Pripojím k tomu niekoľko poznámok z vnútorného pohľadu vedeckej komunity:
- Dejiny vedy poznajú nespočetné množstvo príkladov, keď boli nové vedecké myšlienky vyhlásené za pseudovedu a ich autori za pseudovedcov. Spomeňme si na Koperníka, Galilea, genetiku, kybernetiku… Nikdy nebude núdza o ľudí, ktorí radi hádžu blato na nové myšlienky.
- Pravda sa rodí len v spore, ale my sa nevieme hádať. Buď oponenta drvíme svojou autoritou, alebo odmietame jeho názor bez toho, aby sme sa s ním poriadne oboznámili, alebo v dôsledku nepochopenia skresľujeme myšlienky oponenta. Vo vedeckých diskusiách by každá zo sporných strán mala vychádzať nie zo svojich vlastných stanovísk, ale zo stanovísk svojich oponentov, a v týchto stanoviskách hľadať rozpory s objektívnymi zákonmi prírody, s logikou a so zdravým rozumom, t. j. hľadať vnútorné rozpory v teórii oponenta. Ak ale každá zo sporiacich sa strán kritizuje druhú na základe toho, že jej názory sú v rozpore s ich, takáto diskusia nie je konštruktívna. Výsledkom takejto kultúry diskusie môže byť len vzájomné obviňovanie z hlúposti, ktoré potvrdzuje hlúposť samotných diskutujúcich.
- Vedci (ako rozprávkari) skladajú rozprávky, ktoré ale vydávajú za pravdu. Existuje však veľmi jednoduché kritérium, podľa ktorého sa dá ľahko určiť, či vedci rozumejú tomu, o čom hovoria, alebo či imitujú pochopenie témy. Keď niečomu rozumejú, jasne pomenujú problém, ktorý pochopí každý... Kto však videl virtuálne častice? Nikto ich neuvidí, pretože podľa ich definície sú nepozorovateľné. Veľmi pohodlná entita, ktorú možno bez rizika použiť na vysvetlenie akéhokoľvek javu.
- Je zrejmé, že kritériom neúplnosti teórie alebo jej nepravdivosti vôbec sú početné rozpory a paradoxy, ku ktorým vedie. A tieto rozpory a paradoxy sú viditeľné nie z hľadiska vonkajšieho poznania, ale z hľadiska vnútornej logiky spornej teórie.
Naposledy upravené:
