• Oznam: na nasledovných stránkach môžete nájsť Konceptuálneho Bota, ktorý je trénovaný na odpovede z českých prekladov VP ZSSR. Preto sa odporúča používať český jazyk. mariasky.cz nabojpravdy.cz

Ako sa s matériou, informáciou a mierou dá pracovať

Asen21

Člen

Ako sa s matériou, informáciou a mierou dá pracovať​


V prvej časti sme si povedali, čo trojica matéria–informácia–miera znamená a aký je rozdiel medzi tým, ako sa s ňou pracovalo v prvej verzii teórie riadenia, a ako sa s ňou pracuje dnes. Ostali sme pri tom, že pôvodná verzia s týmito pojmami pracovala ako s nástrojmi — niečím, čo si zoberieš do ruky vtedy, keď ti to pomáha, a odložíš vtedy, keď ti to už neslúži.


Teraz si ukážeme, ako sa s nimi dá pracovať. Lebo dokým sú to len tri slová, je to abstrakcia. Hodnotu nadobudnú až vtedy, keď ich priložíš k niečomu skutočnému a uvidíš, že ti to niečo ukazuje, čo by si bez nich nevidel.




Začnime niečím obyčajným​


Zoberme si rádio. Staré, také to s ladiacim koliečkom. Stojí na stole, ráno ho zapneš, otočíš koliečkom a vyjde z neho ranný spravodajský blok.


Toto rádio je vec, ktorou prechádza informácia. A keď si ho rozmeníš na tri pojmy, vyzerá to takto.


Matéria je samotný prístroj. Plastová škatuľa, drôty, tranzistory, reproduktor. To, čo vieš chytiť do ruky a hodiť cez izbu.


Informácia je to, čo z rádia ide von. Hlas hlásateľa, hudba, oznámenia o počasí. Obsah. To, čo by si si mohol zapísať na papier a niekomu ukázať.


Miera je všetko, vďaka čomu sa z chaotického šumu, ktorý zachytáva anténa, stane toto konkrétne vysielanie. Frekvencia, na ktorú je rádio naladené. Spôsob, akým rádio dekóduje signál. Pravidlá, podľa ktorých zo sledu elektrických impulzov vznikne hlas, ktorý rozumieš. Miera je to, čím rádio odlišuje jednu stanicu od druhej, jeden zvuk od druhého, hudbu od šumu.




Prečo je užitočné si to rozdeliť​


Teraz si predstav, že rádio prestane fungovať. Nejde z neho zvuk.


Ak v hlave nemáš to delenie na matériu, informáciu a mieru, máš jeden problém: „pokazilo sa rádio". A tým je tvoj rozbor hotový.


Ak to delenie máš, máš okamžite tri rôzne otázky.


Pokazila sa matéria? Spadlo to a niečo sa rozbilo? Prerušil sa drôt, vyhorela súčiastka? Toto je otázka o samotnom prístroji, o jeho hmotnom stave. Ak je toto problém, treba rádio rozobrať a opraviť.


Prestala chodiť informácia? Nemá vysielač výpadok? Neprerušil sa signál? Toto je otázka o tom, čo malo prísť zvonku. Ak je toto problém, s rádiom nie je nič — len mu nikto nedáva, čo by mohlo prijať.


Posunula sa miera? Neprehodil si nechtiac koliečko a teraz je naladené medzi dve stanice? Nepadli ti nastavenia? Toto je otázka o tom, ako rádio spracúva to, čo prichádza. Ak je toto problém, prístroj funguje, signál chodí, ale rádio si ich vzájomne „nerozumie".


Vidíš, čo sa stalo? Z jedného problému „pokazilo sa rádio" sa stali tri samostatné otázky, z ktorých každá vedie k inému riešeniu. A toto je presne to, na čo pôvodná verzia teórie riadenia matériu, informáciu a mieru používala — ako nástroje, ktoré ti pomôžu vidieť tri rôzne veci tam, kde by si bez nich videl len jednu.




To isté delenie funguje aj inde​


Skús to s rozhovorom medzi dvoma ľuďmi.


Matéria je všetko hmotné, čo prenos reči umožňuje — vzduch, hlasivky, ušné bubienky, mozgové bunky. Informácia je to, čo bolo povedané. Miera je jazyk, gramatika, zvyky reči — to, vďaka čomu si druhý vie z chvenia vzduchu zostaviť myšlienku, ktorú si chcel sprostredkovať.


Keď sa dvaja ľudia nedorozumejú, opäť máš tri rôzne príčiny.


Možno nepočul — to je vec matérie (hluk v miestnosti, slabý sluch).


Možno si povedal nezmysel alebo si nepovedal podstatné — to je vec informácie (obsahu).


Alebo použili ste rôzne kategórie pojmov, každý ste tým istým slovom mysleli niečo iné — to je vec miery (rozlišovacieho rámca).


Posledný prípad je v praxi najčastejší a najzákernejší, lebo nepočuť alebo si nepovedať podstatné si všimneš pomerne ľahko. Ale že hovoríte v iných mierach — že každý z vás dáva tým istým slovám iný význam — to si všimnete obyčajne až po dlhej diskusii, keď je už neskoro.




A funguje to aj v technike​


Skús to s počítačom.


Matéria je hardvér — procesor, pamäť, disk. Informácia je to, čo má počítač spracovať — text dokumentu, dáta tabuľky, fotografia. Miera je všetko, čo určuje, ako počítač s tými dátami zaobchádza — operačný systém, formát súboru, kódovanie znakov, programovacie jazyky, ktorými boli napísané programy.


A znova, keď niečo nefunguje, máš tri možnosti.


Pokazil sa hardvér (matéria).


Chýbajú alebo sú poškodené dáta (informácia).


Alebo je súbor v inom formáte, než ten, ktorý program očakáva (miera).


Posledný prípad sú všetky tie chvíle, keď otvoríš dokument a uvidíš samé otázniky a štvorčeky — súbor je v poriadku, hardvér je v poriadku, ale miera, v ktorej bol súbor zapísaný, nesedí s mierou, v ktorej ho program číta.




Tri okruhy otázok, ktoré z toho plynú​


Doteraz sme pracovali s konkrétnymi vecami. Skúsme teraz to delenie zhrnúť do troch otázok, ktoré sa dajú priložiť kdekoľvek.


Všade tam, kde sa niečím niečo nesie alebo prebieha, môžeš si položiť:


  • Čo je nosič? — Čím to fyzicky ide. Z čoho je urobená tá vec, cez ktorú obsah prechádza.
  • Čo sa cez neho nesie? — Aký je obsah. Čo z toho ide na druhú stranu.
  • Podľa čoho sa to, čo sa nesie, dá odlíšiť od všetkého ostatného? — V akom rámci rozlíšenia to nesenie prebieha. Aké pravidlá robia z chaotického šumu toto konkrétne zrozumiteľné niečo.

Tretia otázka má dve podoby preto, lebo sa dá pýtať z dvoch strán. Z jednej strany: „podľa čoho to vieš odlíšiť?" — to je otázka pre teba ako pozorovateľa. Z druhej strany: „v akom rámci rozlíšenia to prebieha?" — to je otázka o samotnej veci, nezávisle od toho, či ju niekto sleduje. Obe vedú k tomu istému miestu.




Na čo to dobré​


Tu prichádza tá najpraktickejšia časť. Doteraz sme rozoberali príklady (rádio, rozhovor, počítač), kde sa trojica dala priložiť a niečo ukázala. Ale kedy konkrétne sa oplatí ten nástroj zobrať do ruky? V akých situáciách ti to delenie ušetrí čas, peniaze alebo nervy?


Sú tri typické situácie, kde sa to vypláca.


Situácia prvá — niečo prestalo fungovať​


Toto je najčastejší prípad. Pokazený stroj. Rozhovor, ktorý sa pokazil. Tím, ktorý prestal podávať výkon. Vzťah, v ktorom sa niečo pokrivilo. Aplikácia, ktorá padá.


Bez trojice máš jednu veľkú diagnostickú otázku: „prečo to nefunguje?" — a budeš sa točiť dookola, lebo nevieš, kde začať hľadať.


S trojicou máš tri menšie a presnejšie otázky a vieš, kde každá z nich vedie. Pokazila sa matéria? — pozrieš na fyzickú stránku, na hardvér, na zdravie, na technický stav. Prestal chodiť obsah? — pozrieš, či ten signál, dáta alebo informácie vôbec prichádzajú. Posunula sa miera? — pozrieš, či sa kritériá, štandardy, jazyk, formát, dohody niekde nerozišli.


A teraz tá kľúčová vec: v praxi je najčastejší tretí prípad — posunutá miera — a najťažšie sa identifikuje. Lebo „matéria" sa pokazí viditeľne (niečo prasklo, niekto je chorý, server vypadol), „obsah" prestane chodiť tiež viditeľne (žiadne dáta, ticho v rádiu, prázdne polia). Ale posunutá miera sa neprejaví ako výpadok — prejaví sa ako nedorozumenie. Veci sa zdajú v poriadku, len akosi nesedia. Ľudia hovoria, ale nepočúvajú sa. Dáta chodia, ale program ich nevie spracovať. Tím funguje, ale výsledky sa nesčítavajú. Keď máš v hlave trojicu, ten tretí prípad ti príde na rad prirodzene. Bez nej sa naň často nikto ani nedostane.


Situácia druhá — chceš porovnať dve veci, ktoré sa zdajú podobné​


Dva tímy s rovnakými ľuďmi, ale jeden funguje a druhý nie. Dve podobné firmy, ale jedna rastie a druhá stagnuje. Dve krajiny s rovnakými zdrojmi, ale s veľmi odlišnými výsledkami. Dve rodiny s podobným zázemím, ale s úplne iným osudom detí.


Keď to porovnávaš ako celok, vyzerá to ako záhada. „Veď je to predsa to isté, prečo to dopadá inak?"


Trojica ti dá tri samostatné osi porovnania. Porovnaj matériu — sú zdroje, podmienky, suroviny naozaj rovnaké? Porovnaj informáciu — chodí k obom rovnaký obsah, dostávajú rovnaké podnety? Porovnaj mieru — a tu sa to často láme. Tie dve veci, ktoré sa zdali totožné, používajú iné kritériá rozlíšenia. Iné definície úspechu. Iné kategórie ľudí. Iný jazyk popisu skutočnosti.


Veľmi často sa ukáže, že rozdiel nie je v matérii ani v obsahu. Rozdiel je v miere — v tom, podľa čoho každá z tých dvoch vecí rozlišuje, čo je dôležité a čo nie. A toto je objav, ku ktorému by si bez tej trojice nemusel prísť — z povrchnej podobnosti by si nikdy nevyrábal hĺbkový rozdiel.


Situácia tretia — chceš pochopiť cudzí systém​


Cudziu firmu, do ktorej si práve nastúpil. Cudziu kultúru, do ktorej si sa presťahoval. Cudzí jazyk, ktorý sa učíš. Generačnú vrstvu, ktorá ti pripadá zvláštna. Odvetvie, do ktorého si predtým nevidel.


Keď cudzí systém pozoruješ ako celok, hrozí, že ho budeš posudzovať podľa svojich vlastných mier — a často to dopadne tak, že ti príde „divný", „zlý", „neefektívny" alebo „iracionálny".


Trojica ti pomôže oddeliť tri veci. Aká je jeho matéria — s čím pracuje, aké má fyzické podmienky, technológie, zdroje. Aká informácia v ňom prúdi — čo si vnútri navzájom hovoria, čo zdieľajú, čo si vymieňajú. A — to je kľúč — aká je jeho vlastná miera. Podľa akých vlastných kritérií on sám rozlišuje, čo je dôležité a čo nie. Čo považuje za úspech. Čo považuje za normálne, hodné, slušné, výnimočné, zlé.


Keď oddelíš jeho mieru od svojej, často sa stane niečo prekvapivé: to, čo sa zdalo nezmyselné, sa ukáže ako dokonale logické v jeho vlastnej miere. Cudzia firma nie je zle riadená — len používa iné kritériá úspechu, než si predpokladal. Cudzia kultúra nemá iracionálne zvyky — len si rozlišuje veci, ktoré ty nerozlišuješ, a nerozlišuje tie, ktoré ty áno. Toto neznamená, že musíš s každou cudzou mierou súhlasiť. Znamená to len, že si ju najprv vidíš, než ju začneš hodnotiť. A to je prvý krok k tomu, aby si jej mohol porozumieť.




Niekoľko vecí, ktoré stoja za všimnutie​


Keď si pozorne sledoval príklady a tri situácie, niečo si si možno všimol.


Po prvé. Matéria, ktorá nesie ten istý druh procesu, môže byť rôzna. Rádio, ústa a počítač sú úplne odlišné veci — ale vo všetkých troch sa dá rozlíšiť, čím nesú informáciu a podľa akých pravidiel ju nesú. Inými slovami, ten istý druh procesu môže prebiehať na rôznych nosičoch. Nosič nie je to isté čo proces.


Po druhé. Miera, na rozdiel od matérie a informácie, sa väčšinou nemení rýchlo. Slovník jazyka sa nemení zo dňa na deň, frekvencia rádiovej stanice ostáva stáť celé roky, formát súboru sa nezmení každú minútu. Miera je to, čo trvá. Informácia je to, čo plynie. Toto rozdelenie — na to, čo sa mení pomaly a to, čo sa mení rýchlo — je pri rozbore akéhokoľvek procesu jedným z najužitočnejších delení vôbec. Pomalé veci určujú, ako sa rýchle veci budú správať. Rýchle veci sú to, čo skutočne v danej chvíli prebieha.


Po tretie. Žiadny z tých troch pojmov sám osebe nestačí. Rádio bez signálu je krásna prázdna škatuľa. Signál bez rádia je len rušenie vo vzduchu. A signál aj rádio bez správneho naladenia sú dve veci, ktoré sa „minú". Až spolu, vo vzájomnej zladenosti, vznikne to, čo voláme funkčné rádio. Inými slovami, schopnosť rádia hrať nie je vlastnosťou žiadnej z jeho troch zložiek samostatne — je vlastnosťou toho, ako sú tie tri zložky spojené.


Tieto tri postrehy ti nepotrebujem teraz rozvíjať. Sú to len tri veci, ktoré z laického používania trojice prirodzene plynú, a ktoré si dobre uložiť do zadnej časti hlavy. Vrátime sa k nim, keď bude treba.




A teraz dôležité — čo z toho už neskoršia verzia neumožňuje​


Stojí za to sa na chvíľu vrátiť k tomu, čo sme povedali v prvej časti. Hovorili sme tam, že v neskorších verziách (od roku 2004) sa z matérie, informácie a miery stala trojica konečných kategórií reality — niečo, z čoho je svet stvorený. A povedali sme, že je to iný typ tvrdenia než pôvodný.


Teraz, keď sme videli, ako sa pôvodná trojica používa v praxi, môžeme presnejšie pomenovať, čo sa tou zmenou stratilo. Lebo to nie je len o tom, že sa pridala metafyzika — niečo sa pridaním zároveň zlomilo.


Spomeň si na tretiu situáciu — chcem pochopiť cudzí systém. Celá užitočnosť tej situácie stojí na tom, že cudzí systém má svoju vlastnú mieru. Svoje vlastné kritériá rozlíšenia. Svoje vlastné definície toho, čo je dôležité. A že tá miera nie je horšia ani lepšia než tvoja, je len iná — a aby si systém pochopil, musíš jeho mieru najprv vidieť, než ju začneš hodnotiť.


V neskoršej verzii teórie však Miera (s veľkým M) prestala byť vlastnosťou každej veci samostatne. Stala sa jednou univerzálnou Mierou, ktorá je predzapísaná (autormi sa hovorí: Vsederžiteľom) a podľa ktorej je všetko zoradené. To znamená, že už neexistuje miera tej firmy a moja miera ako dve rovnocenné veci, ktoré treba porovnať. Existuje iba jediná správna Miera, voči ktorej sa všetky lokálne miery hodnotia ako bližšie alebo vzdialenejšie od pravdy.


A keď máš v hlave túto jedinú správnu Mieru, tretia situácia sa zrúti. Lebo keď stretneš cudzí systém, nemôžeš si už povedať „má svoju vlastnú mieru, ktorú musím vidieť". Si povinný si povedať „má svoju mieru, ktorá je buď v zhode s Univerzálnou Mierou alebo nie je". A keď nie je, je horšia. Cudzí systém prestal byť záhadou, ktorej treba porozumieť, a stal sa odchýlkou, ktorú treba opraviť.


Toto je len jeden príklad. Podobné sa stane aj s druhou situáciou — porovnávanie dvoch podobných vecí. V pôvodnej verzii si porovnával ich vlastné miery a hľadal, čím sa od seba líšia. V neskoršej verzii porovnávaš každú z nich oddelene voči Univerzálnej Miere — a otázka „v čom je rozdiel medzi A a B" sa zmení na otázku „kto je bližšie k pravde, A alebo B". To je úplne iná otázka, a nedáva ti to, čo dávala tá pôvodná.


Aj prvá situácia — diagnostika poruchy — sa znepríjemní. V pôvodnej verzii si sa pri pokazenom rádiu pýtal „posunula sa miera nastavenia voči miere vysielača?" — pričom obe miery boli rovnoprávne a porucha bola v ich vzájomnej zhode. V neskoršej verzii by si sa musel pýtať „je miera tohto rádia v zhode s Univerzálnou Mierou?" — čo je síce hlbokomyselné, ale úplne nepoužiteľné na opravu rádia.


To je to, čo sa zmenou stratilo. Pôvodný MIM bol nástrojom, ktorý ti pomáhal vidieť tri rôzne miery v troch rôznych veciach a porovnávať ich medzi sebou. Neskorší MIM ti hovorí, že existuje iba jedna pravá Miera, a všetko ostatné sa voči nej len odlišuje rôznou vzdialenosťou. Z nástroja porovnávania sa stal nástroj posudzovania. A nástroj, ktorý ti porovnáva dve veci, je v praxi oveľa užitočnejší než nástroj, ktorý ti hovorí, ktorá je správnejšia.




Záver​


Trojica matéria–informácia–miera nie je tajomstvo a nie je metafyzika. Je to spôsob, akým sa dá pozerať na vec, ktorou niečo prebieha. Pôvodná verzia teórie riadenia túto trojicu používala ako pracovný nástroj — niečo, čo si nasadíš ako okuliare, keď ti to pomôže lepšie vidieť, a odložíš, keď to už nepotrebuješ. Nič viac sa pre úžitok tej trojice nevyžaduje.


A keď si toto delenie osvojíš, zistíš, že sa dá priložiť aj na veci, kde by ti spočiatku nenapadlo ho použiť. Na riadenie auta. Na výchovu dieťaťa. Na pochopenie cudzej kultúry. Na premýšľanie o vlastnom premýšľaní. Všade tam, kde niečím niečo prebieha, môžeš si položiť tie tri otázky — a tri otázky sú oveľa lepšie ako jedna nerozčlenená.


Práve preto má zmysel zostávať pri pôvodnej verzii MIM. Nie z piety k autorom, ale z praktického dôvodu: pôvodná verzia ti dáva viac nástrojov než neskoršia. Pôvodná verzia ti umožňuje porovnať dve miery medzi sebou. Neskoršia verzia ti dáva jednu Mieru, voči ktorej všetko meriaš — a tým ti zoberie polovicu toho, čo by si s tým nástrojom mohol robiť.


Keď čítaš alebo počúvaš niekoho hovoriť o matérii, informácii a miere, oplatí sa preto pozorne sledovať, či používa pôvodnú verziu alebo neskoršiu. Pôvodná je nástroj — odložíš ju, keď ti dosluhuje. Neskoršia je svetonázor — keď si ho prijmeš, prijmeš s ním aj všetko, čo z neho plynie, vrátane jedinej Univerzálnej Miery, voči ktorej si potom povinný posudzovať aj seba aj všetko okolo seba.


Sú to dva veľmi rôzne zážitky z toho istého trojslovia. A je dobré vedieť, ktorý z nich práve používaš.
 
