naprogramované fungovanie, ktoré nemôže byť ničím narušené (čo priamo odmieta existenciu náhod)
A nie je svet, teda telo aj psychika a celý svet zložený z MIM? Nie je každý detail sveta, každý kúsok hmoty, každá častica a vlna rozmeraná a vyčísliteľná mierou? (hovorí o tom aj Korán) A môže v matematike (náuke o Miere) existovať náhoda, alebo je v nej všetko presné a jasné...
Tá snaha pripísať človeku slobodnú vôľu je snaha obrať Boha o jeho vševedúcnosť. Ak budúcnosť nie je daná a život nie je predurčený, tak potom ani Boh nemôže vedieť, ako sa rozhodnem... Ale ak Boh nevie, ako sa ľudia rozhodnú, ako potom môže riadiť svet? Ako v ňom môže udržať stabilitu? Veď ako vieme z DVTR, tak základom úspešného riadenia je predvídanie (metóda prediktor-korektor) a hlavnou otázkou filozofie podľa KSB je otázka predvídania.
Z môjho pohľadu existuje pohľad zvnútra systému a pohľad z vonku systému. Z vonku systému sa pozerá Boh. Zvnutra systému sa pozerá človek, ktorý je súčasťou systému. Náhoda je podľa mňa iba taký zásah do riadenia, ktorý sme my nedokázali predvídať, a hoci je pre nás prekvapivý, mohol byť úplne zákonitý (opakujúci sa v určitých prípadoch). Ak je Boh vševediaci, tak z jeho pohľadu náhody neexistujú, jeho nič neprekvapí, lebo dokonale chápe čo stvoril, tak ako programátor chápe celý kód programu, ktorý napísal. Ale pre človeka, ktorý rozumie procesom len sčasti, sú náhody bežnou vecou, lebo je veľa toho, čomu nerozumie. A zákonitosti, ktoré nevie odhadnúť, doplní variantami pravdepodobnosti vývoja (no aj tu sa môže zmýliť).
Psychika je program, je to to jemnohmotné telo, ktoré si pri inkarnácii obliekame. Pri narodení je ešte dosť nerozvinuté, ale pod tlakom informácií plynucich cez zmyslové orgány dnu sa u dieťaťa začína psychika rozvíjať a formovať podľa geneticky predurčených kritérií, vytvárajúc konkrétny charakter.
Absolútna sloboda vôle by znamenala úplnú nezávislosť od Boha, čo je nemožné. Sme jeho výtvor a súčasť hmotného metrického systému (matrixu), ktorý vytvoril.
Vôľa človeka nie je slobodná ani v tom zmysle (ako to je u Boha), že na čo pomyslí, to sa stane. (chcem preraziť hlavou múr... neprerazím múr, ale ublížim si).
Takže kedy sa človek cíti slobodne?
Keď má pocit, že nie je pod tlakom (ľudí ani vlastných závislostí). Keď cíti, že nie je manipulovaný: otvorene ani skryto. Keď mu jeho rozhodnutia prinášajú spokojnosť a pocit naplnenia. Keď netrpí. Je slobodný, keď sa tak cíti (!). Áno, s takouto relatívnou (nie absolútnou) slobodou sa dá súhlasiť.
My vnímame našu budúcnosť mnohovariantnou len preto, lebo nevidíme celý vesmírny proces zvonku tak ako Boh. Zvnútra vidíme len jeho fragmenty, nejasne, hmlisto, vieme z toho mála iba odhadnúť pravdepodobnosti. A nevidíme ani do svojho podvedomia na to všetko, čo ovplyvňuje naše rozhodnutia, do všetkých zákutí svojej psychiky. Ale Boh, ktorý je nad systémom a tvorcom-programátorom systému, vidí všetko. On nežije v našom hmotnom čase, ale nad ním. On vidí našu minulosť aj budúcnosť ako jeden celistvý obraz, ako jednu symfóniu napísanú na notovom papieri. U Boha sa naša budúcnosť už dávno stala! (Alebo si myslíte, že Boh stvoril kakofóniu, do ktorej musí priebežne zasahovať, aby znela ako tak dobre?! A aj napriek tomu, že je tvorcom nielen hmoty ale aj času v hmote, a nie je teda časom v hmote nijako ohraničený? Preto môže tvoriť naozaj, čo len chce, a vyladiť to od začiatku vekov až do konca vekov ešte predtým, než do tohto matrixu ponorí fragmenty svojho vedomia/vnímania v podobe "božích iskier". Boh prežíva hmotný čas až keď sa do neho sám ponorí v podobe niektorej z postáv svojho stvoreného sveta. Keď čítame knihu, sami sa stávame postavami v príbehu. Keď Boh ponorí svoje vedomie do svojho stvoreného sveta, sám sa stáva postavami. Preto v každom z ľudí je Boh. Je v každej bytosti, ktorá vníma, dobrej aj zlej.)
Boh v Koráne aj Biblii vyvádza z omylu každého, kto si myslí, že všetko čím je a čo má, to dosiahol nejakou svojou zásluhou. Nie, všetko čo má, má len vďaka Božej milosti a nijako inak. V Majstrovi a Margaréte je tiež veta Piláta k Ješuovi v zmysle, že Ješuov život visí na vlásku a on má moc ten vlas preťať. A Ješua hovorí, nemal by si tú moc, ak by ti ju nedal Boh.
Podobne si mnohí myslia, že všetky geniálne nápady sú produktom ich vlastnej geniálne mysle. Intelekt takto nefunguje
(pozrite si funkciu intelektu v DVTR. Intelekt nemá moc nad svojou vlastnou intelektuálnou silou ani Rozlíšením. To všetko dostáva zvonka). Ani náhodou. Tieto myšlienky dostali len vďaka Božej milosti.
Inými slovami, len Spisovateľ Diela rozhoduje, ktorá románová postava bude mať aký charakter, akú moc, aké nápady atď. A každá románová postava sa potrebuje cítiť (!) slobodná, aby ten príbeh mal zmysel a niekam smeroval. Románové postavy aj sú slobodné: pri pohľade zvnútra príbehu. Ale pri pohľade zvonka od spisovateľa sú od A po Z jeho produktom a výtvorom. On Je vo vzťahu k svojmu dielu všemohúci, vševidiaci, a vševedúci. Je všedržiteľom sveta, ktorý stvoril.
Treba si uvedomiť, že hlbinné JA nie je súčasťou matrixu. Súčasťou matrixu je len telo, psychika (biopole), to všetko sú len programy. A hlbinné Ja sa môže vteliť a stať divákom ktoréhokoľvek z týchto programov. Ono do nich slobodne vstupuje (inkarnuje sa). A skutočnú slobodu zažíva, až keď sa vráti k Bohu mimo hmotu, mimo matrix, mimo zajačej nory Alenky z krajiny zázrakov. Pretože hlbinné Ja je kúsočkom Boha, jeho vedomia, číreho vnímania. A keď je s Bohom, tak je spolu s ním všemohúcim a vševediacim. Už nepozná len sčasti a hmlisto, ale úplne a dokonale. Vidí absolútne všetky procesy (stvoreného sveta) ako sú spolu prepojené a ako fungujú.
Takže nech by sme sa narodili kdekoľvek, do akéhokoľvek sveta, no pokiaľ poznávame len čiastočne a neúplne, môžeme si byť istí, že vždy sme v matrixe, v stvorenom svete a prežívame životné príbehy postáv týchto svetov. Len pri Bohu bude naše hlbinné Ja vnímať a chápať úplne a komplexne všetko. Len pri Bohu bude mimo matrixu.
