako sa ľudovo hovorí, človek mal veľa na rováši.
Ako pozerá na také niečo múdry človek? Ten prelistuje minulosť toho jedinca. Spomenie si na všetko čo napáchal. Ako krivdil tomu. Ako ublížil tomu. Ako sa nikdy neospravedlnil. A tak pristúpi k nemu a sa ho opýta "A chceš sa napraviť?"
Typov odpovedí od jedinca je hneď niekoľko
1. A čo napraviť? Nie je čo naprávať, všetko je dobré.
2. Chcem napraviť ale neviem ako.
3. Pracujem na náprave, ale bude to trvať.

V prípade 1 ani nie je potrebné ľutovať človeka. Čo si navaril to si aj zje. Kruté? Ale kdeže! Krutá je jeho nevedomosť. Lebo žiť v živote bez akejkoľvek zodpovednosti je maximálny priestupok voči vesmíru a ten bude patrične ohodnotený.
V prípade 2 je možné človeku podhodiť kľúče k začiatku práce na sebe. Príjme nové informácie a tie budú na neho tak vplývať, že nastane prerod človeka. Zmení sa k lepšiemu. Začne cítiť, kedy porušil zákony vesmíru a bude sa snažiť konať nápravu.
V prípade 3 je potrebné človeku dať nádej. Prepracovať svoju karmu je zdĺhavý a veľmi bolestný proces. Počas neho človek veľa krát bude na konci so silami, nebude vidieť svetlo na konci tunela. A jediné čo potrebuje je vaše povzbudenie.

Niektorí ľudia by chceli byť liečiteľmi. Chceli by pomáhať iným. Ale tu sú stále otázky
Stojí chorý o vašu pomoc? Chce sa zmeniť? Chce zmeniť príčinu choroby? A príčiny sú stále duševného pôvodu.
Chcete len mierniť následky choroby u človeka? Vtedy vy preberáte časť jarma a nesiete ho s chorým. Môžete mať veľmi veľa síl, ale niesť jarmo veľa chorých vám tie sily zoberie a nakoniec z toho ochoriete. Preberanie karmy na seba môže pomôcť chorému ale nerieši sa príčina. Po čase môže byť karma ťažšia a ťažšia. Je to vlastne predlžovanie utrpenia.
Ak chorý je ochotný spraviť čokoľvek pre svoje uzdravenie, tak vtedy má zmysel ho liečiť. Vtedy si uvedomí následky svojich činov a začína transformácia. Stvoriteľ dáva energiu každej pozitívnej transformácii smerujúcej k evolúcii.

Mohli by sme povedať "ale svet je taký komplikovaný, má toľko zákonov, nie je možné všetky vedieť". Áno to je pravda. Človek ako nedokonalá bytosť stvorená na obraz Stvoriteľa má právo konať chyby. Vlastne to je najlepší spôsob učenia sa - konať chyby. Ale chyby je potrebné hneď napraviť a uvedomiť si čo bolo príčinou a následkom. Vtedy človek postupuje vyššie na stupnici duchovného vývoja, lebo si osvojil ďalší zákon sveta. Samozrejme nie je potrebné konať obrovské chyby typu - zabiť iného človeka. Takáto chyba sa nedá len tak napraviť, pretože ten druhý sa vzkriesiť už nedá. Na to je potrebné myslieť pri každom konaní "Čo ak to bude chyba? Budem vedieť napraviť následky tohto konania?" Ak nebudem vedieť napraviť následky, tak je potrebné vyhnúť sa takému konaniu.

 

[Ferry]

Náš pohľad na svet je subjektívny. Niekedy sa nám môže zdať, že zlé udalosti v našom svete sú nekončiace. Ten ochorel, tamten zomrel, toto sa mi nepodarilo, tamto sa mi nepodarilo. Všetko to pramení z absencie poznania a viery Stvoriteľovi. Áno, niekedy nám udalosti v živote nedávajú zmysel, zdá sa akoby sa všetko samo kazilo. Ale Stvoriteľovi to zmysel dáva. Môžu to byť následky veľmi starých procesov. A tie následky prišli naraz. Je dobré, keď vieme približne určiť príčinu aktuálneho "nezdaru". Ak príčinu nevieme určiť, tak je potrebné veriť. Ale ako veriť, keď sa nič nedarí? Nuž nevšímať si to čo sa nedarí ale začať sa sústreďovať na to čo sa darí.

Môžem prezradiť, že v živote boli veľmi dlhé chvíle, kedy všetko šlo dole vodou. Časom som už začal predikovať negatívny výsledok akéhokoľvek procesu na základe negatívnych skúseností. Dokonca aj keď výsledok bol pozitívny. Potom sa však čosi zlomilo. Všetok ten nezdar ma prestal zaujímať. Už ma ani nebavilo predikovať nešťastie. Proste som to prijal ako fakt a naučil som sa s tým žiť. Poškrabali ti auto? -> ser na to. Zase ti šéf nedvihol plat -> Nezaujíma ma to. Ohovárajú ťa -> nezájem ... Prestal som dávať energiu nezdaru a začal som sa sústrediť na to čo sa darí, lebo na tom sa dá stavať.

