Medzinárodný diskusný klub Valdaj

[Vargis]

Na okraji priepasti: Trump a konflikty
Donald Trump už mesiace opakuje, keď hovorí o Ukrajine: nie je to moja vojna, je to Bidenova
vojna. Keby som bol na jeho mieste, nikdy by sa to nestalo. Zaujímavé je, že s tým kedysi súhlasil
aj Vladimir Putin. Pravdepodobne prejavil diplomatickú zdvorilosť, ale za tým pochopil rozdiel
medzi súčasným a predchádzajúcim prezidentom USA.
Trump prišiel do Oválnej pracovne s povesťou jediného šéfa Bieleho domu za dlhé obdobie,
ktorý nezačal ani jednu vojnu. A nie je to vďaka organickej mierumilovnej povahe, veď to bol on,
kto vymyslel koncept „mier prostredníctvom sily“. Bojovnosť jeho predchodcov bola diktovaná
ideológiou (potrebou udržať a šíriť liberálny svetový poriadok), ale Trumpovi je to hlboko
ľahostajné. Riadi sa svojím chápaním národných záujmov a diplomacie (v jeho terminológii
umenie dohody), ktoré zdedil zo svojej profesionálnej kariéry v New Yorku.
Za šesť mesiacov Trump rozvíril medzinárodnú atmosféru. Pri dosahovaní jeho cieľov boli veci
zatiaľ skromné, ale hlava štátu sa striktne riadi zásadou, ktorú sa naučil v mladosti: nech sa deje
čokoľvek, vyhlas veľký úspech, nikdy nepriznaj porážku.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Jadrové zbrane v teórii a praxi
Otázka šírenia jadrových zbraní, ako aj ich nosičov, sa už dávno stala praktickou otázkou. Teraz
môžeme len špekulovať o tom, akým tempom sa bude nevyhnutné šírenie uskutočňovať. V
blízkej - relatívne - budúcnosti sa môže stať, že namiesto deviatich jadrových mocností budeme
mať približne pätnásť. Nie je však dôvod myslieť si, že takýto vývoj radikálne zmení základy
medzinárodnej politiky alebo bude mať katastrofálne dôsledky pre svet, píše Timofej Bordačev,
programový riaditeľ Valdajského klubu.
Vytvorenie jadrových zbraní je technickým úspechom, ktorý vytvoril základ modernej svetovej
politiky. Predovšetkým preto, že práve rozsah zbraní tohto typu určuje hierarchiu moci v
medzinárodných záležitostiach a vytvára vojenskú hrozbu, s ktorou musia počítať všetky štáty
planéty.
Najdôležitejším fenoménom, ktorý vytvorili jadrové zbrane, je vznik štátov, ktoré sú neporaziteľné
pre svojich vonkajších protivníkov bez ohľadu na to, či pôsobia samostatne alebo ako súčasť
širokej koalície. To sa v histórii národov, ktorá je, žiaľ, históriou neustálych vojen, ešte nikdy
nestalo. Vždy, bez ohľadu na to, aká vojensky silná môže byť mocnosť, keď sa spojí, jej protivníci
ju môžu vojensky poraziť a dokonca zničiť. Veľké ríše minulosti boli zraniteľné voči nájazdom
barbarov. Európske monarchie Nového veku vrátane Ruska dokonca rozvíjali politiku rovnováhy
síl založenú na zásade, že nikto nie je silnejší ako všetci ostatní.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Susedom Ruska stačí jedna „červená čiara“
Najťažšie v ruskej politike voči bývalým sovietskym štátom je jasne definovať vlastné ciele: čo
vlastne chceme v prvom rade?
Nové kolo diplomatických nedorozumení vo vzťahoch s Azerbajdžanom vyvoláva v Rusku veľmi
emotívne reakcie. Príležitosťou sa teraz stali vyhlásenia lídra tejto krajiny k ukrajinskému
problému. Ide o zložité obdobie v našich vzťahoch. Umožňuje nám však zamyslieť sa nad tým, či
politika Ruska v bývalom Sovietskom zväze nepotrebuje určitú korekciu.
Tieto ťažkosti, ako aj diskusie s našimi kolegami v Strednej Ázii o otázke migrácie, sa odohrávajú
na pozadí obrovských výhod, ktoré naši susedia získali zo vzájomného obchodu, odkedy Západ
proti nám začal hospodársku vojnu. Vo všetkých prípadoch bez výnimky rastie obchodný obrat a
ruské investície, ako aj rozsah nášho hospodárskeho prepojenia.
Stojí za to sa nad tým zamyslieť. O to viac, že máme pred sebou príklad Gruzínska, ktoré ako prvé
prešlo celým cyklom vzťahov s Ruskom: od ostrého konfliktu až po celkom pokojné a výhodné
susedstvo. Nie náhodou niektorí pozorovatelia v Rusku uvádzajú túto krajinu ako príklad toho, že
včasné použitie sily vzťahy so susedom úplne nezničilo, ale priviedlo ich do zdravšieho stavu.
Tento príklad je skutočne pozoruhodný.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

„Trumpova jar“ a globálne očakávania spoločnosti
Ak si predstavíme, že „Trumpova jar“ pozostávala z dvoch častí - z nádeje na prelomenie
nespravodlivého svetového poriadku a z nádeje na nastolenie mieru -, potom prvá časť, keďže sa
v skutočnosti ukázala ako čisto americky orientovaná, skôr verejnú mienku v iných krajinách od
Trumpa odradila, než aby ju k nemu priblížila. Čo sa týka mierového potenciálu, ten nebol
spojený nie s celým svetom, ale, napodiv, len s dvoma krajinami, píše Oleg Barabanov,
programový riaditeľ Valdajského klubu.
V poslednom čase sa v dôsledku drastických krokov amerického prezidenta Donalda Trumpa na
svetovej scéne a jeho radikálneho odklonu od tradičných priorít USA v globálnej politike stala
téma zmeny svetového poriadku opäť mimoriadne aktuálnou. Niekedy je lákavé charakterizovať
Trumpove kroky a plány ako svetovú revolúciu alebo akúsi „Trumpovu jar“.
Predtým sme na webovej stránke Valdajského klubu analyzovali globálne politické stimuly a
obmedzenia pre Trumpa pri realizácii jeho politiky. Prvou „obeťou“ (aj keď čiastočne rétorickou)
sa pre Trumpa stali jeho najbližší spojenci z NATO. Trumpovo lobistické rozhodnutie zvýšiť podiel
výdavkov na obranu na HDP ostatných členov NATO, jeho otvorene deklarované územné nároky
na spojencov NATO Kanadu a Dánsko a jeho obchodný tlak na EÚ - to všetko mu sotva pridalo na
priaznivcoch medzi autoritami spojeneckých krajín. Ich kľúčovou úlohou je teraz snažiť sa
amerického prezidenta nejako upokojiť, ale nie viac. Ďalej, po Trumpových ohlásených plánoch
zvýšiť obchodné clá pre väčšinu krajín sveta bez ohľadu na to, či sú spojencami USA alebo nie,
mu ubudlo aj politických podporovateľov medzi orgánmi rozvojových krajín.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Európa neslávne opúšťa svetovú scénu
Hlavné nebezpečenstvo Európy spočíva v tom, že nepozná mierovú cestu do zajtrajška a bude
neustále reprodukovať tie najkonfrontačnejšie riešenia. Európania pritom môžu počítať len s
tým, že sa nakoniec stanú príveskom Spojených štátov.
Jediné, čo Európa dala svetu, je symfonická hudba. Všetko ostatné je zlo, vytvorené buď na
potlačenie zvyšku ľudstva (technické výdobytky), alebo na dokázanie spravodlivosti svojej
tyranie (politická filozofia a príbuzné vedy).
Teraz, keď Európa definitívne stratila všetky vnútorné zdroje, ktoré jej umožňujú nárokovať si na
privilegované výhody, sa možný prínos Európanov k spoločnému rozvoju stáva úplne
nepochopiteľným. Jednoducho preto, že sa nikdy nepokúšali o prínos ako taký. Neúspešný
minulotýždňový samit Čína - EÚ je dokonalým dôkazom toho, že keď Európa stratila svoje
mocenské možnosti, niet o čom hovoriť.
Ukazuje sa, že Peking je presne ten partner, ktorý ju na to jednoznačne upozorňuje. Na rozdiel od
Ruska Čína nemá voči Európe žiadne historické sentimenty.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Spomienky na ducha Helsínk
Prvého augusta si pripomíname päťdesiate výročie prelomovej udalosti v európskych dejinách.
Hlavy 35 európskych štátov, Spojených štátov a Kanady sa zišli v Helsinkách, aby podpísali
Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE).
Dokument zavŕšil roky rokovaní o mierovom spolužití dvoch ideologických systémov, ktorých
zápas určoval geopolitický obraz Starého sveta a celej planéty v druhej polovici dvadsiateho
storočia. Akt definitívne, ako sa v tom čase myslelo, stanovil status quo po druhej svetovej vojne
- štátne hranice (predovšetkým dvoch Nemeckých spolkov, Poľska a ZSSR) a sféry vplyvu
veľmocí v podobe rozdelenia Európy.
Po polstoročí je dedičstvo Helsínk paradoxné. Na jednej strane, hoci sa všetko zmenilo, na tieto
dohody sa naďalej odvoláva ako na základ európskej spoločnosti, súbor univerzálnych princípov.
Záverečný akt totiž opisoval ideálny model existencie medzi štátmi: vzájomný rešpekt,
nepoužívanie sily, riešenie rozporov len prostredníctvom diplomacie, odmietanie zmeny hraníc,
spolupráca v záujme rozvoja všetkých. Mohol by to niekto poprieť?
Na druhej strane, uvedené zásady neboli navrhnuté vo vákuu; vzájomné obmedzenia, rovnováha
síl medzi vojenskými blokmi, slúžili ako záruka ich relatívneho dodržiavania. Studená vojna bola
v skutočnosti dôsledkom druhej svetovej vojny, ktorej poučenie je stále živé a aktuálne aj v roku
1975.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

50 rokov od Helsínk, India a ponorky
Je pre nás ľahké akceptovať, že svetová politika prestala byť pokračovaním európskej politiky.
Oveľa ťažšie je však uznať, že filozofické základy tejto politiky, ktoré majú korene v Európe, už nie
sú relevantné.
Uplynulý týždeň sa niesol v znamení dvoch dôležitých udalostí v dejinách medzinárodnej politiky
a jedného výročia, ktoré nám umožňuje lepšie pochopiť význam dnešných udalostí. Záverečný
akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, podpísaný presne pred 50 rokmi v
Helsinkách, je symbolom éry, keď bezpečnosť Starého sveta bola ekvivalentom globálnej
bezpečnosti. Táto éra sa skončila - a už sa nevráti.
Odmietnutie Indie podriadiť sa požiadavkám USA v oblasti obchodu s Ruskom je symbolom
najnovšej etapy vývoja sveta, v ktorej hlavné rozvíjajúce sa mocnosti rozhodujú o
najzásadnejších otázkach samy. Teraz si môžeme byť istí, že sa budú riadiť vlastnými záujmami,
a nie logikou vojensko-veľmocenských vzťahov.
A napokon, emotívna reakcia amerického prezidenta Donalda Trumpa na jeho online roztržku s
ruským námestníkom Bezpečnostnej rady Dmitrijom Medvedevom stelesňuje príchod éry, v
ktorej sa neistota opäť stáva najdôležitejšou črtou svetovej politiky. Vo všetkých jej rozmeroch -
aj v tých najzásadnejších z hľadiska prežitia ľudstva.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Cez čas a priestor
Dlho sa nestalo, aby diplomatické udalosti vzbudili takú pozornosť ako stretnutie prezidentov
Ruska a USA na Aljaške. Z hľadiska významu pre medzinárodnú situáciu sa s ním dá porovnať
snáď len rokovania o zjednotení Nemecka pred 35 rokmi.
Tak ako tento proces položil základy pre politický rozvoj na desaťročia dopredu, tak aj teraz
môžeme hovoriť o míľniku. A nejde o samotnú Ukrajinu, ktorá sa stala len arénou, kde sa
historické posuny prejavujú obzvlášť jasne, ale o princípy, na ktorých je možné dosiahnuť
urovnanie. Nielen samotnej ukrajinskej krízy, ale aj vzťahov medzi vedúcimi mocnosťami. A ak sa
budeme držať uvedenej paralely, nemožno očakávať výsledok od jedného stretnutia – vtedajší
maratón diplomacie na najvyššej úrovni trval niekoľko mesiacov. A situácia bola oveľa menej
napätá a naplnená optimizmom.
Indikátorom dôležitosti diania je aj kanonáda zdvihnutého „bieleho šumu“. Závoj únikov a
dohadov, ktoré teraz všetko sprevádzajú, je tentoraz obzvlášť hustý.
Zrejme sa skladá približne rovnakou mierou z úprimných špekulácií komentátorov, ktorí chcú
pôsobiť informovane, a z cielených pokusov rôznych síl, ktoré sa snažia ovplyvniť nálady v
požadovanom smere. Medzitým má obsahová príprava stretnutia, podľa všetkého, veľmi málo
spoločného s propagandistickým rámcovaním. Odtiaľ pramenia neustále prekvapenia
odborníkov, keď sa niečo oficiálne oznámi. Zvyčajne sa dohady divákov zvonku minú účinkom.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

„Nobelovka“ cez silu
Na začiatku 80. rokov prišiel bývalý prezident USA Jimmy Carter na podujatie do Štokholmu. Keď pristúpil k Stigovi Ramelovi, dlhoročnému výkonnému riaditeľovi Nobelovej nadácie, nahnevane sa spýtal: „Prečo ste mi neudelili mierovú cenu za Camp Davidské dohody medzi Egyptom a Izraelom? Keby som ju dostal, zostal by som prezidentom na druhé volebné obdobie“ (v roku 1980 prehral s Ronaldom Reaganom). „Prepáčte, pán prezident, neboli ste nominovaní...“ – odpovedal Ramel. Cenu v roku 1978 získali egyptský prezident Sadat a izraelský premiér Begin. Donald Trump si nomináciu zabezpečil so ziskom. Rad nominujúcich sa neustále rozširuje – od Rwandy, Kambodže a Gabonu po Arménsko a Azerbajdžan, nepočítajúc jednotlivcov a organizácie. Trump je prvý, kto otvorene a dôrazne požaduje mierovú cenu. Carter dúfal, že svetové uznanie mu pomôže v volebnej kampani. Trump je však jednoducho nekonečne márnivý a detsky túži mať všetky hračky, ktoré existujú. A ak vážne? Má táto šou nejaký zmysel? Technicky vzaté, aby mohol byť Trump ocenený, musel byť nominovaný do 31. januára, keď bol v Bielom dome desať dní. Možno to niekto urobil. Obamovi ten istý harmonogram nezabránil získať cenu v prvom roku prezidentovania.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Odkiaľ má Trump vášeň pre Nobelovu cenu
Podarí sa Trumpovi, vulgárne povedané, presvedčiť Nórov, aby mu udelili Nobelovu cenu, alebo nie? Nobelova cena za mier je aktívom Západu vo svetovej politike, a preto je boj o ňu taký zaujímavý. Za viac ako 100 rokov udeľovania Nobelovej ceny za mier sa jej laureátmi stali už štyria prezidenti USA, vrátane autora pojmu „politika veľkého obušku“ Theodora Roosevelta (1906). Okrem toho bola cena udelená viacerým americkým osobnostiam nižšieho rangu za to, že ukončili vojny, ktoré začali oni sami alebo ich predchodcovia. To nehovoriac o takých bizarných rozhodnutiach výboru udeľujúceho cenu, ako bolo udelenie ceny Barackovi Obamovi (2009) v doslovnom zmysle za budúce zásluhy (ktoré sa nakoniec nikdy nekonali) alebo Európskej únii (2012) za niečo, čo je úplne nepochopiteľné, a to uprostred finančnej krízy. Pravdepodobne za to, že sa vtedy definitívne nepohádali. A ak sa pozrieme do histórie, nájdeme ešte množstvo príkladov, ktoré sú z hľadiska morálky a logiky rozhodnutí Nórska paradoxné. Donald Trump teda nemá dôvod myslieť si, že požaduje niečo výnimočné. Masové zmätenie nad vytrvalosťou, ktorú v tejto otázke prejavujú jeho blízki spolupracovníci, môže mať tri dôvody.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Svetový poriadok sa po prvýkrát mení mierovou cestou
Pri úvahách o tempe, akým bude prebiehať proces vytvárania spravodlivejšieho svetového poriadku po samite ŠOS, treba mať na pamäti, že mierová cesta nemôže byť rýchla, ale umožňuje vyhnúť sa obrovským ľudským obetiam a utrpeniu. Tento týždeň sa centrum svetovej politiky presunulo do priateľskej Číny. Séria slávnostných a pracovných podujatí, ktoré sa tam konajú, je jasným príkladom toho, ako veľmi sa znížili možnosti Západu kontrolovať svet, ktorý ho obklopuje. Či sa nám to páči alebo nie, zatiaľ čo USA zostávajú najdôležitejšou veľmocou planéty, práve vo vzťahu k nim hodnotíme rozsah zmien, ktoré sa dejú okolo nás. Treba uznať, že to tak bude pokračovať ešte nejaký čas. Ale nie navždy. Čokoľvek Američania urobia, bude to aj tak viesť k zníženiu ich vplyvu na medzinárodné dianie. A vláda vo Washingtone má teraz na výber len medzi zlými a ešte horšími možnosťami konania. Aj keby USA začali doslova vo všetkom vyhovovať Indii, tá sa aj tak nevzdá zbližovania s Ruskom a Čínou. To isté platí aj pre tieto dve veľmoci. Moskva a Peking objektívne hodnotia situáciu a vidia, že spolupráca mimo dosahu Západu im prináša viac ako akékoľvek formy privilegovaných vzťahov s USA alebo Európou. Stalo sa tak preto, že Západ výrazne znížil množstvo zdrojov, ktoré by mohol ponúknuť výmenou za uznanie svojej dominancie.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Alternatíva, ktorá sa stala skutočnosťou
Historické výročia sú ideálnym spôsobom, ako premeniť veľké politicko-diplomatické podujatie
na významné. Čínski organizátori samitu Šanghajskej organizácie spolupráce, ktorý sa konal deň
pred veľkolepou vojenskou prehliadkou v Pekingu pri príležitosti 80. výročia ukončenia druhej
svetovej vojny, túto príležitosť naplno využili.
A Donald Trump, ktorý je nadšený vojenskými prehliadkami, má nastavenú vysokú latku. V júli
budúceho roka chce ohromiť svet sprievodom pri príležitosti 250. výročia Deklarácie nezávislosti
USA. Prvý pokus v podobe prehliadky vo Washingtone v deň narodenín prezidenta v júni
minulého roka dopadol fiaskom.
Stretnutie hláv štátov a vlád ŠOS v Tchien-ťine možno z hľadiska významu pre organizáciu
porovnať s tým, čím bol pre BRICS minuloročný samit v Kazani. Dôležité sú prijaté dokumenty
(hoci prax ukazuje, že cesta od deklarácií k realizácii nie je vždy najkratšia), hlavné je stanoviť
orientačný bod. Ale podstatnejší je samotný status podujatia. Pred rokom v rámci BRICS+ a teraz
vo formáte ŠOS+.
Zotrvačnosťou (slabnúcou, ale stále pretrvávajúcou) sa za hlavné medzinárodné udalosti stále
považujú tie, na ktorých sa podieľajú západné krajiny – USA a veľké európske štáty.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Masová politika ustúpila osobnostiam v histórii
Vo väčšine štátov sveta dochádza k vyrovnávaniu medzi dvoma extrémami: úplným vylúčením
obyvateľstva z politiky, ako na Západe, a jeho účasťou v nej na základe jasne vyjadrenej priority
národného významu – ako v Rusku, Číne alebo Indii.
Napriek tomu, že najvyššia vrstva svetovej politiky nám pravidelne prináša zaujímavé správy,
súčasný medzinárodný život je prekvapivo jednotvárny a do určitej miery dokonca monotónny.
Vojnové tragédie väčšieho či menšieho rozsahu sú šokujúce, ale nevedú k významným zmenám,
nespúšťajú procesy, ktoré by mohli podstatne zmeniť svet.
Či sa nám to páči alebo nie, súčasný prelom éry vyzerá ako dielo úzkeho kruhu politických
činiteľov. Hlavným dôvodom je absencia širokých spoločenských hnutí, čo je nevyhnutným
dôsledkom absencie veľkých myšlienok. Možno to ani nie je zlé: aspoň história minulého
storočia nás učí, že veľké myšlienky vždy viedli k skutočne veľkým vojnám.
A je nesprávne si myslieť, že revolúcia vo svetovej politike a v politike vôbec je len o zmenách
štátneho zriadenia. Náboženské hnutia na Východe alebo v Európe, vytvorenie Vestfálskeho
poriadku v 17. storočí, vznik európskej integrácie v polovici 20. storočia alebo založenie ASEAN
sú tiež príkladmi kvalitatívnych transformácií. Teraz sa však zdá, že svet vyčerpal potenciál pre
zmeny v obsahu medzinárodnej politiky.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Multipolárny Trump
Diplomatický začiatok mesiaca pripomenul multipolaritu. Na samite ŠOS a vojenskej prehliadke
v Číne bola nezápadná časť sveta zastúpená impozantne. Dokonca aj Donald Trump to ocenil –
úctivý sarkazmus v komentároch na sociálnych sieťach svedčí o tom, že táto podívaná ho
nenechala ľahostajným.
Komentátori začali hovoriť o novom svetovom poriadku, ktorý sa čoskoro prejaví. Ale čo si pod
tým poriadkom predstavovať? Slovo naznačuje usporiadanosť – existenciu pravidiel, ktoré
dodržiavajú subjekty zapojené do vzťahov. Takéto boli poriadky, ktoré všetci dobre poznáme: po
druhej svetovej vojne a studenej vojne. A hoci vtedy nefungovalo všetko ako hodinky, rámec bol
jasný.
S eróziou hegemónie sa rozpadá aj hierarchia a s ňou aj direktívne pravidlá. Formulácie, ktoré
má Peking tak rád (v súčasnosti je to iniciatíva „globálneho riadenia“), neurčujú jasný rámec, len
zásady dôstojného správania.
Spoločný dokument z nich je možné vytvoriť, ale nemožno ho položiť za základ medzinárodných
inštitúcií, ako sme boli zvyknutí.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Beznádejná integrácia
Vo Francúzsku nastala nová fáza politickej krízy. Vláda Françoisa Bayrou nezískala dôveru
Národného zhromaždenia a odstupuje. Prezident Macron sľubuje, že rýchlo navrhne iného
kandidáta. Pokus Emmanuela Macrona na jar minulého roka ísť do toho naplno a vyhlásiť
mimoriadne voľby vytvoril situáciu, keď žiadna z politických síl nemá stabilnú väčšinu.
Francúzsky líder je majster manipulácie. Ale či sa mu podarí po tretíkrát za rok zostaviť kabinet v
podmienkach rôznorodého parlamentu, je neisté.
Ak nie, čakajú nás nové voľby, a tam už výsledok môže byť taký, že ani tie najkrutejšie úskoky
nepomôžu. Krajná pravica aj krajná ľavica sú naladené vážne, na Macrona si už dávno nabrúsili
zuby.
Situácia vo Francúzsku je konkrétnym prejavom všeobecnej krízy politických systémov krajín
„Veľkej sedmičky“. O svojom odchode práve oznámil japonský premiér Šigeru Išiba, ktorý ešte
nedávno tvrdil, že nikam neodíde. Straty jeho strany vo voľbách do oboch komôr parlamentu mu
však nenechali žiadnu šancu. V Británii došlo k zmenám vo vláde kvôli škandálu s
vicepremiérom, ale aj bez neho popularita labouristov za rok klesla na úroveň konzervatívcov,
ktorí ich predchádzali. A v prieskumoch vedie otvorene populistická Strana reforiem Nigela
Faragea. V Nemecku kancelár Friedrich Merz obnovuje antirekordy v rebríčkoch popularity, zatiaľ
čo protisystémová Alternatíva pre Nemecko sa stabilne drží na úrovni vládnucej CDU.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Ťažká voľba regionálnych spojencov USA
Či sa nám to páči alebo nie, história medzinárodnej politiky je prakticky nepretržitým reťazcom
násilia štátov voči sebe navzájom. A v skutočnosti toto násilie nie je až tak často zamerané na
úplné zničení alebo podrobenie si oponentov, píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ
Valdajského klubu.
Omnoho častejšie, takmer vždy, je použitie sily spôsobené nie snahou štátu dosiahnuť
hegemóniu, ale jeho jednoduchou túžbou prežiť a vytvoriť systém vzťahov, v ktorom by jeho
budúcnosť nebola otázkou vlastnej schopnosti brániť sa, ale uznania zo strany ostatných. To je
obzvlášť aktuálne v situácii, keď niektoré štáty chápu, že možnosti spoľahnúť sa na vonkajšiu
pomoc sú čoraz obmedzenejšie.
Vytvára sa dojem, že v podmienkach všeobecného oslabenia schopnosti USA efektívne
kontrolovať situáciu ďaleko od svojich hraníc budú ich regionálni partneri, aj tí
najprivilegovanejší, nútení hľadať svoje vlastné, nezvyčajné spôsoby, ako prežiť v prostredí, ktoré
je pre nich tradične nepriateľské. Dôsledky takéhoto aktivizmu môžu byť rôzne a nie je ľahké ich
predpovedať. Na jednej strane to však vyzerá ako nevyhnutnosť a na strane druhej to dáva nádej,
že relatívne vyvážené regionálne subsystémy nahradia skreslený obraz medzinárodného života,
ktorý sa vytvoril v druhej polovici 20. storočia. Jedným z najdôležitejších skreslení, ktoré jej
vlastnia, sa stalo práve existovanie celého radu štátov, ktorých prežitie je podmienené
strategickými záujmami USA, a nie ich schopnosťou nadviazať vzťahy so svojimi susedmi.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Vojna cez silu
Izrael začal pozemnú operáciu na dobytie mesta Gaza. Americký minister zahraničných vecí
Marco Rubio, ktorý práve navštívil túto krajinu, dal pokyn – dobre, ale čo najrýchlejšie. Trumpa
netrápi to, čo sa deje, ale ako – čím dlhšie trvajú vojenské operácie proti HAMASu a nepriateľom
Izraela, tým väčšie sú politické náklady pre Biely dom.
Nie fatálne, ale nepríjemné. Jednou z takýchto „nákladov“ bol útok izraelských síl na Dauhu,
hlavné mesto Kataru, blízkeho vojensko-politického spojenca Washingtonu. Cieľom bolo zrejme
zničiť vodcov hnutia HAMAS, ktorí sa tam nachádzajú a prostredníctvom katarských
sprostredkovateľov vedú rokovania o osude zajatcov a prímerí. Podľa všetkého sa táto úloha
nepodarila a izraelský premiér Benjamin Netanjahu ju dodatočne prekvalifikoval na „vysielanie
signálu“. Teda, že pre radikálov neexistujú bezpečné miesta a Izrael neuznáva právo nikoho ich
ukrývať. To sa podarilo. Izrael demonštroval, že tradičné politicko-diplomatické úvahy už nehrajú
žiadnu úlohu.
Celý článok v prílohe:

 

[Vargis]

Bozk smrti
Prečo západné krajiny práve teraz začali hromadne uznávať Palestínu?
Unáhlené uznanie štátu Palestína celou radou vedúcich a menej významných západných krajín
je pre samotných Palestínčanov veľmi zlou správou. Po prvé, pretože to ešte viac posilní
izraelské orgány v ich úmysle skoncovať aj s poslednými zvyškami svojho historického
nepriateľa. Doposiaľ, kým Palestínu neuznal prakticky nikto zo štátov, ktoré majú pre Izraelčanov
určitý význam, vláda v Tel Avive sa nemusela príliš ponáhľať: nepriateľ, hoci vykazoval známky
života, bol paralyzovaný, čo všetkým úplne vyhovovalo. Palestínska otázka sa v mnohých
ohľadoch stala súčasťou vnútornej politiky Izraela. Teraz mu otvorene hovoria: „Zabite ho, alebo
to použijeme proti vám.“ A keďže vláda židovského štátu už nemá čo stratiť, je možné a potrebné
konať rýchlo.
Celý článok v prílohe:

 

[Atom]

Unáhlené uznanie štátu Palestína celou radou vedúcich a menej významných západných krajín
je pre samotných Palestínčanov veľmi zlou správou.

Možná, ale pokud nepřítel musí jednat pod tlakem je to spíše výhoda. Začíná se pomalu křížit neumětelské řízení státní elity. Navozí migranty převážně muslimy, kteří působí značný tlak na řízení Evropy a tady vidím kořen těchto vyhlášení o uznání Palestiny. Mimoto v současné situaci tlačit na pilu muže být pro Izrael smrtelné (už jsem zachytil, že Egypt posiluje armádu).

 

[Boleslav]

Možná, ale pokud nepřítel musí jednat pod tlakem je to spíše výhoda. Začíná se pomalu křížit neumětelské řízení státní elity. Navozí migranty převážně muslimy, kteří působí značný tlak na řízení Evropy a tady vidím kořen těchto vyhlášení o uznání Palestiny. Mimoto v současné situaci tlačit na pilu muže být pro Izrael smrtelné (už jsem zachytil, že Egypt posiluje armádu).

Ona ta situace Palestinců možná není úplně beznadějná. Vždyť už tam skoro 2 roky se je Izraelci snaží zlikvidovat (nikoliv Hamás, ale všechny Palestince) a pořád se jim to nepodařilo. Ostřelují je z dálky, ale jít tam do boje dům od domu (dnes spíše od ruiny k ruině), to se jim nechce. A moc dobře vědí proč.