Z nástroja porovnávania sa stal nástroj posudzovania.
Čiže stále je to len nástroj popisný, statický…
Takže aj autorský kolektív VP SSSR to najpodstatnejšie nechal v zamlčaní, resp. to nepomenoval naplno, aj keď v texte jak u VP SSSR, tak u gen. K.P.Petrova to je: “Boh stvoril každú vec a rozmeral ju mierou.” (Korán)
Pretože MIM nie sú len medzne zovšeobecnené popisné kategórie Vesmíru (Vselennoj, Stavby Sveta) ale aj ako medzne zovšeonecnené kategórie tvorenia - Trojjedinnosť (Trojica) - nástroj tvorenia Tvorcu-Všedržiteľa.
A pre lepšie pochopenie aj tejto zamlčanej úrovne MIM je možno lepšie na odporúčanie @udo/ludo/ľudo v tomto leveli pracovať s kategóriami FEI, kde F je forma (miera), E je energia (matéria) a I je informácia, ale informácia ako proces (in-formácia) formovania energie, resp. nadeľovania matérie mierou - tvorba jej konkrétneho tvaru, obrazu, kedy sa zo všeobecnej matérie (energie) stáva konkrétna vec, či jav…
…ale o tomto tu už raz diskusia bola. Konkrétna, dlhá, vášnivá…
 
Formovanie, je vlastne "nadeľovanie mierou". Tvorenie, je formovanie vecí a procesov z informácií... Vec a proces, je hotová materiálna forma, produkt tvorenia.
Každé formovanie (nadeľovanie mierou) je možné zapísať matematicky. Každej informácií je možné priradiť matematický symbol, premennú.
Vesmír, je symfónia matematiky. Symfónia preto, lebo tento výtvor má mnoho spoločného s harmoniami a disharmoniami hudby.
 
Stručně řečeno, holistický svět v němž se aktivní hmota (materie) prostřednictvím řídící informace (vědomí, noosféra) a za pomoci kvantitativní míry (entropie) vyvíjí k vyšším a dokonalejším formám existence.
 
Naposledy upravené:
Boh určite nie je úzky špecialista, ale polyhistor, ak by sme hľadali približné prirovnanie. Ale ide o to, že matematika je fundamentálny jazyk všehomíru, ktorým sa dá vyjadriť všetko ostatné, a pritom môže byť formovaná tak, že znie ako hudba.
Omlouvám se za myšlenkovou zkratku, občas mi to takhle ujede :) Narážela jsem na název knížky Maria Livia (Je Bůh matematik?), která se zabývá dávným filosofickým sporem o to, zda matematické struktury existuje objektivně, tj. nezávisle na lidech, kteří je nevytváří, nýbrž "objevují" (platonismus), nebo zda jde o produkt lidské mysli a lidmi vytvořených pravidel, jazyk vytvořený k popisu reality (formalismus/konstruktivismus). Obě strany mají silné argumenty; silným platonikem byl třeba Kurt Gödel (podle něho matematické objekty existují stejně objektivně, jako fyzikální svět, jen je poznáváme jiným způsobem - ostatně jeho věty ukazují, že v dostatečně silném formálním systému existují pravdivá tvrzení, která nelze uvnitř systému dokázat), formalistický pohled zastával David Hilbert, podle něhož matematika je manipulace se symboly podle pravidel. Ale vím, že jsem se příliš vzdálila od tématu, jen mi to nedalo :)
 
David Hilbert, podle něhož matematika je manipulace se symboly podle pravidel
Pokial musis pri konstrukcii lietadla dodrzat presne stanovene ciselne miery bez ktorych by nevzlietlo alebo padlo tak ako presne musia byt vypocty pri konstrukcii planet, sustav, galaxii, biosfery na planete ktore su miliardy x zlozitejsie a vsetky prvky vzajomne ladia... Rusky akademik Kirjusin sa venoval hudbe ako matematike, v klasickej hudbe objavil 128 vzorov, v modernej hudbe nanajvys 15, co neznamena 9x viac ale exponencionalne viac ako s kazdym polickom na sachovnici pribuda niekolko tisic dalsich variant vyvoja, rozvoja. Ludsky mozog sa s 15. vzormi nemoze rozvijat spravne...
Matematika, fyzika, hudba ale aj vsetky ine vedy sa daju robit intuitivne alebo s teoriou, ale bez teorie sa nikdy analogicky nepriblizi ku 128 vzorom, mozes hrat ludovu hudbu ale nevytvoris symfoniu, mozes postavit drevenicu ale nepostavis mrakodrap...
 
Žádný dostatečně silný formální systém nemůže dokázat svou vlastní bezespornost.

Vždy v něm existují rozhodnutelné výroky, které nelze v rámci systému ani dokázat, ani vyvrátit.

Tyto Gödelovy věty formálně pohřbily Hilbertův sen o uzavřeném formalismu, a otevřely prostor pro pojetí matematiky jako otevřeného, dynamického jazyka míry, který je vnořen do živé, cítící materie.

Ciolkovskij post mortem a kosmický realismus​


Z pohledu Ruského kosmismu jsou Gödelovy věty naopak potvrzením kosmistického obrazu světa.

Vesmír je otevřený systém a skutečnost vždy přesahuje jakýkoli náš výčet pravidel.

Míra není beze zbytku formalizovatelná. V rámci materie–informace–míra je míra vždy vztahem mezi pozorovatelem a systémem.

Nikdy nemáme úplný popis, vždy existují otázky, na které současný formální aparát neodpoví. To není vada, ale rys reality.

Pozorovatel - noosféra vstupuje do hry​


Důkaz bezespornosti vyžaduje metasystém, který je silnější než systém samotný. V kosmismu je tím metasystémem noosféra – živá, vyvíjející se sféra rozumu, která neustále překračuje své vlastní formální výtvory. Ciolkovskij by řekl:

"Není třeba se snažit o uzavřený systém. Raději rozvíjejme vědomí, aby obsáhlo víc".

Mezi Ruským kosmismem a konceptem KSB existuje několik silných společných motivů, i když vznikaly v odlišných historických vrstvách a používají jiný jazyk.
Oba obsahují:

“Člověk se musí stát vědomým správcem reality”
 
Naposledy upravené:
Čiže stále je to len nástroj popisný, statický…
Takže aj autorský kolektív VP SSSR to najpodstatnejšie nechal v zamlčaní, resp. to nepomenoval naplno, aj keď v texte jak u VP SSSR, tak u gen. K.P.Petrova to je: “Boh stvoril každú vec a rozmeral ju mierou.” (Korán)
Pretože MIM nie sú len medzne zovšeobecnené popisné kategórie Vesmíru (Vselennoj, Stavby Sveta) ale aj ako medzne zovšeonecnené kategórie tvorenia - Trojjedinnosť (Trojica) - nástroj tvorenia Tvorcu-Všedržiteľa.
A pre lepšie pochopenie aj tejto zamlčanej úrovne MIM je možno lepšie na odporúčanie @udo/ludo/ľudo v tomto leveli pracovať s kategóriami FEI, kde F je forma (miera), E je energia (matéria) a I je informácia, ale informácia ako proces (in-formácia) formovania energie, resp. nadeľovania matérie mierou - tvorba jej konkrétneho tvaru, obrazu, kedy sa zo všeobecnej matérie (energie) stáva konkrétna vec, či jav…
…ale o tomto tu už raz diskusia bola. Konkrétna, dlhá, vášnivá…

Na krátka poznámka:

Skôr než budem reagovať vecne, urobíme krok, ktorý sa v diskusiách často preskakuje - zhrniem ako som tvoju pozíciu pochopil. Robím to z dvoch dôvodov - ak by som pochopil tvoj komentár zle, dáš mi vedieť a ja si opravím pohľad. A tiež, aj ostatným ktorí to čítajú, to môže pomôcť - uvidia, či riešime tú istú vec alebo dve rôzne veci.


Tak ak nasledujúce zhrnutie tvoju pozíciu neopisuje správne, kľudne ma oprav a ja sa rád opravím. Nasleduje moja rekonštrukcia, potom zosúladenie sa s tým, čo bolo v pôvodnom texte, potom komentár, a nakoniec komentár k pomôcke FEI.




Ako vidím to čo si napísal:

1.
Tvrdíš, že tým, čo opisujem ako „nástroj porovnávania, ktorý sa premenil na nástroj posudzovania", redukujem MIM na popisný, statický nástroj — a že tým strácam to najpodstatnejšie.


2. To najpodstatnejšie podľa teba je, že MIM nemá iba jeden rozmer (medzne zovšeobecnené kategórie Vesmíru, čiže to, čím opisujeme stavbu sveta), ale aj druhý rozmer — medzne zovšeobecnené kategórie tvorenia, čiže trojjedinnosť ako nástroj tvorenia Tvorcu-Vsederžiteľa.


3. Tvrdíš, že tento druhý rozmer VP ZSSR a generál Petrov naplno nepomenovali, nechali ho v zamlčaní — hoci v textoch je prítomný cez odkaz na koránový verš „Boh stvoril každú vec a rozmeral ju mierou".


4. Ako pomôcku na lepšie pochopenie tohto druhého rozmeru odporúčaš pracovať s pojmovou trojicou FEI — forma (miera), energia (matéria), informácia chápaná ako proces in-formovania, čiže ako činnosť formovania energie alebo nadeľovania matérie mierou.


Ak si v niektorom z týchto štyroch bodov posunul dôraz inde alebo som ťa skrátil tak, že sa v tom nenachádzaš, povedz — bavme sa potom o tej upravenej verzii.




Dovysvetlenie


Niekoľko dovysvetlení k tomu čo som písal. Niektoré veci v tvojej reakcii naznačujú, že si tam možno čítal iné tvrdenia, než som napísal.


Prvé vyjasnenie — slovo „statický". V mojom texte sa slovo statický nikde neobjavilo. Hovoril som o MIM ako o nástroji porovnávania. Porovnávanie nie je popis a nie je statika — je to operácia, ktorá produkuje nový poznatok. Diagnostika pokazeného rádia, porovnanie dvoch tímov so zdanlivo rovnakými podmienkami, pochopenie cudzieho systému — to všetko sú činnosti, nie nehybné popisy. Pôvodný MIM v móde DOTU 1991 robí prácu. Len tá práca je iná než tvorba — je to kognitívna práca, ktorá tebe alebo mne pomáha rozumieť tomu, čo už je.


Ak teda v mojej formulácii čítaš tvrdenie, že MIM je iba popisný, tak ja to nehovorím. Hovorím, že je to nástroj na rozbor — čo nie je to isté ako popis. Rozbor je dynamický, popis je statický. MIM v móde DOTU 1991 je rozbor.


Druhé vyjasnenie — existencia dvoch režimov MIM. Toto je dôležitejšie. Ty hovoríš, že MIM má dva rozmery — popisný (kategórie Vesmíru) a tvorivý (nástroj tvorenia). S touto dvojrozmernosťou ja nemám problém. Naopak — vo svojej vlastnej praxi som tvorivý režim MIM používal roky pred tým, než som sa pustil písať. Mal som ho v podobe informácia → miera → matéria: najprv obraz toho, čo chcem dosiahnuť (informácia), potom rozmery a postup (miera), nakoniec fyzická realizácia podľa obrazu a mier (matéria). To je presne to, čomu ty hovoríš tvorivý režim alebo trojjedinnosť ako nástroj tvorenia.


Takže existencia dvoch režimov MIM nie je medzi nami sporná. To, o čom sa rozchádzame, je niečo iné. A teraz prichádza komentár.




Komentár — kde sa nezhodneme​


Rozchádzame sa v dvoch bodoch, ktoré sú vlastne jeden bod videný z dvoch strán.


Bod prvý — či je tvorivý režim MIM zamlčaný originál alebo neskôr pridaná vrstva.


Ty hovoríš: tvorivý rozmer MIM bol v originálnej teórii prítomný, ale VP ZSSR ho nechal v zamlčaní, neoznačil ho naplno.


Ja hovorím: tvorivý rozmer MIM bol v pôvodnom rukopise DOTU z februára 1991 neprítomný, a do textu bol pridaný v júnovej redakcii z roku 2004. A nie je to moje tvrdenie — je to tvrdenie, ktoré samotní autori robia v doslove k textu. V redakcii 1991, ktorá je voľne dostupná na ich oficiálnom portáli dotu.ru, je editorská poznámka, ktorá doslovne hovorí:


„Pri príprave tlačeného vydania v roku 1992 prešla vnútornou procedúrou zosúladenia textov rôznych pracovných redakcií prvá, ktorá ponechávala Plutarchove slová bez akýchkoľvek vysvetlení. Súčasná redakcia DOTU (jún 2004) obsahuje nasledujúci text: ... Preto ak nemáme zabúdať na Vsederžiteľnosť..."

(Originál: „При подготовке типографского издания в 1992 г. внутреннюю процедуру согласования текстов различных рабочих редакций прошла первая, которая оставляла слова Плутарха без каких-либо пояснений. Ныне текущая редакция ДОТУ (июнь 2004 г.) содержит следующий текст: ... Поэтому если не забывать о Вседержительности...")


Toto nie je sekundárna interpretácia. Je to priznanie samotných redaktorov VP ZSSR, kde explicitne uvádzajú, ktoré pasáže sú novšie a kedy boli pridané. Vyhľadať si to môže ktokoľvek priamo v editorskom doslove k redakcii 1991 na ich webe.


Otázka, či sa tieto neskoršie doplnenia majú považovať za odhalenie zamlčaného originálu alebo za teologickú nadstavbu pridanú dvanásť rokov po prvom vydaní, je z môjho pohľadu úplne legitímna a stojí za diskusiu. Ale faktografia hovorí jasne: v texte 1991 to nie je, v texte 2004 to už tam je, a editori sami označujú, ktoré pasáže boli pridané. To znamená, že terminologicky správnejšie nie je „zamlčaný rozmer, ktorý treba vyzdvihnúť", ale „pridaná interpretačná vrstva, ktorú treba zhodnotiť".


Bod druhý — kto je tvorcom v tvorivom režime.


Toto je podľa mňa to, o čo skutočne ide. V tvojej formulácii je tvorivý režim MIM „nástrojom tvorenia Tvorcu-Vsederžiteľa". Čiže Tvorca je jeden, externý, hierarchicky najvyšší, a tvorivý akt je Jeho aktom — nadeľovanie matérie mierou je niečo, čo robí On, a človek je v tomto rámci v najlepšom prípade vykonávateľ Jeho zámeru.


V mojej praxi tvorivého režimu MIM (predstava → rozmery a postup → zhmotnenie) takýto externý Tvorca nie je. Keď ja navrhujem stôl, projekt alebo organizačnú štruktúru, tvorcom som ja. Mám obraz, určujem mieru, zhmotňujem. Trojica je nástroj v mojich rukách. Práve preto som v predchádzajúcom odseku napísal, že ja tvorivý režim MIM sám používam — používam ho ako nástroj konečného ľudského tvorcu, nie ako participáciu na vyššom tvorení.


A tu sa vraciame k bodu jeden: práve táto identifikácia tvorivého režimu s aktom Tvorcu-Vsederžiteľa je vec, ktorá bola do textu pridaná v roku 2004 a v origináli z roku 1991 chýbala. V DOTU 1991 je miera pracovný pojem — miera kvality riadenia, miera funkčnej spôsobilosti. Nie je tam Miera s veľkým M, ktorá by bola Božou matricou. Nie je tam Tvorca, ktorý by ju nadeľoval. Tieto vrstvy prišli neskôr.


Keď ty hovoríš „MIM je nástroj tvorenia Tvorcu", v podstate hovoríš to, čo redakcia 2004 do textu pridala. A keď ja hovorím „MIM má aj tvorivý rozmer, ale tvorcom je človek, ktorý ten nástroj používa", v podstate hovorím to, čo v texte 1991 chýbalo a chýba — a čo doplniť alebo nedoplniť záleží od toho, či akceptujeme teologickú nadstavbu z roku 2004 ako organickú súčasť DOTU alebo ako jej interpretačné rozšírenie.



To je legitímny svetonázorový rozdiel a obe pozície sú obhájiteľné. Ale je dobré mať rozdiel pomenovaný otvorene, nie skrytý pod slovom „zamlčaný".

(pokr.)
 
(pokr.)

Pomôcka FEI, môj pohľad z hľadiska kybernetiky​


K FEI sa chcem vyjadriť osobitne, lebo ide o tri rôzne otázky, ktoré sa v Tvojej formulácii prekryli a treba ich rozdeliť: otázka autorstva, otázka teoretickej váhy, a otázka, kam tá pomôcka v skutočnosti smeruje.


1. Otázka autorstva — FEI nie je súčasť DOTU/KSB, je to Ľudov vlastný návrh​


V Tvojej reakcii FEI uvádzaš ako pomôcku na pochopenie zamlčanej úrovne MIM, s odporúčaním „v tomto leveli pracovať s kategóriami FEI" — a hneď v tej istej vete sa odvolávaš na Ľuda. Tu by som chcel upozorniť na vec, ktorá z formulácie ľahko zapadne, ale je dôležitá: FEI nie je pojem od autorov DOTU/KSB, je to autorský konštrukt Ľuda samotného. A vieme to pomerne presne, lebo Ľudo to v diskusii na tomto fóre sám priznal:


„svojho času aj navrhoval medzne zovšeobecňujúce pojmy, kategórie MIM (miera, informácia, matéria) nahradiť kategóriou FIE (forma, informácia, energia)"

A ďalej, keď sa o FEI/FIE diskutovalo s odkazom na zdroj:


„Ja som hovoril FEI (Forma, Existencia, In-Formácia). Resp. FIE (Forma, InFormácia, Existencia). Ale môže to byť aj FIM (Forma, InFormácia, Matéria). ... ako hlavná postava FEI RODIS od Jefremova — kniha Hodina býka..."

Z toho dva fakty, ktoré stoja za pomenovanie. Po prvé, FEI je Ľudova osobná interpretačná pomôcka — jeho návrh nahradiť MIM. Po druhé, inšpiráciou nebola DOTU, ale Jefremova sci-fi trilógia Hodina býka — hrdina sa volá Fai Rodis a má v mene tú trojicu zložiek.


To je z hľadiska autorskej etiky dôležité. Nemôžeš FEI súčasne prezentovať ako kľúč k zamlčanej úrovni pôvodného MIM (čo predpokladá, že to bolo v origináli) a ako Ľudov návrh nahradiť MIM (čo predpokladá, že to vytvoril on sám). Buď je to Ľudova pomôcka — vtedy ju treba uvádzať ako „Ľudo navrhol pojmovú trojicu FEI ako pomôcku..." — alebo je to zamlčaný obsah pôvodnej DOTU — vtedy by autorom mal byť VP ZSSR alebo Petrov, nie Ľudo. Logicky to nemôže byť oboje.


To nie je výhrada voči Ľudovi za to, že si pomôcku vytvoril. Ľudia si pomôcky robia. Ale je to výhrada voči tomu, ako sa o nej hovorí — ako keby to bolo odhalenie pôvodného, hoci je to pridaný interpretačný návrh jedného člena komunity. Tým sa potom navonok zdá, akoby išlo o oficiálne KSB učenie, čo nie je.


2. Otázka teoretickej váhy — FEI nemá kybernetický aparát​


Tu by som chcel byť priamy, lebo táto vec sa ľahko stratí v polemike o pojmoch. DOTU 1991 je technický dokument. Má rovnice. Má schémy spätnoväzobného riadenia. Má kapitoly o predictor-corector schéme, o vektore cieľov a vektore chyby, o miere kvality riadenia ako konkrétnom matematickom pojme. Pracuje s aparátom Wienera, Kalmana, sovietskej kybernetiky 60.–80. rokov. Je to vyšperkovaná inžinierska teória, ktorú ide aplikovať na konkrétne procesy a porovnávať s experimentom.


FEI v porovnaní s tým nemá nič takéto. Nemá rovnice. Nemá schémy spätnej väzby. Nemá metriky. Nemá protokoly. Nedáva návod, ako sa s tou trojicou pracuje, len ju pomenováva. Je to slovník bez aparátu.


Píšem to bez nejakých emócií - ak má niekto teoretický návrh, ktorým chce nahradiť alebo doplniť MIM, mal by ukázať, čím konkrétne ten nový pojmový aparát robí prácu lepšie než pôvodný. Aké rovnice nasadí. Aké schémy odhalí. Aké predikcie dovolí. Pri DOTU 1991 sa to dá ukázať (predictor-corector je rovnica, vektor cieľov je rovnica, miera funkčnej spôsobilosti je metrika). Pri FEI to ja neviem nájsť. Ak tieto veci niekde sú a iba mi unikli, pošli odkaz — rád si to preštudujem a stanovisko zrevidujem.


3. Otázka smerovania — FEI nahrádza technický slovník metafyzickým​


Tu je vec, ktorá by sa nemala stratiť. Pozri si tie tri preznáčky pozorne:


  • Matéria → Energia. V DOTU je matéria technický pojem — to, čo je hmotný nosič. Energia je v slovenskej intuícii „aktívna sila", v populárnej tradícii zberač pre všetko ezoterické (energetické polia, vyžarovanie, životná sila). Posun od matérie (čo má fyzikálne vymedzenie) k energii (čo sa v širokej diskusii rozpúšťa do mnohých nesúvisiacich vecí) — to je strata presnosti, nie nahradenie.
  • Miera → Forma. Miera je v DOTU 1991 kvantifikovateľný, porovnateľný pojem — miera kvality riadenia je číslo, ktoré sa dá vypočítať. Forma je naopak platónsky a aristotelovský pojem — eidos, predzapísaný vzor, podľa ktorého sa tvorí. Posun od miery k forme je posun od kvantifikovateľného ku kontemplatívnemu. Z metriky sa stáva archetyp.
  • Informácia → In-formácia ako proces formovania. Toto je najťažšia preznáčka. Informácia v DOTU 1991 je obsah, ktorý sa prenáša — niečo, čo sa dá merať bitmi, prenášať kanálom, kódovať. In-formácia ako proces vtláčania formy do energie je niečo úplne iné — je to aristotelovské hylemorfické tvorenie, kde forma (eidos) sa vlieva do látky (hylé) a vzniká konkrétne súcno. Z technického pojmu sa stáva starogrécka metafyzika.

Toto nie sú náhodné posuny. Všetky tri smerujú jedným smerom: od kybernetiky a inžinierstva ku klasickej európskej metafyzike (Aristoteles, Platon, kresťanská scholastika, hermetizmus). Pre niekoho s tým duchovným orientovaním je FEI možno zrozumiteľnejšia, siaha do známych kategórií. Ale z hľadiska teórie riadenia je to krok mimo kybernetickú rovinu, nie krok vpred.


A - to je zaujímavá vec - práve preto FEI dobre slúži teologickému tvorivému módu DOTU 2004. Lebo aj DOTU 2004 tiež pridáva metafyzické vrstvy. FEI a DOTU 2004 sú v podstate paralelné kompatibilné metafyzizácie pôvodne kybernetického jadra. Z hľadiska DOTU 1991 sú ale voči nej obe rovnako vzdialené.


4. Záver k FEI​


Sumár: FEI je Ľudova osobná pomôcka, inšpirovaná Jefremovou trilógiou, ktorá nahrádza technický slovník MIM metafyzickým slovníkom v duchu klasickej európskej metafyziky. Je to v poriadku ako súkromná interpretačná pomôcka pre niekoho, kto chce pracovať s teologickým tvorivým módom DOTU 2004. Nie je to ani kľúč k zamlčaným úrovniam DOTU (lebo to nie je v DOTU, ale Ľudov osobný návrh), ani nástroj rovnocenný s MIM v DOTU 1991 (lebo nemá kybernetický aparát, ktorý MIM v 1991 mal).


Z toho plynie odporúčanie pri komunikácii: keď FEI niekomu odporúčaš, uveď ju ako „Ľudov návrh, ktorý sa hodí pre tvorivý mód s teologickou nadstavbou", nie ako „kľúč k pochopeniu zamlčanej úrovne pôvodného MIM". Prvé je presné, druhé je zavádzajúce.


Keď to zhrniem, aby bolo jasné, kde som:


1) tvorivý režim MIM existuje, používal som ho roky a nepopieram ho. Ale v mojom použití je tvorcom človek pracujúci s nástrojom, nie Vsederžiteľ.


2) identifikácia tvorivého režimu MIM s aktom Tvorcu-Vsederžiteľa je vrstva, ktorá bola do DOTU pridaná v roku 2004, a editori VP ZSSR to v doslove sami priznávajú. Nie je to zamlčaný originál — je to pridaná interpretácia.


3) FEI je Ľudova osobná interpretačná pomôcka, nie organická súčasť DOTU/KSB — a Ľudo to v tomto fóre sám priznáva. Pre teologický tvorivý mód s metafyzickou nadstavbou je to vnútorne koherentná pomôcka. Pre analytickú prácu s kybernetickými problémami (diagnostika, porovnávanie, riadenie so spätnou väzbou) je to krok mimo kybernetiky, na ktorej DOTU 1991 stojí.


To, či akceptovať teologickú nadstavbu z roku 2004 ako organickú súčasť DOTU alebo ako jej rozšírenie, je tvoja voľba — a obe pozície sa dajú obhájiť. Ale dohodnime sa aspoň na faktografii: redakcia 1991 a redakcia 2004 sa v texte líšia, autori to sami dokumentujú, FEI je Ľudov vlastný návrh nahradiť MIM a Ľudo to sám priznáva.
Slovo „zamlčaný" v tomto kontexte nie je presný spôsob, ako rozdiely pomenovať.
 
Formovanie, je vlastne "nadeľovanie mierou". Tvorenie, je formovanie vecí a procesov z informácií... Vec a proces, je hotová materiálna forma, produkt tvorenia.
Každé formovanie (nadeľovanie mierou) je možné zapísať matematicky. Každej informácií je možné priradiť matematický symbol, premennú.
Vesmír, je symfónia matematiky. Symfónia preto, lebo tento výtvor má mnoho spoločného s harmoniami a disharmoniami hudby.

Jardob, je potrebné upozorniť na jeden detail.

V mojom texte som pracoval s informáciou ako prenášaným obsahom (Wiener/Shannon), nie s informáciou ako predzapísaným projektom (Platón). To sú dva rôzne pojmy, ktoré sa volajú rovnako.

Tvoja formulácia „tvorenie je formovanie z informácií" pracuje práve s tým druhým pojmom — čo je legitímne, ale je to už iný režim než ten, ktorý som v texte rozoberal.

Pre úplnosť by stálo za to pomenovať, že hovoríme o dvoch rôznych významoch toho istého slova.

V DOTU 1991 je informácia to, čo sa prenáša — merateľný obsah, ktorý prúdi kanálom od vysielača k prijímateľovi. Wienerovsko-shannonovský pojem.

V tvojej vete „tvorenie je formovanie vecí a procesov z informácií" je informácia to, z čoho sa veci tvoria — predzapísaný plán, projekt, idea. Platonický pojem.

Viem, že sa opakujem; niekomu to je jasné, ale každá odpoveď ukáže problém z trocha iného uhla. Je to jedna z najdôležitejších vecí, ktorú treba správne pochopiť.
 
V DOTU 1991 je informácia to, čo sa prenáša — merateľný obsah, ktorý prúdi kanálom od vysielača k prijímateľovi. Wienerovsko-shannonovský pojem.

V tvojej vete „tvorenie je formovanie vecí a procesov z informácií" je informácia to, z čoho sa veci tvoria — predzapísaný plán, projekt, idea. Platonický pojem.
Pritom platné je oboje, podobne ako vo vlnovej fyzike, kde platí, že svetlo je aj častica, aj vlna súčasne.

Tento informačný princíp vidno hlavne v informatike, v PC. V PC sa informácie len prenášajú, od odosieľateľov k adresátom. Ale pritom z týchto informácií je vytvorený celý virtuálny svet, aký v počítači možno vytvoriť. A v PC možno simulovať úplne celú materiálnu realitu. A tá je zložená z informačných jednotiek, ktoré sú aj inštrukciami (programovými príkazmi), aj datami.
 
Naposledy upravené:
Pritom platné je oboje, podobne ako vo vlnovej fyzike, kde platí, že svetlo je aj častica, aj vlna súčasne.

Tento informačný princíp vidno hlavne v informatike, v PC. V PC sa informácie len prenášajú, od odosieľateľov k adresátom. Ale pritom z týchto informácií je vytvorený celý virtuálny svet, aký v počítači možno vytvoriť. A v PC možno simulovať úplne celú materiálnu realitu. A tá je zložená z informačných jednotiek, ktoré sú aj inštrukciami (programovými príkazmi), aj datami.
Jardob, tu sa dotýkame veci, ktorá je pre celý môj text kľúčová.

Keď hovoríš „platí oboje súčasne, ako svetlo je vlna aj častica", vraciaš sa k pozícii, voči ktorej som celý text postavil.


Ja som v texte oddelil dve veci:

- informáciu ako pracovný pojem teórie riadenia (DVTRv1, 1991): to, čo sa prenáša kanálom, niečo, čo vieš zmerať a porovnať;

- informáciu ako kategóriu konštituujúcu realitu (DVTRv2, 2004 a neskôr): to, z čoho sú veci stvorené, predzapísaný plán, idea, ktorá sa nadeľuje matérii mierou.


Tieto dva pojmy nesú v slovenčine to isté slovo, ale sú to kvalitatívne iné typy tvrdenia. Prvý je inžiniersky pojem — overiteľný experimentom, použiteľný v diagnostike, kvantifikovateľný. Druhý je metafyzický pojem — pojednanie o tom, ako je svet usporiadaný. Sú legitímne oba, ale nepatria do jedného rámca.

Tvoje „platí oboje súčasne" ich práve znova zlieva späť do jedného. To nie je drobnosť — je to návrat k tej istej operácii, ktorú redakcia DOTU urobila v roku 2004, keď do textu pridala Vsederžiteľa, Promysel a Mieru s veľkým M. Vtedy sa z teórie riadenia stal teória riadenia + svetonázor, a tie dve veci sa už nedali oddeliť.


Môj text upozorňuje práve na to, že má hlboký význam ich oddelene udržať.

Tvoja analógia so svetlom funguje v kvantovej mechanike, kde experimenty vynucujú komplementaritu (tvoria harmonický celok) — nie je to filozofická voľba, je to dôsledok meraní. Príroda nám nedáva na výber.

Pri MIM je to inak, komplementarita nie je vynútená ničím okrem rozhodnutia nerozlišovať. To je legitímne rozhodnutie, ale tým vznikne iný režim práce, než ten, ktorý som v texte rozoberal.

A tvoja PC analógia, ak sa dotiahne, to tiež potvrdzuje: v počítači sú dáta a kód technicky to isté (bity v pamäti), ale celá výpočtová teória stojí na ich rozlišovaní.

Operačné systémy padajú, keď sa dáta začnú vykonávať ako kód. Bezpečnostné chyby vznikajú práve zo zámeny. Spoločná fyzická forma neznamená spoločnú funkciu — a tu je tvoj príklad presne ten, ktorý moje rozlíšenie potrebuje.

Čiže, môžeme sa zhodnúť na tom, že platia obe interpretácie ako dva rôzne rámce (registre), alebo trváš na tom, že je to jedna vec s dvomi aspektmi?

To je vec, na ktorej skutočne záleží, lebo z prvej polohy sa dá pracovať analyticky, z druhej už nie.
 
Jardob, tu sa dotýkame veci, ktorá je pre celý môj text kľúčová.

Keď hovoríš „platí oboje súčasne, ako svetlo je vlna aj častica", vraciaš sa k pozícii, voči ktorej som celý text postavil.


Ja som v texte oddelil dve veci:

- informáciu ako pracovný pojem teórie riadenia (DVTRv1, 1991): to, čo sa prenáša kanálom, niečo, čo vieš zmerať a porovnať;

- informáciu ako kategóriu konštituujúcu realitu (DVTRv2, 2004 a neskôr): to, z čoho sú veci stvorené, predzapísaný plán, idea, ktorá sa nadeľuje matérii mierou.


Tieto dva pojmy nesú v slovenčine to isté slovo, ale sú to kvalitatívne iné typy tvrdenia. Prvý je inžiniersky pojem — overiteľný experimentom, použiteľný v diagnostike, kvantifikovateľný. Druhý je metafyzický pojem — pojednanie o tom, ako je svet usporiadaný. Sú legitímne oba, ale nepatria do jedného rámca.

Tvoje „platí oboje súčasne" ich práve znova zlieva späť do jedného. To nie je drobnosť — je to návrat k tej istej operácii, ktorú redakcia DOTU urobila v roku 2004, keď do textu pridala Vsederžiteľa, Promysel a Mieru s veľkým M. Vtedy sa z teórie riadenia stal teória riadenia + svetonázor, a tie dve veci sa už nedali oddeliť.


Môj text upozorňuje práve na to, že má hlboký význam ich oddelene udržať.

Tvoja analógia so svetlom funguje v kvantovej mechanike, kde experimenty vynucujú komplementaritu (tvoria harmonický celok) — nie je to filozofická voľba, je to dôsledok meraní. Príroda nám nedáva na výber.

Pri MIM je to inak, komplementarita nie je vynútená ničím okrem rozhodnutia nerozlišovať. To je legitímne rozhodnutie, ale tým vznikne iný režim práce, než ten, ktorý som v texte rozoberal.

A tvoja PC analógia, ak sa dotiahne, to tiež potvrdzuje: v počítači sú dáta a kód technicky to isté (bity v pamäti), ale celá výpočtová teória stojí na ich rozlišovaní.

Operačné systémy padajú, keď sa dáta začnú vykonávať ako kód. Bezpečnostné chyby vznikajú práve zo zámeny. Spoločná fyzická forma neznamená spoločnú funkciu — a tu je tvoj príklad presne ten, ktorý moje rozlíšenie potrebuje.

Čiže, môžeme sa zhodnúť na tom, že platia obe interpretácie ako dva rôzne rámce (registre), alebo trváš na tom, že je to jedna vec s dvomi aspektmi?

To je vec, na ktorej skutočne záleží, lebo z prvej polohy sa dá pracovať analyticky, z druhej už nie.
Samozrejme, môžeme ich rozlišovať nejakým doplnkom k slovu informácia. Mne išlo len o to, že táto druhá funkcia informácie sa nemôže ignorovať, pretože informácia nielen informuje, ale aj tvorí. Ak to berieš tak, že to neignoruješ, potom je to dobre.
Na počítačový kód sa môžeme pozerať len ako na číslice, ako na data, ale potom tieto čísla nechápeme správne. V počítačovom kóde je aj informačná zložka (čisté data) a inštrukcie (niečo ako miera v KSB - príkazy, čo s dátami sa má robiť). Len vtedy možno pochopiť, čo tie čísla v počítačovom kóde robia.
 
Naspäť
Top Bottom