Dajme tomu, že ochorie naša babka. Samozrejme nás to trápi, lebo trpí. Ľudia majú tendenciu hneď prejavovať smútok, myšlienky typu "Skoro babka zomrie". Takéto myšlienky reálne v tele produkujú stresový hormón a všetko sa len zhoršuje. Začne sa taký výr negativity, kedy choroba spôsobuje negatívne myšlienky a negatívne myšlienky ešte viac zhoršujú chorobu. Nekonečný cyklus až kým chorý nezomrie.
Ale existuje aj iné svetoponímanie. Ak vieme, že babka sa už nezmení, že choroba sa vyliečiť nedá, tak je úplne zbytočné sa zameriavať na to, že prídeme o milovanú osobu. Je potrebné ďakovať Stvoriteľovi za čas, ktorý nám ešte bol dopriaty s tou osobou a pokúsiť sa ho napĺňať pozitívnymi myšlienkami. Keď sa tak zamyslíme, tak smrť je neodvratná. Nastane tak či tak. Môžeme smútiť nad smrťou 30 rokov a môžeme trúchliť 3 minúty. Ak budeme od 30 rokov myslieť na to, že musíme raz zomrieť, tak ešte ďalších 40 rokov sa budeme nezmyselne trápiť tým, že v 70 rokoch zomrieme. Život sa bude zdať ako nekonečné utrpenie. Ako čakanie na smrť. Ale prečo to robiť, keď tá smrť príde tak či tak nehľadiac na naše konanie? Tak potom naše smútenie je nezmyselné. Ba čo viac môže podporovať zlé závery! Radšej odignorujem smrť ako fakt a budem sa sústrediť na to čo zmeniť môžem, čo sa mi darí. Takto 39 rokov 57 minút budem pozerať na život pozitívne veriť. A len tie 3 minúty budem na život nadávať a hovoriť, že moja viera v lepší koniec nemala zmysel. Lenže ono počas tých 39 rokoch sa môže stať, že človek reálne vierou a pozitívnym myslením, ovplyvní okolité prostredie a seba tak, že v tých 70 rokoch je ešte k smrti ďaleko.
To si veľa ľudí neuvedomuje, že aj samotná myšlienka na smrť a utrpenie zosilňuje utrpenie. Tak prečo to robiť? Načo myslieť na také dačo, keď to aj tak príde? Je to zbytočné mrhanie energiou.

Viera je veľmi silná. Osobne verím v dobrý výsledok všetkého až do úplného konca. Až kým nepadne finálny výsledok tak budem veriť, že to môže mať dobrý záver. A čo ak je záver iný než som predpokladal? Tak si nájdem inú vec, v ktorú budem veriť až do dobrého konca. Prečo? Lebo počas toho ako verím v dobrý koniec, budem konať skutky orientované na dobrý koniec. A možno že sa trafím a reálne urobím niečo, čo v dôsledku ten dobrý koniec zabezpečí. Ale čo ak by som nemal vieru a celý ten čas by som myslel len na to, že sa to nepodarí? Nuž s veľkou pravdepodobnosťou by som konal skutky, ktoré by ten zlý koniec privolali ešte skôr. Myšlienka, viera, je počiatkom všetkých dobrých skutkov podporujúcich dobrý koniec.
A čo sklamanie? Sklamanie občas je. Občas je dosť veľké. Ale časom si človek uvedomí, že jeho sklamanie vychádzalo z predpokladov, ktoré neboli reálne. Ak by náš pohľad na svet nebol subjektívny, tak aj sklamanie by neexistovalo. Ale keďže je subjektívny, tak sklamanie je faktom, ktorému sa vyhnúť nedá. Napríklad : Nikoho nepoznáme na toľko aby sme si boli 100 % istý, že nás nesklame. Čím menej milovaného poznáme, tým väčšie sklamanie u neho prežívame. Veľké očakávania spôsobujú veľké sklamanie.

V práci máme takých negativistických ľudí. Ešte len začína projekt, a už hundrú že sa to nestihne. Úplná absencia viery. A čo si spravil pre to aby sa ten projekt stihol? Rok beží, a ten negativista ozaj pracuje tak, akoby sa ten projekt nemal stihnúť. Fláka to. Nesústredí sa. A čo ja? Mňa vôbec nezaujímajú negativistické predpovede. Ja mám vieru v to, že sa projekt podarí. A celý rok budem pracovať tak, ako by sa mal projekt podariť. Výsledok ? No samozrejme, že jeden veriaci človek vytiahne projekt zo žumpy a dovedie ho do úspešného konca. A čo na to neveriaci? Tak tí len krútia hlavou, že ich predikcia stála za h****. A čo ak sa projekt ozaj nepodarí dotiahnuť do úspešného konca? Tak ma to bude trápiť asi tie 3 minúty a potom si nájdem iný projekt, u ktorého budem veriť v úspešný koniec.

 

[SLAV_jan_in]

V princípe k tebou podanej informácii súhlas ako k celku. Hodnotím to na výbornú.
Ale k tomuto:

3. Pracujem na náprave, ale bude to trvať.

a aby to nebolo vytrhnuté z kontextu teda hlavne aj k tomuto:

V prípade 3 je potrebné človeku dať nádej. Prepracovať svoju karmu je zdĺhavý a veľmi bolestný proces. Počas neho človek veľa krát bude na konci so silami, nebude vidieť svetlo na konci tunela. A jediné čo potrebuje je vaše povzbudenie.

Viem ako si to myslel, ale slovo "nádej" by som vymenil. Nádej je jednou z najväčších ilúzií. Môžeš sa roky topiť v nádeji, a neposunieš sa. Človeka treba podporiť/povzbudiť, s tým plne súhlasím. Ale dávať mu nádej, stavať pred neho nádej, je práve predlžovanie tej dlhej cesty, o ktorej v koreni bodu 3 vlastne hovorí on sám. Mať nádej, že niečo dosiahneš, a dosiahnuť to, medzi tým môžu byť svetelné roky a kilometre čo sa týka dosiahnutia cieľa. Človek žijúci v nádeji nepreberá plnú zodpovednosť za svoje konanie a za svoj život. Spolieha sa na vonkajšiu pomoc, keď prídu tvrdšie podmienky, zlomí sa a prepadne práve BEZnádeji. Nádej to je ako keď cirkev človeku hovorí: "Tu si to odtrp v slzavom údolí, a po smrti bude raj a večný kľud." Mrzké. Pripravuje to človeka nie na rast, ale práve mu ho hatí. A človek, ktorý sám v sebe živí nádej trpí sebaklamom.
A tu:

Vlastne to je najlepší spôsob učenia sa - konať chyby.

... slovo "najlepší" by som buď vyňal, alebo upresnil. Najlepší spôsob učenia sa je praktické žitie pomysleného. Pri tom človek môže robiť aj chyby. To je jasná vec. Ale môže sa učiť aj z chýb/skúseností iných ľudí, čo považujem za lepšie, v zmysle efektívnejšie než sa učiť na chybách vlastných. Zároveň vlastné chyby by som teda označil za nieže za "najlepší" spôsob učenia sa, ale za najspoľahlivejší - poslednú inštanciu, ktorá ťa poučí aj vtedy, keď toho nie je schopná tvoja myseľ, tvoje rozlíšenie, tvoje zmysly a ani skúsenosti iných.

 

[SLAV_jan_in]

Znova v princípe súhlas, ale:

To si veľa ľudí neuvedomuje, že aj samotná myšlienka na smrť a utrpenie zosilňuje utrpenie. Tak prečo to robiť? Načo myslieť na také dačo, keď to aj tak príde? Je to zbytočné mrhanie energiou.

... vyviazať sa z myšlienkového a ešte viac z emocionálneho stavu, nie je vždy také jednoduché. Pre niekoho to také môže byť, ako píšeš o sebe, a v praxi ti to funguje. Ale pre väčšinu, si myslím, že takýmto spôsobom iba flastrami prekrývajú hnijúce v sebe veci, ktoré keď sa cyklicky zopakuje príležitosť, sú znova vynesené na povrch, alebo je na ne tlačené. Prečo? Pretože to je JŽO: "Vyrieš si to. Buď šťastný. Nestačí sa o to nezaujímať/dávať pozornosť niečomu inému na racionálnej úrovni, lebo vnútri to pomaly kvasí a pracuje." Takže, nie vždy je to také jednoduché, že iba "zmením pozornosť". No a vtedy treba sa hĺbkovo zaujímať o psychologické príčiny danej veci a rozťať gordický uzol.

A čo sklamanie? Sklamanie občas je. Občas je dosť veľké. Ale časom si človek uvedomí, že jeho sklamanie vychádzalo z predpokladov, ktoré neboli reálne. Ak by náš pohľad na svet nebol subjektívny, tak aj sklamanie by neexistovalo.

Sklamanie nastáva znova ako JŽO. Plynie z očakávania/nádeje. A niekedy ani viera v nejaký výsledok toto sklamanie nedokáže odvrátiť, pretože ono má opäť hlbšie príčiny.

Ale v celom sa mi páči to, ako nad vecami uvažuješ. Ideš na to vynikajúco. Navádza ťa duša správne, len treba mať na pamäti, že vnútorný stav šťastia/nešťasia/pokoja/boja vždy závisí na tom, ako si sa do koreňa vysporiadal so starými zážitkami/psychologickými vzorcami správania sa. Od toho, ako do hĺbky si ich vyriešil, bude závisieť stabilita tvojho pokoja. A vyriešiť sa čisto iba hlavou nedajú, hoci hlava je k riešeniu dobrý navádzač. Prekladaním z miesta na miesto tiež nie. Ani ich prekrývaním inými vecami. Vyriešiť sa dajú plným znovaprežitím. Metód je viacero. Ja používam Metodu RUŠ.

 

[Ferry]

No a vtedy treba sa hĺbkovo zaujímať o psychologické príčiny danej veci a rozťať gordický uzol.

Áno ty popisuješ problém z pohľadu človeka, ktorý voči sebe nie je úprimný a sám sebe klame. Ak napríklad veľmi kašlem kvôli fajčeniu, tak nesmiem utlmiť hlas svedomia hovoriaci "prestaň fajčiť". Veľa krát človek pri úprimnom rozhovore sám so sebou nájde kopu vecí, ktorým sa vyhýba. Tie potrebuje riešiť. Ja som skôr opisoval stav, kedy človek už vyriešil všetko čo vedel, aj okolnosti sa zmenili, ale psychika má zotrvačnosť negativistického myslenia a pochybovania. Vtedy je potrebné akoby preprogramovať myslenie. Podobne ako človek potrebuje rehabilitáciu po zahojení zlomenej nohy, tak aj potrebuje jeho psychika rehabilitáciu po dlhom období negatívnych skúseností a riešení vlastných duševných problémov.

 

[SLAV_jan_in]

Áno ty popisuješ problém z pohľadu človeka, ktorý voči sebe nie je úprimný a sám sebe klame. Ak napríklad veľmi kašlem kvôli fajčeniu, tak nesmiem utlmiť hlas svedomia hovoriaci "prestaň fajčiť". Veľa krát človek pri úprimnom rozhovore sám so sebou nájde kopu vecí, ktorým sa vyhýba. Tie potrebuje riešiť. Ja som skôr opisoval stav, kedy človek už vyriešil všetko čo vedel, aj okolnosti sa zmenili, ale psychika má zotrvačnosť negativistického myslenia a pochybovania. Vtedy je potrebné akoby preprogramovať myslenie. Podobne ako človek potrebuje rehabilitáciu po zahojení zlomenej nohy, tak aj potrebuje jeho psychika rehabilitáciu po dlhom období negatívnych skúseností a riešení vlastných duševných problémov.

Som za teba rád. Kiežby takých, ako ty viac a rýchlejšie pribúdalo.

 

[jardob]

Ak vyslovím pojem zlo, tak mi najviac asociuje s utrpením. A to je to, čo ma na tomto svete najviac vyrušuje, že je založený na interakcií šťastia a utrpenia, ako veľmi mocných hybných síl. Sú to extrémy, ktoré vytvárajú veľmi silný tlak na psychiku a na celú reťaz ďalších akcií a reakcií.

Viac by sa mi páčil svet, ak by obsahoval len rôzne odtiene pozitívnej škály, ktoré by tiež fungovali ako hybná sila, avšak jedným smerom a zároveň nie tak agresívne. Svet harmónie a tvorenia. Ak by mi dal pred ďalšou reinkarnáciou znova niekto na výber ochutnať "plody zo stromu poznania dobra a zla", tak poviem, ďakujem, neprosím si... Raz stačilo.

 

[SLAV_jan_in]

Ak vyslovím pojem zlo, tak mi najviac asociuje s utrpením. A to je to, čo ma na tomto svete najviac vyrušuje, že je založený na interakcií šťastia a utrpenia, ako veľmi mocných hybných síl. Sú to extrémy, ktoré vytvárajú veľmi silný tlak na psychiku a na celú reťaz ďalších akcií a reakcií.

Viac by sa mi páčil svet, ak by obsahoval len rôzne odtiene pozitívnej škály, ktoré by tiež fungovali ako hybná sila, avšak jedným smerom a zároveň nie tak agresívne. Svet harmónie a tvorenia. Ak by mi dal pred ďalšou reinkarnáciou znova niekto na výber ochutnať "plody zo stromu poznania dobra a zla", tak poviem, ďakujem, neprosím si... Raz stačilo.

Tá harmónia je o žiadnych/miernych výkyvoch v tom ako sa človek cíti, takže vyrastá zvnútra. Mne sa to páči tiež a o tom je aj "соединяй и здравствуй". Preto žijeme v svete dualít a protikladov (jin-jang), aby sme ich zjednocovali a nakoniec (o)zvládli (SLAV). Všetko má svoje miesto, inak by to tu nebolo. Aj inkarnácia, ktorú žijem/š teraz. Aj tlak vie byť užitočný. Aj utrpenie. Keď človek nechápe skrz nič iné. Presne ako hore píše Ferry, poslúžilo mu to na rast.

 

[jardob]

Tá harmónia je o žiadnych/miernych výkyvoch v tom ako sa človek cíti, takže vyrastá zvnútra. Mne sa to páči tiež a o tom je aj "соединяй и здравствуй". Preto žijeme v svete dualít a protikladov (jin-jang), aby sme ich zjednocovali a nakoniec (o)zvládli (SLAV). Všetko má svoje miesto, inak by to tu nebolo. Aj inkarnácia, ktorú žijem/š teraz. Aj tlak vie byť užitočný. Aj utrpenie. Keď človek nechápe skrz nič iné. Presne ako hore píše Ferry, poslúžilo mu to na rast.

Vieš, čo mi napadlo? Možno si videl to animované video na YT, príbeh, volá sa The Egg. Dáva také ponímanie o inkarnáciách, že na tomto svete neexistujú miliardy oddelených duší v priestore a čase, ale iba jedna. Každá historická osoba na tomto svete som bol, som, alebo budem ja. Som každá osoba na tomto svete a prežívam všetky životy a osudy...
Takýchto svetov môže byť mnoho, a jeden svet rovná sa nová duša, ktorá sa ako zárodok duchovne vyvíja. Koniec sveta rovná sa vyliahnutie zárodku z vajíčka.

