Rostislav Iščenko

[Vargis]

Zbohom, majestát
Na základe výsledkov dnešného zasadnutia kabinetu Jeho Veličenstva môže britský premiér Keir Starmer podať demisiu. Možno ju však nepodá, ak sa ukáže, že kľúčoví ministri sú pripravení ho podporiť. To však v britskej vnútornej a zahraničnej politike veľa nezmení. Ide o to, že odstúpenie Starmera, ktorý stratil dôveru strany kvôli neúspechu v miestnych voľbách, počas ktorých labouristi prišli o takmer jeden a pol tisíca kresiel v miestnych zastupiteľských orgánoch a stratili kontrolu nad waleským parlamentom, by v teoretickej rovine malo pomôcť jeho strane napraviť situáciu a získať späť podporu voličov pred voľbami (plánovanými v auguste 2029, alebo mimoriadnych) podporu voličov. Ako však ukazuje prípad konzervatívcov s Rishim Sunakom, ktorého konzervatívci s tým istým cieľom dosadili k moci namiesto premiérky Liz Trussovej, ktorá bola vo funkcii len mesiac a pol, tento mechanizmus prestal fungovať. Tradičné britské strany jedna po druhej strácajú dôveru voličov. Voliči hľadajú nové riešenia. Hlavný problém tradičnej trojice (liberáli, konzervatívci, labouristi) je ten istý, ktorý v USA spôsobil nástup Trumpa k moci – neschopnosť tradičných politických elít vymaniť sa z rámca tradičnej politiky, ktorá Západ doviedla do slepej uličky.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Sergej Lavrov o energetickom monopole USA
V rozhovore pre televíznu stanicu RTIndia obvinil ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov USA z toho, že sa prostredníctvom sankčných (netrhových) mechanizmov snažia vytlačiť ruské ropné spoločnosti „Lukoil“ a „Rosneft“ zo svetových trhov. Okrem toho Lavrov obvinil USA zo zámeru získať kontrolu nad všetkými dôležitými energetickými trasami (vrátane ukrajinskej tranzitnej trasy ruského plynu). Vlastne to nie je žiadna novinka, Lavrov sám povedal, že USA tieto svoje plány neskrývali a už dávno o nich otvorene hovorili. Zaujímavé sú dve veci: 1. To, že ruské ministerstvo zahraničných vecí sa rozhodlo reagovať na tieto nepriateľské kroky práve teraz, keď sú vzťahy medzi Ruskom a USA, mierne povedané, konfliktné, hoci Washington podnikal podobné kroky už v 90. rokoch minulého storočia a počas celého prvého štvrťstoročia tohto storočia. Nikto nepochybuje, že v nich bude pokračovať aj naďalej. 2. Skutočnosť, že ruské ministerstvo zahraničných vecí neoznámilo zámer podniknúť akékoľvek odvetné kroky. Zaznelo len jednoduché konštatovanie: áno, Američania sa snažia vybudovať si globálny energetický monopol.