Často kát počujem vetu
"Mám radšej zvieratá ako ľudí." "Mám radšej svoje psy, mačky."
Je známe, že niektoré ženy sa skláňajú k tomu mať v láske viac psa alebo mačky, než svojho partnera.
V biblii sa píše - Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.
Nepíše sa tam "Kde sú psy alebo mačky" - píše sa tam o človekoch.
Prečo? Lebo v spoločnosti 2-3 ľudí dochádza k vyvráteniu subjektivizmu človeka. Jeden má názor takýto, a ostatní dvaja môžu mať iný názor. Ten so zlým pohľadom na svet je postavený pred realitu a musí zmeniť svoj pohľad. V opačnom prípade mu budú ostatní dvaja stále hovoriť "Vidíš, hovorili sme ti, že takto to nefunguje." Človek má tendenciu si ospravedlňovať svoj neadekvátny pohľad na svet. Veď je to jediné bezpečné čo má. Nechce sa toho vzdať a stúpiť do rieky poznávania seba. Niektorí sa uchyľujú k cestovaniu po celom svete, len aby sa vyhli cestovaniu vo svojej duši, aby sa vyhli prehodnocovaniu svojich neadekvátnych svetonázorov. Je jednoduché sa tešiť chvíľkovým nadšeniam z novo objavenej krajiny, z pekného výhľadu, zážitku. Krátkodobý úspech, úľava duši. A čo duch človeka? Ten sedí v kúte a je hladný po poznávaniu seba samého.
Ak už nie sú peniaze, tak hľadajú ľudia útechu niekde inde, kde je to pohodlné. Tu na scénu prichádzajú naše zvieratá. Psy, mačky. Osoba postaví domáceho miláčika nadovšetko. A prečo tak neľúbi aj partnera ako toho zvieracieho miláčika? Lebo ľúbiť zvieratko je jednoduchšie ako ľúbiť človeka.
Čo to je domáci miláčik? Je to živý organizmus s programom správania. Správanie toho organizmu je predvídateľné a ohraničené. Človek presne vie čo môže očakávať od zvieraťa. Pozná charakter domáceho miláčika. Vie ako sa zachová. To zviera nikdy neprekročí svoj tieň, nemení sa rokmi. Ak sme sa so psom hrali v mladosti, tak ten pes si nás bude pamätať a stále sa bude tešiť keď nás uvidí, lebo bude predpokladať, že sa s ním chceme hrať. Jednoduché, predvídateľné správanie.
Čím človek najviac trpí? Najviac trpí, keď sa neplnia jeho očakávania.
Chlapec sa zaľúbi do dievčiny. Tá však k nemu nič necíti. Ale keďže nemá momentálne nikoho na programe, tak prikývne na spoločnosť nášho chlapca. Ten to považuje za náznak a začne očakávať niečo viac od dievčiny. Ale tá nič viac v zámere nemá. Tak po pár mesiacoch príde krutý stret chlapca s realitou, kedy jeho očakávania neboli naplnené. Je rozrušený. Pýta sa "Ako to? Veď bola ku mne taká milá, bola so mnou vonku, všetko klapalo a nakoniec nič???" Veľké sklamanie a rozčarovanie cíti náš mladý človek.
Alebo slečna Maja očakáva, že jej obľúbený chlapec ju príde pozrieť keď je v rodnom meste na návšteve. Píšu si. Ona sa snaží nejako podsunúť informáciu chlapcovi, aby ju prišiel pozrieť. Snaží sa o bezštruktúrne riadenie. Ale chlapec musí ísť v ten deň rezať 20 metrákov dreva k ujovi. Chlapec netuší, že slečna očakáva jeho návštevu. Ale ona má očakávanie. Veď predsa mu dala nepriame náznaky aby ju navštívil. Samozrejme, že nakoniec chlapec musí ísť rezať drevo, lebo to mal dohodnuté už týždeň dopredu a naša dievčina ostane sklamaná. Jej očakávania sú nenaplnené. Prichádza sklamanie zo života, rozčarovanie. Si hovorí "veď predsa som sa snažila mu nejako dať najavo, že ho chcem vidieť a on nič! On ma nemá rád! Je to hlupák. Nechcem ho viac vidieť!" Chlapec drevo porezal, bol ten deň unavený, odpíše dievčine na ďalší deň ale odpoveď už nedostane.... nechápe čo sa stalo.