Máme zvyk uvažovať tak, že mám nejaké inkarnácie za sebou, a množstvo pred sebou... Ale pritom sa to dá vnímať tak, že táto moja inkarnácia je posledná, lebo ja si aj tak nič iné, ako túto inkarnáciu nepamäťám. A keď sa znova narodím, zase bude s pamätou na tom rovnako... Takže nebude cítiť žiadnu časovú tieseň, ako keď dieťa chce byť už dospelé a zdá sa mu, že čas sa vlečie...
Čas v tomto svete je aj tak relatívny a existuje len v danej vzťažnej sústave (ako film na USB, ktorý v sebe uzamkol do hardwarovej nehybnosti ilúziu dynamického času). Preto to môžem chápať tak, že minulosť, prítomnosť a budúcnosť existujú všetky naraz v jednom momente. A každý fragment mojej duše v danom okamihu už žije svoj život, svoj osud (v minulosti, prítomnosti, v budúcnosti). Takže táto inkarnácia je posledná... A ďalej, bude niečo celkom nové...

 

[SLAV_jan_in]

Možno si videl to animované video na YT, príbeh, volá sa The Egg.

Nevidel, ale keďže si to vysvetlil, tak rozumiem ako to myslíš. A dá sa s tým súhlasiť, pretože sa na to pozeráš z nejakého uhla pohľadu a ono to z neho tak naozaj vyzerá. To čo žiješ/m teraz je jedinečné, rovnako ako očná dúhovka každého človeka, alebo odtlačok jeho prsta. A v tom je to zároveň aj vzácne. A to, že to vnímaš/m ako vzácne práve obsahuje tú náplň, dáva to tomu radostný pocit, pričom zároveň viem, že obrazne povedané "každá hodina trvá iba 60 minút" a aj toto raz skončí. Nezanikne to, ale dostane to novú podobu. Minule som pozeral film, pekná myšlienka v ňom bola: "Kvet je krásny preto, že raz odkvitne." Alebo tak nejak. Tá pominuteľnosť je vlastne na tom celom iba ilúzia, ale zároveň to životu dodáva náboj, iskru skutočnosti. Preto je to všetko také presvedčivé.

 

[jardob]

"Kvet je krásny preto, že raz odkvitne."

V tej vete je hĺbka... "a preto si ten krásny okamžik váž a užívaj, lebo tá chvíľa pominie".

No na druhú stranu pominuteľnosť prináša nové a nové impulzy pre radosť, nové kvety...

 

[jardob]

Dajú sa zapnúť slovenské aj české titulky.

Zdroj: https://youtu.be/h6fcK_fRYaI?si=LnFNRcvKqEupZu9J

 

[SLAV_jan_in]

V tej vete je hĺbka... "a preto si ten krásny okamžik váž a užívaj, lebo tá chvíľa pominie".

No na druhú stranu pominuteľnosť prináša nové a nové impulzy pre radosť, nové kvety...

Vieš čo je na tom najzábavnejšie? Všetko sú to aj tak len konštrukty našej mysle = vôbec to tak byť "v skutočnosti" nemusí. A aj v tom je tá pominuteľnosť. Ona sama už je vlastne základom každého konštruktu. Takže táto neistota práve človeku berie to, čo aj tak nemá. Pri pohľade zboku je to celé dosť zábavné. Že sa dokážeme identifikovať so svojimi úlohami tak silne, ale zároveň máme kedykoľvek možnosť sa pozerať z nadhľadu, len to väčšinou nerobíme.

 

[Ferry]

Svet harmónie a tvorenia.

Svet to je kolobeh, staré musí zaniknúť aby mohlo vzniknúť niečo nové. Ak by sme len stále tvorili, tak svet by sa po čase preplnil. Preto napríklad existujú požierači zdochlín v prírode. Oni reálne upratujú to staré, čo je potrebné upratať.
Nie len v prírode existujú upratovači. Aj vo vesmíre existujú. Napríklad gravitácia jupiteru, saturnu reálne chráni, menšie planéte ako je zem, pred kozmickým bordeľom prilietajúcim zvonku slnečnej sústavy. Každodenne dostávajú nádielku úderov, meteoritov ... je to zlo? Z ich pohľadu možno áno.
Je to nekonečný kolobeh niečo sa tvorí iné zaniká. Ak by neboli levy, tak kto by upratal pakoňa, ktorý má zlomenú nohu? Asi nikto. Ten pakoň by trpel, nemohol by žrať. Nakoniec by od hladu zdochol. Zdochlina by sa začala rozkladať a to by mohlo privolať choroby na celé stádo pakoňov. Lebo tie by chceli "pomôcť kamarátovi". Našťastie levy existujú a tie poriešia pakoňa.
Keď sa pozrieme do minulosti tak aj v čase dinosaurov existovali upratovači.
Neviem ako inak by to mohlo fungovať. Kto by upratoval takéto problémy. Pakoň sa nemôže len tak vypariť. Dokonca aj človek keď zomrie, tak sa musí transformovať. Všetko žijúce sa musí po určitom čase transformovať na prvky jednoduchšieho usporiadania, z ktorých sú potom znova vytvorené zložité veci ako je človek, ale dokonalejšie ako predtým.

Dokonca aj v procese riadenia je bod - deštrukcia alebo transformácia riadiacej štruktúry.
Keď si tak spomenieme na komunistickú stranu 1952. Stalin chcel vysvetliť starým zapečencom, že je čas aby vychovali za seba náhradu, aby uvoľnili miesta. A tí keď to počuli, tak dali Stalina zlikvidovať. A čo sa stalo potom? Presne tak. Nebolo miesto na niečo nové. Nikto nič nové nemohol vytvoriť, lebo staré, zastaralé, obsadzovalo pozíciu. A nastal nevyhnutný krach. Ale keby vtedy Súdruzi pochopili, keby sa odpratali, tak nové by dostalo priestor a celý supersystém by sa ďalej rozvýjal.

