Svědomí je dle mě dar od Boha, nezničitelný kompas. Když bude chybný žebříček hodnot, svědomí bude tlačit, proto démoni vyhlašují (např. Hitler), že se svědomím nenechají omezovat. Nebo v seriálu "Jistě pane premiére" se tajemník premiérovi posmívá: "Svědomí, to jste si dovolil nákladný koníček". Nedávno mi docvaklo, že svatý grál, který dříve všichni hledali je obyčejné lidské svědomí (je to v nějakém příspěvku). Nelze ho obejít bez psychických potíží. S čistým svědomím se žije krásně.
Bůh přeci nenechá bytost bez nápovědy bez možnosti se zorientovat, to by pak zotročení v následnosti generací nešlo zabránit. Právě svědomí umožňuje pochybovat o správnosti zavedené kultury.
S Tvým příspěvkem jinak souhlasím, ale s tím že svědomí lze potlačit a ignorovat, ale ne bez následků. Chybná proti-lidská kultura s nesprávným žebříčkem hodnot zahyne. Jak řekl Konfucius: "Bez lásky svět zahyne sebe-otravou", ale bez svědomí není lásky.
To je v poriadku, že niektoré veci nevidíme rovnako. Možno nám spoločná diskusia a kolektívny intelekt pomôže sa posunúť bližšie k pravde.
Ako sa píše v KSB, svedomie funguje tak, že nás varuje predtým, ak sa chystáme spraviť niečo zlé (počujeme výčitky svedomia), alebo nám dáva pocit hanby, ak sme to zlé už spravili.
Je to taký sudca v našej psychike.
Každý človek má takéhoto sudcu v psychike. Aj civilizovaný človek, aj divoch v Amazonii. Aj americký indián, aj budhista, aj kresťan, aj ateista. Aj vegán, aj mäsožravec.
A tento sudca súdi podľa nejakých mravných kritérií. Ale sú tieto kritéria vrodené? Alebo sú formované až po narodení?
Vegánovi svedomie nedovolí jesť mäso z úcty k životu zvierat. Mäsožravec s tým problém nemá, a to už od detstva, ak vyrastá v rodine mäsožravcov.
Asi to jediné hlavné, čo máme vrodené všetci je úcta k životu a zdesenie pred videním zabíjania niekoho. Ale neviem celkom presne posúdiť, ako malé deti (do 1-2 rokov) by vnímali smrť človeka alebo zvieraťa. Niekedy deti svojou nešikovnosťou sami zagniavia škrečka, alebo mu zlomia nožičku. Vraví sa, že zívanie nie je "nákazlivé" smerom k deťom preto, lebo ešte nemajú naplno rozvinutú empatiu, ako dospelí, čo môže byť pravda, lebo deti sú voči sebe (vo všeobecnosti) oveľa krutejšie, než dospelí.
Možno preto dospelí nepúšťajú deti k takým momentom, ako keď sa zabíja králik, sliepka alebo sviňa. Aby potom nemuseli vysvetľovať. Ale aj ja sám som deckám vysvetľoval, čo robím s králikmi, keďže mi v klietke stále ubúdajú. A nevyzeralo to, že by z toho boli nejako veľmi šokované. Zobrali to ako fakt. Možno väčší šok by bolo to vidieť naživo.
A možno nie, pretože deti si videné násilie vo filmoch rychlejšie osvojujú než dospelí. Dospelý, ktorý má už pevne vštepené mravné hodnoty, toho scény násilia neovplyvnia k tomu, aby zmenili jeho mravnosť a charakter. Ale u detí to hrozí. Deťom násilie vo filmoch priamo formuje charakter. Možno preto, že sú príliš dôverčívé, a násilných akčných hrdinov preberajú za svojich hrdinov a ich násilie za normu. Dospelý vie, že to nie je správne.
Ale drvivú väčšinu mravných hodnot (štruktúru vlastnej mravnosti) máme rozdielnych, najmä vďaka kultúre, v ktorej žijeme a ktorá nás od detstva vnútorne formovala. Budhista nemá svedomie ublížiť dážďovke v zemi, a preto nebude ani kopať základy pre budovu. S kresťanom to nič nerobí, svedomie je ticho a vždy bolo ticho.
Ak Hitler bojoval so svojim svedomím, tak to len znamená, že v systéme vnútorných hodnôť mal antagonizmy. Že sa snažil zmeniť priority rebríčka hodnôť. Kresťanstvo ho od detstva učilo jednomu, ale ako dospelý sa dostal pod inú filozofiu, a tá bola v rozpore s kresťanstvom.
Ono to, čomu hovoríme potláčanie hlasu svedomia v sebe, tak to nie je nič iné, ako prestavovanie rebríčka hodnôť. Napríklad, ako kresťan som si bol vedomí povinnosti byť každú nedeľu v kostole, neísť by bolo smrteľný hriech podľa cirkevného prikázania. Neskôr som zistil, že toto prikázanie nemá so spásou duše nič spoločné a je to len ľudská manipulácia. Tak som prestal chodiť do kostola. Ešte stále som mal blbý pocit (v duchu "čo ak sa mýlim?") ale časom zmizol, ako som sa utvrdil v správnosti svojho postoja. Predtým by som cítil výčitky aj hanbu, teraz nie.
Podobný konflikt zažíva mnoho ľudí. Náboženstvo alebo rodina nás mnohých vychovávajú k čestnosti, svedomitosti a ďalším cnostiam. Ale škola, zamestnanie a niekedy aj životní partneri nás nútia uvažovať inak, vnášajú antagonizmy do nášho rebríčku hodnôt. Často vštepia niečo, čo sa neprejaví hneď, ale až keď nastane situácia, keď sa stretne s konkrétnou mravnou voľbou. Vtedy niekedy bojuje srdce a um (srdce je synonymom podvedomia a um synonymom vedomia) - to je boj antagonizmov, signalizácia, že nemáme svoj rebríček hodnôt usporiadaný bezchybne, bezkonfliktne. Lebo svedomie zareaguje práve na to, ak zaznamená rozpor medzi úmyslom a položkou v rebríčku hodnôt.
Tak to vidím ja. Ak vidíš niekde chybu v logike alebo faktoch, kľudne napíš.
PS: je inak zaujímavé, ako ľudstvo vo svojej histórii je vedené od prevládajúceho zvieracieho režimu, cez zombi postupne k démonizmu (o čo sa snažia dnešní satanisti). Ale zaujímavé je hlavne to, že ten proces trval strašne dlho. Zvierací režim bol najmä v malých kmeňoch prvotnopospolných spoločností. Zombi režim sa ukázal vo väčších štátoch a civilizáciách, ktoré boli už riadené aj pomocou masového náboženstva. A s nástupom ateizmu a individualizmu (so zrodom liberalizmu) sa začalo obdobie kultivovania démonického režimu v masách ľudí. Bolo by dobré dočkať sa aj expanzie človečieho režimu v masách.