Čím väčšie očakávanie tým väčšie sklamanie. Prečo sklamanie? Lebo nenaplnené očakávanie hovorí človeku: "Tvoja predikcia bola zlá, nerozumieš životu. Nechápeš ako veci v živote fungujú". Je to spätná väzba človeku od života. Priame stretnutie s realitou. Je to veľmi nepohodlné. Veď človek príde na to, že jeho pohľad na svet bol neadekvátny a musí znova začať proces prehodnocovania svojich poznatkov. Musí opustiť bezpečný prístav známych pohľadov na svet, ktoré mu priniesli toľké utrpenie. Cesta nejde dozadu, späť k obhajovaniu pohodlných svetonázorov, ktoré nám spôsobili utrpenie. Ide len dopredu, kde je veľké nepoznané, nie veľmi pohodlné. Učenie je proces nepohodlný. Ale to je cesta poznávania.
A čo naše zvieratká? Po mnohých sklamaniach, ktoré človek zažil vo vzťahu k iným človekom, príde na to, že existujú zvieratká. Veď ich správanie vieme veľmi dobre predvídať a tak nám nespôsobia sklamanie a utrpenie!
Ide Maja na dovolenku. Domáceho miláčika dá k rodičom na mesiac. Psík žije mesiac u jej rodičov. Zo začiatku je trochu smutný, chýba mu Maja. Ale po 2 dňoch si zvykne. Po mesiaci sa Maja znova zjaví vo dverách a jej psík jej skočí do náručia. Ale ak by to spravila svojmu manželovi, tak ten by ju veru tak neprivítal. Lebo on mal očakávanie, že sa k nemu aspoň raz do týždňa ozve. Ale psík také očakávanie nemá. Naša Maja povie "Ten psík ma má rád stále". No áno. Len keby to bol človek, tak by ťa pekne pokarhal za dlhodobé ticho. Čo by bolo samozrejme nepohodlné pre Maju. Maja by musela prehodnotiť svoj postoj k človeku. Ale keď to je pes, tak nič nemusí. Ooooo ake pohodlné je mať domáceho miláčika. Ten od teba nevyžaduje aby si sa menil k lepšiemu. Netlačí na teba. Dáva ti len zvieraciu odozvu, odozvu programu. Programu, ktorý vieš predvídať.
Prídu rodičia k Maji a jej povedia "Sa na teba pýtal ten chlapec z dediny, na ktorého si sa hnevala, lebo si mu nevedela normálne povedať, že ho chceš vidieť." A tu sa u našej Maji zapne obrana neadekvátneho svetonázoru hovoriaceho "chlapci musia čítať moje myšlienky ja im nič písať nemusím." Ale sú tu rodičia hovoriaci, že ten svetonázor nestojí za nič. Že tak svet nefunguje. Rodičia vyčítajú Maji jej správanie a nesprávny svetonázor, ktorým ublížila chlapcovi. Rodičia sú z jej pohľadu zlí. Veď sa opovážili spochybniť jej svetonázor. Kritika rodičov je nepohodlná, ubližuje egu Maji. Tá je v rozpakoch. Zase jej ublížili ľudia, čo sa opovážili jej povedať niečo čo ju bude trápiť, čo si bude vyžadovať prácu na sebe. Je to nepohodlné! A tak naša Maja tresne dverami a radšej sa uchýli ku psíkovi, ktorí ju "ľúbi bez posudzovania, bez výčitiek".
Kto viac ľúbi?
Rodič, ktorý sa snaží poukázať na neadekvátny svetonázor, ktorý sa snaží pomôcť Maji lepšie pochopiť ako funguje svet.
Alebo psík, ktorý Maji nič nevyčíta a netrápi jej svetonázory? K ničomu ju nenúti.
