Medzinárodný diskusný klub Valdaj

[Vargis]

Odsúdený let. Na úspech?
Americký prezident Donald Trump nežartoval. Ako sľúbil, oznámil revíziu obchodnej politiky
takmer voči všetkým. Zavedenie ciel, ktorých cieľom je vyrovnať obchodnú bilanciu USA s
ostatnými krajinami, otriaslo trhmi a vyvolalo reči o celosvetovej recesii, ak nie o depresii. A hoci
Trump rýchlo manévroval a dal jasne najavo, že všetko je flexibilné, nikto si nedovolí
predpovedať výsledok.
Názory a predpovede väčšinou nie sú v Trumpov prospech - komentátori sú presvedčení, že USA
budú trpieť prinajmenšom rovnako ako zvyšok sveta. Ak budú pozitívne účinky pre americkú
ekonomiku, bude to z dlhodobého hľadiska. V najbližšom období - úder pre spotrebiteľov a
väčšinu výrobcov, inflácia, pokles kapitalizácie a pod.
Trump je známy ako človek, ktorý je tvrdohlavý a pripravený ísť na dračku. O ekonomických
dôsledkoch nech uvažujú znalci, ale my sa môžeme pokúsiť predpovedať tie politické.
Počas Trumpovej prvej prezidentskej kampane v roku 2016 vyvolal veľký rozruch článok „Let 93“
od konzervatívneho publicistu Michaela Antona. Autor v ňom prirovnal trumpovcov k pasažierom
štvrtého lietadla uneseného teroristami 11. septembra 2001. To sa zrútilo skôr, ako dosiahlo svoj
cieľ (pravdepodobne Biely dom), pretože tí, ktorí boli na palube, zaútočili na únoscov a zabránili
im v ceste. Anton označil smerovanie USA, unesených vtedajšími globalistickými liberálmi, za
katastrofálne. A vlastenci, ktorí si to uvedomovali, mali podľa jeho výzvy zastaviť skĺznutie do
priepasti, a to aj za cenu svojich životov (politických) a uvedomenia si osudovosti tohto pokusu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Donald Trump ako globálny revolucionár
Ambicióznosť a radikálnosť Trumpových plánov aj skutočných krokov umožňuje definovať jeho
kroky ako globálnu revolúciu. Alebo aspoň ako jej pokus. Otázkou je, či teraz existuje globálna
sociálna základňa, ktorá by umožnila udržateľnosť trumpovskej revolúcie. Alebo ide len o ďalší
ultrapravicový prevrat, akých bolo v histórii veľa, len s dôsledkami, ktoré sú hmatateľné nie pre
jednu krajinu, ale v globálnom meradle? Nad tým sa zamýšľa Oleg Barabanov, programový
riaditeľ Valdajského klubu.
Zahraničná politika amerického prezidenta Donalda Trumpa sa stala jedným z kľúčových
faktorov ovplyvňujúcich revíziu tradičných princípov medzinárodných vzťahov. Jeho prístup,
založený na hesle Make America Great Again (Urobme Ameriku opäť veľkou), viedol k výrazným
zmenám v globálnej rovnováhe síl, preformátovaniu aliancií a silnejúcim trendom smerom k de-
globalizácii.
A to všetko sa deje takmer denne. A väčšinou je to úplne nepredvídateľné. Výsledkom je, že
takmer celý svet so zatajeným dychom čaká na ďalšie ráno v Amerike a ďalšiu porciu Trumpovho
rozhovoru. Dôsledkom je, že spravodajský kanál aj prvá politická reakcia v iných častiach sveta v
rôznych časových pásmach sú teraz časovo posunuté.Ráno vo Washingtone je v západnej
Európe podvečer, v Moskve neskorý večer a v Číne hlboká noc. A zatiaľ čo kedysi bolo
prirodzené, že spravodajská agenda sa koncom pracovného dňa utlmila, teraz sa to zmenilo. A
večerné/nočné správy od Trumpa sa teraz očakávajú s nemenším napätím ako tradičné ranné a
popoludňajšie správy v ich krajinách.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Irán, dve Ameriky a temné časy
Ak sa Izrael rozhodne zaútočiť, Irán mu to tvrdo vráti a Izraelčania prehrajú. Ak Američania
zaútočia, Iránci budú musieť odpovedať úderom na Perzský záliv a svetové hospodárstvo závisí
od štátov Perzského zálivu. Profesor Mohammad Marandi z Teheránskej univerzity v rozhovore
pre reláciu Medzinárodný prehľad povedal Fjodorovi Lukjanovovi o náladách v Amerike a vo
svete, o temných časoch, ktoré nás čakajú, a o tom, čo prinesie budúcnosť.

Fjodor Lukjanov: Moja otázka sa môže zdať naivná, ale napriek tomu: rozumiete tomu, čo sa
dnes deje vo svete? Ako interpretujete udalosti?

