Tak, ako to myslim ja, tak to sa vobec nevylucuje.
Podla mna je chybou hladat rovnovahu medzi obracanim sa k Bohu a svojou cinnostou. Boh musi byt pre cloveka stale na prvom mieste. To ani nie je o poradi priorit. Boh nemoze byt ani na prvom mieste. Boh je pre cloveka neoddelitelnou sucastou jeho zivota.
Aby som to upresnil, tak Boh je nevnucujucou sa (nepoukazuhem na neprijemne JŽO) sucastou zivota cloveka. Tu nejde o to, ze clovek musi s Bohom neustale slovami rozpravat. To si moze nechat na volnejsi cas, ale uz len myslienka na Boha (pri spravne vytvorenom obraze Boha) mravne ladi cloveka a predurcuje vhodnejsie riesenia roznych zivotnych uloh. Castym nenutenym slobodnym obracanim sa k Bohu, ci uz slovami, myslienkami, alebo len pomyslenim na Neho si clovek vytvara automatizmy, cize stabilnejsie naladenie sa k Bohu a zivot cloveka, jeho samostatna cinnost (pomoz si clovece...) je rozne popretkavana intuitivnymi vhladmi a laskou k Bohu.
Tak, ako clovek moze jasne prosit o pomoc, tak moze aj jasne Bohu dakovat. Slobodnym pristupom (obracanim sa) k Bohu sa postupne zo slov smerovanch k Bohu vtvaraju myslienkove balicky trvajuce stotinu sekundy (obrazne povedane). Nieco ako telepatia, ale nie v ezo pojati. Obracnie sa k Bohu je lahke, nenutene, nezatazujuce, neobmedzujuce, proste prirodzene.
Slobodne osobne obracanie sa k Bohu netreba nicim vyvazovat, ale treba na tom pracovat, aby sa to stalo prirodzenou sucastou zivota cloveka, tak ako jeho dychanie.