Z krátkodobého pohľadu je psík poklad pre Maju. Veď on ju stále ľúbi bez podmienok, bez pripomienok.
Z dlhodobého pohľadu je láska psíka čisté uviaznutie človeka v minulosti. Bráni človeku stretnúť sa s realitou. Drží ho v klame. Roky idú, človek sa dostáva do tých istých situácií, trápi sa lebo sa nezmenil. Veď predsa psík mu nehovoril, že je potrebné niečo zmeniť. Psík ho má rád.....
Ďalší faktor je evolúcia duchovnej stránky človeka. Ľudia sa menia. Veľa ľudí ide dopredu. Vyvíjajú sa. Zdokonaľujú charakter.
Tak Piťo volá Zdena do krčmy. Veď Zdeno mal furt čas. Predpoklad, očakávanie je, že Zdeno povie "Poďme". Lenže náš Zdeno číta múdre knihy KSB, kde sa dočítal, že alkohol dobý nie je. A tak prestáva navštevovať krčmy. Odpovie Piťovi "nie". Nepovie mu prečo nie. Je ťažké Piťovi vysvetliť tisícky strán KSB v jednej vete. Piťo sa cíti rozčarovaný. Ešte aj posledný kamarát mu povedal "Nie". Ale ten kamarát mal na to dôvod a dosť dobrý. A tak Piťo radšej ide ku psíkovi, ktorého má rad, a ktorý nikdy čítať múdre knihy KSB nebude. Ktorý mu nebude spôsobovať utrpenie nenaplnenými očakávaniami.
V krátkosti, domáci miláčik nám nespôsobuje utrpenie ako "zlí" ľudia, lebo vieme predpokladať správanie domáceho miláčika a tak vieme mať správne očakávania voči nemu. Je to pohodlné. Nič nové.
Ale mať očakávania voči človeku je niečo úplne iné. Človek je oveľa komplikovanejší, môže sa meniť, môže mať iné záujmy, môže byť súčasťou iného egregora, ktorý je pred nami skrytý a tým pádom naše očakávania budú voči tomu človeku nesplnené. Ale zato naše očakávania najviac hovoria o nás samotných. Práve z tých nenaplnených očakávaní sa môže človek najviac naučiť. Je to nepohodlné, ale veľmi užitočné pre nášho ducha, pre proces učenia, vyhodnocovania adekvátnosti našich svetonázorov.
Čím adekvátnejšie sú naše svetonázory, čím sú naše svetonázory bližšie k realite, tým je človek v živote viac šťastný, lebo vie predvídať procesy, beh vecí a správne očakávať výsledok.
Hodnotná a zaujímavá úvaha. A má to ešte ďalšie úrovne možných vhľadov. A určité "poznanie" to vie poodhaliť.
Len tak pre zaujímavosť to spomínali aj naši starší a múdrejší na seminároch. Prílišné "mojkanie" zvieratiek, niekedy je to až nie-normálne. Človek si tým môže prevelice zábavne pripraviť do budúceho života určité neovládatelné sklony. Trebárs, ako tie existencie, ktoré sa po meste nechávajú vodiť na vodítku ako psy a mačky. Im naozaj tak statočne "je-be", nie všetci to robia, len aby boli stredobodom pozornosti ( niekomu hrabe iba v rámci puberty), lebo inak by si ich nikto nevšímal. To je úžasne premyslený tento výučbový program.
Všeličo sa dá "vidieť" ak máte morálne a vedomostné parametre. Trebárs nás upozorňovali aj na prílišné zaoberanie sa svojím vzhľadom. Všetci, čo sa botoxujú, silikonujú a vylepšujú. Extrémne maľujú a fakt to preháňajú. V podstate nevedia/nevieme čo robíme, pokiaľ to ešte nevieme. Tak si to pekne zažijeme. Vlastnú ne-múdrosť/blbosť.