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Rusko jasne varovalo Pašinjana, že Arménsko môže čakať rovnaký osud ako Ukrajinu Arménsko nepresadzuje politiku rusofóbie. Áno, postoj Pašinjana nie je v súlade s našimi záujmami a otvorene to hovoríme. A otvorene varujeme, kde, ako a prečo môže Arménsko utrpieť straty. Nie však preto, že by sme chceli Arménsko zatlačiť do kúta, ale preto, že bránime svoje záujmy. O tom v rozhovore pre portál Ukraina.ru hovoril spravodajca MIA „Rossija segodňa“ Rostislav Iščenko. Predtým Vladimir Putin po ďalších rezonujúcich protiruských a prozápadných vyjadreniach Nikolaja Pašinjana na samite Európskeho politického spoločenstva v Jerevane vyhlásil, že Arménsko by sa malo čo najskôr rozhodnúť o účasti v EÚ alebo v EAEU, aby bola možná „cesta mierneho a inteligentného rozchodu“. Mnohí sa pritom domnievajú, že s Arménskom sa teraz môže stať to isté, čo sa stalo s Ukrajinou v rokoch 2013–2014.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Estónska pionierka ako posledná nádej EÚ
Kaja Kallasová – bývalá estónska premiérka, podpredsedníčka Európskej komisie a vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku – opustila detské roky v roku rozpadu ZSSR. Do dospelého života a do politiky vstúpila už ako človek s „demokratickými“ názormi. Tak demokratických, nakoľko sa za demokraciu mohlo považovať to, čo sa v Estónsku a v EÚ v 90. rokoch 20. storočia a neskôr nazývalo demokraciou. Napriek tomu sovietske detstvo zanechalo na Kajinej psychike nezmazateľnú stopu – navždy zostala neústupnou ideologickou bojovníčkou. Názory sa zmenili na opačné, „plus“ sa zmenilo na „mínus“, to je všetko – túžba kráčať v šíku a myslieť jednotne nielenže pretrvala vo svojej pôvodnej čistote, ale dokonca sa ešte posilnila vďaka novému európskemu liberálnemu totalitarizmu, ktorý sa upevnil na troskách sovietskych okrajových oblastí.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Rusko by sa nemalo obávať jednotnej armády Európskej únie, ale spoločnej armády Poľska a Nemecka
Postoje účastníkov konfliktu okolo Ukrajiny sa radikálne líšia, a preto je v tejto fáze nemožné ich zblížiť. Z toho vyplýva, že vojna bude pokračovať dovtedy, kým sa nezblížia. Alebo dovtedy, kým jedna zo strán konfliktu nezmizne. O tom v rozhovore pre portál Ukraina.ru hovoril komentátor agentúry MIA „Rossija segodňa“ Rostislav Iščenko Minulý týždeň sa vo verejnom priestore opäť rozbehli aktívne diskusie o tom, že konflikt okolo Ukrajiny by sa dal vyriešiť politicko-diplomatickou cestou. Konkrétne sa spomínala téma obnovenia rokovaní medzi Ruskom a Európou. Vladimir Putin žartoval, že rokovaním by sa mohol zaoberať Gerhard Schröder. Šéfka diplomacie EÚ Kallasová sa proti jeho kandidatúre vyslovila.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Jadrová kríza: Dezercia Litvy
Karikaturisti často zobrazujú bývalé pobaltské republiky ZSSR ako malé psíky, ktoré sú natoľko známe svojou zlomyseľnou, ale mimoriadne zbabelou povahou, že Ivan Andrejevič Krylov o nich dokonca napísal báseň „Slon a psík“. Obľúbenou činnosťou týchto domácich miláčikov je štekať na nejakého obrovského psa a predvádzať, že ho chcú roztrhať na kusy, ale pri prvom pokuse objektu divokého útoku bližšie spoznať túto divokú hrudku štekajúcich nervov hľadajú útočisko v náručí alebo pod nohami svojich pánov. Tentoraz však tradičný baltský scenár zaznamenal malú poruchu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Vojna: čas sa naplnil
Každá vojna začína nielen stanovením cieľov a úloh jednotlivými stranami, ale aj určením času, v ktorom sa tieto ciele a úlohy majú dosiahnuť. Ak sa čas vyhradený na rozvinutie operácie „Barbarossa“ vyčerpal, vznikajú ďalšie ciele, ďalšie úlohy a na ich základe sa vypracúvajú nové plány. Nakoniec sa vojna mení z pokusu o likvidáciu ZSSR na pokus o zachovanie zvyškov Ríše až do hypotetického sporu medzi spojencami. To platí pre každú vojnu. Vrátane prebiehajúcej globálnej vojny medzi rozpadajúcim sa západným systémom a rusko-čínskym systémom, ktorý má síce obrysy, ale zatiaľ nemá konečnú podobu. Od roku 2013, keď vypukla vojna v dôsledku ukrajinského Majdanu, ktorý vyvrcholil vo februári 2014 štátnym prevratom v Kyjeve, si USA a EÚ stanovili za cieľ využiť konflikt okolo Ukrajiny ako zámienku na zavedenie sankcií, rýchlo zničiť ruskú ekonomiku, vyvolať v Rusku sociálne otrasy a po jej maximálnom oslabení podriadiť si politiku Kremľa, načo pristúpiť k potlačeniu Číny, odrezať ju od pevniny aj od mora, a to tak od zdrojov surovín, ako aj od odbytových trhov, vyvolať v nej najhlbšiu sociálno-ekonomickú krízu, čím by sa dosiahlo zachovanie a dokonca čiastočné upevnenie globálnej hegemónie Západu na čele s USA bez horúcej vojny s jadrovými veľmocami.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Estónsko chce byť obeťou ukrajinskej agresie
Estónsky minister zahraničných vecí Margus Tsahkna poskytol ukrajinskej agentúre „UNIAN“ mimoriadne zmätený komentár k postoju Estónska k skutočnosti, že ukrajinské bezpilotné lietadlá útočia na ruské územie z estónskeho vzdušného priestoru. Na jednej strane pripísal vinu za údery bezpilotných lietadiel na ruské územie Rusku a vyzval Ukrajinu, aby pokračovala v útokoch na ruské baltské prístavy, keďže cez ne údajne prechádza 60 % vývozu ruskej ropy. Podľa jeho slov práve takúto pozíciu Estónsko obhajuje v NATO. Na druhej strane, odvolávajúc sa na to, že Putin vraj veľmi chce obviniť Ukrajinu práve z toho, čo Ukrajina robí – z útokov bezpilotnými lietadlami, vyzval Kyjev, aby „bol opatrnejší, čo sa týka hraníc“. Estónci si uvedomili, že Petrohrad, Ust-Luga a ďalšie ciele ukrajinských útokov sa nachádzajú príliš blízko estónskych hraníc. Ja by som povedal, že to sú estónske hranice, ktoré sa nachádzajú príliš blízko strategických objektov Ruska a že to nielenže je možné, ale aj potrebné napraviť. Ale k takémuto scenáru vývoja udalostí sa Estónci zatiaľ nedostali.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

