Ako sa s matériou, informáciou a mierou dá pracovať
V prvej časti sme si povedali, čo trojica matéria–informácia–miera znamená a aký je rozdiel medzi tým, ako sa s ňou pracovalo v prvej verzii teórie riadenia, a ako sa s ňou pracuje dnes. Ostali sme pri tom, že pôvodná verzia s týmito pojmami pracovala ako s nástrojmi — niečím, čo si zoberieš do ruky vtedy, keď ti to pomáha, a odložíš vtedy, keď ti to už neslúži.
Teraz si ukážeme, ako sa s nimi dá pracovať. Lebo dokým sú to len tri slová, je to abstrakcia. Hodnotu nadobudnú až vtedy, keď ich priložíš k niečomu skutočnému a uvidíš, že ti to niečo ukazuje, čo by si bez nich nevidel.
Začnime niečím obyčajným
Zoberme si rádio. Staré, také to s ladiacim koliečkom. Stojí na stole, ráno ho zapneš, otočíš koliečkom a vyjde z neho ranný spravodajský blok.
Toto rádio je vec, ktorou prechádza informácia. A keď si ho rozmeníš na tri pojmy, vyzerá to takto.
Matéria je samotný prístroj. Plastová škatuľa, drôty, tranzistory, reproduktor. To, čo vieš chytiť do ruky a hodiť cez izbu.
Informácia je to, čo z rádia ide von. Hlas hlásateľa, hudba, oznámenia o počasí. Obsah. To, čo by si si mohol zapísať na papier a niekomu ukázať.
Miera je všetko, vďaka čomu sa z chaotického šumu, ktorý zachytáva anténa, stane toto konkrétne vysielanie. Frekvencia, na ktorú je rádio naladené. Spôsob, akým rádio dekóduje signál. Pravidlá, podľa ktorých zo sledu elektrických impulzov vznikne hlas, ktorý rozumieš. Miera je to, čím rádio odlišuje jednu stanicu od druhej, jeden zvuk od druhého, hudbu od šumu.
Prečo je užitočné si to rozdeliť
Teraz si predstav, že rádio prestane fungovať. Nejde z neho zvuk.
Ak v hlave nemáš to delenie na matériu, informáciu a mieru, máš jeden problém: „pokazilo sa rádio". A tým je tvoj rozbor hotový.
Ak to delenie máš, máš okamžite tri rôzne otázky.
Pokazila sa matéria? Spadlo to a niečo sa rozbilo? Prerušil sa drôt, vyhorela súčiastka? Toto je otázka o samotnom prístroji, o jeho hmotnom stave. Ak je toto problém, treba rádio rozobrať a opraviť.
Prestala chodiť informácia? Nemá vysielač výpadok? Neprerušil sa signál? Toto je otázka o tom, čo malo prísť zvonku. Ak je toto problém, s rádiom nie je nič — len mu nikto nedáva, čo by mohlo prijať.
Posunula sa miera? Neprehodil si nechtiac koliečko a teraz je naladené medzi dve stanice? Nepadli ti nastavenia? Toto je otázka o tom, ako rádio spracúva to, čo prichádza. Ak je toto problém, prístroj funguje, signál chodí, ale rádio si ich vzájomne „nerozumie".
Vidíš, čo sa stalo? Z jedného problému „pokazilo sa rádio" sa stali tri samostatné otázky, z ktorých každá vedie k inému riešeniu. A toto je presne to, na čo pôvodná verzia teórie riadenia matériu, informáciu a mieru používala — ako nástroje, ktoré ti pomôžu vidieť tri rôzne veci tam, kde by si bez nich videl len jednu.
To isté delenie funguje aj inde
Skús to s rozhovorom medzi dvoma ľuďmi.
Matéria je všetko hmotné, čo prenos reči umožňuje — vzduch, hlasivky, ušné bubienky, mozgové bunky. Informácia je to, čo bolo povedané. Miera je jazyk, gramatika, zvyky reči — to, vďaka čomu si druhý vie z chvenia vzduchu zostaviť myšlienku, ktorú si chcel sprostredkovať.
Keď sa dvaja ľudia nedorozumejú, opäť máš tri rôzne príčiny.
Možno nepočul — to je vec matérie (hluk v miestnosti, slabý sluch).
Možno si povedal nezmysel alebo si nepovedal podstatné — to je vec informácie (obsahu).
Alebo použili ste rôzne kategórie pojmov, každý ste tým istým slovom mysleli niečo iné — to je vec miery (rozlišovacieho rámca).
Posledný prípad je v praxi najčastejší a najzákernejší, lebo nepočuť alebo si nepovedať podstatné si všimneš pomerne ľahko. Ale že hovoríte v iných mierach — že každý z vás dáva tým istým slovám iný význam — to si všimnete obyčajne až po dlhej diskusii, keď je už neskoro.
A funguje to aj v technike
Skús to s počítačom.
Matéria je hardvér — procesor, pamäť, disk. Informácia je to, čo má počítač spracovať — text dokumentu, dáta tabuľky, fotografia. Miera je všetko, čo určuje, ako počítač s tými dátami zaobchádza — operačný systém, formát súboru, kódovanie znakov, programovacie jazyky, ktorými boli napísané programy.
A znova, keď niečo nefunguje, máš tri možnosti.
Pokazil sa hardvér (matéria).
Chýbajú alebo sú poškodené dáta (informácia).
Alebo je súbor v inom formáte, než ten, ktorý program očakáva (miera).
Posledný prípad sú všetky tie chvíle, keď otvoríš dokument a uvidíš samé otázniky a štvorčeky — súbor je v poriadku, hardvér je v poriadku, ale miera, v ktorej bol súbor zapísaný, nesedí s mierou, v ktorej ho program číta.
Tri okruhy otázok, ktoré z toho plynú
Doteraz sme pracovali s konkrétnymi vecami. Skúsme teraz to delenie zhrnúť do troch otázok, ktoré sa dajú priložiť kdekoľvek.
Všade tam, kde sa niečím niečo nesie alebo prebieha, môžeš si položiť:
- Čo je nosič? — Čím to fyzicky ide. Z čoho je urobená tá vec, cez ktorú obsah prechádza.
- Čo sa cez neho nesie? — Aký je obsah. Čo z toho ide na druhú stranu.
- Podľa čoho sa to, čo sa nesie, dá odlíšiť od všetkého ostatného? — V akom rámci rozlíšenia to nesenie prebieha. Aké pravidlá robia z chaotického šumu toto konkrétne zrozumiteľné niečo.
Tretia otázka má dve podoby preto, lebo sa dá pýtať z dvoch strán. Z jednej strany: „podľa čoho to vieš odlíšiť?" — to je otázka pre teba ako pozorovateľa. Z druhej strany: „v akom rámci rozlíšenia to prebieha?" — to je otázka o samotnej veci, nezávisle od toho, či ju niekto sleduje. Obe vedú k tomu istému miestu.
Na čo to dobré
Tu prichádza tá najpraktickejšia časť. Doteraz sme rozoberali príklady (rádio, rozhovor, počítač), kde sa trojica dala priložiť a niečo ukázala. Ale kedy konkrétne sa oplatí ten nástroj zobrať do ruky? V akých situáciách ti to delenie ušetrí čas, peniaze alebo nervy?
Sú tri typické situácie, kde sa to vypláca.
Situácia prvá — niečo prestalo fungovať
Toto je najčastejší prípad. Pokazený stroj. Rozhovor, ktorý sa pokazil. Tím, ktorý prestal podávať výkon. Vzťah, v ktorom sa niečo pokrivilo. Aplikácia, ktorá padá.
Bez trojice máš jednu veľkú diagnostickú otázku: „prečo to nefunguje?" — a budeš sa točiť dookola, lebo nevieš, kde začať hľadať.
S trojicou máš tri menšie a presnejšie otázky a vieš, kde každá z nich vedie. Pokazila sa matéria? — pozrieš na fyzickú stránku, na hardvér, na zdravie, na technický stav. Prestal chodiť obsah? — pozrieš, či ten signál, dáta alebo informácie vôbec prichádzajú. Posunula sa miera? — pozrieš, či sa kritériá, štandardy, jazyk, formát, dohody niekde nerozišli.
A teraz tá kľúčová vec: v praxi je najčastejší tretí prípad — posunutá miera — a najťažšie sa identifikuje. Lebo „matéria" sa pokazí viditeľne (niečo prasklo, niekto je chorý, server vypadol), „obsah" prestane chodiť tiež viditeľne (žiadne dáta, ticho v rádiu, prázdne polia). Ale posunutá miera sa neprejaví ako výpadok — prejaví sa ako nedorozumenie. Veci sa zdajú v poriadku, len akosi nesedia. Ľudia hovoria, ale nepočúvajú sa. Dáta chodia, ale program ich nevie spracovať. Tím funguje, ale výsledky sa nesčítavajú. Keď máš v hlave trojicu, ten tretí prípad ti príde na rad prirodzene. Bez nej sa naň často nikto ani nedostane.
Situácia druhá — chceš porovnať dve veci, ktoré sa zdajú podobné
Dva tímy s rovnakými ľuďmi, ale jeden funguje a druhý nie. Dve podobné firmy, ale jedna rastie a druhá stagnuje. Dve krajiny s rovnakými zdrojmi, ale s veľmi odlišnými výsledkami. Dve rodiny s podobným zázemím, ale s úplne iným osudom detí.
Keď to porovnávaš ako celok, vyzerá to ako záhada. „Veď je to predsa to isté, prečo to dopadá inak?"
Trojica ti dá tri samostatné osi porovnania. Porovnaj matériu — sú zdroje, podmienky, suroviny naozaj rovnaké? Porovnaj informáciu — chodí k obom rovnaký obsah, dostávajú rovnaké podnety? Porovnaj mieru — a tu sa to často láme. Tie dve veci, ktoré sa zdali totožné, používajú iné kritériá rozlíšenia. Iné definície úspechu. Iné kategórie ľudí. Iný jazyk popisu skutočnosti.
Veľmi často sa ukáže, že rozdiel nie je v matérii ani v obsahu. Rozdiel je v miere — v tom, podľa čoho každá z tých dvoch vecí rozlišuje, čo je dôležité a čo nie. A toto je objav, ku ktorému by si bez tej trojice nemusel prísť — z povrchnej podobnosti by si nikdy nevyrábal hĺbkový rozdiel.
Situácia tretia — chceš pochopiť cudzí systém
Cudziu firmu, do ktorej si práve nastúpil. Cudziu kultúru, do ktorej si sa presťahoval. Cudzí jazyk, ktorý sa učíš. Generačnú vrstvu, ktorá ti pripadá zvláštna. Odvetvie, do ktorého si predtým nevidel.
Keď cudzí systém pozoruješ ako celok, hrozí, že ho budeš posudzovať podľa svojich vlastných mier — a často to dopadne tak, že ti príde „divný", „zlý", „neefektívny" alebo „iracionálny".
Trojica ti pomôže oddeliť tri veci. Aká je jeho matéria — s čím pracuje, aké má fyzické podmienky, technológie, zdroje. Aká informácia v ňom prúdi — čo si vnútri navzájom hovoria, čo zdieľajú, čo si vymieňajú. A — to je kľúč — aká je jeho vlastná miera. Podľa akých vlastných kritérií on sám rozlišuje, čo je dôležité a čo nie. Čo považuje za úspech. Čo považuje za normálne, hodné, slušné, výnimočné, zlé.
Keď oddelíš jeho mieru od svojej, často sa stane niečo prekvapivé: to, čo sa zdalo nezmyselné, sa ukáže ako dokonale logické v jeho vlastnej miere. Cudzia firma nie je zle riadená — len používa iné kritériá úspechu, než si predpokladal. Cudzia kultúra nemá iracionálne zvyky — len si rozlišuje veci, ktoré ty nerozlišuješ, a nerozlišuje tie, ktoré ty áno. Toto neznamená, že musíš s každou cudzou mierou súhlasiť. Znamená to len, že si ju najprv vidíš, než ju začneš hodnotiť. A to je prvý krok k tomu, aby si jej mohol porozumieť.
Niekoľko vecí, ktoré stoja za všimnutie
Keď si pozorne sledoval príklady a tri situácie, niečo si si možno všimol.
Po prvé. Matéria, ktorá nesie ten istý druh procesu, môže byť rôzna. Rádio, ústa a počítač sú úplne odlišné veci — ale vo všetkých troch sa dá rozlíšiť, čím nesú informáciu a podľa akých pravidiel ju nesú. Inými slovami, ten istý druh procesu môže prebiehať na rôznych nosičoch. Nosič nie je to isté čo proces.
Po druhé. Miera, na rozdiel od matérie a informácie, sa väčšinou nemení rýchlo. Slovník jazyka sa nemení zo dňa na deň, frekvencia rádiovej stanice ostáva stáť celé roky, formát súboru sa nezmení každú minútu. Miera je to, čo trvá. Informácia je to, čo plynie. Toto rozdelenie — na to, čo sa mení pomaly a to, čo sa mení rýchlo — je pri rozbore akéhokoľvek procesu jedným z najužitočnejších delení vôbec. Pomalé veci určujú, ako sa rýchle veci budú správať. Rýchle veci sú to, čo skutočne v danej chvíli prebieha.
Po tretie. Žiadny z tých troch pojmov sám osebe nestačí. Rádio bez signálu je krásna prázdna škatuľa. Signál bez rádia je len rušenie vo vzduchu. A signál aj rádio bez správneho naladenia sú dve veci, ktoré sa „minú". Až spolu, vo vzájomnej zladenosti, vznikne to, čo voláme funkčné rádio. Inými slovami, schopnosť rádia hrať nie je vlastnosťou žiadnej z jeho troch zložiek samostatne — je vlastnosťou toho, ako sú tie tri zložky spojené.
Tieto tri postrehy ti nepotrebujem teraz rozvíjať. Sú to len tri veci, ktoré z laického používania trojice prirodzene plynú, a ktoré si dobre uložiť do zadnej časti hlavy. Vrátime sa k nim, keď bude treba.
A teraz dôležité — čo z toho už neskoršia verzia neumožňuje
Stojí za to sa na chvíľu vrátiť k tomu, čo sme povedali v prvej časti. Hovorili sme tam, že v neskorších verziách (od roku 2004) sa z matérie, informácie a miery stala trojica konečných kategórií reality — niečo, z čoho je svet stvorený. A povedali sme, že je to iný typ tvrdenia než pôvodný.
Teraz, keď sme videli, ako sa pôvodná trojica používa v praxi, môžeme presnejšie pomenovať, čo sa tou zmenou stratilo. Lebo to nie je len o tom, že sa pridala metafyzika — niečo sa pridaním zároveň zlomilo.
Spomeň si na tretiu situáciu — chcem pochopiť cudzí systém. Celá užitočnosť tej situácie stojí na tom, že cudzí systém má svoju vlastnú mieru. Svoje vlastné kritériá rozlíšenia. Svoje vlastné definície toho, čo je dôležité. A že tá miera nie je horšia ani lepšia než tvoja, je len iná — a aby si systém pochopil, musíš jeho mieru najprv vidieť, než ju začneš hodnotiť.
V neskoršej verzii teórie však Miera (s veľkým M) prestala byť vlastnosťou každej veci samostatne. Stala sa jednou univerzálnou Mierou, ktorá je predzapísaná (autormi sa hovorí: Vsederžiteľom) a podľa ktorej je všetko zoradené. To znamená, že už neexistuje miera tej firmy a moja miera ako dve rovnocenné veci, ktoré treba porovnať. Existuje iba jediná správna Miera, voči ktorej sa všetky lokálne miery hodnotia ako bližšie alebo vzdialenejšie od pravdy.
A keď máš v hlave túto jedinú správnu Mieru, tretia situácia sa zrúti. Lebo keď stretneš cudzí systém, nemôžeš si už povedať „má svoju vlastnú mieru, ktorú musím vidieť". Si povinný si povedať „má svoju mieru, ktorá je buď v zhode s Univerzálnou Mierou alebo nie je". A keď nie je, je horšia. Cudzí systém prestal byť záhadou, ktorej treba porozumieť, a stal sa odchýlkou, ktorú treba opraviť.
Toto je len jeden príklad. Podobné sa stane aj s druhou situáciou — porovnávanie dvoch podobných vecí. V pôvodnej verzii si porovnával ich vlastné miery a hľadal, čím sa od seba líšia. V neskoršej verzii porovnávaš každú z nich oddelene voči Univerzálnej Miere — a otázka „v čom je rozdiel medzi A a B" sa zmení na otázku „kto je bližšie k pravde, A alebo B". To je úplne iná otázka, a nedáva ti to, čo dávala tá pôvodná.
Aj prvá situácia — diagnostika poruchy — sa znepríjemní. V pôvodnej verzii si sa pri pokazenom rádiu pýtal „posunula sa miera nastavenia voči miere vysielača?" — pričom obe miery boli rovnoprávne a porucha bola v ich vzájomnej zhode. V neskoršej verzii by si sa musel pýtať „je miera tohto rádia v zhode s Univerzálnou Mierou?" — čo je síce hlbokomyselné, ale úplne nepoužiteľné na opravu rádia.
To je to, čo sa zmenou stratilo. Pôvodný MIM bol nástrojom, ktorý ti pomáhal vidieť tri rôzne miery v troch rôznych veciach a porovnávať ich medzi sebou. Neskorší MIM ti hovorí, že existuje iba jedna pravá Miera, a všetko ostatné sa voči nej len odlišuje rôznou vzdialenosťou. Z nástroja porovnávania sa stal nástroj posudzovania. A nástroj, ktorý ti porovnáva dve veci, je v praxi oveľa užitočnejší než nástroj, ktorý ti hovorí, ktorá je správnejšia.
Záver
Trojica matéria–informácia–miera nie je tajomstvo a nie je metafyzika. Je to spôsob, akým sa dá pozerať na vec, ktorou niečo prebieha. Pôvodná verzia teórie riadenia túto trojicu používala ako pracovný nástroj — niečo, čo si nasadíš ako okuliare, keď ti to pomôže lepšie vidieť, a odložíš, keď to už nepotrebuješ. Nič viac sa pre úžitok tej trojice nevyžaduje.
A keď si toto delenie osvojíš, zistíš, že sa dá priložiť aj na veci, kde by ti spočiatku nenapadlo ho použiť. Na riadenie auta. Na výchovu dieťaťa. Na pochopenie cudzej kultúry. Na premýšľanie o vlastnom premýšľaní. Všade tam, kde niečím niečo prebieha, môžeš si položiť tie tri otázky — a tri otázky sú oveľa lepšie ako jedna nerozčlenená.
Práve preto má zmysel zostávať pri pôvodnej verzii MIM. Nie z piety k autorom, ale z praktického dôvodu: pôvodná verzia ti dáva viac nástrojov než neskoršia. Pôvodná verzia ti umožňuje porovnať dve miery medzi sebou. Neskoršia verzia ti dáva jednu Mieru, voči ktorej všetko meriaš — a tým ti zoberie polovicu toho, čo by si s tým nástrojom mohol robiť.
Keď čítaš alebo počúvaš niekoho hovoriť o matérii, informácii a miere, oplatí sa preto pozorne sledovať, či používa pôvodnú verziu alebo neskoršiu. Pôvodná je nástroj — odložíš ju, keď ti dosluhuje. Neskoršia je svetonázor — keď si ho prijmeš, prijmeš s ním aj všetko, čo z neho plynie, vrátane jedinej Univerzálnej Miery, voči ktorej si potom povinný posudzovať aj seba aj všetko okolo seba.
Sú to dva veľmi rôzne zážitky z toho istého trojslovia. A je dobré vedieť, ktorý z nich práve používaš.
)
