Tá predurčenosť má význam iba v tom, aby celý svet fungoval bez kolízii funkčnosti. Ak by scenáre boli náhodné, tak stále by hrozila nejaká kolízia a zlyhanie systémov, kolízie náhodných scenárov, kolízie hierarchii.
Ale protipólom predurčenosti nie je podľa mňa "náhodnosť". Náhodnosť = chaos. A predurčenosť nemusí znamenať poriadok v postupnosti udalostí. Ale iba poriadok v princípoch. Pokiaľ je poriadok v princípoch, tak je možné, že to, pre čo si sa rozhodol práve teraz a nekoliduje to s niečím iným, môže zároveň dovoľovať, že si mal práve teraz milión iných možností, pre ktoré si sa mohol rozhodnúť a tiež by neboli kolidovali s tým, s čím nekolidovala ani tvoja jedna voľba, ktorú si práve urobil. Slobodnú voľbu vnímam ako možnosť vybrať si, ktorúkoľvek z nekonečného množstva možností v rámci principiálne (zákonitosťami) podmieneného sveta (ten môže byť napríklad 3-rozmerný, a môže byť aj multirozmerný ...), ktorá nenabúrava žiadnu z funkčných variánt ďalšieho vývoja, pričom je otázne, ale podľa mňa možné, že pokiaľ sa dostanem na tak vysoké chápanie (vrátane praktických schopností!) vzájomných súvislostí a vzťahov univerza, že dokážem prekročiť nastavené princípy a rozvinúť ich do novej podoby, tak toto rozvinutie nastane a znova nebude náhodné ani chaotické.
Moja otázka však je, bude v danej chvíli možné rozlíšiť, či som to spravil ja ako novú nadstavbu, alebo to bolo predom zamýšľané? O tomto to je ...
Takéto uvažovanie (fatalizmus) sa nikdy nestane masovým.
No, ver, že fatalizmom trpí dosť ľudí. Po 2000 ročnom programovaní "odovzdaj!, Boh všetko vopred určil!) sa tomu fakticky ani moc nečudujem.
Lebo ak Najvyšší Spisovateľ predurčil osudy postáv, tak nebolo a nemohlo byť jeho záujmom, aby väčšina jeho postáv odmietla ilúziu slobodnej voľby a teda aj scenár, ktorý jej napísal. To ide proti sebe. Ľudia by prestali žiť. No kým majú ilúziu slobodnej voľby, tak žijú ako skutočné postavy v románe - naplno podľa seba samých... podľa svojej prirodzenosti.
A práve o tom to je. Mám naozajstnú slobodnú vôľu? Alebo je to len ilúzia? Kto na to dá betónovo pravdivú odpoveď?
Paradox je už aj to, že možno aj ty sám, Slavjanin, si myslíš,
Nemyslím.
že si Slavjanin a že máš také a také vlastnosti a zásady, a že je to tvoje... No nie je... Ty nie si Slavjanin. Tvoja najhlbšia vedomá podstata nemá so Slavjaninom nič spoločné... Je to celkom iná entita. Ale prišiel si sem, "obliekol" si si inkarnáciu Slavjanina, formovaného z 90 percent od narodenia prostredím (nie sebou), a tak si sa do toho vžil, že si uveril, že JA = Slavjanin. Ale to je nezmysel. Slavjanin je len kratučká epizoda vo večnosti. Zvyšok večnosti je skutočné JA, na ktoré si teraz nikto z nás nevie spomenúť, kým naozaj je, aké je...
Ale viem čo tým chceš povedať.
Veci, ktoré nás presahujú sa ťažko dajú skúmať. Pretože ich máme tendenciu posudzovať podľa toho čo už poznáme a podľa princípov, ktoré sme pochopili súčasnou logikou alebo chápaním. Duša skúma samú seba. Kto je to ten, kto ju skúma? Vydeľujem sám seba zo seba, aby som zistol, kto som. Je to cesta ku kompletnému pochopeniu, kto som? Alebo bude nevyhnutne skreslená tým, že som časť seba vydelil zo seba a to čo som vydelil má pocit, že je to celé?
Toto inak nie sú správne otázky. Aj predurčené životy majú zmysel len vtedy, ak ľudia veria v to, že sa rozhodujú slobodne. Vtedy sú tie životy naozaj prestré a plnohodnotné... A plnia účel.
Aké správne otázky si možno klásť pokiaľ chcem zistiť, či niečo bolo predurčené, alebo som si to slobodne vybral? Ako zistiť rozdiel medzi ilúziou voľby a skutočnou voľbou (pokiaľ také niečo v rámci predurčene fungujúceho systému môže existovať?) ak voľba samotná má byť ilúzia?
Slovo predurčený môže mať asi viac odtieňov. Pričom niekto si ho môže vysvetľovať ako "striktne daný", a niekto iný ho môže vnímať skôr ako "rámcovo zabezpečený". A medzi týmito dvoma významami je dosť veľký rozdiel, podľa môjho názoru, pokiaľ ide o možnosť slobodne si vybrať.