Vlad i mir
Člen
Zakladám túto tému ako praktickú pomôcku pre ľudí, ktorí sa venujú riadeniu vo firmách. V dnešnej prvej časti by som sa rád pozrel na ekonomiku firmy a cenotvorbu (ako by mala vo výsledku vyzerať). Samozrejme, ide len o veľmi zjednodušený pohľad, ale pre potreby fóra dostačujúci.
Začnem tým, že každý podnik (aj štátne podniky, aj štát ako taký) dosahuje za určité účtovné obdobie (deň, mesiac, rok) určitý hospodársky výsledok HV, ktorý môže byť teoreticky 0, ale prakticky iba buď kladný (zisk) alebo záporný (strata). HV je v podstate rozdielom medzi tržbami a nákladmi. Ak podnik dosiahne stratu, tak je to problém vtedy, ak ide o stratu len za krátke účtovné obdobie – deň, mesiac, pretože na druhý deň, mesiac môže byť zisk. S týmto vie každý podnik žiť. Ak je však strata za rok, to už môže byť pre firmu problém, prípadne ak je strata aj v po sebe nasledujúcich pár mesiacoch (lebo sa môže stať, že nebude z čoho vyplácať dodávateľov, zamestnancov, a to ešte kde je rozvoj firmy...). Takže strata je problém.
A čo zisk? Ak si ľudia myslia, že zisk je fajn, tak súhlasím, ale iba do určitej miery, ktorá umožňuje fungovanie firmy s jej prirodzeným rozvojom v budúcnosti. Uvediem taký príklad, aby to bolo jasnejšie o čom píšem:
Objem peňazí v spoločnosti je v akomkoľvek momente 100%, a je určitým spôsobom rozložený medzi ľudí. Tzn, že súčet kapitálu jednotlivých ľudí (ich HV za určité obdobie k určitému dátumu, napr. 31.12.202X je nejaký) tvorí celkový kapitál celého ľudstva. Vzorcom by sa to dalo popísať takto: a+b+c+d+....n = x. Ak by všetci mali rovnaký HV, tak pri každom písmenku by bolo násobenie jednotkou. To však nie je v praxi možné, preto každé písmeno bude násobené iným číslom, napr: 2a+3b+c+0,5d+....n = x. Tu vidíme, že v závislosti od určitých okolností sa ľuďom inak darí, ale všetci sú v kladných číslach. No rovnica môže vyzerať aj takto: 20a+30b+c+....n = x-0,5d-2e-....m. To znamená, že čím väčšie sú rozdiely medzi ľuďmi v ich hospodárskom výsledku, tak tým skôr je možné preklopiť rovnicu do takej polohy, ktorá znamená, že niekto bude v mínuse. A rovnako je to aj s firmami. Kým niektoré firmy sú vždy v pluse, tak niektoré balansujú na hranici okolo nuly a niektoré sú v mínuse a jediné čo ich drží nad vodou sú dotácie rôzneho typu – štátne, z materskej firmy, atď. Pre zjednodušenie sem nepíšem nič o zadlženosti firiem a o cashflow. Kedy je teda možné dosiahnuť zisk? V podstate vtedy, keď znižujete náklady na vyrobenú jednotku (pracujete efektívnejšie, meníte dodávateľov,...) alebo zvyšujete maržu alebo kombináciou oboch prípadov.
Prečo to vlastne píšem je skutočnosť, že sa stretávam s tým, ako prebieha cenotvorba v prostredí, v ktorom sa pohybujem – strojárstvo. Zákazníci zvyčajne posielajú dopyty viacerým dodávateľom a vyberú si tú, ktorá je cenovo najlepšia, čo by bolo fajn, ak by aj ich výrobky boli čo najlacnejšie. To však neplatí takmer nikdy, pretože koncový zákazník (ten, ktorý výrobok uvádza na trh) si rád nechá vysokú maržu a tým pádom má aj zisk tvorený nízkymi nákladmi na jednej strane a vysokými maržami na strane druhej. Dodávatelia v reťazci zase medzi sebou tvrdo bojujú, doslova sa ruvú o to, kto bude dodávať. Stretám sa s tým, že sa vedú cenové vojny s cieľom vytlačiť z trhu, kedy konkurujúci dodávateľ vyrába pod svoje náklady. No to je možné robiť len chvíľu, inak firma zničí samu seba. Tu jasne vidíme, že systém je chorý, pretože netlačí na znižovanie cien v celom reťazci, iba u dodávateľov a tí sú tlačení do konkurenčných bojov namiesto spolupráce. Presne takýmto spôsobom sa dostaneme k naplneniu rovnice: 20a+30b+c+....n = x-0,5d-2e-....m.
Z pohľadu DVTR je vhodné minimalizovať ceny (nie ísť do straty) až k nule, a to neustálym zlepšovaním riadenia. K tomu je však potrebné veľa urobiť v spoločnosti, ktorá musí získať iný svetonázor. Zatiaľ však treba pri cenotvorbe postupovať tak, aby marža bola minimálna, ale nie nulová (inak sa dostane podnik do problémov) a snažiť sa o zisk zlepšovaním procesov firmy a neskôr pristúpiť k znižovaniu cien.
