No Španielsko v tom čase vytláčalo moslimov zo svojho územia, ale Izabela Kastílska túto cestu napriek prázdnej kase podporila. Zo Španielska pochádzajú Borghiovci, sťaby pápeži. GP bol vždy za týmito mocnými ľuďmi v tieni.
Príbeh sa začal oveľa skôr!
Francúzsky kráľ Filip IV. (zvaný Pekný) 13. októbra 1307 (deň, ktorý je pôvodom povery "piatok trinásteho"!) podnikol frontálny útok na Rád templárov.
Situácia sa vyvinula tak, že Vatikán, ktorý samozrejme mal oveľa väčšiu politicko-mocenskú pozíciu v súdobej Európe ako dnes, stál na strane francúzskeho kráľa.
Obrovský hnuteľný a nehnuteľný majetok templárov bol vyvlastnený,
členovia rádu boli uväznení a popravení. Oficiálne Templársky rád bol rozpustený 22. marca 1312 pápežom Klementom V. na základe rozhodnutia synody v meste Vienne vo Francúzsku.
Pápež zlákal posledného stredovekého veľmajstra Rádu templárov Jacquesa de Molaya do Paríža, dal ho uväzniť a v roku 1314 ho dal upáliť.
Veľkému časti templárov sa však podarilo utiecť z Francúzskeho kráľovstva, napríklad aj do Burgundska, ktorá vtedy nebola jej súčasťou.
Avšak jedna veľká skupina templárov utiekla do vtedajšieho Portugalska a pripojili sa k templárom, ktorí sa už nachádzali v menšom počte v kráľovstve. Portugalský kráľ Denis I. sa uchýlil k triku: po rozhodnutí synody formálne tiež vyvlastnil majetok Rádu templárov, ale neodovzdal ho johanitom ("odmenou“ bola jeho pápežská exkomunikácia!), ale na skonfiškovanom majetku postavil nový rád: Rád Kristových rytierov. Jeho centrom bol hrad Tomar v Strednom Portugalsku. Templári teda žili od toho času v Portugalsku pod svojou „novou identitou“ a postupne sa stali dominantnou silou v krajine.
Biely templársky kríž na červenom pozadí sa zmenil na nový biely kríž na červenom pozadí s určitými úpravami. Na plachtách portugalských lodí bol presne takýto kríž a táto symbolika je do dnešného dňa prítomná v Portugalsku. Symboliku spomínaných rádov si môžete sami porovnať na internete, ak chcete.
Templári si teda vymenili svoje plášte na plachetnice a stali sa námorníkmi a súčasne sa plne infiltrovali do mocenských štruktúr, veľmi často do úplne najvyšších, t.j. kráľovských pozícií. Dajú sa presne menovať portugalskí králi, ktorí boli súčasťou „skupiny z Tomaru“, dokonca najmenej jeden z nich jednoznačne bol súčasne aj ich Veľmajster.
V tom čase boli pravdepodobne najlepší námorníci na svete, ale o to sa nechcem staviť. To oni dávno pred Kolumbom zmapovali brehy nového kontinentu na západe a došli na to, že to vôbec nie je India, po ktorom tak túžili. Vtedy India predstavovala so svojimi pokladmi najväčšie možné lákadlo. Presne vedeli, že na druhom brehu Atlantiku nie je India, ale „len Amerika“. Samozrejme, tým pádom im docvaklo, že zemeguľa je o viac väčšia, ako sa predpokladalo.
Kolumbova expedícia sa stala nevyhnutnou kvôli udalostiam v susednej Kastílii – rekonkvista bola úspešne dokončená, Granada padla, maurovia po dlhých stáročiach boli vyhnaní z Ibérijského polostrova. Kastília a Aragónia nabierala na sile a v Lisabone všetkým docvaklo, že keby Toledo po mauroch vrhlo svoje sily na Portugalsko, oni by prehrali. Španieli sa zjednocovali, centrálna moc tam silnela, mali väčšiu a kvôli bojom s maurmi skúsenejšiu a silnejšiu pozemnú armádu. A napriek všemožným podobnostiam medzi dvoma kráľovstvami (jazyková príbuznosť, spoločné vojenské úsilie proti maurom, existujúce spoločné príbuzenstvo kráľovských rodín cez manželstvá a pod.), existovala medzi nimi v tom období obrovská ideologická priepasť, ktorá vo veľkej časti súvisela práve s prijatím templárov v minulosti do Portugalska. Španieli boli oveľa fanatickejší katolíci, už tam nejaký čas oficiálne fungovala aj štátna inštitúcia inkvizície. A tak nastražili Španielom pascu, Krištof Kolumbus bol jeho súčasťou. Portugalci mali eso priamo v Tolede v osobe kráľovnej Izabely I. (ak treba, napíšem podrobnosti o jej spojení s Portugalcami pokrvne ako aj ideologicky); tá zabezpečila, že na expedíciu na objavenie námornej trasy do Indie smerom na západ pôjde expedícia pod velením Krištofa Kolumba, nie pod Pinzónovcami alebo iných schopných španielskych námorníkov.
To je len časť príbehu, ten je fakt ešte dlhý s veľmi veľa podrobnosťami a zaujímavosťami, ďalšie kľúčové okolnosti sa týkajú dobrému načasovaniu „objavu“ Kolumba a následné otvorenie námorných ciest Portugalcami do Indie a na Ďaleký Východ. Mali to perfektne premyslené, aby sa vyhli závisti a nevyhnutnej vojny so svojimi „divokejšími“, ale silnejšími susedmi. Ale zatiaľ túto otázku nebudem rozoberať, nateraz stačí takto, dúfam. Aj prípadnú otázku identity Kolumba si nechám na inokedy, ak by vás to ešte zaujímalo.
. Ale mohlo to byť ináč, samozrejme, ale keď si Cabral dovolil plávať do Brazílie a potom ku Južnej Afrike, asi vedel, kde tá Južná Afrika je ...