Mohammad Marandi: Nie, nerozumiem. Položili ste naozaj dobrú otázku - a hovorím to celkom
úprimne -, ale som zmätený. Po tom, čo Trump vyhral prezidentské voľby, neviem, čo sa stane
zajtra, čo sa stane na budúci týždeň, a dokonca ani v Spojených štátoch nepoznám nikoho,
ktorého analýzou Trumpových súčasných a budúcich krokov by som si bol istý.
Neviem, kam veci smerujú. Myslím si, že celkový trend úpadku Západu a vzostupu globálnej
väčšiny (alebo globálneho Juhu) bude pokračovať, ale udalosti, ktoré to budú sprevádzať, budú
bolestivé a pravdepodobne násilné. Odhadujem, že Irán a Rusko budú v tesnej blízkosti ohnísk
nestability, či sa nám to páči alebo nie.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Rusko a Európa na novom prelome dejín
Európa sa vracia do pozície hlavného zdroja nebezpečenstva pre celé ľudstvo. Znamená to, že by
sme sa my v Rusku mali uzavrieť pred našimi západnými susedmi a nevenovať im pozornosť?
Presne k takému záveru možno dospieť, ak sa pozrieme napríklad na dynamiku ruského
zahraničného obchodu, kde ázijské krajiny zaberajú čoraz viac priestoru. Zdá sa, že by to nebola
správna stratégia, myslí si Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Európa bola vždy zdrojom obáv pre zvyšok sveta. Od čias, keď morskí lupiči z gréckych ostrovov
rozpútali svoju agresiu voči starovekej civilizácii v údolí Nílu, až po najnovšie európske pokusy
zasahovať v Afrike alebo sa správať agresívne na Ukrajine. Zničenie koloniálnych ríš v druhej
polovici 20. storočia a postupný príchod Európy pod nadvládu USA situáciu trochu napravili -
Európa už nepredstavuje takú kolosálnu hrozbu. Stále sa však snaží pokračovať vo svojej
tradičnej politike rozdeľovania sveta a uprednostňovania sily pred diplomaciou.
Kúzla európskych politikov môžu teraz vyzerať až komicky: majú veľmi obmedzené ekonomické,
politické a demografické zdroje na to, aby ich hrozby boli nebezpečné. Vývojová slepá ulička, v
ktorej sa Európa ocitla vďaka svojim bezcenným lídrom, však môže okolitému svetu priniesť ešte
veľa nepríjemných prekvapení. Paradoxne, Európa už dávno nie je centrom svetovej politiky, ale
zostáva v centre tejto politiky, pretože práve tu je najväčšia pravdepodobnosť vzniku dôvodov na
priamy stret medzi najmocnejšími vojenskými silami planéty.
Celý článok v prílohe:

 

[Popolvár]

nepoznám nikoho,
ktorého analýzou Trumpových súčasných a budúcich krokov by som si bol istý.

A väčšinou je to úplne nepredvídateľné.

Každý chvíľku ťahá pílku…
Tak ako sa svetové spoločenstvo a analytici zamýšľali donedávna nad tým, čo spraví Putin, a čo znamenajú jeho kroky, tak to isté, a zároveň inak, sa teraz deje v súvislosti s Trumpom.
Globálna revolúcia za globálnu zmenu.
V dnešnej dobe je potrebné byť pre jej odporcov nepredvídateľným. Putin bol nepredvídateľný, záhadný a rozvážny, pretože jeho revolúcia je revolúciou konceptuálnou, nesúc civilizačnú misiu.
Trump je nepredvídateľný svojou navonok zbrklosťou, unáhlenosťou. On je pre protivníkov nepredvídateľný tým, že rozptyľuje ich pozornosť - showman…

 

[Vargis]

