Často krát vidím dneska toto slovné spojenie. Tiež poznám jedného, čo by chcel čím skôr umrieť, lebo zrejme trpí. Ale netrpí ani tak fyzicky ako psychicky. Nuž darmo ... je vek apokalipsy, kedy staré umiera a rodí sa nové. Je to stret časov, kedy sa nedá žiť po starom, a po novom ľudia nevedia ako žiť, lebo sa ani v kultúre nestihne zakoreniť štandard a už je štandard nový. Inak povedané, ľudia čo mali v minulosti tendenciu žiť podľa pravidiel spoločnosti, vytváraných a zdokonoľovaných po stovky rokov, sú dneska stratení, lebo pravidlá spoločnosti sa nestíhajú meniť s tým ako sa mení informačné pole. A tak ľudia zvyknutí žiť v pohodlnom nasledovaní spoločenských noriem nerozmýšľajúc o ich správnosti, sú nútení žiť podľa noriem vlastnej mravnosti a to ich desí. Veď predsa predtým bol ich život taký jednoduchý, stačilo nasledovať dav. A odrazu nie je aký dav nasledovať, jedinec sám musí pestovať kultúru, čo je nepohodlné a mnohým to vadí.
Tiež sa rozmohla akási hlúposť v dave. Tendencia si užívať materialistický život. Ale veď aj tento náš svet má pravidlá, ktoré mnohí nepoznajú a mnohí ignorujú.
Ľudia by chceli aby náš život bol ako pokosená lúka plná jedla. Žiadne prekážky, žiadne nástrahy, len pohodlná existencia. Ale tak tomu nie je.
Tak rozčarovaní ľudia považujú náš život za horu tŕňových kríkov. Stále musia šľapať do kopca alebo sa nekontrolovane rútia z kopca a pritom ich všetko pichá. Trpia. Ale ani to neopisuje náš svet.
Ja považujem náš svet za Les. Predstavte si, že náš materialista sa so svojím konzumným životom, rozbehne do lesa, tak ako predtým bol zvyknutý behať 100 metrový šprint. Rýchlosť je veľká ale prostredie je iné. Potkne sa o prvý konár v lese na zemi a sa v rýchlosti vysype do černicového kríka s ostňami. Krik obrovský. Bolesť obrovská. Materialista začne kričať, plakať, začne nadávať na život (na les), že je nefér, že je ťažký, že je to utrpenie, že ho všetko pichá. Ako prvá otázka matrialistovi padne "A prečo si vpálil do toho lesa ako divý? Kde si pozeral? Na čo si nedbal?" Náš materialista, vekami izolovaný na lúke, kde nie sú žiadne konáre, si jednoducho zvykol, že nikto a nič mu nebude spôsobovať utrpenie. Ale lúka bola umelo kosená a pestovaná globalistami a inými neprajníkni, ktorí mali za cieľ na tej lúke pásť stádo. Nie človekov ale stádo! Náš, do lesa vbehnutý jedinec, je člen stáda nie človek.
Hneď za ním do lesa vojde človek. Človek je opatrný, vie čo to je les. Pozná jeho pravidlá. Človek vie, že v lese sú na zemi konáre. Dokonca aj náš človek sa potkne, ale nereve, nehuláka, nenadáva na život, lebo chápe, že konár na zemi, ako aj jeho nepozornosť sú prirodzené. Človek netrpí, len si povie "Ach ty šľeptak, kde pozeráš? Zase po pekných ženách, namiesto toho aby si pod nohy pozeral ? :D " Človek vie čo môže v lese stretnúť, že tam sú aj nebezpečné zvieratá, že tam sú aj bezpečné zviratá. Že tam sú kriaky sladkých malín ale aj kriaky šípok s poriadnymi ostňami. Podstatné je akú cestu lesom si človek zvolí. Či sa bezhlavo pustí proti tej skupine 200 ostatných kríkov alebo radšej tie kríky obíde. Ale aj keby sa človek pustil proti tým 200 kríkom tak už pri prvých krokoch, kedy by dostal solídnu dávku pichliačov, by sa musel zamyslieť, či to ide správne a či jeho kurz má perspektívu. Tu sa človek vráti pár krokov späť a vyberie inú cestu. Ale čo náš materialista? Ten je tvrdohlavý, si myslí, že je bohom a kríky sa mu musia uhnúť. Egocentrizmus. Ale kríky nevedia čo znamená slovo egocentrizmus a materialistovy sa neuhnú. A tak nasáva boj. Egocentrista kričí, huláka, všetko ho pichá, ale nehodlá prehodnotiť svoje nasmerovanie. Tu je ten oceán utrpenia pre materialistu. Čo mu bráni konať ako človek a prehodnotiť svoje postoj a cestu? Bráni mu v tom jeho pohľad na svet. Takto sa náš materialista derie, už sa predral cez polku kríkov a tam pozerá, že kríky sú ďalej ešte väčšie s ešte väčšími tŕňami. To ho maximálne vyhecuje a pustí sa do nich. Trpí neskutočne. Použitím maximálnej sily ide proti zákonom lesa, proti zákonom života. A to ešte náš egoista nevie, že za tou kopou kríkov ho čaká brloch medveďa .... to ešte bude beh cez prekážky s miliónom potknutí.
A čo náš človek? Ten na obchádzke tých kríkov našiel maliny, uvidel stádo sŕn, našiel na obchádzke jemu podobnú ženu. Bolo tam aj osie hnizdo, ale snažil sa prejsť okolo nepozorovane.
Na konci života, na konci cesty lesom náš materialista zhrnie:
Život je peklo, som celý doráňaný od kríkov. Nič dobré som nezažil v tom živote, v tom lese.
A náš človek povie:
Život je zaujímavý, ak by som nezišiel zo zlej cesty, tak by som sa dostal pred obrovské tŕňové kriaky a nebezpečné zvieratá. Ale našťastie som si uvedomil, že existuje aj iná ceta, ktorou môžem ísť. Síce tá cesta nebola ako vyrovnaná lúka ale priniesla mi aj šťastie, aj ponaučenie, aj občasné pády. Ale tak to býva v lese, že človek občas zakopne alebo si nedá pozor. Je to prirodzené. Vo všeobecnsoti hodnotím život (les) pozitívne. Dá sa v ňom veľa naučiť, dajú sa tam nájsť krásne stvorenia, sladké jahody. Občas človek poblúdi ale aj to je normálne. Hlavne sa treba učiť a nebyť egocentrický a tvrdohlavý. Čím sa viac človek naučí, tým lepšie cesty lesom bude vyberať a tak aj prekvapenia na jeho ceste budú iné. Niekedy pekné, inkedy nečakané.