keď sme "hore" tak presne vieme čo chceme ešte pochopiť, naučiť sa a zažiť
Ale to by znamenalo, že počas tých "prestávok tam hore" sa nám vracia nejaká medzipamäť toho, kým sme globálne, mimo hmotu, a možno sa aj rozjasňuje vedomie a intelekt, aby sme chápali, čo treba ešte robiť.
Inak veľmi sa mi páčilo, ako tento pobyt "hore" popísal
Joseph McMoneagle, agent americkej rozviedky, jasnovidec, v knihe
PSÍ vojny (autentické príbehy), keď sa neplánovane ocitol najprv mimo telo, a potom aj na druhej strane na chvíľu. Môžem sem skopírovať úryvok:
"Nebolo času hľadať pánsku toaletu, tak som si to namieril rovno k východu k otočným skleneným dverám. Pamätám si, že v zhone som prudko strčil do dverí, a keď som nimi prechádzal, začul som zvláštny praskot, podobný lúsknutiu prstov. Potom som mal výpadok pamäti, a ďalej si už len spomínam, ako stojím na dlažbe cesty. Dážď bol teplý, osviežoval ma, a zrazu mi bolo oveľa lepšie. Natiahol som ruky, aby som dlaňami zachytil šľahajúci dážď, no veľmi ma prekvapilo, že kvapky neostávajú v dlaniach, ale prechádzajú cez ne. Z tohto výjavu som ostal celkom zarazený. Uprene som sledoval tento fenomén niekoľko sekúnd, až ma vyrušil zmätok pri vchodových dverách budovy stojacej predo mnou. Zbehol sa tam hlúčik davu, tak som sa tam šiel pozrieť. To, čo som uvidel, ma šokovalo do hĺbky duše.
Pred budovou na chodníku ležalo moje telo. Moja žena stála pri ňom a zúfalo kričala, zakrývajúc si ústa rukami. Kamarát sedel na mokrom chodníku, moje telo mal položené na svojich kolenách a bil ma do hrude. Po každom údere som sa znova ocital vo svojom tele a pociťoval pálčivú bolesť, ktorá ma celého prenikala. Snažil som sa zakričať, aby ma prestal biť. No zakaždým, keď som skúšal kričať, tak som sa ocital mimo svojho tela a zisťoval som, že sa na seba a svojho priateľa pozerám odniekiaľ zvrchu, že opäť vidím ako dvíha päsť a znova ma udiera do hrude. Zúfalo som kričal: „Nie! Nerob to!“ No kamarát ma nemohol počuť, veď som bol mimo svojho tela. Udrel ma znova, a ja som sa ihneď vrátil do tela, a tvár môjho kamaráta bola opäť nado mnou.
V myšlienkach som kričal: „Nie, nie, musíte s tým prestať, veľmi ma to bolí!“ Nakoniec som prestal vstupovať a vystupovať z tela. Už som sa nevracal naspäť, ale vznášal som sa nad svojím telom a pozoroval dianie.
O niekoľko minút sa prirútil Volkswagen Bentley a ja som sledoval, ako moje telo naložili na zadné sedadlá a odfrčali preč. Zľakol som sa, preto som hneď letel za nimi a snažil sa ich zastaviť. Letel som zarovno s autom a kričal, aby ma počkali. Videl som ako bez spomalenia prefrčali kontrolným stanoviskom na rakúsko-nemeckej hranici. Ja som tiež nespomaľoval a letel vedľa auta až po nemocnicu v nemeckom Passau.
Tam som videl, ako si kamarát prehodil moje telo cez plece a niesol ho od auta až ku dverám pohotovostnej služby. Chcel otvoriť dvere, ale tie boli zamknuté. Neskôr som sa dozvedel, že nemecké nemocnice vždy zatvárajú vchod o 20:00. Kamarát začal do sklenených dverí kopať a udieral do nich dovtedy, kým nepribehla zdravotná sestra a neotvorila ich. Zaniesol ma na ošetrovňu a položil na stôl, kde mi začali strihať šaty a pichať do rúk ihly. Veľmi rýchlo ma znechutilo sledovať tento proces a upadol som do stavu, ktorý pripomínal pohrúženie do sna. Vzniesol som sa vyššie a pocítil som horúčavu, ako sa rozlievala vzadu po mojom krku. Pomyslel som si, že toto teplo môže pochádzať z intenzívneho a neprirodzene silného svetla lámp na ošetrovni, ktoré ma pália do šije. Obrátil som sa, aby som si overil svoj predpoklad, no zrazu som začal padať dozadu cez tmavý tunel.
