Celý fígel hry v hmote, ale ešte aj v kopec iných existenciách, o akých nemáme ešte ani páru, je práve zisťovanie, čo/kto je to to JA.
Ale protipólom predurčenosti nie je podľa mňa "náhodnosť". Náhodnosť = chaos. A predurčenosť nemusí znamenať poriadok v postupnosti udalostí. Ale iba poriadok v princípoch. Pokiaľ je poriadok v princípoch, tak je možné, že to, pre čo si sa rozhodol práve teraz a nekoliduje to s niečím iným, môže zároveň dovoľovať, že si mal práve teraz milión iných možností, pre ktoré si sa mohol rozhodnúť a tiež by neboli kolidovali s tým, s čím nekolidovala ani tvoja jedna voľba, ktorú si práve urobil. Slobodnú voľbu vnímam ako možnosť vybrať si, ktorúkoľvek z nekonečného množstva možností v rámci principiálne (zákonitosťami) podmieneného sveta (ten môže byť napríklad 3-rozmerný, a môže byť aj multirozmerný ...), ktorá nenabúrava žiadnu z funkčných variánt ďalšieho vývoja, pričom je otázne, ale podľa mňa možné, že pokiaľ sa dostanem na tak vysoké chápanie (vrátane praktických schopností!) vzájomných súvislostí a vzťahov univerza, že dokážem prekročiť nastavené princípy a rozvinúť ich do novej podoby, tak toto rozvinutie nastane a znova nebude náhodné ani chaotické.
No, ver, že fatalizmom trpí dosť ľudí. Po 2000 ročnom programovaní "odovzdaj!, Boh všetko vopred určil!) sa tomu fakticky ani moc nečudujem.
A práve o tom to je. Mám naozajstnú slobodnú vôľu? Alebo je to len ilúzia? Kto na to dá betónovo pravdivú odpoveď?
Nemyslím.
Ale viem čo tým chceš povedať.
Aké správne otázky si možno klásť pokiaľ chcem zistiť, či niečo bolo predurčené, alebo som si to slobodne vybral? Ako zistiť rozdiel medzi ilúziou voľby a skutočnou voľbou (pokiaľ také niečo v rámci predurčene fungujúceho systému môže existovať?) ak voľba samotná má byť ilúzia?
Rozumiem ako to myslíš, a presne to hrubým zvýraznené sedí ako odpoveď. Ale existuje aj možnosť, že niečo je striktne dané (zákonitosti) a niečo je voľne na výber. Takáto kombinácia z jednej strany určuje kostru/mantinel, z druhej strany ponecháva dostatočný priestor na nadstavbu, v ktorej možno zažiť ozajstnú "hru" (nie iluzórnu).
No a ja ti zas za seba poviem inak. Mne sa páči tento život. Svet je podľa mňa neskutočne dokonalý. A krásny. Možnosť žiť považujem za dar. Môžem vedieť, z akého dôvodu by si sa tu už nechcel narodiť? Ale prirodzene, len ak to chceš povedať, lebo to môže byť aj osobné. No môže to súvisieť aj s nespokojnosťou s behom sveta, ktorý máme všetci den čo deň na očiach.
Niečo na výber je určite, teda hlavne to ako sa v "predurčenej" situácii zachováme.
V materiálech koncepce se to popisuje jako množina možných stavů matrice v mezích Božího dopuštění (při pokusu překročit meze dané Bohem pak z existence duše vypadává). Svobodná vůle je možnost rozhodovat se například jestli pojedu vlevo nebo v pravo. Často je svobodná vůle míchána se všedovolováním, můžu jet kudy chci například i plnou rychlostí do stromu mimo silnici (mimo koryto Božího záměru, ale jenom do chvíle než se hranice stanovená Bohem překročí).
Tomu rozhlédnutí se odborně říká >Dynamické programování<
A když takto učiní poprvé, učiní tak při dalších činnostech.
Zásady programování, >Přání je otcem myšlenky < .. atd. viz matroš
Také souvisí s melancholickým konstatováním: "Příležitost, život, atd.... utekl doslova mezi prsty ..."
A co třeba někteří zažit staré šablony sociálismus, komunismus a vyšší biogenní civilizaci?
Neviem, ako si to myslel presne. Možno upresníš. U mňa žiadne melancholické nič nie je. Mal som na mysli skôr to, že v určitom bode je akoby problém rozlíšiť medzi tým, či veci predurčené boli, alebo si si ich tak vytvoril ty. To samozrejme neznamená, že teraz ostanem visieť v bode "hĺbanie nad nesmrteľnosťou chrústa" (melancholické - ak si to takto myslel). Pretože to s melanchóliou kvázi niektorých ľudí odradí od toho, aby ďalej riadili svoj život, lebo šak "práve zrelativizovali vážnu vec, od ktorej závisí všetko ostatné" (ironicky myslené). V takom prípade asi chápem, na čo si narážal, lenže u mňa to tak nie je, a ani som to týmto smerom (k melanchólii) nesmeroval, skôr mi išlo o to poukázať na fakt, že existujú aj limity rozlišovania. A existujú prirodzene, či už vzhľadom na univerzálne danosti (t. j. pokiaľ siaha maximálna schopnosť rozlíšiť) alebo pre nízku rozlišovaciu schopnosť daného človeka, ktorá sa dá ďalej zlepšovať až do toho univerzálne ohraničeného maxima.
Aj ja to chápem tak, ale až po zámene "inkarnovanej postavy " za skutočnú podstatu(JA).
A toto to nepriamo potvrdzuje = lebo Ten(HNR) to asi(možno) nevie ovplyvniť, ak sa z postavy stane podstata.(otázne ostane ovplyvňovanie JA mimo inkarnáciu)
1. Ovplyvňované sa nerovná riadené(ale pripúšťam aj riadenie).
marthascholler.substack.com
Zahŕňaš do intelektu aj niečo iné ako :
?
Zivot je krasny, len treba vediet zit, ked spravnou cestou kracas, nepraj sa znovu narodit.
Pekný veršík. Akurát že mám z neho dojem, že smeruje k "vyslobodeniu z kolesa samsáry"?
Mě více sedí původní verze:
Pokud je dosaženo naplnění není třeba opakovat. Většinou je nový pokus potřeba, když se něco nepovede, jak má. Míněno obecně. Je tam i další smysl, neodbíhat od současného života. Nemám hotovo a už přerušuji soustředění a odbíhám někam jinam k dalšímu úkolu. Sice, když to moc bolí je potřeba si oddechnout a pomoci psychice třeba sněním o lepším, ale když se daří nač to rušit a kazit předčasně zbytečnými myšlenkami.
Krásne si to zhrnul. S týmto všetkým súhlasím presne tak, ako si to popísal. Niet k tomu čo dodať na tej úrovni, z ktorej zaujímaš pohľad.Ja na to pozerám z inej úrovne, kedy sa nechcem vrátiť preto, že (všetko, čo si popísal) ... akoby z nutnosti niečo naprávať. Inak týmto nás neustále dopujú východné náboženstvá, ktoré karmu a reinkarnáciu podávajú ako nutnosť opakovať si svoj predošlý labyrint na to, aby duša sa niekam posunula. Aby sa vyvinula ďalej. Preto som písal o vystúpení z "kolesa samsáry" (a následne dosiahnutie nirvány - stavu oslobodenia). Z určitého uhla pohľadu, povedzme že z pohľadu mysle alebo EGA, prípadne oboch, môže byť toto vnímané ako nekonečný cyklus, keďže EGO ani myseľ si nepamätajú skúsenosti minulých životov, takže vlastne takéto nekonečné repete môžu považovať za nekonečné utrpenie. A keďže sú naučené vnímať veci lineárne, predpokladajú, že všetko má začiatok, a všetko má aj nejaký koniec ... niekedy. Takže upriamujú pozornosť na rýchly beh, aby sa teda rýchlo dostali von z toho kolesa samsáry do nirvány a tam už teda bude ten pokoj, kľud a nebude tam to neznesiteľné utrpenie čakania na koniec. Toto je rovnaké, ako v kresťanstve čakanie na nebo. Keď človek prijal dogmu, že "dobre bude až po smrti" a tento život začal považovať za "márnosť", stalo sa to, že začal zároveň čakať na fínálne vykúpenie = stav bez bolesti (i duševnej). To je jeden extrém. Druhý extrém je práve to, čo následkom dlhého obdobia bombardovania kresťanskou ideológiou zažívame dnes = bezbrehý liberalizmus, kde si máme teda užiť všetko úplne cakom-prask až do opitosti, lebo šak včera už nevrátime, zajtra nevieme či a čo bude = smrť je koniec, a keď si neužiješ za tento život, tak budeš raz asi odchádzať nevedno kam s pocitom, že si to nestihol a nezažil si všetky zemské slasti, ktoré zažiť môžeš. Prvý extrém je idealistický - duchovný, kedy človek túži len po duchovných hodnotách, všetko pozemské nasilu odmieta, neustále okupuje horné 3 čakry s cieľom skončiť utrpenie. Druhý extrém je materialistický - telesný, kedy človek túži len po pozemských hodnotách, odmieta spiritualitu, neustále okupuje dolné 3 čakry s cieľom zažívať telesnú slasť. A kde je teda stred? Stred je v celistvosti a harmonickom fungovaní a prepojení idealizmu a materializmu. Nie v ich zlepení! To je celkom niečo iné. Ale v prepojení, a to človek dosahuje jedine hlbokým pochopením a uvedomením. Vtedy žiadna čakra nemá extrémnu prioritu. Všetky sú rovnako dôležité, harmonicky spolupracujú a spájajú a zjednocujú sa v tej prostrednej, ktorá je schopná vyžarovať pokoj a lásku.
Schválne som napísal rozum, lebo ten pojem vnímam v duchu KSB: Um = intelekt; Rozum = intelekt + srdce (celé emočno-intuitívne pozadie). No je to len zložitejšia schéma, než v prípade čistého intelektu. Aj emócie majú svoje vzorce (paterny) a pravidlá. Rozhodnutia na základe emocií sa dajú predvídať (dokonale sa to zneužíva pri obchodovaní na burze, a veľmi úspešne.), záleží len od intenzity. Vieme ako sa správa žiarlivý človek, ako chamtivý a pod...
Na svete je množstvo krásnych vecí... no radosť z nich mi kazí vedomie toho, že svet riadia démonické bytosti, a spôsobujú milionom ľudí utrpenie. Ku šťastiu mi chýba šťastie iných. Je to ako sedieť na bojovom poli uprostred druhej svetovej vojny, a aj keď v danej chvíli nepočujem delá a nevidím letieť bomby, tak je ťažké si vychutnávať krásu prírody, ľudí, života, keď viem, v akom krvavom procese práve sme... Neviem strčiť hlavu do piesku a kajfovať, keď viem, čo sa deje ostatným ľuďom okolo mňa.