Dávajú tým
niekomu ( a to stále ešte nieje prvotný stvoriteľ ) na javo, že sú nespokojní s tým, čo dostali do výbavy telo, tvár, vzhľad v momentálnom matrixe/simulátore na výučbu/používanie. Tak si v budúcej škole života pripravujú výučbu (niektoré to už aj teraz zažívajú) , že budú vyzerať jak ohavy. Nie si spokojný s tým, čo si "dostal", no dobre, trt, tak tu máš, aby si si na ďalší krát vážil. ( a tak je to aj so zdravým, nekonečne variánt všetkého) Lebo ešte aj tie, čo sa im to ne-dodrbalo hneď, už vyzerajú otrasne a im to fakt nedochádza. O telo ako nástroj na poznanie sa treba starať s úctou a láskou a normálnosťou. Zlatá stredná cesta. Aj elegancia a krása patrí k životu.
Ale zase v porádečku, lebo právo slobodnej voľby a moje obľúbené "De Gustibus non Disputándum"
Nikto iný nás nespraví šťastnými, len mi sami v sebe môžeme nájsť, pochopiť a žiť "kráľovstvo nebeské". Sami za seba. Ak stretnete niekoho, kto to nechápe a nežije, tak mu môžete aj modré z neba zniesť, nebude šťastný.
A keď sa stretnú dvaja čo nechápu, no tak preto aj vyzerá svet/matrix, tak ako vyzerá. A práve preto sme tu všetci. Učíme sa to všetkými možnými spôsobmi nájsť to "kráľovstvo" a v tom je aj ukrytá akože tá "nesmrteľnosť".
A sranda je, že ak to človek pochopí, pochopí kto je, nájde v sebe to "kráľovstvo", tak už nepotrebuje nikoho "stretať", ale je to velice príjemný bonus v matrixe, ak mu je taká skúsenosť s ďalšou bytosťou dopriana. Ale aj tú si musel nejako "zaslúžiť". (predchádzajúce inkarnácie)
Omnia vincit amor.
A ak človek pochopí a vie každodenne žiť túto kvalitu "Lásky", och, keby to išlo tak ľahko, ako sa o tom ľahko píše....
Ale ak človek mal možnosť stretnúť človeka-bytosť v tejto kvalite vo svojom terajšom živote, ktorý sedel hrobárovi na lopate a povedal si, že takto to asi nemá byť a ešte všeličo iné "zažiť", čo mu ukazuje, že to tak voľajako inak je, tak vie že je to možné dosiahnuť. A náš starší a múdrejší nám stále prízvukoval, že nemusíme všetci sedieť hrobárovi na lopate, aby sme sa "zobudili". Že sa dá aj inak.
Ale to už je na každom z nás, akú cestu poznania si vyberáme. A na konci akože "cesty" potom človek ani nemá problém sedieť na lopate, lebo vie, že cesta ešte ani zďaleka nekončí, ale že ani zďaleka.
Fakt sa oplatí žiť najlepšie ako vieme (akože Božie a vesmírne zákonitosti), akokoľvek to teraz vyzerá a ešte aj bude, lebo toto je ešte stále ništ, soft, čo sa tu u nás deje. Nie sme ešte ani zďaleka otroci, ešte nám tu nepadajú na hlavy bomby a ešte tu nebehajú banderovci, lebo niektorí naši starý rodičia si to ešte pamätajú. Ešte stále sú knihy a info dostupné, je čo ešte jesť a ešte je stále možné v nejakej pohodovej miere dôjsť k určitému poznaniu.
Tu naozaj sedí, to čo údajne povedal človek pred akože 2000 rokmi, a aj keby to tak nebolo a povedal to úplne niekto iný.
Pane Bože, odpusti im, lebo nevedia čo činia.