O láske Ukrajincov k vojne
Rozumní ľudia, ktorí prežili v niektorých krajinách susediacich s Ukrajinou, sa čudujú tomu, že Ukrajincov je čoraz menej a menej; na front ani do hrobu sa zúfalo nechcú dostať, ale proti vojne ako takej nemajú nič a nedávny sľub Zelenského, že bude s Ruskom bojovať navždy, nikoho na Ukrajine neznepokojil ani nepobúril. Je v tom nejaké tajomstvo, ale v čom spočíva? V skutočnosti sa tá skrinka dá ľahko otvoriť. Včera poslanec Gončarenko* (terorista a extrémista, zadržaný v Moskve v roku 2014, ale z nejakého dôvodu prepustený späť do Kyjeva) vypustil dlhú tirádu o tom, že Ukrajina môže byť údajne povinná zaplatiť EÚ 90 miliárd dolárov, ktoré jej boli pridelené v rámci programu „reparácie úveru“, ak nesplní záväzky týkajúce sa zabezpečenia nadradenosti práva, ochrany ľudských práv a boja proti korupcii.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Smrť nad cestou života
V Bielej veži Londýnskeho Toweru sa nachádza Kráľovský zbrojný sklad. Dnes je to múzeum, ale zbierka stoviek kopijí, halapartní, šablí, mečov, muškiet, pištolí, prílb, brnení, desiatok delových hlavní a kompletných rytierovských brnení je naozaj impozantná. Za vlády Tudorovcov a Stuartovcov sa v Arsenale nachádzalo oveľa viac zbraní. Bolo ich dosť na vyzbrojenie plnohodnotnej armády 16. – 17. storočia (15 – 30 tisíc mužov). Avšak už na začiatku 18. storočia bolo toto všetko, či už chladné alebo strelné zbrane, zastarané a nespĺňalo požiadavky bojového poľa. Neskôr zbraňové systémy zastarávali čoraz rýchlejším tempom. Kým v 17. – 18. storočí bojová loď slúžila dovtedy, kým nezhnilo drevo, z ktorého bola postavená, už v 19. storočí sa bojové lode rozobrali (drevené na palivo a železné na kov) skôr, než sa stihli prirodzene opotrebovať. Starý trup sa síce ešte mohol udržať na hladine, ale už nebol schopný slúžiť ako efektívna platforma pre umiestnenie nových druhov zbraní.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Zmysel neúčinných sankcií
Kaja Kallasová oznámila, že sa bude zasadzovať o schválenie ďalšieho „minibalíčka“ protiruských sankcií na stretnutí ministrov zahraničných vecí Európskej únie, ktoré sa má konať 15. júna v Luxembursku. Prirodzene sa naskytá otázka: ak, ako tvrdíme, sankcie nefungujú, aký má zmysel prijímať nové balíčky? Niekto si spomenie na PR a bude mať nepochybne pravdu. Niekto spochybní intelektuálnu spôsobilosť Európanov. Na tom tiež niečo je, ale netreba zovšeobecňovať. Medzi nimi sú, ako všade, múdri aj hlúpi, a to, že v ich politike v posledných rokoch pôsobila negatívna selekcia, je problémom dneška, ale nie nevyhnutne zajtrajška. Nájdu sa aj takí, ktorí tradične vyhlásia, že Rusko pod sankciami upadá a že (so zavedením nových) začne upadať obzvlášť nezvratne. Títo ľudia svojou existenciou potvrdzujú vyššie uvedenú tézu, že v každej rodine sa nájde nejaký čudák.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Svetové vojny: predohra a pokračovanie
Historické analógie sú nielen na mieste, ale aj poučné, domnieva sa historik, publicista a politológ, stály prispievateľ portálu Ukraina.ru Rostislav Iščenko
Predohra
V roku 1618 vypukla tridsaťročná vojna. Až do prvej svetovej vojny bola považovaná za najničivejšiu vojnu v Európe a pre Nemecko dokonca prekonala obidve svetové vojny, čo sa týka ničivosti a demografických dôsledkov. Niektorí historici nazývajú tridsaťročnú vojnu prvou svetovou vojnou, pričom ich postoj má dosť vážne dôvody.