Terárium rovnako zmýšľajúcich ľudí: EÚ už nemá obraz budúcnosti
Európu dnes spája najmä to, že nemá vlastnú predstavu o budúcnosti. Takýto obraz majú USA,
Rusko, Čína, India, takmer všetky ázijské, africké a dokonca aj latinskoamerické krajiny. Ale
predstavy Európanov a ich politikov o ideálnom zajtrajšku sa obmedzujú na túžbu predĺžiť
včerajšok alebo dokonca predvečer. Tým sa Európania odlišujú od zvyšku ľudstva - všetci sa
pozerajú dopredu, do budúcnosti, usilujú sa realizovať svoje predstavy o jej ideálnej verzii a len
Európa chce, aby „všetko bolo tak, ako keď žila moja babička“. A tá istá zvláštnosť mení Európu
na „terárium rovnako zmýšľajúcich ľudí“, ktorého všetci obyvatelia opovrhujú ľuďmi okolo seba,
ale neustále medzi sebou bojujú.
Kolektívny záujem, s ktorým počítali teoretici európskej integrácie, sa skutočne objavil. Ukázalo
sa však, že jeho rozsah je veľmi obmedzený - tento záujem sa redukuje na snahu sebecky využiť
slabosť iných. Keď ide o presadenie sa na svetovej scéne, je v Európe každý sám za seba.
Nemecko sa snaží samostatne obhájiť svoj titul centra európskej ekonomiky a neustále
signalizuje Američanom, že len ono môže byť relatívne spoľahlivým obchodným partnerom.
Francúzsko zdôrazňuje svoju vojenskú prevahu: samo o sebe je jeho vojenský potenciál
zanedbateľný, ale proti Nemcom alebo Španielom a Talianom vyzerá solídne. Británia, ktorá si
zrazu opäť uvedomila, že je Európou, sa snaží hodiť Nemcov pod kolesá blížiacich sa zmien a
konfrontácie s Ruskom. Poľsko sa snaží držať bokom od francúzsko-britských strategických
zvratov a zdôrazňuje, že z nikomu neznámych dôvodov je krajinou, ktorá má osobitné vzťahy s
Washingtonom. Taliansko si celkom zvyklo budovať zahraničné vzťahy bez ohľadu na svojich
európskych spojencov - pragmatická pravica pri moci je pripravená na dialóg s USA aj s Ruskom.
Menšie európske dravce a bylinožravce sa snažia, ako sa dá, ale uvedomujú si, že majú čoraz
menšie šance dostať sa z tejto šlamastiky bez strát.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Militarizácia Európy: vôľa je možnosti sú obmedzené
Čo by mala Európa urobiť, aby v krátkom čase dosiahla kvalitatívnu militarizáciu? Môže sa
Ukrajina so svojimi bohatými skúsenosťami v oblasti modernej vojny stať celoeurópskou
vlajkovou loďou v tejto oblasti? Ako sa zachovajú Američania, ak vypukne európska vojna? O
tom v rozhovore pre magazín Medzinárodný prehľad hovoril Maxim Šepovalenko, zástupca
riaditeľa Centra pre analýzu stratégií a technológií, s Fjodorom Lukjanovom.

Fjodor Lukjanov: Predstavme si, že zámer Európy ísť do vojny je realizovateľný. Čo by sa
malo na tento účel urobiť?

Maxim Šepovalenko: V prvom rade si musíme uvedomiť, čo znamená „militarizácia“. Toto slovo
je trochu opotrebované a v úzkom odbornom kontexte sa často nepoužíva. Je to celý súbor
činností, ktoré štáty a spoločnosti vykonávajú s cieľom pripraviť sa na rozsiahle vojenské
konflikty. Tento proces má minimálne štyri aspekty: politický, ekonomický, sociálny a vojenský.
Ak hovoríme o zahraničnej politike, je to kurz expanzionizmu, revanšizmu, iredentizmu; vo
vnútornej politike je to obmedzovanie demokratických slobôd; v ekonomike je to predbiehanie
rastu vojenských produktov a produktov dvojakého použitia (podľa známeho princípu zbrane
namiesto ropy); v sociálnej sfére je to dominancia militaristického, expanzionistického,
revanšistického naratívu v médiách a na sociálnych sieťach; vo vojenskom kontexte je to reforma
vojenskej organizácie štátu a spoločnosti s cieľom pripraviť ju na nadchádzajúci ozbrojený
konflikt; vo vojenskom kontexte je to reforma vojenskej organizácie štátu a spoločnosti s cieľom
pripraviť ju na nadchádzajúci ozbrojený konflikt. Vo väčšej či menšej miere môžeme
predpokladať, že tieto činnosti budú praktizovať Európania, ak sa vydajú na cestu militarizácie.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Globálna hrozba pre demokraciu
Keďže diskusia o slobode prejavu pokračuje, stále existujú témy, o ktorých sa otvorene
nediskutuje. Nedávne administratívne opatrenia - zrušenie víz, zadržiavanie študentov a
akademikov, potláčanie protestov, obmedzovanie akademickej slobody a tlak na univerzity, aby
kontrolovali vyučujúcich a cenzurovali učebné osnovy - vyvolávajú vážne obavy. Tieto opatrenia
ohrozujú občianske slobody a právne normy v Spojených štátoch a iných západných krajinách.
Takýto rozsiahly útok na demokraciu znamená oživenie názorov a metód osadníckeho
kolonializmu, ktorého príkladom je dnes Izrael, ktorého globálna sieť podpory šíri tieto názory a
metódy po celom svete.
Ako zdôraznil historik Tony Judt, politická štruktúra Izraela je anachronizmom. Ešte pred
jednostranným vyhlásením nezávislosti sionistickým vedením v máji 1948 začali sionistické
osadnícke polovojenské jednotky s akciami proti miestnemu civilnému obyvateľstvu vrátane
násilného vyháňania a vyvlastňovania. Odvtedy milióny Palestínčanov naďalej žijú v
utečeneckých táboroch v susedných krajinách alebo na Izraelom okupovaných územiach
Západného brehu Jordánu a pásma Gazy. Izrael presadzuje svoje „právo na existenciu“
prostredníctvom násilných akcií proti okupovaným Palestínčanom. Nie je prekvapujúce, že to
vyvoláva mierový aj ozbrojený odpor. Hoci je história Izraela v mnohých ohľadoch jedinečná, vo
svojej podstate predstavuje formu osadníckeho kolonializmu, politického systému, ktorý dlho
podporovali západné mocnosti, ale ktorý začal strácať legitimitu v druhej polovici 20. storočia.
Podobne to bolo aj v Afrike, kde bieli osadníci v Rodézii v roku 1965 tiež jednostranne vyhlásili
nezávislosť. Vtedy však už osadnícky kolonializmus stratil svoju medzinárodnú legitimitu:
medzinárodné spoločenstvo odsúdilo konanie Rodézie a uvalilo na ňu sankcie. Izrael spočiatku
sankcie podporoval, ale neskôr začal Rodézii dodávať zbrane, umožnil výrobu pušiek Uzi na
svojom území a prostredníctvom apartheidnej Južnej Afriky dokonca dodával útočné vrtuľníky. V
roku 1979 viedol medzinárodný tlak k pádu vlády bielej menšiny v Rodézii.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

