Múdri ľudia hovoria, že skutočné a trvalé šťastie treba hľadať vo svojom vnútri, že tam je jeho zdroj... Šťastie hľadané v pominuteľných materiálnych veciach robí radosť len chvíľu. Darček poteší nachvíľu, sladkosti potešia nachvíľu, sex poteší nachvíľu... Ale trvalé šťastie vyviera zvnútra, ak má v ňom človek správny svetonázor, správne videnie a chápanie sveta... To je zdrojom mieru v duši, vyrovnanosti a spokojnosti.
A o to sa človek môže oprieť, ak chce, aby niekto bol šťastný, hoc aj nie s ním... Tá predstava vidieť druhého človeka šťastného raduje. No zároveň bolí tá prázdnota, ktorá ostala po milovanom človeku v srdci, a tú treba nechať zahojiť. U ľudí to chodí tak, že bolesť z rozchodu pominie, keď si človek nájde nového človeka, keď znova začne milovať. Niektorí ľudia po rozchode ostávajú dlho sami, a tým sa odsudzujú k dlhým rokom mučenia seba samého. Lebo srdce, ktoré aktívne nemiluje, to sa ani nehojí...
Je to podobné ako so zvieratkami. Zbožňujeme zvieratká, vytešujeme sa z nich, ale držíme ich v klietke, aby boli stále s nami. Keby vtáčik uletel, boli by sme nešťastní, až tak sme sa na nich naviazali, že ich väzníme. Iná úroveň lásky je milovať zvieratá, a nechať ich voľne lietať v prírode, behať po lúke a pod. Ak postavíme na dvore krmítka, posadíme stromy, tak sa aj tak môžeme vytešovať, ak každý deň k nám príde drozd (kos) spievať na dvor, ak si v strome spraví hniezdo a uvidíme jeho rodinku... To je láska, ktorá sa nesnaží vlastniť...
A milovať nepriateľa... Tu už treba oveľa vyššie chápanie vecí... Obyčajný kresťan, ktorému to káže viera, sa oprávnene pýta? Prečo mám milovať niekoho, kto pácha zlo? Iba preto, že si to želá Ježiš? Ale prečo si niečo také želá?
Treba hlavne odlíšiť dušu človeka od jeho skutkov (generovaných skazeným duchom/psychikou). Určite sa pod láskou k nepriateľovi nemyslí, že budeme milovať jeho skazený charakter a zlo ktoré pácha. To nie! Pod láskou k nepriateľovi si môžeme predstaviť, že naša láska sa týka jeho duše.
No vysvetlenia k pojmom duša-duch-telo dávajú náboženstvá a filozofie, a tie výklady sú rozdielne... V mojom chápaní je duša vždy čistá a svätá. Duša (Božia iskra) sa nemôže ničím poškvrniť. Na Zemi hraje svoju úlohu, ktorú dostala od Boha, podobne ako herec dostane scenár a hrá napríklad princeznú alebo čerta. To herca nepoškvrňuje ani mu nedáva žiadnu zásluhu. Dáva mu to iba živé skúsenosti byť v niekoho koži, chodiť v niekoho topánkach, cítiť jeho city a pocity...
Ja tú lásku k negatívnym ľuďom a protivníkom realizujem tak, a zatiaľ som na nič lepšie neprišiel, že im zo srdca intenzívne prajem také veci, ktoré dokážem priať aj sebe. To jest neprajem im nič také, čo by som nezniesol ja sám. Je to určitý spôsob mágie lásky, zákon príťažlivosti a predstavivosti... Zo srdca im prajem niečo ozaj dobré, čo by z nich spravilo lepších a šťastnejších ľudí. A veľakrát to funguje. Niekedy sa ľudia správajú drzo a provokatívne, ale je to ich spôsob volania o pomoc. V takých prípadoch, ak je ich srdce otvorené, tak kúzlo sa podarí...
A čo je lepšie, hádať sa s negatívne naladenými ľuďmi a prilievať olej do ohňa? Mať posledné slovo, hoci je jasné, že slová tu nič nezmôžu? Alebo sa pokúsiť uzdraviť toho človeka neviditeľným spôsobom, pomocou mágie lásky? (s tým, že posledné slovo má v tomto Boh sám a iba On rozhodne či zmena bude alebo nie, lebo on vidí poslanie človeka i kontext...) Najmä ak vidíme, že to funguje a je to úprimné... Nie je tam ani kúsok pokrytectva, vypočítavosti alebo manipulácie, lebo to, čo posielam k iným, to sa vracia aj ku mne (ak mením druhých, mením aj seba. to čo želám im, želám aj sebe).
Možno ste mnohí videli alebo čítali "The Secret", a načo využívať silu tohoto princípu na materiálne hlúposti, ak sa to dá využiť k tomu, aby na svete bolo stále viac lepších a šťastnejších ľudí... Ten princíp som si opakovane vyskúšal už pred mnohými rokmi, a je veľmi funkčný (len treba vedieť ako na to). No bolo by pochabé to realizovať na konzum a mamon, keď takto sa dá pomáhať vzniku lepšieho sveta.
(minimálne sa o to pokúsiť):