Tunel bol plný ľudských tvárí. Mnohé z nich mi boli povedomé. Boli to ľudia, ktorých som poznal alebo som sa s nimi stretol v priebehu svojho života. Niektorých som vôbec nespoznával, boli to ľudia, ktorých som si nepamätal. Niektorí sa ku mne načahovali, snažiac sa ma chytiť. Jedni kričali, iní nariekali, niektorí sa usmievali alebo smiali. Tento výjav na mňa pôsobil nejednoznačne: niečo z toho bolo desivé a niečo naopak prinášalo uspokojenie, a tieto pocity sa neustále menili. Zatvoril som oči a celý môj život prebehol pred mojim vnútorným zrakom. Mihotal sa predo mnou: každý okamih, každý skutok, každá udalosť, od narodenia až do smrti. Nie, nesúdili ma, necítil som žiadne odsúdenie. Viac to pripomínalo pokus o prehodnotenie života, o jeho hodnotenie z hľadiska otázky: čo ak…? Čo ak by som tejto veci venoval viacej pozornosti? Čo ak by som venoval viacej času tomuto? Čo ak by som vtedy prejavil tomuto človeku viac úcty? Všetko sa to dialo kvôli tomu, aby som lepšie pochopil, ako moje skutky ovplyvňujú iných ľudí a ako ovplyvňujú aj mňa samotného.
Čoskoro som uvidel pomaly sa približujúce svetlo. Bolo to svetlo na konci tunela. Najskôr bolo slabé a mihotalo sa v tme, ale dávalo mi nádej. Povzbudený touto nádejou som zrýchlil vpred smerom ku svetlu.
O malý okamih som vyskočil z tunela do veľmi žiarivého a teplého svetla, ktoré ma celého zahalilo. V tomto momente ma naplnil pocit úplnosti a cítil som sa celistvý. Poznal som všetky odpovede na všetky otázky, ktoré som si kedy kládol. Našiel som v sebe pokoj, harmóniu sám so sebou. Vedel som, že teraz som doma. Nechcelo sa mi už odtiaľto ísť nikam, nič mi nechýbalo. Toto muselo byť to, čomu hovoria stretnutie s Bohom.
Zaznel hlas: „Prišiel si príliš skoro. Musíš sa vrátiť“. Odpovedal som: „Nie“, ale to tu nemalo žiaden význam. Znova zaznel zvuk podobný lúsknutiu prstov a vrátilo sa mi vedomie. Otvoril som oči a hneď som si vzpriamene sadol, doslova akoby som prehltol pravítko. Bol som nahý a ležal som pod plachtou na posteli vedľa iného pacienta. Ten sa môjho náhleho pohybu tak zľakol, že si hneď po nemecky zahrešil.
Potom som sa dozvedel, čo sa mi stalo vtedy, keď som v ten osudný večer po odchode z reštaurácie kráčal ku dverám. Keďže som sa ponáhľal, tak som silne strčil do otočných sklenených dverí. Tie spravili plnú otáčku, udreli ma zozadu a ja som padol v bezvedomí na chodník. Mal som silné kŕče a zapadol mi jazyk. Nikto nevedel, čo sa mi stalo, a ja som pritom nemohol dýchať. V roku 1970 nikto nemal predstavu o srdcovo-pľúcnom oživovaní, ktoré sa používa dnes. A tak prirodzenou reakciou na môj stav bolo udierať do hrude päsťou alebo dlaňou. Presne to aj môj kamarát robil, kričiac pritom, aby som dýchal. No ja som dýchať nemohol, lebo som mal zapadnutý jazyk. Kamarátovi a mojej žene trvalo približne 30 – 45 minút, kým prešli 60 km do nemocnice v Passau. Takže ma priviezli na pohotovosť s diagnózou:
prijatý ako mŕtvy[1]. Nemecký doktor bol veľmi skúsený špecialista a podarilo sa mu obnoviť činnosť môjho srdca aj dýchanie, ale zostal som ďalej v kóme viac než 24 hodín a prebral som sa až na tretí deň ráno.
[1] Dead on arrival (DOA). – pozn. prekl."
