Láska to je jeden z princípov fungovania celého vesmíru. Mohli by sme povedať - Láska je prejavom Boha?
Ťažko mi povedať, či to tak je. Z určitého uhla pohľadu je všetko, čo sa vo vesmíre odohráva vlastne synergia - spolupráca. Ak by som sa pozeral na toto slovo ako na lásku medzi spolupracujúcimi elementami, tak potom je to prejav lásky, alebo toho Boha?
Aby sme sa v tom vyznali, čo je súčasťou čoho, resp. čo hierarchicky stojí vyššie, je nutné si asi definovať oba pojmy. I Boha i Lásku. Čo je dosť ošemetná záležitosť, keďže oba subjekty sú dosť abstraktné, majú veľa prejavov, presahujú (pravdepodobne môžu presahovať?) našu predstavu priestoru a času a vyhraniť ich do nejakej konkrétnej podoby, kedy usúdiť ako spolu hierarchicky spolupracujú bude už možné, je z môjho uhla pohľadu nie moc ľahká úloha.
Samotné DEfinovanie predstavuje oHRANIČOVANIE, vyMEDZOVANIE toho, čo nás presahuje. Preto môžeme tápať v subjektívnych vnemoch a k ničomu objektívnemu sa moc nedostať.gAk budem vnímať "Lásku" ako energiu, a "Boha" ako tvorcu, znamená to, že lásku vložil do svojho stvorenia? Lebo tu sa dostávame do špekulácií o tom, čo bolo skôr a či predtým (pred stvorením) bolo nič a potom niečo, čo už predstavuje lineárne vnímanie času našej vlastnej mysle, pričom ale musíme pripustiť aj možnosť, že nič nikdy nevzniklo, a všetko tu vždy bolo, len to mení formy, a cyklicky/špirálovite sa to prelieva. A teraz "babo raď!", ktorá z týchto možností je OK? Stvoril Boh lásku? Alebo mu láska dávala oduševnenie pri tvorení, tak ako my mali tvorcovia pociťujeme tento cit, keď tvoríme niečo veľké? Lebo to už by predsa musela existovať nie? Je tu ďalšia nejasná kategória, a to je "stvoriť niečo z ničoho". Pravda? Alebo klam? Ak to vždy existovalo, potom nič nebolo stvorené iba to zmenilo formu. A Čo/Kto je potom ten, kto tú formu tomu mení?
Nechcem, aby v tom vznikol chaos, ale my ľudia máme často pocit, že veciam rozumieme, a že sú úplne jasné. Lenže keď sa pozrieme hlboko pod ich povrch, zrazu zisťujeme, že až také jasné nie sú. S časom, ako umelo vytvoreným konštruktom nie je jednoduché pracovať. Lineárny čas nastavuje naše vnímanie do polohy "všetko má začiatok, lebo aj my sme mali začiatok, všetko okolo nás má nejakú trvácnosť, takže to musí mať aj koniec a naším koncom bude smrť". Cyklický vnímaný čas v protipóle naopak človeka núti uvažovať s teóriou prerodu a neustálej transformácie toho, čo nazýva hmota do nových a nových foriem.
My sme si z nejakého dôvodu na základe našej analytickej časti mysle vybrali pozerať sa na Boha ako na PRINCÍP PRVÉHO HÝBATEĽA. Počiatok a zdroj všetkého. No keď sám ten, kto toto všetko podľa analytickej časti našej mysle urobil, zároveň vložil všade "princíp cyklu", môže naša syntetická časť mysle po triezvej úvahe predpokladať, že tento princíp bude narušený vybraním jedného bodu, od ktorého všetko začalo?
Lebo o tom to je aj. Usúdiť, čo bolo skôr. Bola skôr láska? Bol skôr Boh? Boli spolu naraz? Čo je čím, čo je hierarchicky vyššie? Čo je vlastne v čom? Veľmi zle sa to uchopuje. Duša ohraničená telesnou schránkou sa snaží oddeliť zrno od pliev. Pritom ale možno nechápe, že jak zrno, tak plevy sú súčasťou toho istého obilia. Bez pliev by žiadne zrno nebolo. Duša sama seba vo svojej predstavivosti vydeľuje z celku, aby objektívne uchopila celok, keď má pocit, že v ňom už nie je. A naozaj v ňom vtedy nie je?
Dúfam, že som z toho urobil dostatočne riadny guláš.