„ Precitnutie“ USA súvisí s ich záujmami
Bolo by naivné domnievať sa, že USA kedysi zaujímali taký tvrdý postoj k ruským záujmom len
preto, že nám dobre nerozumeli.
Americkí politici potešili medzinárodné spoločenstvo niekoľkými výraznými vyhláseniami. Po
prvé, americký minister zahraničných vecí Marco Rubio povedal, že s postupom rokovaní okolo
ukrajinského problému začal Washington lepšie chápať ruskú pozíciu. A takmer súčasne
minister obrany Peter Hegseth - obaja predstavitelia patria k najbližším spolupracovníkom
prezidenta - povedal, že obdobie, keď bol Washington jediným garantom bezpečnosti
európskych krajín, sa skončilo.
Je to víťazstvo Ruska v diplomatickej hre o budúcnosť Európy? Zatiaľ nie je dôvod na oslavu -
čaká nás ešte dlhá cesta. Sú však takéto signály z Washingtonu znakom zmeny k lepšiemu aj pre
nás? Áno, a bolo by nesprávne považovať ich len za taktické manévre.
Teraz máme všetky dôvody špekulovať o pravdepodobnosti určitého strategického kompromisu.
Pripomíname, že práve naň sa v decembri 2021 zamerali ruské iniciatívy v oblasti európskej
bezpečnosti. Za prejdenú cestu zaplatili obrovským počtom ľudských životov. Taká je však, žiaľ,
povaha medzinárodnej politiky: zmena, najmä zmena v takom veľkom rozsahu, nikdy
neprichádza sama od seba.
Skutočný problém európskeho bezpečnostného systému spočíva v tom, že je už 80 rokov zaujatý
voči Rusku. Dokonca aj keď sa na ňom formálne zúčastňovalo samotné Rusko alebo predtým
ZSSR, nebol to nič iné ako spôsob, ako Západ obmedzoval ruský vplyv. Navyše práve
zadržiavanie Ruska tvorilo základ toho, čo zosnulý Henry Kissinger nazval legitimitou
medzinárodného poriadku: základný princíp, na ktorom sa tak či onak zhodli všetci účastníci.
Po roku 1945 sa všetky západné krajiny zhodli na tom, že zadržiavanie Ruska je pre ne oveľa
dôležitejšie ako čokoľvek iné, vrátane autonómie, pokiaľ ide o Európanov. Opustiť toto pravidlo
znamená uznať, že poriadok sa vyčerpal a treba vytvoriť nový, s úplne novou filozofiou vzťahov
medzi Západom a Ruskom.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Základ, ktorý nemožno stratiť
Osemdesiat rokov je obdobie, keď sa všetko na svete zmení takmer na nepoznanie. A javy,
vzdialené takýmto historickým odstupom, sa menia zo skutočných na legendárne. To neznižuje
význam udalostí, ale núti nás to inak hodnotiť ich vplyv na súčasnosť.
Druhá svetová vojna vytvorila politický svet, na ktorý sme boli zvyknutí a o ktorom sme si mysleli,
že sa v podstate nemení. Teraz sa však rýchlo a nezvratne mení. Nie, otrasy z prvej polovice
minulého storočia nestratili na význame, ale ich úloha dnes nie je rovnaká ako pred dvadsiatimi
rokmi.
Výsledok najväčšieho a najkrvavejšieho stretu v dejinách formoval svetový poriadok. Boj proti
nacizmu a jeho spojencom bol v istom zmysle dokonalou bitkou. Nepopierateľne protiľudský,
agresívny a zločinecký charakter Hitlerovho režimu spojil sily, ktoré by sa v inej situácii nikdy
neocitli na rovnakej strane frontovej línie. To nechceli; celé predvojnové obdobie manévrovali v
snahe vyhnúť sa čo najnegatívnejším dôsledkom pre seba a podľa možnosti ich presmerovať na
niekoho iného. Nezmieriteľné (myslené ideologicky existenčné) rozdiely však museli ísť bokom, a
možno práve preto sa ukázalo, že stanovený rámec je trvácny. Prežil krutú studenú vojnu a
približne jeden a pol desaťročia po nej, hoci pomer síl sa dramaticky zmenil.
Pretrvávanie bolo spôsobené predovšetkým morálnym a ideologickým výkladom druhej svetovej
vojny, ktorý zostal všeobecne akceptovaný: boj proti absolútnemu zlu, na pozadí ktorého boli aj
hlboké spory jeho odporcov druhoradé. Tento pohľad sa však v dvadsiatom prvom storočí začal
rozpadávať a slabnúť. A spolu s ním aj pevnosť svetového poriadku, ako sa ustálil v polovici
minulého storočia.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Návšteva Si Ťin-pchinga na prehliadke je o hodnotách
Pri všetkých rozdieloch medzi prístupmi Ruska a Číny k riešeniu širokého spektra problémov sú
prístupy Moskvy a Pekingu k tomu najdôležitejšiemu úplne rovnaké - na svete nemôže existovať
úzka skupina štátov, ktorá by vnucovala svoje záujmy všetkým ostatným.
Niet pochýb o tom, že počas novej návštevy čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Rusku sa bude
diskutovať o otázkach strategického významu pre celý svet. Medzi podpísanými bilaterálnymi
dokumentmi budú, samozrejme, aj také, ktoré upevnia naše strategické partnerstvo s Čínou na
dlhý čas. Možno sa nájdu riešenia praktických problémov bilaterálneho obchodu, na ktoré
pozorovatelia často upozorňujú.
V prvom rade však ide o účasť čínskej hlavy štátu na oslavách 80. výročia víťazstva ZSSR vo
Veľkej vlasteneckej vojne a o hodnoty. Vzájomné uznanie, že porážka nacizmu je ústrednou
udalosťou moderných dejín a hlavným materiálom hodnotového základu, ktorý spája Rusko a
Čínu v modernej medzinárodnej politike.
A je úplne irelevantné, že pre Spojené štáty a západnú Európu už výsledok druhej svetovej vojny
nemá osobitný význam. Nehovoriac o rozprávkach, ktoré sa vymýšľajú v malých krajinách
bezprostredne na západ od ruských hraníc. Pre Moskvu a Peking je dôležité len to, čo im pomáha
brániť ich záujmy a posúvať svet k spravodlivejšiemu usporiadaniu vzťahov medzi štátmi.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Európa sa rozhodla hrať vojnu
Moderná Európa je živým potvrdením Hegelovej myšlienky, že historické udalosti sa opakujú
najprv ako tragédia a potom ako fraška.
Mnohé nedávne kroky európskych politikov vyzerajú, akoby sa Európa rozhodla presvedčiť celý
svet o svojej úplnej nevhodnosti pre serióznu medzinárodnú politiku.
V minulosti vyzerali rozpačité gestá Európanov a ich neschopnosť realizovať vlastné vyhlásenia
ako súkromné prejavy slabosti na pozadí všeobecne sebavedomého postoja. Teraz sa
nevyberavé šaškovanie, či už úmyselné alebo nie, stáva v Starom svete dokonca nie firemným
štýlom, ale jednoducho spôsobom existencie. Zdrojom smiešnych situácií sú tak malé krajiny
ako Estónsko, ako aj niekdajšie „veľmoci“ európskej politiky ako Nemecko, Británia alebo
Francúzsko.
Dôvody sú jasné a nepotrebujú ďalšie vysvetlenia: Európa stratila orientáciu v priestore. A
pravdepodobný výsledok toho, čoho sme teraz všetci svedkami na západ od ruských hraníc, sa
zatiaľ nezdá byť zrejmý.
V uplynulých dňoch a týždňoch bol celý svet svedkom udalostí, ktoré by za predchádzajúcich
okolností vyzerali úplne nepredstaviteľne. Po prvé, vedúci predstavitelia popredných krajín EÚ
začali Rusku dávať ultimáta, pričom absolútne neuvažovali o tom, aký bude ich ďalší krok po
očakávanom odmietnutí zo strany Moskvy. Výsledkom bolo, že všetka rozhodnosť „štvorky“
najaktívnejších podporovateľov Kyjeva - Británie, Nemecka, Poľska a Francúzska - sa premrhala
na prázdne reči, po ktorých nenasledovali žiadne praktické riešenia.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Globálna zodpovednosť a národné záujmy Ruska
Najdôležitejším paradoxom ruskej zahraničnopolitickej histórie je, že jej hlavným cieľom vždy
bolo zabezpečiť si plnú autonómiu pri prijímaní dôležitých rozhodnutí, ale jej úspech v tomto
smere vždy do veľkej miery závisel od kontextu, v ktorom krajina háji svoje záujmy. Aj v
súčasnosti, okrem vnútornej stability dosiahnutej za posledných 25 rokov, zohrávajú globálne
zmeny rozhodujúcu úlohu pri úspechu Ruska odolávať deštruktívnym snahám Západu ako
