Ak sa dívame na Boha absolutisticky, v duchu Biblie, potom všetky informácie už existujú v Božej mysli - sú statické. Boh vložil do vesmíru počiatočný poriadok, vie všetko a človek mu nemôže poskytnúť žiadnu novú informáciu. Vývoj prebieha podľa stanoveného plánu.
Ak sa ale dívame na Boha ako na evolučnú „bytosť“, ktorá sa vyvíja spolu s vesmírom, potom je ovplyvňovaný dianím vo svete. Ľudia obdarovaní slobodnou vôľou svojím konaním menia stav vesmíru a tým aj obsah Božieho vedomia. Potom vzťah medzi človekom a Bohom môže byť procesom vzájomného obohacovania. V tomto zmysle Boh „rastie“ a učí sa prostredníctvom vývoja všetkého stvorenstva, vrátane ľudských činov a myšlienok.
V biologických systémoch plán/vývoj vytvára samotná realita a prežije len to usporiadanie, ktoré je schopné sa reprodukovať. Prostredie ukladá/vnára inteligenciu do hmoty a vysoko vyvinuté systémy, ako človek, si začínajú vytvárať plán sami.
Plán inteligentného systému je málokedy statický dokument. Je to skôr dynamický súbor pravidiel, ktorý umožňuje systému učiť sa z chýb. Vyššia inteligencia teda nevytvára „pevný plán“ pre nižšiu, ale skôr „priestor možností“, v ktorom sa nižšia inteligencia môže vyvíjať.
Aby sa vyššia inteligencia niečo naučila, musí sama študovať svet okolo seba. Napríklad človek, ako vyššia inteligencia, vytvorí virtuálny svet fungujúci podľa podobných pravidiel ako skutočný. Skúma ho a experimentuje s ním rôznymi spôsobmi. Vlastne ho používa na to, aby niečo spoznal, niečo sa naučil.
Rodičia prenášajú vedomosti na deti. Malé dieťa často kladie otázky typu „Prečo?“, čím núti rodiča hľadať argumenty pre veci, ktoré robil automaticky. Keď dieťa reaguje na hnev rodiča strachom, rodič dostáva okamžitú informáciu o dopade svojho správania – učí sa sebaovládaniu a trpezlivosti. Existuje tu obojsmerný prenos informácií. Ak by prenos prebiehal len jedným smerom, rodič by stagnoval. „Nižšia“ inteligencia prináša do systému potrebný "šum a chaos", ktorý bráni „zamrznutiu“ systému.
V záhrade sú mravce. Môžeme ich kedykoľvek zabiť - sme pre ne vlastne vyššou inteligenciou. Mravce však plnia užitočnú funkciu - zbavujú záhradu parazitov. Zároveň majú veľmi stmelený tím, majú vlastné škôlky, vlastné hubárske farmy, vlastné domáce zvieratá (mšice). Je toho veľa, čo sa môžeme od nich naučiť. Aj prvok systému môže niečo naučiť systém, v ktorom je obsiahnutý.
Ano, s tým súhlasím, že ľudia sa učia z prírody. Je v nej veľa múdrosti, o ktorej človek ani netušil. Lenže túto múdrosť aplikoval do všetkých výtvorov Boh. To znamená, že všetkému musel dokonale rozumieť, aby tento jeho výtvor fungoval. Veď aj keď chce niekto vytvoriť superpočítač, tak musí dokonale rozumieť celej montážnej schéme.
Učenie sa je doména intelektu, ako zložky našej psychiky. Ak sa pozrieme na DVTR, tak z tej jednoduchej schémy vidno, že intelekt nie je žiadne mystérium, ale algoritmus, ktorý pracuje na príncípe pravdepodobností, ale na svoj rozvoj potrebuje učiteľa, ktorý potvrdí čo je čo, niečo, čo mu potvrdí správnosť. (ako keď učíme bábätká: toto je mama, toto otec, toto je svetlo, pes...)
Neberiem ti tvoj názor, ale som presvedčený o tom, že ak programátor vymyslí počítačovú hru, tak táto hra ho nemôže naučiť niečo nové, lebo do tej hry už vložil všetko, čo vedel.
No ak si myslíš, že v ľudskej duši je niečo tajomné a mystické, o čom ani Boh nemá potuchu a čo nikdy nestvoril (lebo ak by to stvoril, dokonale by to poznal), potom aj človek s dušou by mohol Boha niečím novým prekvapiť.
Lebo vždy si treba položiť otázku: Odkiaľ sa berú tie nové informácie, parametre, procesy, o ktorých údajne ani Boh nevedel. Informácia je nezničiteľná, je základom stavby sveta. A ak sa nenachádzala v stvorenom svete, kým na ňu poukázal človek, tak odkiaľ? Informácia nemôže vzniknúť z ničoho a nemôže ani zaniknúť.
Netreba sa mýliť, ak sa človek učí od mravcov, včiel a bylín, tak sa neučí od hlúpejších bytostí, ale učí sa od Stvoriteľa, ktorý tú múdrosť do hmyzu a bylín zakomponoval. Preto stále platí, že učiť sa dá len od múdrejšieho intelektu, nie naopak. Aspoň tak mi to logicky vychádza.