uz len z tohoto dovodu je problem neriesitelny ak nepride tlak zdola.
Ako by ten tlak zdola mal vyzerať? Podľa môjho názoru, je potrebné tzv. "zbaviť systém kontroly" ako prvý krok. Jeho premena je možná len skrze sebapremenu. Primárne, ak mám na 100 ľudí dajme tomu 1 doktora, a z tých 100 ľudí povedzme 90 má vo vzťahu k vlastnému zdraviu postoj: "doktor vylieč ma!" či "neviem ako to je, ale doktor je moja jediná asifunkčná voľba - lebovšetci", ostáva 10 ľudí, ktorí aktívne pracujú so svojím zdravím. Aktívne = psychohygiena, stravovanie, pohyb atď.. Ak teda chceme vytvárať tlak na veci zdola, je potrebné povyšovať množstvo ľudí, ktorí z tých 90-tich prejdú k tým 10-tim. Tak bude ubúdať v nádobe "systém" podpora a tlak na technokratické riešenie zdravia a zároveň ale tí, čo riadia túto skupinu úplne reálne pocítia veci ako:
- nedôveru systémovej koncepcii zdravia,
- úbytok veriacich oficiálnej ideológii,
- pokles pacientov,
- pokles tržieb farmaceutických spoločností,
... t. j. konkrétny tlak a súčasne, priamo úmerne k tomuto tlaku bude narastať synergický efekt v protinádobe:
- nárast príslušníkov ľudskej koncepcie zdravia,
- nárast počtu vedomých, vzdelaných a faktologicky i súvislosťami nabitých ľudí,
- nárast počtu zdravých ľudí,
- nárast úspor zdravých jednotlivcov a ich presmerovanie do iných potrebných segmentov ich života a života spoločnosti.
Z toho plynie aké sú naše úlohy s ohľadom na splnenie horeuvedeného zámeru?
- vzdelať v prvom rade seba samých
o tom, ako fungujeme,
- nastúpiť cestu sebapremeny,
- vzdelávať iných o tom, ako fungujú - šíriť informácie,
- osobným príkladom ukazovať ostatným, kam sebapremena vedie,
Čo nám v tom prekáža?
- nedostatok času: zacyklenosť = ak nemám čas, nevzdelávam sa, nepraktizujem, problémy sa neriešia a ja znova nemám čas, lebo obsluhujem len staré problémy),
- nevedomosť: základ je správna koncepcia = za moje zdravie nezodpovedá nikto okrem mňa + zdravie = súhrn fyzického a psychického, kde psychické (emócie, myšlienky, city, pocity ...) dominuje a fyzické dopĺňa (poživeň, voda, pohyb) s dôrazom na chápanie príčiny (duša/duch) a následku (telo, fyzický svet).
- nízka frekvencia procesu: motivácia a privysoké očakávania, potreba mať hneď rýchle a hmatateľné výsledky na úrovni celej spoločnosti = nemôžem tlačiť rieku, prioritne ja musím byť ten, kto už má veci inak. Pokiaľ budem iba sám, nepodarí sa mi ovládnuť riadenie procesu v rámci spoločnosti (tých 90 ľudí zo 100 mi v tom bude svojimi návykmi brániť a nepochopia, čo je/nie je dôležité), a tak je nutné vyčkať a toto čakanie vyplniť prácou na tom, aby nás bolo dostatok - kritická masa, ktorá dokáže postupne a dostatočne infiltrovať tento riadiaci proces, osedlať ho a v spolupráci postupne viesť tam, kam treba.
Takto nejak si predstavujem ja osobne efektívny tlak zdola na to, aby sa veci hýbali. Alebo inak Sokratovými slovami: "Kto chce hýbať svetom, nech najprv pohne sám sebou." A toto hýbanie sebou samým sa nemôže zastaviť s myšlienkou: "Už toho viem dosť, ako to, že sa to ešte vonku neprejavuje." Nutné je uvádzať to, čo viem do osobnej dennodennej praxe. Kontinuálne.
A dodávam:
Zdravie jednotlivca a zdravie spoločnosti sú takto spojené nádoby fungujúce na paralelnej úrovni.
Rovnako tak i koncepcia zdravia je paralelná s koncepciou spoločnej bezpečnosti, a kto chápe deje prebiehajúce v organizme a ako a "odkiaľ" to zdravie vlastne funguje, vlastne sa na paralelnej úrovni zaoberá (seba)riadením a týmito paralelami sa prakticky konceptuálne vzdeláva, preto je potom veľmi rýchlo schopný chápať deje a princípy na úrovni nášho kolektívneho organizmu/tela, ktoré podľa princípu "čo sa deje v malom, deje sa aj vo veľkom" prebiehajú na celospoločenskej úrovni.