celku, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Z hľadiska priorít Ruska je najdôležitejšou z týchto zmien skutočnosť, že súčasná svetová
politika už nie je definitívne európska. Európa zostáva v centre globálnej mocenskej politiky,
pretože sa tu priamo stretávajú sily dvoch najsilnejších jadrových mocností - Ruska a Spojených
štátov, ale definitívne prestala byť centrom svetovej politiky ako takej, pretože samotné európske
krajiny stratili schopnosť presadzovať aj relatívne nezávislý kurz. Svetová politika je dnes
skutočne globálna a správanie takých mocností, ako je Čína alebo India, už nie je „pozadím“
procesov, ktoré vo svete prebiehajú, ale určuje ich obsah.
Z ruského pohľadu predstavujú takéto transformácie rovnakú príležitosť a výzvu. Príležitosť -
pretože nás zachraňuje pred nutnosťou hľadať spojencov v rámci Západu, aby sme boli úspešní
v najnebezpečnejšej geografickej oblasti. Výzvu - pretože nás nútia premýšľať o novej podobe
globálnej úlohy a zodpovednosti Ruska. Tá nie je historicky taká neodmysliteľná od jeho
zahraničnopolitického správania, ako by sa mohlo zdať. Preto je pre nás teraz dôležité pochopiť,
aká bude budúca globálna stratégia krajiny, pre ktorú mesianistické ašpirácie nikdy neboli
vedúcou hviezdou zahraničnopolitických rozhodnutí a krokov.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Dračie preteky
Izraelský útok na Irán, ktorý sa začal v piatok 13. júna, završuje takmer štvrťstoročie vojenského
a politického vývoja v západnej Ázii. Z tohto obdobia sa nemožno poučiť: udalosti boli príliš
odlišné a výsledky boli veľmi často v rozpore so zámermi. To však neznehodnocuje logiku toho,
čo sa stalo, a dôsledok týchto zmien, ktoré pozorujeme dnes.
Zánik rámca
Pojmy „stabilita“ a „Blízky východ“ vedľa seba vždy nevyzerali veľmi harmonicky. Napriek tomu
dvadsiate storočie (po rozpade koloniálnych impérií) prispelo k nastoleniu určitej rovnováhy na
Blízkom východe. Jej základom bola studená vojna a patronát veľmocí, ktoré určovali rámcové
pravidlá hry. Nie sú nemenné, ale skôr stabilné.
Zánik ZSSR a koniec studenej vojny tieto pravidlá zrušili. Potom takmer 25 rokov hrali prvé husle
Spojené štáty. Nikto nemohol konkurovať ich sile. Zároveň stratili význam dovtedy konkurenčné
ideologické kategórie „socialistická voľba“ a „slobodný svet“. Prázdny priestor, ktorý vznikol na
ich mieste, začali zapĺňať iné subjekty.
Princípy západnej liberálnej demokracie sa vyhlasovali za univerzálne - verilo sa, že by mali byť
cieľovou stanicou pre všetky štáty Blízkeho východu. Súbežne sa objavili ďalšie dva trendy -
politický islam (od umierneného po extrémistický) a spoliehanie sa na pevnú sekulárnu moc ako
záruku pred archaizáciou a rozpadom štátu. Islamizácia bola paradoxne štrukturálne viac v
súlade s liberálnymi predsavzatiami, pretože sa stavala proti autoritatívnym režimom. Tie
medzitým trvali na tom, že len ony môžu zadržať islamských radikálov.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Vojna bez konca
Ako dlho môže Izrael bojovať so svojimi susedmi a ako to dopadne?
Izraelský štát je už takmer dva roky vo vojne so svojimi susedmi. Spúšťačom bol teroristický útok
zo 7. októbra 2023. Následná reakcia izraelskej vlády ovplyvnila prakticky všetky okolité krajiny a
stala sa ústredným bodom blízkovýchodnej politiky. Teraz je pod paľbou Irán, ktorý sa neustále
vyhýbal priamej konfrontácii a preukázal kvôli tomu zázraky rafinovanosti. Keďže za Izraelom
stoja Spojené štáty a ich vojenská sila, Teherán sa ocitol v situácii, keď si môže vybrať medzi
„zlým“ a „veľmi zlým“.
Nejde však o Irán. Zaujímavejšie je, že od polovice minulého storočia mal Izrael osobitné
postavenie - bol „pobočkou“ Západu na Blízkom východe a zároveň účastníkom všetkých
