seneca
Člen
O čom je väčšina ciest k poznaniu veľkého JA ? Keď tam človek sem tam nakukne, keď sa podarí stať sa, byť v súlade s veľkým JA, no práve tam sa dá vidieť, ako všetko do seba zapadá. Ešte aj s tou akože existenciou zla a utrpenia.Ak chce niekto zmysluplne tvoriť/riadiť, tak musí dokonale pochopiť systém, pravidlá, možnosti. To sa dá empiricky zariadiť: nakuknúť všade, ako to funguje... Byť kvarkom v rôznych situáciách, byť atomami, byť živou hmotou, byť rastlinami zvieratami ľuďmi, a prežiť dostatok na to, aby mal všetky podstatné informácie. Ano, je možné, že v inkarnáciách na iné životy sa zabudne. Ale raz možno príde moment, keď dostatne slovo naša prapodstata, naše pravé JA. Tá bude mať miliardkrát väčšiu a výkonnejšiu pamäť, zmysly, v ktorých si bude môcť prehrať miliardy situácií naraz a dať si to všetko do súvislostí. Uvidieť, ako všetko do všetkého zapadá... Tohoto ľudská mysel nie je schopná, lebo to nie je ani jej cieľom, vzhľadom na špecifickú úlohu života na zemi v jednom tele.
Možno to tak nejako bude...
No serie ma tá existencia zla a utrpenia... To je perverzný prvok v celej objektívnej realite. Lyžička jedu v sude medu.
Ako by sme pochopili svetlo, ak by nebola tma. Celý život budem len vo svetle a niekto mi príde rozprávať, že čo je tma. Budem to z rozprávania vedieť. Slepému môžeš rozprávať o farbách. Bude o nich vedieť ? Iba keď sa mu budú snívať.
To že niekto nepozná "stav JA", to neznamená, že to neexistuje, alebo ho nie je možné dosiahnuť. To je len niekoho dočasné poznanie/nepoznanie. Tak ako mne mohol niekto niečo niekedy rozprávať...
V simulátore/matrixe/živote môžeme kráčať priamejšie, alebo aj s veľkými obkľukami, niekedy dokonca aj opačným smerom sa zadarí. A je len na nás, či budem hľadať takú, alebo onakvú cestu. Ja som sa tiež onehdy čudoval, ako môže niekto povedať, že aj akože "zlo" má obrovský význam, respektíve neexistuje. Tak ako sa aj ten predo mnou tomu tiež čudoval. No už sa nečuduje ani on, ani ja a ani niektorí ďalší, čo sa rozhodli, že pôjdu určitou cestou poznania.
Dá sa to pochopiť rôznymi spôsobmi. Buď sa k tomu ja sám rozhodnem, alebo ma k tomu dokopú životné okolnosti, skôr či neskôr. A že ma aj pár krát dokopali a že to kurňa aj bolelo. Aj fyzicky aj myšlienkovo. A dnes viem, že to tak bolo treba, lebo by som bez tej skúsenosti nechápal a nepochopil. Lebo som sa snažil v danom čase málo, alebo vôbec, či už som nevedel, alebo nechcel.
Aj naši starší a múdrejší v tomto momentálnom matrixe najprv došli do bodu, že ich už dokonca čakala "zubatá" za dverami, jeden už bol v "pankreatickej kóme" a druhý už ležal v dome smútku na cintere a ráno čakal na zriadenca, kedy dôjde otvoriť. Až to bol pre ich bod obratu. A nám hovorili : "Ale vy už nemusíte, alebo kto ako chce".
Teraz sú tak obrovsky priaznivé podmienky, že kto si obuje "sedem míľove čižmy popolvára (leží za pecou - popol-var, čo robí ?, vnútornú alchýmiu, alebo aj lektvary, aj slovenské pôvodné rozprávky sú skryté alchymické cesty, len sa naučiť dekóder, Komenského labyrint detto), tak môže niekto teraz toľko pobrať, čo mne trvalo 35 rokov v tomto živote akože.
Podobenstvo o robotníkoch vo vinici
Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: “Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.” A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: “Čo tu nečinne stojíte celý deň?” Vraveli mu: “Nik nás nenajal.” Povedal im: “Choďte aj vy do mojej vinice!” Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: “Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!” Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: “Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.” Ale on jednému z nich odpovedal: “Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?” Tak budú poslední prvými a prví poslednými."A pláca niesú denáre, ale POZNANIE kráľovsva nebeského.(nejakej časti, kúsočku)
Málo nás, málo nás, poď že niekto ďalší do vinice medzi nás.
A ja šomrať nebudem, ale sa budem tešiť, že to niekto ďalší pochopí a uvidí, lebo to je cesta a spôsob, ako sa to tu dá nejako akože niečo zmeniť. Až nás budú milióny, miliardy...
Ale platí právo slobodnej voľby, chceš - fajn, nechceš, nechaj tak, tiež fajn. V matrixe času dosť a v nekonečne ešte viac, alebo tak nejak voľajako na konci sveta za tým plotom...
De Gustibus non Disputándum.
Naposledy upravené:
