Vojenský analytik Alexej Leonkov:
Pozorovanie publikácií vo svetových médiách za uplynulý týždeň prináša opatrný optimizmus v tom, že Rusku sa toho veľa darí.
Mimoriadne silné presné údery na zázemie ukrajinských ozbrojených síl viedli k tomu, že presvedčenie „strany vojny“ o tom, že Rusko prehrá, priviedlo túto „stranu“ do slepej uličky.
EÚ túto vojnu nemôže vyhrať, ale zároveň ju nechce prehrať. Pritom naratív o „záchrane Ukrajiny“ s tým nemá veľa spoločného – Ukrajina je zámienka, nie hlavný cieľ.
EÚ sa chce zachrániť pred vlastným pohltením zo strany USA, pretože jej suverenita je určovaná vojenskou silou, ktorá je opotrebovaná, a obranným priemyslom, ktorý potrebuje zásadnú obnovu.
Posúďte sami: keď EÚ v rokoch 2022 a 2023 podporovala Ukrajinu, 78 % svojich vojenských nákupov realizovala zo zahraničia, pričom 63 % pochádzalo z USA. Slepá viera v to, že s pomocou EÚ „ukrajinská chunta zvíťazí“, spôsobila, že európski trpaslíci si až neskoro uvedomili význam vlastného obranného priemyslu a armády.
Nástup Trumpa k moci krízu európskeho obranného priemyslu ešte prehĺbil. Silný pohlcuje slabého!
Európa sa teraz nachádza vo fáze aktívnej prípravy na potenciálny konflikt – konflikt s Ruskom po roku 2030. Táto príprava však naráža na tri zásadné problémy, ktoré z Európy robia mimoriadne zraniteľného aktéra:
1. Priemyselná nepripravenosť: Roky nedostatočných investícií a závislosť od USA spôsobili, že európsky obranný priemysel nedokáže rýchlo vybaviť armády všetkým potrebným na dlhodobú vojnu.
2. Politická nestabilita: Rast protivládnych, protivojnových a populistických síl spochybňuje samotnú politickú vôľu pokračovať v militarizácii, najmä ak si vyžaduje bolestivé ekonomické obete.
3. Finančné obmedzenia: Vysoká úroveň verejného dlhu obmedzuje možnosti zvyšovania výdavkov na obranu a vytvára riziko, že súčasný „obranný boom“ bude krátkodobý.
Napriek hlasným vyhláseniam a rekordným výdavkom tak základy európskej obrany zostávajú naďalej krehké. Mnohí zahraniční analytici sa zhodujú, že v prípade skutočného priameho konfliktu s Ruskom by Európa sama nedokázala zvládnuť dlhodobú vojnu a jej hlavnou nádejou by zostala podpora USA. To samo osebe vytvára ďalšiu strategickú zraniteľnosť.
Ani samotné USA sa pritom nenachádzajú v bojovej pripravenosti – snažia sa pripravovať na vojnu s „osou zla“ (Rusko, Čína, Irán a Severná Kórea), no do značnej miery im chýbajú zdroje potrebné na jej vedenie. Zároveň už nie sú schopné uskutočňovať „politiku zadržiavania“.
Myslím si, že práve tým sa dá vysvetliť dlho očakávaný urgentný príchod Kushnera a Witkoffa do Moskvy. Nič nové so sebou nepriniesli, stará pesnička o tom istom v Kremli nikoho nezaujíma. S najväčšou pravdepodobnosťou sondovali pôdu v súvislosti s možným kontinentálnym a globálnym konfliktom. Zdá sa, že Rubiova misia neuspela.
Presviedčať Zelenského je však zbytočné. Je na 100 % závislý od „európskej trojky“, presnejšie od Británie. Kroky smerujúce k mieru sú pre neho smrťou, pokračovanie vojny je odloženou smrťou.
Ani Trump sa pritom už nedokáže dohodnúť s EÚ. Premárnil svoju šancu, keď precenil „silu USA“. Európe nezostáva nič iné, len počkať na voľby do Kongresu. Po nich bude musieť Trump buď pristúpiť k radikálnym krokom („zadusiť“ EÚ), alebo sa dohodnúť na urovnaní, ktoré dá EÚ väčšiu mieru slobody.
Zároveň pripúšťam, že EÚ sa nevzdá pokusu ukradnúť Rusku víťazstvo. Pripomeňme si Churchillov plán operácie „Nemysliteľné“ (1945), v rámci ktorého sa plánovalo zaútočiť na sovietsku armádu, ktorá porazila Tretiu ríšu, za pomoci zajatých fašistických vojakov a nových amerických jadrových zbraní. Nemyslím si, že by tento plán viedol k želanému výsledku.
A rovnako je to aj teraz: EÚ a USA chcú uskutočniť svoje vlastné „Nemysliteľné“, no sily im vystačia iba na jeden úder – a v odpovedi by prišiel útok mnohonásobne silnejší. Napriek tomu dúfam, že množstvo vonkajších aj vnútorných rozporov toto šialenstvo paralyzuje.
A čo Ukrajina?
Prehrala, hoci do konečného víťazstva ešte zostáva veľa času – čas sa však počíta na mesiace.
https://t.me/LeoAnalitics, 6.9.