Začnem tým, že každý podnik (aj štátne podniky, aj štát ako taký) dosahuje za určité účtovné obdobie (deň, mesiac, rok) určitý hospodársky výsledok HV, ktorý môže byť teoreticky 0, ale prakticky iba buď kladný (zisk) alebo záporný (strata). HV je v podstate rozdielom medzi tržbami a nákladmi. Ak podnik dosiahne stratu, tak je to problém vtedy, ak ide o stratu len za krátke účtovné obdobie – deň, mesiac, pretože na druhý deň, mesiac môže byť zisk. S týmto vie každý podnik žiť. Ak je však strata za rok, to už môže byť pre firmu problém, prípadne ak je strata aj v po sebe nasledujúcich pár mesiacoch (lebo sa môže stať, že nebude z čoho vyplácať dodávateľov, zamestnancov, a to ešte kde je rozvoj firmy...). Takže strata je problém.
A čo zisk? Ak si ľudia myslia, že zisk je fajn, tak súhlasím, ale iba do určitej miery, ktorá umožňuje fungovanie firmy s jej prirodzeným rozvojom v budúcnosti. Uvediem taký príklad, aby to bolo jasnejšie o čom píšem:
Objem peňazí v spoločnosti je v akomkoľvek momente 100%, a je určitým spôsobom rozložený medzi ľudí. Tzn, že súčet kapitálu jednotlivých ľudí (ich HV za určité obdobie k určitému dátumu, napr. 31.12.202X je nejaký) tvorí celkový kapitál celého ľudstva. Vzorcom by sa to dalo popísať takto: a+b+c+d+....n = x. Ak by všetci mali rovnaký HV, tak pri každom písmenku by bolo násobenie jednotkou. To však nie je v praxi možné, preto každé písmeno bude násobené iným číslom, napr: 2a+3b+c+0,5d+....n = x. Tu vidíme, že v závislosti od určitých okolností sa ľuďom inak darí, ale všetci sú v kladných číslach. No rovnica môže vyzerať aj takto: 20a+30b+c+....n = x-0,5d-2e-....m. To znamená, že čím väčšie sú rozdiely medzi ľuďmi v ich hospodárskom výsledku, tak tým skôr je možné preklopiť rovnicu do takej polohy, ktorá znamená, že niekto bude v mínuse. A rovnako je to aj s firmami. Kým niektoré firmy sú vždy v pluse, tak niektoré balansujú na hranici okolo nuly a niektoré sú v mínuse a jediné čo ich drží nad vodou sú dotácie rôzneho typu – štátne, z materskej firmy, atď. Pre zjednodušenie sem nepíšem nič o zadlženosti firiem a o cashflow. Kedy je teda možné dosiahnuť zisk? V podstate vtedy, keď znižujete náklady na vyrobenú jednotku (pracujete efektívnejšie, meníte dodávateľov,...) alebo zvyšujete maržu alebo kombináciou oboch prípadov.
Prečo to vlastne píšem je skutočnosť, že sa stretávam s tým, ako prebieha cenotvorba v prostredí, v ktorom sa pohybujem – strojárstvo. Zákazníci zvyčajne posielajú dopyty viacerým dodávateľom a vyberú si tú, ktorá je cenovo najlepšia, čo by bolo fajn, ak by aj ich výrobky boli čo najlacnejšie. To však neplatí takmer nikdy, pretože koncový zákazník (ten, ktorý výrobok uvádza na trh) si rád nechá vysokú maržu a tým pádom má aj zisk tvorený nízkymi nákladmi na jednej strane a vysokými maržami na strane druhej. Dodávatelia v reťazci zase medzi sebou tvrdo bojujú, doslova sa ruvú o to, kto bude dodávať. Stretám sa s tým, že sa vedú cenové vojny s cieľom vytlačiť z trhu, kedy konkurujúci dodávateľ vyrába pod svoje náklady. No to je možné robiť len chvíľu, inak firma zničí samu seba. Tu jasne vidíme, že systém je chorý, pretože netlačí na znižovanie cien v celom reťazci, iba u dodávateľov a tí sú tlačení do konkurenčných bojov namiesto spolupráce. Presne takýmto spôsobom sa dostaneme k naplneniu rovnice: 20a+30b+c+....n = x-0,5d-2e-....m.
Z pohľadu DVTR je vhodné minimalizovať ceny (nie ísť do straty) až k nule, a to neustálym zlepšovaním riadenia. K tomu je však potrebné veľa urobiť v spoločnosti, ktorá musí získať iný svetonázor. Zatiaľ však treba pri cenotvorbe postupovať tak, aby marža bola minimálna, ale nie nulová (inak sa dostane podnik do problémov) a snažiť sa o zisk zlepšovaním procesov firmy a neskôr pristúpiť k znižovaniu cien.