Niekto nazýva deštrukciu zlom. Ja by som sa na to tak nepozeral. Jednoducho je to taký potrebný proces ako tvorenie. Jediný rozdiel je v tom, že deštruovať vie každý, ale na tvorenie je potrebné sa snažiť.

 

[SLAV_jan_in]

Znova súhlasím s tým, ako si veci podal. Tu ešte:

Niekto nazýva deštrukciu zlom. Ja by som sa na to tak nepozeral. Jednoducho je to taký potrebný proces ako tvorenie. Jediný rozdiel je v tom, že deštruovať vie každý, ale na tvorenie je potrebné sa snažiť.

... pridávam, že pokiaľ sa veci budú robiť vedome, tak aj deštrukcia/ničenie môže prebiehať v závislosti na harmónii a pracujúc pre harmóniu. Vlastne z hľadiska KSB o tom pekne vypovedá plná funkcia riadenia. A tá si priamo vyžaduje vedomý prístup človeka. Konkrétne jej 8. fáza je o deštrukcii/ničení. Pokiaľ prebieha niečo nevedome, pocit, že niečo končí v nás vytvára mnohokrát nešťastie z toho, že si to nemôžeme udržať navždy. Samotné "večné udržanie si" je taktiež ilúzia, keďže všetko prebieha v menších, či väčších cykloch, zároveň všetko vstupujúce do hmoty/hmotnej podoby podlieha transformácii/premene a samotný hmotný nosič z hľadiska obmedzeného/úzko subjektívneho pohľadu podlieha transformácii taktiež, ale zároveň to z tohoto pohľadu je považované za zánik. V danom prípade je teda nutné hľadať dostatočne širokú perspektívu, ktorú človek, keď objaví, tak zistí, že nič "nevzniká/nezaníká", všetko tu už buď bolo, alebo to potenciálne existuje a človek ako tvorca vlatne tvorené iba zhmotňuje, pričom on sám s využitím parametrov, ktoré nastavil veľký Tvorca, môže určiť ako dlho pretrvá to, čo on, malý tvorca vytvorí/zhmotní. To závisí od kvality a komplexnosti jeho tvorčích schopností. A samozrejme, dobrý tvorca predpokladá aj transformáciu vytvorených štruktúr, čím cyklus tvorenia/ničenia neponecháva otvorený, ale ho uzatvára a zamyká na parametre veľkého Tvorcu, a tým sa udržiava harmónia. U nás je schopnosť komplexne tvoriť dosť nabúraná. V našom civilizačnom okruhu. Svedčí o tom množstvo odpadu, ktorý produkujeme a aj to, aké problémy sú s jeho odbúravaním.

 

[Celovek]

Davnejsie som videl dokument o domorodych obyvateloch severnej ameriky alebo Gronska?... oni sa na pohrebe zabavaju a raduju, dusa zomreleho moze putovat dalej, ci to bolo podobne aj u nas v predkrestanskej dobe neviem ale tie nase sucasne kare a pohreby to je cista tragedia, preto sa ich ani nezucastnujem, tam sa da negativna energia krajat.

 

[Atom]

Niekto nazýva deštrukciu zlom.

Zlo a dobro není vlastnost vesmíru (GP se to tak snaží prezentovat a dávat zlu i dobru vlastní subjektnost, jsou to spíše egregory čili automaty kolem toho vznikající, my jsme subjekty, kteří to mohou změnit), ale popis řízení především při rozvoji lidské společnosti (sociálního super systému). Úpadkové řízení je zlé a rozvoj dobrý (řízení, které pomáhá společnost rozvíjet). Při úpadku roste počet násilných činů a chaos narůstá a naše přání se neplní a to bolí nejvíce (ujdeme dlouhou cestu a cíle nedojdeme). Zlo a dobro bez kontextu neexistuje (souhlasím) pouze ho lze vztáhnout pro řízení k daným cílům, co je pro to dobré a co zlé. Zlo je také vnímáno co setkání se s výsledkem zlého řízení (masakry obyvatel v Gaze například nebo odstřelování školek na Donbasu fašisty).

Dále bych se zaměřil na bolest, bolest není sama o sobě zlo, je to spíše ukazatel, tudy ne, tedy vlastně dobro pomáhá nám správně řídit (samozřejmě někdy je bolest potřeba silou vůle překonat - tím rosteme, takže v konečném součtu také dobro).

Zlo (spíše zlé) je působit bytostem bolest bezúčelně (to HNR nedělá) nebo pro své sobecké cíle, ale chytračili oni, chytračil Bůh a ten je nejchytřejší ze všech.

 

[SLAV_jan_in]

Davnejsie som videl dokument o domorodych obyvateloch severnej ameriky alebo Gronska?... oni sa na pohrebe zabavaju a raduju, dusa zomreleho moze putovat dalej,

Mnislav Zelený žijúci dlhodobo medzi amazonskými Indiánmi hovorí, že obrad rozlúčenia sa s mŕtvym prebieha inak oproti našej "civilizácii" aj tam. Spomínajú na skutky človeka, s ktorým sa lúčia, ale bez smútenia, v pozitívnom duchu.

ci to bolo podobne aj u nas v predkrestanskej dobe neviem

Myslím si, že určite. Toto:

ale tie nase sucasne kare a pohreby to je cista tragedia

... je dôsledok prinesený úpadkovým pohľadom na život a smrť, kde sa propaguje linearita, ktorá tu prišla s cirkevným účením:
- žiješ,
- zomrieš,
- končíš a bude súd a naveky budeš blažený alebo trpieť.
Pričom aj toto vychádza s védického pohľadu na cyklus života, smrti a znovuzrodenia, len je to už brutálne osekané o ten širší pohľad, vyňatý je iba zdanlivý začiatok a propagovaný iba zdanlivý koniec za účelom ideologicky ovládať svojich veriacich pomocou ich udržiavania v strachu a tým umelým zdôrazňovaním autority toho, kto to robí (kňaz, pop). Zároveň človeku vsunuli nekonečným zdôrazňovaní do vedomia že je obeť. A obeť odovzdáva všetku silu svojej vôle von. Cirkvi aby rozhodovala zaňho. A domnelému "bOHU", aby ho ODsúdil. Preto takto vyzerajú aj naše pohrebné obrady. Človek sa cíti zmenšený, malý, nepodstatný, lebo z jeho života odišiel práve niekto, na kom závisel. Či už materiálne, alebo pocitovo/osobnostne. Toto pokladám do značnej miery nevedomé. Odprevádzajúc zosnulého (i tu je rozdiel oproti slovu "mŕtvy", ktoré evokuje konečnú - fajront/finiš, kým "zoSNUlý" vyjadruje skôr fázu akoby "sna/spánku" s otvorenými dverami pre prebudenie sa/znovuzrodenie) s negatívnymi pocitmi vo vzťahu k nemu mu určite nepomáhame v ďalšom pokračovaní.

 

[Lena]

Davnejsie som videl dokument o domorodych obyvateloch severnej ameriky alebo Gronska?... oni sa na pohrebe zabavaju a raduju, dusa zomreleho moze putovat dalej, ci to bolo podobne aj u nas v predkrestanskej dobe neviem ale tie nase sucasne kare a pohreby to je cista tragedia, preto sa ich ani nezucastnujem, tam sa da negativna energia krajat.

Chtěla bych vás vidět, jak se budete "zabavat" na pohřbu svého dítěte.

 

[seneca]

Davnejsie som videl dokument o domorodych obyvateloch severnej ameriky alebo Gronska?... oni sa na pohrebe zabavaju a raduju, dusa zomreleho moze putovat dalej, ci to bolo podobne aj u nas v predkrestanskej dobe neviem ale tie nase sucasne kare a pohreby to je cista tragedia, preto sa ich ani nezucastnujem, tam sa da negativna energia krajat.

Už som to tu možno spomínal, ale však prežijeme. Keď som pochovával sestru, tak si rodičia želali, že by mala farára a tak, v podstate asi podľa tradícií, lebo nikto z nás do kostola nechodil a sestra už vonkoncom nie. Dokonca, keď odchádzala, posledné slová boli, aby ma mama zavolala z práce a bol som pri nej...(ona vedela prečo)

No a ja som behal po farároch potom, že cirkus hopsasa treba a nikto sa nemal akosi k činu. Lebo...furt mali nejaké výhrady. Tak som sa nasral a pri poslednom ( piatom farárovi) som zahral divadlo, že jednak sú platený z mojich daní, nakoľko nemáme odluku cirkvi od štátu a jednak je ich "psia povinnosť" odprevadiť človeka na druhú stranu, troška som mu ukázal, že rozumiem veciam a pánko civel jak na zjavenie, a keď sa teda hrajú na kresťanov a že v porádečku, netreba nič, ale že volám známemu zo súkromnej televízie (veľmi známej) a nebudem nikoho menovať, ale celú "zábavu" ohľadom toho vyrozprávam...

A zrazu nebol problém nič.

Ja som sa toho cirkusu samozrejme už potom nezúčastnil a celé som to povedal otcovi, že pokiaľ by ma náhodou prežil, tak ja si takéto ani náhodou neprosím. Nechcem žiadne parte, žiadnu truhlu, žiadne ceremónie, šup do vreca a kremátória a nechcem ani žiadny hrob, nech má rozpráši, tam kde som sadil "moje stromy", alebo do mora, je mi to šuma fuk.

Zavolá mojim kamarátom, dám im peniaze, lebo voľačo po mne by určite ostalo a kúpi sa prasa, bude sa opekať, guláš a pohostenie, sud piva a čo komu bude chutiť a nech sa na rozlúčke so mnou spomína, hoduje, hrá na gitare u mňa v sade, hrá skvelá muzika ( Pink Floyd, Queen, Led Zepelin, Laura a její Tigři, Šum Svistu, Nohavica, toho je na mraky...) tam kde to milujem a kde sa teraz ešte stále stretáme. Žiaden plač, žijeme a zažili sme nádherný život, v miery a hojnosti, sem tam sa udialo voľačo, ale bodaj som mal každý život taký vedomý a plný poznania a srandy ako tento....

A otec mi hovorí : "Takto to urobíš aj mne".

A tak aj bolo, žiadne parte, žiadne truhly, obvolal som jeho kamarátov, rodinu, každý vedel, kto chcel prišiel, jeho najlepší kamarát nechcel ani korunu, všetko zabezpečil, veľkú chatu s prespaním, prasa, guláš, všetko a smialo sa a spievalo, kto chcel sa zmontoval a išlo sa až do rána...

Všetci máme slobodnú voľbu....

Viac by sa mi páčil svet, ak by obsahoval len rôzne odtiene pozitívnej škály, ktoré by tiež fungovali ako hybná sila, avšak jedným smerom a zároveň nie tak agresívne. Svet harmónie a tvorenia. Ak by mi dal pred ďalšou reinkarnáciou znova niekto na výber ochutnať "plody zo stromu poznania dobra a zla", tak poviem, ďakujem, neprosím si... Raz stačilo.

Sú už aj také svety, ale "budeme prekvapení", keď prídeme "hore", ako pravdivo a nezaujato budeme hodnotiť SAMI SEBA, nikto iný nás nebude súdiť, len my sami seba. Zažil som to na vlastnej "ne-koži" už aj v tomto živote a viac krát. A v jednom momente som vedel, že nemám chuť sa vracať a v tom istom momente som vedel, že sa vrátim a aká vďaka, že mám tú možnosť a presne som vedel aj prečo...

To je fakt na dlhé rozprávanie.

Viera je veľmi silná.

A tu je ten moment viery. Je dobré, ak je na začiatku viera, lenže ide o to, komu sa dôveruje a čo je vo veci. Nie nadarmo sa hovorí dôveruj, preveruj. A neverte ani mne, overte si to, čo tu vypisujem. Dá sa to, poznaním, študovaním, bádaním, fakt to ide a potom už nemusíte veriť, lebo budete VEDIEŤ a to je k nezaplateniu. To fakt stojí zato. Perla Poznania, že je "človek" vlastne nesmrteľný...večný život, ale fígel je, že kde sa bude nachádzať a čo bude zažívať...

Svet to je kolobeh, staré musí zaniknúť aby mohlo vzniknúť niečo nové. Ak by sme len stále tvorili, tak svet by sa po čase preplnil. Preto napríklad existujú požierači zdochlín v prírode. Oni reálne upratujú to staré, čo je potrebné upratať.

Je na mraky planét a systémov a škôl života, kde sa dá stráviť a zažiť "večnosť" a mechanizmy upratovania a tvorby nového je tak dokonalý a do určitej miery ešte pre nás nepochopiteľný, že tu je to opäť, len na vlastnej snahe dopátrať sa dočasných odpovedí a dočasného poznania, pretože v určitom bode pochopenia, to už bude zase inak...

Niekto nazýva deštrukciu zlom.

Ako vyrobíme, píšťalku, organ, klavír, husle, koleso, stroje....musíme vyrúbať stromy, rozbyť zem, sekať rudu ...je to deštrukcia. Je to zlé ? Z určitého pohľadu a to sa vám prevelice nebude páčiť, poviem, že tu je takmer všetko v poriadku. Na tejto planéte 0, v hmote, dualite. Že sa tu dejú veci v ťažkej ne-múdrosti a teda, že sa tu toho deje na mraky ( sú ale ešte aj iné planéty a naša už je oproti nim raj), to vidíme denno denne, ale pretože už máme určitú cestu a pochopenie za sebou. Ale ten kto ešte nie, tak sa to voľakde musí naučiť a aj sa naučí. Ak si myslíte, že je len tak náhoda, že nejaké nešťastie vlakové, diagnózky, vojny, aj len zlomená noha, nechám na každého. Možete veriť. Alebo sa rozhodnete, že chcete vedieť...

A že by sa mohlo už aj inak, v múdrosti, v tvorbe, pozitívne, aj to by bolo a je možné...ALE na to potrebujeme vedomých ľudí-bytosti s určitým poznaním. Ale to poznanie sa musí nejako spoznať, naučiť, pochopiť a treba ho začať aj naplno žiť.

Napríklad Ježiš sa troška čo to snažil a skončil na kríži ( síce na ňom neumrel, ale to už je iná téma), dnes by to bolo ešte rýchlejšie. A pri tom všetko má svoj význam a je presne na chlp...

A naša planéta 0 je práve určitá škála školy s určitými paramtrami, kde sa prichádzame presne naučiť a zažiť a pochopiť do hmoty niečo.

A že by všetko ? Kto z nás dokáže stvoriť zrnko prachu, atóm vodíka, alebo kvark z jeho vlastnosťami ? Na to sú už iné svety, existencie a planéty, my sa tu ani nevieme navzájom dohodnúť pomaly na ničom...Už sme síce neni kanibaly a ako ľudia, bytosti terestriálneho typu sme už celkom slušne čo to, ale ešte cesta dosť ďaleká....

Ale pri tom, čo to sa už dá, pretože kráľovstvo nebeské všade okolo nás a hlavne v našom srdci. A kto chce hľadá, kto chce čumí do monitora, lieta do vesmíru, ráta milióny a sedí na jachte, čo len chceme možností a času takmer nekonečno...

Žime najlepšie ako vieme...

Toto je niečo tak úžasné, že to sa ani ešte pochopiť nedá a ani vypovedať.