Ale ak sa nad tým zamyslíme, tak znalému by malo byť jasné, že odpustiť im máme hlavne my. Lebo akože ON/niekto, kto celú hru stvoril a dovolil a deje sa s jeho vedomím, tak im nemá čo odpúšťať. ( len názor na ceste poznania)
A potom je aj celkom zaujímavá myšlienka, ktorá zapadá do kontextu, že človek môže zhrešiť voči Bohu a tieto hriechy sú odpustiteľné. Avšak hriech proti Duchu Svätému je označený ako ten, ktorý
nebude odpustený ani v tomto veku, ani v budúcom. Čo by sedelo v zmysle, že ako môže byť na mňa nasra-tý niekto, kto celú hru vymyslel. Ale ten, čo je v hre a ja som mu ufaklil hlavu a potom on mne ( my všetci navzájom) a ešte nechápeme celú hru ako funguje, nevieme kto je, kto je JA, tak jasné, že ju nejako budeme musieť pochopiť. Nejako. A dokedy ? No dokedy ne-pochopíme a ne-odpustíme. A to bude asi kedy ? Jeden z názorov je, že dokedy bude treba. Dokedy aj ten posledný nepochopí a bude potrebovať zažiť.
A tu je ten moment zaujímavý. Ale pre mňa/teba/niekoho, už to môže byť už inak/inde a to závisí od niečoho určite. A nie od výšky konta, alebo funcie nejakej.
Chovaj sa k druhému tak, akoby si si želal, aby sa choval on k tebe. Respektíve:
Nerob druhému to, čo nechceš, aby on robil tebe.
Lebo to čo tomu najmenšiemu robíš, ako by si mne/ sebe robil.
Geniálne vymyslené. Na atóm a kvark presne.
A prečo sa na akože zemičke teraz mení populácia, kde akože číňanov miliarda, indov miliarda, moslimský svet a populácia parazitov sa množí, afrika sa sťahuje. V akých podmienkach žijú a budú žiť tieto existencie. A kam sa narodia/narodíme možno aj opäť my ? No emancipované feministické jebliny, čo budú potrebovať aby ju v burke chlap bral jak kus dobytka, tak si to elegantne pripravujú. Rôzny -fily si vychutnajú znásilnenia, kastráciu, štvrtenie a zožratie zaživa, tak ako to oni pekne činia dneska niekomu a ako to, čo dneska zažívajú nejaké existencie, robili onehdy zase niekomu inému. Matrix je perfektne vymyslený. Ešte aj s všetkými možnými variabilitami a zmenami a v princípe slobodnej voľby a interaktivite. Na týchto tvorcov ešte nemáme ani zďaleka, ale raz budeme celé svety/matrixy aj my "robiť/tvoriť/programovať". A tu sa to vlastne učíme pochopiť.
A každý z nás zase dostane na výber. Čo bude chcieť robiť. Či okrádať v mene Slovenska, EU, uSa, Tramtárie svojich spoluobčanov/seba, zotročovať, posielať na smrť, alebo už nejak troška inak akože menej odrbávať, lebo GP, EU, dotácie, lebo lebo. Vždy sa nájde nejaká výhovorka pred samým sebou, ktorou sa človek bude chlácholiť a ojebaváť, lebo však on iba dobre v rámci možností sa snažil. Cesta do "pekla"/"zábavnejšej a intenzívnejšej inkarnácie" je vydláždená dobrými skutkami. ( ani jedinú korunu/cent im nezávidím, lebo budú musieť do koruny/centa splatiť všetko a keby toto vedeli, tak neukradnú nič, ani kukuricu z cudzieho poľa.)
Alebo sa rozhodne človek
poznať sám seba a začne "
hľadať kráľovstvo nebeské v sebe". Všetko je to proces výučby a všetci ním prechádzame.
Prečo to niektorí z nás už tak neurobíme ? Prečo už inak sa chováme ? Všetci máme na výber. Ešte síce neni všetkým dňom koniec a všelijaké skúšky ešte prídu.
Ale ak už človek má aké také poznanie a čo to troška vie a chápe, tak už je to o čosi troška lepšie, troška omnoho lepšie.
Márnosť šedivá, totok je niečo tak úžasné, že sa ani nečudujem, že keď sme všetci "hore", tak sa sem akože "dole" do hmoty hrnieme, jak o dušu spasenú. Lebo šak o tú akože aj ide...
Neverte, overte, hľadajte, bádajte, aby ste vedeli každý sám za seba.