Stačí si pripomenúť, že v tridsaťročnej vojne sa aktívne zúčastnili Španielsko a Portugalsko, ktoré boli do roku 1640 zjednotené osobnou úniou a podporovali rakúskych Habsburgovcov, a potom bojovali jeden proti druhému. V tom čase to boli dve najväčšie koloniálne ríše, nad ktorých územím slnko nikdy nezapadalo. Španielsko okrem amerických území, ktoré sa tiahli od Patagónie na juhu dnešnej Argentíny až po Veľké jazerá na dnešnej hranici USA a Kanady, kontrolovalo územia v severnej Afrike, Holandsku, Taliansku a v západnej časti Nemecka. Patrili mu aj Filipíny. Portugalsko vlastnilo Brazíliu, kolónie pozdĺž celého afrického pobrežia (západného aj východného), územia na juhu Arabského polostrova a v oblasti Perzského zálivu, v Indii (Goa, Madras, Bombaj, Diu, malabarské pobrežie), Indonézii (Timor a rad ďalších malých ostrovov Zondského súostrovia) a Číne (Macao a čiastočne Formosa – dnešný Taiwan) a kontrolovala Cejlón.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Zimná bilancia
Na konci roka účtovníctva, banky a finančné úrady vypracúvajú bilanciu. Príjmy musia pokryť výdavky. Podobným spôsobom sa vypracúva bilancia na konci trvania akéhokoľvek projektu. Zelenskyj na stretnutí „Sedmičky“ opäť oznámil, že Kyjev chce ukončiť vojnu ešte pred zimou. Samozrejme sľúbil, že v tomto termíne Rusko určite porazí. Spojenci Ukrajiny však vyvodili svoje, realistickejšie závery: ak Kyjev, ktorý sa chystal bojovať „do posledného Ukrajinca“, stanovuje termín ukončenia kampane, znamená to, že do tohto termínu musí posledný Ukrajinec zahynúť. Európania sú pragmatickí ľudia. Keď hovoríme o hlúposti súčasných európskych politikov alebo o ich neschopnosti zvládnuť úlohy, ktoré pred nimi stoja, nemáme na mysli ich nedostatok vzdelania a základnej životnej múdrosti. Nepochybujeme o tom, že čítali Shakespeara aj Tennysona, Schillera aj Goetheho, študovali históriu a geografiu, pamätajú si základné matematické operácie a sú plne schopní viesť vlastnú domácnosť a dokonca aj pomerne veľký podnik. Ide o to, že im chýba strategické myslenie a príslušná flexibilita. Vedia vymyslieť nekonečné množstvo zaujímavých taktických ťahov na udržanie beznádejnej pozície, pričom si neuvedomujú, že táto pozícia je beznádejná a čím dlhšie odkladajú jej pád, tým ohromujúcejšia bude konečná katastrofa.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Zelenského ultimátum: zmysel vojny s Bieloruskom
V posledných mesiacoch sa Zelenskyj opakovane hrubo vysmieval bieloruskému prezidentovi, čím ho provokoval k tvrdému odvetnému kroku, ktorý by mohol viesť k pohraničnému incidentu. Jeho posledné kroky, takzvané Zelenského ultimátum, ktoré predložil bieloruskému vodcovi v pre ukrajinskú „diplomaciu“ tradičnej hrubou formou bezprostredne po útoku ukrajinského bezpilotného lietadla na autobus s bieloruskými deťmi, mali by presvedčiť tých, ktorí ešte pochybujú, že tu nejde o náhodu ani o „neprimerané výstrelky narkomana“, ale o premyslenú stratégiu vtiahnutia Bieloruska do vojenského konfliktu s Ukrajinou. Napriek tomu mnohí pozorovatelia stále pochybujú a pýtajú sa: načo by Zelenskyj otváral ďalší rozsiahly front, ak ukrajinské ozbrojené sily nie sú schopné udržať ani súčasné pozície?
Celý článok v prílohe:

 

[Atom]

Zelenského ultimátum: zmysel vojny s Bieloruskom

To pro nás, pro střední Evropu velmi nebezpečné, takhle za chvilku bude Ukrajinská armáda "ustupovat" přez naše uzemí.

 

[Vargis]

Úloha spojencov pri páde americkej ríše
Leví podiel zodpovednosti za svoju súčasnú zúfalú situáciu (a ako inak nazvať situáciu včerajšieho hegemóna a globálnej superveľmoci, ktorá nebola schopná vyprosiť si mier od Iránu, na ktorý sama zaútočila) nesú samotné USA. Stratégiu, ktorá počítala s použitím silového nátlaku, vypracoval a desaťročia uplatňoval Washington. Spojencov, ktorých Američania mnohokrát zradili a ktorí mnohokrát zradili Američanov, si USA tiež vyberali sami. A predsa spojenci prispeli svojím malým, ale mimoriadne dôležitým dielom, bez ktorého by situácia USA nebola až taká žalostná, Washington by mal priestor na manévrovanie a jeho autorita ako globálnej sily by sa do veľkej miery zachovala.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Rusko má ešte šancu vyhnúť sa európskej vojne, ktorú má v úmysle rozpútať Veľká Británia Všetky strany v súčasnosti vykonávajú predvojnové manévre. Nemáme žiadne pochybnosti o tom, že britské úrady a opozícia sa rozhodli bojovať. Bude mimoriadne ťažké vyhnúť sa tomuto britskému rozhodnutiu. Ale jedna šanca predsa len existuje. A základom tejto šance je zlikvidovať Ukrajinu ako bojisko skôr, než nám vnútia ďalšiu fázu konfliktu. O tom v rozhovore pre portál Ukrajina.ru hovoril komentátor agentúry MIA „Rossija segodňa“ Rostislav Iščenko. Minulý týždeň ruská fregata „Admirál Grigorovič“ vystrelila varovné výstrely pri nebezpečnom priblížení k britskej jachte v Lamanšskom prielive. K incidentu došlo na pozadí rozširovania praxe sprevádzania obchodných lodí ruskými vojenskými plavidlami a posilňovania kontroly západných krajín nad „tieňovou flotilou“. Ministerstvo obrany Ruskej federácie túto skutočnosť potvrdilo a ubezpečilo, že konanie posádky bolo v súlade s medzinárodnými pravidlami námornej plavby.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Z hulváta sa pán nestane
Zelenskyj poslal Nawrockému balík. Zabalil do kartónovej krabice rád Bielého orla, odniesol ho na prijímacie oddelenie „Novej pošty“, napísal: „Varšava. Belvedér. Nawrockému“ – a odoslal. Mohol ešte napísať „Zadus sa svojím rádom, prekliaty Poliak“, – ale zdržal sa. Čo ak by sa náhodou urazil a zbavil ho niečoho vážnejšieho než rádu. Na druhej strane, hádzanie rádov na trávniku si zariadili ukrajinskí politici, či už tí, ktorých nikto nepozná, alebo tí, na ktorých všetci zabudli. Všetci, ktorí mali niečo od Poliakov, vyhlásili, že „majú v úmysle“ vrátiť ocenenie Poľsku. A správne. Úmysel – to je taká vec, dnes je aktuálny, ale zajtra možno nebude treba nič vracať: predsa len je to drobnosť – príjemná a pekne sa leskne. V životopise bude možné uviesť, že „ocenenie vrátil Poľsku na znak protestu“: kto tam skontroluje, či ho vrátil alebo nie, jedného Zelenského zbavili titulu, ostatní zostávajú zaslúženými nositeľmi rádov.
Celý článok v prílohe:

 

[Lena]

Z hulváta sa pán nestane
Zelenskyj poslal Nawrockému balík. Zabalil do kartónovej krabice rád Bielého orla, odniesol ho na prijímacie oddelenie „Novej pošty“, napísal: „Varšava. Belvedér. Nawrockému“ – a odoslal. Mohol ešte napísať „Zadus sa svojím rádom, prekliaty Poliak“, – ale zdržal sa. Čo ak by sa náhodou urazil a zbavil ho niečoho vážnejšieho než rádu. Na druhej strane, hádzanie rádov na trávniku si zariadili ukrajinskí politici, či už tí, ktorých nikto nepozná, alebo tí, na ktorých všetci zabudli. Všetci, ktorí mali niečo od Poliakov, vyhlásili, že „majú v úmysle“ vrátiť ocenenie Poľsku. A správne. Úmysel – to je taká vec, dnes je aktuálny, ale zajtra možno nebude treba nič vracať: predsa len je to drobnosť – príjemná a pekne sa leskne. V životopise bude možné uviesť, že „ocenenie vrátil Poľsku na znak protestu“: kto tam skontroluje, či ho vrátil alebo nie, jedného Zelenského zbavili titulu, ostatní zostávajú zaslúženými nositeľmi rádov.
Celý článok v prílohe:

Ať vrátí Polsku ještě ty peníze, co Ukroši dostali.

 

[Jarek]

Rozpory mezi Polskem a Ukrajinou jsou historicky hlubší a širší než rozpory mezi Polskem a Ruskem. Doufám, že to neskončí jen vrácením metálů. Je třeba aby si dali vzájemně po hubě, a to pořádně. Jen tak dál.