regionálnych intríg. Všetky jeho úspechy boli založené na dvoch faktoroch: po prvé, na
neustálom spojení s najsilnejšou mocnosťou sveta - USA, a po druhé, na schopnosti rozvíjať
jedinečnú spoločenskú štruktúru, inovácie a technológie.
Druhému faktoru sa v posledných rokoch príliš nedarí. Hlavným ukazovateľom je tu neustále
rastúca negatívna migrácia (v roku 2024 opustí krajinu 82 700 ľudí, čo je o 50 % viac ako v roku
2023). Zároveň odchádzajú predovšetkým mladí a vzdelaní ľudia.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Sila kvôli sile
Vojna Izraela proti Iránu je vyvrcholením niekoľkých desaťročí, počas ktorých sa Blízky východ
pretváral a zbavoval dedičstva 20. storočia.
V minulom storočí svetové vojny rozbili impériá a vytvorili množstvo štátov. Studená vojna
rozdelila všetkých podľa ideologických línií na jednu alebo druhú stranu. Jej koniec otvoril
štátom možnosť vybrať si smer vývoja, ale oslabil rámec, ktorý zabezpečoval určitú
spravovateľnosť.
Islamská revolúcia v Iráne v roku 1979 bola veľkým prevratom v základoch a priniesla disonanciu
do ideologickej usporiadanosti studenej vojny. Obsadenie amerického veľvyslanectva a dlhé
zadržiavanie diplomatov ako rukojemníkov bolo takou urážkou superveľmoci, že stopy tejto
traumy rezonujú dodnes. Vzťah k Iránu sa vyznačuje zvýšenou emocionalitou. A schopnosť veľmi
svojráznej teokracie udržať sa viac ako 45 rokov napriek dusivým trestným opatreniam je ďalším
dráždivým faktorom.
21. storočie - vznik nových hnutí v regióne v snahe zmeniť ho. A konanie vonkajších síl,
predovšetkým Spojených štátov, ktorých motívy sú čoraz rozporuplnejšie - odísť alebo zostať a
ako? Od všeobecnej demokratizácie regiónu s cieľom odstrániť hrozbu, ktorá odtiaľ vychádza
(sny neokonzervatívcov z čias prezidentovania Busha ml.), až po túžbu odovzdať zodpovednosť
niekomu inému za Trumpa (jeho poznámka Erdoganovi: Tak, teraz v Sýrii velíš ty).
Počas všetkých nepokojov bola jadrom konfliktu konfrontácia medzi Izraelom a Iránom, dvoma
vojensky schopnými silami s jasnou ideológiou.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Je izraelská vojna proti Iránu súčasťou Trumpovej vyjednávacej
stratégie?
Súčasnú vojnu Izraela proti Iránu možno zrejme považovať za súčasť vyjednávacej stratégie
Spojených štátov - bombardujú, ale nie vlastnými silami, ale silami svojho spojenca v regióne.
Ivan Timofejev, generálny riaditeľ Ruskej rady pre medzinárodné záležitosti, v rozhovore pre
reláciu International Review povedal Fiodorovi Lukjanovovi o tom, aký vplyv má polstoročie
sankcií na Irán a čo sa stane s jadrovou dohodou a jadrovým programom islamskej republiky.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Dotkneš sa tak ťaháš!
Vstup USA do vojny Izraela proti Iránu je míľnikom vo vývoji medzinárodnej situácie.
Najdôležitejšie dôsledky týchto krokov nebudú krátkodobé, ale dlhodobé. A predovšetkým sa
týkajú jadrových zbraní. Veď oficiálnou zámienkou izraelskej a americkej vojenskej akcie je
zabrániť Iránu vo výrobe týchto zbraní.
Nechajme bokom otázku, či sa Teherán usiloval o ich získanie alebo nie. Oficiálne islamská
republika takýto zámer vždy dôrazne popierala. A neexistujú žiadne presvedčivé nezávislé
dôkazy o pohybe týmto smerom (izraelské vyhlásenia na túto tému sú zámerne tendenčné,
nemá zmysel ich považovať za dôkaz). Neexistuje ani istota, že neexistoval žiadny vojenský
program. Argumenty, že Irán tak veľmi potrebuje jadrovú energiu, že sa mu kvôli nej oplatí
podstúpiť veľké riziko vo vzťahoch s vplyvnými vonkajšími partnermi, neznejú celkom úprimne.
Ide však o niečo iné.
Ide o to, či opatrenia prijaté na zabránenie jadrovým programom nie sú dokonca legitímne, ale
účinné. História boja proti šíreniu jadrových zbraní, ako ju chápu Spojené štáty, poskytuje pevné
dôvody pre nasledujúce závery.
Po prvé, prítomnosť jadrových zbraní je jedinou zárukou národnej integrity.
Po druhé, ak sa štát z toho či onoho dôvodu obáva o svoje politické prežitie a považuje za
potrebné získať takúto záruku, musí tak urobiť rýchlo a rozhodne, bez ohľadu na náklady.
Po tretie, hladký „priateľský“ vstup do jadrového klubu neexistuje, nie je možné sa na ňom
dohodnúť. Ide len o to, aby sa to predostrelo pred faktom.
Na podporu týchto záverov existuje množstvo príkladov. Samotný Izrael, ktorý vlastní jadrové
zbrane, ale nepriznáva to, ich v skutočnosti vybudoval rýchlo a tajne, pričom nedbal na žiadne
námietky zvonka ani zvnútra. India a Pakistan na svojich bombách usilovne pracovali a tiež
dosiahli to, čo chceli. Najzreteľnejším príkladom je Severná Kórea, ktorá dôsledne pracuje na
svojom cieli. Tamojšia vládnuca rodina nevidí inú možnosť, ako vylúčiť aj samotnú myšlienku na
zmenu režimu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Vážne a aj na dlhší čas
Téza o multipolarite sa dá ľahko použiť v dvoch prípadoch.
Buď keď je hegemónia vo svete silná a stabilná, ako to bolo jeden a pol desaťročia po studenej
vojne. Vtedy je multipolarita len politickým sloganom označujúcim odmietnutie hegemónnej
štruktúry, deklaráciou zámerov bez bezprostredných činov. Alebo keď táto hegemónia už vôbec
neexistuje a medzinárodné prostredie sa nachádza v stave spontánnej interakcie medzi aktérmi
rôzneho kalibru, čo bolo vlastne obsahom medzinárodných vzťahov počas väčšiny ich histórie.
Vtedy bola multipolarita konštatovaním faktu a kurz alebo kurzy sa vytvárali na základe
vznikajúcich konkrétnych situácií.
Ani jeden z týchto stavov v súčasnosti neexistuje.
Svet sa vzdiali od úplnej hegemónie, ale vôbec nedospel k absencii jej prejavov. To určuje
špecifickosť tohto momentu.
BRICS je najvýraznejším príkladom vznikajúcej multipolarity. A nálada tohto spoločenstva je v
súčasnosti najpresnejším ukazovateľom tejto formy existencie globálneho prostredia. Samit
BRICS v Riu de Janeiro niektorých komentátorov zrejme sklamal. Absenciou viacerých lídrov,
trhancov a vysokopostavených rozhodnutí. Stretnutie bolo pokojné a oveľa menej okázalé ako
minuloročné rozsiahle stretnutie v Kazani. Dôvodov je niekoľko.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Mimo zabehnutých koľají
Trump nemá žiadny konkrétny prístup k riešeniu ukrajinského konfliktu
Na prejav Donalda Trumpa o ukrajinskej otázke sa čakalo s najväčším záujmom a dokonca s
rozrušením. Vyhlásenie amerického prezidenta, ktoré odznelo 14. júla v prítomnosti generálneho
tajomníka NATO Marka Rutteho, však v mnohých vyvolalo pocit zdržanlivosti. Na tom však nie je
nič prekvapujúce. Za posledných šesť mesiacov sa presne ukázalo, ako Trump pristupuje k
zložitým medzinárodným otázkam. A jeho vyjadrenia k rusko-ukrajinskému konfliktu neboli
výnimkou zo všeobecnej logiky.
V centre tejto logiky je produkcia čo najhlasnejších hlukových efektov, ktoré majú demonštrovať
rozhodnosť, nekompromisnosť a efektívnosť. Nasleduje nekonečné opakovanie toho istého.
Pokusy o objasnenie nuáns sa ignorujú, aby sa vytvoril dojem dôslednosti a zároveň neistoty. Za
tým všetkým je snaha vyhnúť sa hlbokej, nezvratnej angažovanosti - to znamená, že účasť by
mala byť krátkodobá a čo najmenej nákladná. Napokon je tu jasná neschopnosť (alebo
neochota) ísť proti zaužívaným zvyklostiam, a to aj vtedy, keď sa deklaruje opak. Inými slovami,
Trump je od hlavného prúdu („deep state“) závislejší, než by chcel ukázať. Trump nie je
pripravený prijať skutočne revolučné opatrenia.
Celý článok v prílohe: