V roku 1947 OSN navrhla plán na rozdelenie Palestíny, ktorý by vytvoril samostatný židovský a arabský štát, s Jeruzalemom ako korpus separatum pod medzinárodnou správou. Hlasovanie v Hlavnom zhromaždení OSN 29. novembra 1947 skončilo výsledkom 33 hlasov za, 13 proti a 10 zdržaní sa, pričom na schválenie bola potrebná dvojtretinová majorita z prítomných a hlasujúcich členov. Celkový počet platných hlasov bol 46
(* hlasovanie "zdržal som sa" sa do kvora nerátalo, preto je reč o 46 hlasoch a nie 56 hlasoch - jardob), čo znamenalo, že na schválenie bolo potrebných najmenej 31 hlasov. Sovietsky zväz a jeho satelitné štáty, vrátane Bieloruskej SSR, Ukrajinskej SSR, Poľska a Československa, hlasovali za rozdelenie, čo poskytlo päť rozhodujúcich hlasov. Ak by tieto štáty hlasovali proti, výsledok by bol 28 za a 18 proti, čo by nepostačovalo na dvojtretinovú väčšinu (28 < 31), a plán by neprešiel.
Táto podpora bola prekvapivá, keďže Sovietsky zväz predtým kritizoval sionizmus ako „buržoázny nacionalizmus“. Historici, ako Gabriel Gorodetsky, naznačujú, že zmena politiky mohla byť ovplyvnená skoršími kontaktmi medzi sovietskymi diplomatmi a sionistickými lídrami. Napríklad 3. februára 1941 sa v Londýne stretol Chaim Weizmann, prezident Svetovej sionistickej organizácie, s Ivanom Maiským, sovietskym veľvyslancom vo Veľkej Británii. Témou stretnutia boli nielen ekonomické záležitosti, ako vývoz palestínskych pomarančov do ZSSR, ale aj osud židov v Európe a budúcnosť Palestíny. Weizmann navrhol presun 1 milióna Arabov z Palestíny do Iraku a usadenie 4–5 miliónov Židov z Poľska a iných krajín na tomto území, čo mohlo ovplyvniť sovietske vnímanie sionistického hnutia ako potenciálneho spojenca.
Sovietsky zväz bol 17. mája 1948, tri dni po vyhlásení nezávislosti Izraela, prvou krajinou, ktorá ho uznala de jure, čím posilnil jeho medzinárodnú legitimitu. Tento krok bol súčasťou širšej stratégie, ktorá zahŕňala oslabenie britského vplyvu na Blízkom východe, kde Británia kontrolovala mandát pre Palestínu.
Vojenská podpora a úloha Československa
Okrem diplomatickej podpory poskytol Stalin Izraelu aj materiálnu pomoc prostredníctvom Československa, ktoré bolo v tom čase súčasťou sovietskeho bloku. Medzi júnom 1947 a októbrom 1949 uzavrela Židovská agentúra (neskôr izraelská vláda) niekoľko zmlúv na nákup zbraní v Československu, vrátane bývalých nemeckých zbraní a novovyrobených zbraní. Prvá zmluva bola podpísaná 14. januára 1948 českým ministrom zahraničných vecí Janom Masarykom. Dodávky zahŕňali 34 500 pušiek Mauser P-18, 20 000 bajonetov, takmer 50 miliónov nábojov, 5 515 ľahkých guľometov Spandau MG-34, 500 ľahkých guľometov ZB-26, 900 ťažkých guľometov ZB37 a 500 pištolí CZ vz. 27, ako aj 25 stíhacích lietadiel Avia S-199 a 61 stíhacích lietadiel Supermarine Spitfire.
Československo tiež trénovalo 81 pilotov a 69 pozemných špecialistov, z ktorých niektorí neskôr tvorili prvú stíhaciu jednotku izraelského letectva. Na československom území bolo od 20. augusta do 4. novembra 1948 trénovaných približne 1 300 židovských dobrovoľníkov, čo zodpovedalo veľkosti brigády. Táto podpora bola kľúčová počas vojny v roku 1948, keď Izrael čelil medzinárodnému embargu na zbrane, zatiaľ čo arabské štáty boli vyzbrojené a trénované Britániou.
David Ben-Gurion, prvý izraelský premiér, neskôr vyhlásil, že „československé zbrane zachránili štát Izrael, naozaj a absolútne. Bez týchto zbraní by sme neprežili“. Táto pomoc bola koordinovaná špeciálnym oddelením československých zbrojoviek, Sekretariátom D, pod vedením generála Jana Heřmana, čo naznačuje, že akcia mala schválenie na vysokej úrovni, pravdepodobne od Stalina, ktorý hľadal spôsob, ako nepriamo podporiť sionistov bez priameho zapojenia ZSSR.
Geopolitické motívy a kontroverzie
Stalinove motívy boli pravdepodobne primárne geopolitické. Historici, ako napríklad článok na Russia Beyond, naznačujú, že Stalin videl židovský štát ako nástroj na oslabenie britského imperializmu na Blízkom východe a rozšírenie sovietskej sféry vplyvu. Arabské režimy boli často probritské, a preto Stalin uprednostnil spoluprácu so sionistami. Okrem toho mohol dúfať, že Izrael bude socialistický a priateľský k ZSSR, hoci toto očakávanie sa nesplnilo, keď sa Izrael neskôr orientoval na Západ, najmä na USA.
Existujú však kontroverzie ohľadom Stalinových úmyslov. Niektoré zdroje, ako Left Voice, tvrdia, že jeho podpora prispela k etnickému vyčisteniu Palestíny (Nakba), keďže zbrane dodané Haganah, sionistickej milícii, boli použité na vyháňanie Palestínčanov. Na druhej strane, iní, ako Washington Institute, zdôrazňujú, že sovietska podpora bola kľúčová pre prežitie Izraela v čase, keď nemal stálych spojencov.
Neskôrší vývoj a zmena politiky
Je dôležité poznamenať, že sovietsko-izraelské vzťahy sa po roku 1948 zmenili. Po Suezkej kríze v roku 1956 a najmä po Šesťdňovej vojne v roku 1967 sa ZSSR priklonil k arabským štátom, čo viedlo k ochladeniu vzťahov s Izraelom. Napriek tomu v období okolo roku 1948 bola Stalinova podpora rozhodujúca.
Záver
Stalin mal významný vplyv na vznik Izraela prostredníctvom diplomatickej podpory v OSN, hlasovania satelitných štátov a vojenskej pomoci prostredníctvom Československa. Tieto kroky boli motivované geopolitickými záujmami, ako oslabenie britského vplyvu a rozšírenie sovietskej sféry vplyvu. Kontroverzie okolo jeho motívov a dôsledkov, ako napríklad úloha v Nakbe, zostávajú predmetom debát, no dôkazy jednoznačne ukazujú na jeho kľúčovú úlohu v tomto procese. Podporné URL:
Krajiny, ktoré hlasovali proti
Krajiny, ktoré sa zdržali
Krajiny, ktoré sa nezúčastnili hlasovania
