Zaujímavé citáty (s konceptuálnym presahom)

[Popolvár]

Je to o to horšie, že nemám odpovede Zhora

Prestaň život riešiť a žiť len rozumovo, hlavou.

 

[jardob]

Krásne si to zhrnul. S týmto všetkým súhlasím presne tak, ako si to popísal. Niet k tomu čo dodať na tej úrovni, z ktorej zaujímaš pohľad.Ja na to pozerám z inej úrovne, kedy sa nechcem vrátiť preto, že (všetko, čo si popísal) ... akoby z nutnosti niečo naprávať. Inak týmto nás neustále dopujú východné náboženstvá, ktoré karmu a reinkarnáciu podávajú ako nutnosť opakovať si svoj predošlý labyrint na to, aby duša sa niekam posunula. Aby sa vyvinula ďalej. Preto som písal o vystúpení z "kolesa samsáry" (a následne dosiahnutie nirvány - stavu oslobodenia). Z určitého uhla pohľadu, povedzme že z pohľadu mysle alebo EGA, prípadne oboch, môže byť toto vnímané ako nekonečný cyklus, keďže EGO ani myseľ si nepamätajú skúsenosti minulých životov, takže vlastne takéto nekonečné repete môžu považovať za nekonečné utrpenie. A keďže sú naučené vnímať veci lineárne, predpokladajú, že všetko má začiatok, a všetko má aj nejaký koniec ... niekedy. Takže upriamujú pozornosť na rýchly beh, aby sa teda rýchlo dostali von z toho kolesa samsáry do nirvány a tam už teda bude ten pokoj, kľud a nebude tam to neznesiteľné utrpenie čakania na koniec. Toto je rovnaké, ako v kresťanstve čakanie na nebo. Keď človek prijal dogmu, že "dobre bude až po smrti" a tento život začal považovať za "márnosť", stalo sa to, že začal zároveň čakať na fínálne vykúpenie = stav bez bolesti (i duševnej). To je jeden extrém. Druhý extrém je práve to, čo následkom dlhého obdobia bombardovania kresťanskou ideológiou zažívame dnes = bezbrehý liberalizmus, kde si máme teda užiť všetko úplne cakom-prask až do opitosti, lebo šak včera už nevrátime, zajtra nevieme či a čo bude = smrť je koniec, a keď si neužiješ za tento život, tak budeš raz asi odchádzať nevedno kam s pocitom, že si to nestihol a nezažil si všetky zemské slasti, ktoré zažiť môžeš. Prvý extrém je idealistický - duchovný, kedy človek túži len po duchovných hodnotách, všetko pozemské nasilu odmieta, neustále okupuje horné 3 čakry s cieľom skončiť utrpenie. Druhý extrém je materialistický - telesný, kedy človek túži len po pozemských hodnotách, odmieta spiritualitu, neustále okupuje dolné 3 čakry s cieľom zažívať telesnú slasť. A kde je teda stred? Stred je v celistvosti a harmonickom fungovaní a prepojení idealizmu a materializmu. Nie v ich zlepení! To je celkom niečo iné. Ale v prepojení, a to človek dosahuje jedine hlbokým pochopením a uvedomením. Vtedy žiadna čakra nemá extrémnu prioritu. Všetky sú rovnako dôležité, harmonicky spolupracujú a spájajú a zjednocujú sa v tej prostrednej, ktorá je schopná vyžarovať pokoj a lásku.
Takže keď sa na to pozeráš z tohoto uhla pohľadu, potom nemáš dôvod na živote ani lipnúť a ulietavať v materializmu ale nemáš dôvod ani považovať ho za utrpenie a túžiť po presune do akýchsi iných neznámych rajských svetov.
Raj = kráľovstvo Božie na Zemi, je tu. Ale nie je to materialistický ani idealistický koncept. Nemá kamenné paláce so zlatými vežami, ale nemá ani charakter totálnej slobody až nihilizmu a vznášania sa v neznámych, nikdy nekončiacich nepopísateľných stavoch blaha. Každý z nás je jeho občanom, pokiaľ v sebe dokáže žiť harmóniu. A keď to dokáže, potom na to, či sa znova narodí sa môže aj tešiť. Ako na ďalšiu zaujímajú epizódu. Nie preto, že túto časť neznáša. Ale preto, že vie, že bude ďalšie pokračovanie toho, čo sa mu tak páči.

S týmto súhlasím. Ale môj prípad je iný. Neulietavam ani do jednej strany: nelipnem na dogmách a vonkajšom raji, ani na bezbrehom liberalizme. V podstate žijem veľmi skromne, nezakladám si na materiálnych veciach. V živote sú pre mňa najcennejší ľudia a bytosti, ktoré mám rád. A tiež má pre mňa obrovskú cenu pochopenie ako také, pochopenie sveta, ľudí, procesov... Ak je pochopenie dostatočne hlboké, tak oslobodzuje... Ak je neúplné, tak mučí...

Ja viem, že na svete je mnoho prirodzene dobrých a krásnych vecí. Len ako som písal vyššie, neviem si poradiť s vedomím, v akom démonickom marazme žijeme, chýba mi pochopenie skutočného dôvodu, prečo ľudia trpia... v zmysle: čo sleduje Boh tým, že svet práve takto navrhol... či to má riešenie?! Ťažko sa radovať na pozadí nešťastia iných... Podvedomie hľadá riešenie tohto problému, nenechádza a tak bolesť v duši trvá...

Bolo by super nájsť odpovede ešte kým tu sme. Neviem, čo nás čaká po smrti. Nečakám raj ani ničotu, ale dúfam, že snáď nájdem nejaké nové záchytné body aby sa dalo pohnúť v chápaní a riešení vecí vpred.

PS: keď som napísal, že nechcel by som sa sem na Zem znova narodiť, tak tým bolo myslené, že situácia by bola rovnaká. Spočiatku v nevedomosti je človek očarený krásami sveta a možnosťami, no keď zistím, ako je riadený svet, koľko ľudí na Zemi trpí, a vysvetlenie a zmysel nikde (len všelijaké náboženské a filozofické hypotézy bez záruky), tak by som sa ocitol v rovnakej neriešieľnej situácii. Podľa mňa Boh z nejakého dôvodu nemá záujem vysvetľovať ľuďom, prečo je svet, takto navrhnutý, že v ňom prekvitajú patogény/démonické bytosti. Odpoveď ale môže dať len on. Takže nádej na odpoveď vidím tam. A možno ju tam niekedy nájdem a možno nie. Ak áno, padne mi kameň zo srdca, a možno pochopím vyšší zmysel. A ak s odpoveďou nebudem spokojný a situácia bude riešiteľná a budú možnosti niečo zmeniť, tak sa o to pokúsim. Nejako takto som uvažoval.
A s tým Putinom to bola blbosť. Nevracal by som sa kvôli tomu, aby som si prežil jeho život.

Ak svet má vyšší zmysel, ale naozaj hlboký spravodlivý zmysel, potom má zmysel pochopiť celý svet a nejakým spôsobom prežiť životy všetkých ľudí (nahrať ich skúsenosti do svojej megapamäti na úrovni skutočného JA).
Ak svet nemá hlboký spravodlivý zmysel, potom nemá zmysel sa vracať, ale hodiť vidle Zhora do celého perverzného systému, ak sa bude dať, a pokúsiť sa vytvoriť niečo lepšie, spravodlivejšie.

 

[Fero]

S týmto súhlasím. Ale môj prípad je iný. Neulietavam ani do jednej strany: nelipnem na dogmách a vonkajšom raji, ani na bezbrehom liberalizme. V podstate žijem veľmi skromne, nezakladám si na materiálnych veciach. V živote sú pre mňa najcennejší ľudia a bytosti, ktoré mám rád. A tiež má pre mňa obrovskú cenu pochopenie ako také, pochopenie sveta, ľudí, procesov... Ak je pochopenie dostatočne hlboké, tak oslobodzuje... Ak je neúplné, tak mučí...

Ja viem, že na svete je mnoho prirodzene dobrých a krásnych vecí. Len ako som písal vyššie, neviem si poradiť s vedomím, v akom démonickom marazme žijeme, chýba mi pochopenie skutočného dôvodu, prečo ľudia trpia... v zmysle: čo sleduje Boh tým, že svet práve takto navrhol... či to má riešenie?! Ťažko sa radovať na pozadí nešťastia iných... Podvedomie hľadá riešenie tohto problému, nenechádza a tak bolesť v duši trvá...

Bolo by super nájsť odpovede ešte kým tu sme. Neviem, čo nás čaká po smrti. Nečakám raj ani ničotu, ale dúfam, že snáď nájdem nejaké nové záchytné body aby sa dalo pohnúť v chápaní a riešení vecí vpred.

Si dosť múdry chlapík, vydrž, všetci máme občas slabšie chvíľky.

 

[jardob]

Ešte taká myšlienka zo staršej debaty vyššie. Čo sa týka mnohovariatnosti výberu životných situácií:
A čo ak je svet navrhnutý tak, že sa realizujú všetky scenáre a existuje obrovské množstvo rôznych jardobov v paralelných svetoch. A čo ak čas nie je lineárny, ale budúcnosť aj prítomnosť a minulosť existujú súčasne: podobne ako je to v prípade kníh, filmových záznamov a pod. Postavy žijú v čase, ale ten čas je iný, ako čas vo svete čitateľa (duše, JA). Kým duša je v tele, tak vníma vnútorný čas scenára. Ak je mimo tela vo svojom svete, tak vníma čas toho vonkajšieho sveta a vidí ľudský čas ako niečo samostatné, už statické, v čom sa dá pohybovať dopredu aj do zadu, ako v spomienkach.

 

[Popolvár]

A čo ak čas nie je lineárny, ale budúcnosť aj prítomnosť a minulosť existujú súčasne: podobne ako je to v prípade kníh, filmových záznamov a pod. Postavy žijú v čase, ale ten čas je iný, ako čas vo svete čitateľa

Niekto tu dal link na článok ohľadom konania Trumpa z jednej stránky. A na tej stránke je k tomu, čo si tu napísal, článok…

 

[seneca]

Ak svet má vyšší zmysel, ale naozaj hlboký spravodlivý zmysel, potom má zmysel pochopiť celý svet a nejakým spôsobom prežiť životy všetkých ľudí (nahrať ich skúsenosti do svojej megapamäti na úrovni skutočného JA).

Znova. TEN kto vymyslel a stvoril dokonalosť včely, čerešne, ľudského tela, kde prebiehajú milióny operacií za sekundu, dokonalý počítač, ktorého súčasťou je biologický (organický život) systém, TEN, že by zabudol na nejakú spravodlivosť ?


Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=QkttuCQizRQ

(humorná verzia odpovede, ale je to tam...)

Ak svet nemá hlboký spravodlivý zmysel, potom nemá zmysel sa vracať, ale hodiť vidle Zhora do celého perverzného systému, ak sa bude dať, a pokúsiť sa vytvoriť niečo lepšie, spravodlivejšie.

A prečo teda sme do toho tie vidli už nehodili, ale sa nás tu stretlo cca 9 miliárd momentálne ? Šak sme sa sem nemuseli "nahrať", alebo nás sem niekto nasilu skopol "do hmoty" ?

Otázky života, vesmíru a vúbec...

A ako by sme asi mohli niečo stvoriť, keď nevieme ešte ani poriadne s tým, čo tu máme k máni nakladať a pracovať ? Najprv sa musíme voľačo naučiť vôbec pochopiť, princípy aké sú pravidlá a až potom a práve to pochopenie je podmienené, že budeme mať možnosť niečo dotvárať, meniť a až potom vôbec niečo tvoriť.

Ako nám povedal náš starší a múdrejší v našej škole : Nepáči sa vám, šak porádečku, naučte sa ako stvoriť zrnko prachu a potom si stvorte svoju vlastnú planétu a na nej spravodlivosť, šak to urobte lepšie...

A ostalo ticho...

...alebo...

Poznaj sám seba alebo poznaj samého seba (zo starogr. Γνῶθι σεαυτόν – Gnóthi seauton a neskôr lat. Nosce te ipsum)

Kto hľadá a spozná sám seba, ten nájde to JA ( a čo to pochopí pri tom hľadaní, už samotná cesta je časť cieľa ). Skôr či neskôr ho škola života nejako dovedie k samému sebe, k JA, či už sám dobrovoľne, alebo nejaké iné náročnejšie okolnosti mu napomôžu k tomu poznaniu. A je už len na nás, čo si vyberéme dobrovoľne našimi voľbami.

V takmer nekonečne možností, takmer nekonečne dosť času.

 

[SLAV_jan_in]

Schválne som napísal rozum, lebo ten pojem vnímam v duchu KSB: Um = intelekt; Rozum = intelekt + srdce (celé emočno-intuitívne pozadie). No je to len zložitejšia schéma, než v prípade čistého intelektu. Aj emócie majú svoje vzorce (paterny) a pravidlá. Rozhodnutia na základe emocií sa dajú predvídať (dokonale sa to zneužíva pri obchodovaní na burze, a veľmi úspešne.), záleží len od intenzity. Vieme ako sa správa žiarlivý človek, ako chamtivý a pod...
Niekedy vo všedných situáciách, keď o nič vážne nejde, sa človek rozhodne na základe prvej myšlienky, ktorá preblesne rozumom. A tá myšlienka môže byť zámerne vsadená. Tak funguje aj reklama, ktorá otravuje v mysli ako obohratá platňa, a môže ovplyvniť rozhodnutie.
Alebo mentalisti. Napíšu na papierok číslo, potom sa s tebou bavia, a po nejakom čase ti povedia, aby si povedal náhodné čislo... A ty povieš presne to číslo, ktoré mentalista predpokladal... Prečo? Lebo počas rozhovoru nenápadne vkladal do tvojej mysle symboly, ktoré pripomínajú dané číslo. A to sa stalo prvým impulzom, prečo si si náhodne to číslo vybral...
Každé jedno rozhodnutie je na základe niečoho, má svoju príčinu. A aj keď sa nám zdá, že sme sa rozhodli len bleskovo, spontánne, bezdôvodne, tak tá príčina tam bola, len ju nevidíme, a dodalo ju podvedomie. Nie všetkému vo svojom správaní dokonale rozumieme. Ale vo svojej podstate, vo svojej architektúre psychiky, je všetko predvídateľné, krásne do seba kauzálne (príčinno-následkovo) zapadá. A to je znova len popis algoritmus. A algoritmus je matematika. A matematika je presná veda, nie mysticizmus. No tu ide o Božskú matematiku, nie ľudskú. Boh vidí hotové čísla, človek vidí len neznáme premenné. Pre človeka môže byť svet sústavou rovníc s miriadami premenných = pre človeka neriešiteľné, ale pre Boha áno.

Väčšina vecí, ktoré si spomenul a rozvinul je predvídateľná s nejakou úspešnosťou pre psychotyp "démon". Pre psychotyp "človek" je plne predvídateľná. Podstatné, čo som chcel povedať, je to, že ak by Boh mal všetko vopred vypočítané, táto hra by preňho samotného bola nezaujímavá. Algoritmy = chladná bezchybná matematika. Predstav si profesora matematiky, ktorý napíše na tabuľu ťažkú rovnicu. Nikto nepozná riešenie iba on. A ak to riešenie teda pozná vopred, načo potom celý ten cirkus okolo? Ilúzia pre duše, ktoré nevedia prekuknúť takýto chladný KALKULAČNÝ paškvil?
Podľa môjho názoru je vec zaujímavá, keď je hravá. Hra môže byť aj ilúzia, ale zároveň ak som profesor, ktorý urobí tak dokonalý program, ktorého výsledok nakoniec on sám zabudne, aby preňho samotného bol "výpočet" hrou, je oveľa lákavejším sústom. Kým v prvom prípade hrozí spadnutie do fatalizmu, resp. nechuť pokračovať v hre, v druhom prípade je to oveľa zamotanejšie, a hra je pútavá neustále, pretože prísť na výsledok nie je také jednoduché. A tieto dva prípady sú v konečnom dôsledku od seba takmer na nerozoznanie. Oba môžu byť podľa môjho názoru pravdivé, ale záleží na tom, ktorý z nich si ako človek vyberieš. Pokiaľ volíš absolútne matematicky predvídateľný a vypočítateľný model s uzatvoreným výsledkom, hasne iskra hry. Pokiaľ volíš matematicky predvídateľný a vypočítateľný model s otvoreným výsledkom a priestorom pre dosiaľ ešte nepoznané, hra má náboj. V druhom prípade ale musíš akoby "zabudnúť sám seba".

 

[SLAV_jan_in]

Na svete je množstvo krásnych vecí... no radosť z nich mi kazí vedomie toho, že svet riadia démonické bytosti, a spôsobujú milionom ľudí utrpenie. Ku šťastiu mi chýba šťastie iných. Je to ako sedieť na bojovom poli uprostred druhej svetovej vojny, a aj keď v danej chvíli nepočujem delá a nevidím letieť bomby, tak je ťažké si vychutnávať krásu prírody, ľudí, života, keď viem, v akom krvavom procese práve sme... Neviem strčiť hlavu do piesku a kajfovať, keď viem, čo sa deje ostatným ľuďom okolo mňa.
Je to o to horšie, že nemám odpovede Zhora, prečo sa to deje, prečo je svet takto navrhnutý, čo tým Boh sleduje, čo by bolo správne robiť... A tak zostáva len mučivá neistota a pocit, že treba robiť to, čo sa zdá byť strategicky najzmysluplnejšie v danej chvíli...

Plne rozumiem tomu, čo si napísal. A musím povedať, že to nie je tak dávno, čo som sa na to pozeral rovnako. Až potom však, čo som pripustil, že nemám kontrolu nad ničím, absolútne nad ničím iným okrem seba samého, sa môj pohľad na to zmenil. Podľa môjho názoru je riešením povoliť kontrolu. Pustiť ju. Nie nad sebou. Ale nad behom sveta. V skutočnosti ju nemáš. Ani ja ju nemám. A nemajú ju ani tie bytosti, ktoré pokladáš za jeho riaditeľov. Jedinú kontrolu/moc, ktorú máme je kontrola/moc nad vlastným životom. Všetko ostatné je len ilúzia moci. Ak je moc schopnosť v praxi riadiť, potom máš moc riadiť seba, ale nie moc riadiť iných. Pozeráš na to výsostne z pohľadu hierarchie riadenia. Ale každý z tých, ktorí trpia, trpieť nemusí. Prečo si stále vyberá nevedieť a nepoznať? Prečo si stále vyberá nepoužívať svoju vôľu na to, aby začal chápať viac a prepracoval sa do pokoja? Okrem toho, že tu je nejaká hierarchia a riadenie - kvázi sila zhora dole, existuje tu aj opačná hierarchia, a to hierarchia slobodnej vôle. Kým tí dole ju môžu používať najviac, lebo nikoho okrem samých seba už neriadia/nemusia riadiť - nemajú zodpovednosť za podriadených - iné objekty riadenia, tí hore sú v jej používaní najviac obmedzení, pretože tam existujú také tlaky, že ich slobodná vôľa v nich takmer zaniká. Pozri sa na veci aj cez túto druhú pyramídu, ktorá vyrastá z koreňov nevedomia v jednotlivcovi. A zistíš, že tí hore sú často iba totálnymi otrokmi, ešte oveľa väčším ako tí dole - dav.
Lao-C' v Tao Te Ťing píše:


Pozornosť nasmerovaná k sebazmene človeku umožňuje vládnuť nad sebou. Keď vládne nad sebou, pozorovať bude svet trochu inak. Ponechávať bude slobodnú vôľu každému inému človeku. Pretože nad ním naozaj nemá žiadnu kontrolu, ani v myšlienkach a pocitoch nebude naňho tlačiť, aby sa zmenil kvôli urýchleniu vývoja smerom k vyššiemu cieľu. Tým sám seba oslobodíš od iluzórnej potreby riadiť svet a hľadať na globálnej úrovni zmenu, ktorá ale môže byť stabilná, pevná, trvácna a skutočná len vtedy, ak je akceptovaná a podporovaná dole, resp. vyrastie zdola od jednotlivcov (buď 1 alebo 2). Na úrovni jednotlivca. Samého seba je potrebné oslobodiť od utrpenia z pohľadu na utrpenie iných. Ich utrpenie je výsledkom nevedomia, ktoré riadi ich život lebo ho nechcú riadiť oni sami (hore vyššie citát: "Život mení tých, ktorí sa nevedia meniť sami."). A pozor! To neznamená byť ľahostajný voči ich osudom. Znamená to len to, že spoluutrpením s nimi jednak nič nezmeníš, iba budeš trpieť aj ty, čím sa celkové kolektívne utrpenie bude len zvyšovať a gradovať, a tvoj potenciál k sebazmene sa bude odčerpávať a zmenšovať. Následkom toho sa zväčšuje krízový vývoj. Takže opäť. Neznamená to byť ľahostajný a "kajfovať" keď iní trpia. Znamená to dokázať byť pokojný a vnímať svet za ilúziou utrpenia, ktoré sa deje ako následok nevedomej voľby tých, ktorí trpia.
"Nemôžem žiť naplnený život, keď moje okolie trpí." je, koniec koncov, taktiež iba jeden z negatívnych programov, ktorý sme si založili v psychike niekde v ranom detstve. Malé dieťa radostne a bezstarostne prežíva svoj život, a ustarostený, vnútorne rozorvaný a trpiaci rodič mu dá jasne krikom alebo fyzickým trestom najavo, že v jeho prítomnosti, keď mu nie je dobre, sa radovať jednoducho nemôže a nebude, pretože to je z jeho pohľadu "neľudské". Čo urobí dieťa? Naprogramuje si do psychiky, že nemôže byť šťastné, keď je rodič nešťastný a stane sa jeho spolutrpiteľom, ktorý sa rodiča snaží zachrániť tým, že s ním bude trpieť. Napríklad. Jeden z možných koreňových scenárov.
Nakoniec, súcitiť s niekým, kto trpí, nie je to isté ako ľutovať ho zato, že trpí a spolutrpieť s ním.
Súcitiaci človek je ochotný pomôcť postaviť sa trpiacemu na nohy, ak prejaví vôľu chodiť, pretože rozumie, čo ten človek prežíva, a že kolektívny prejav pokoja môže nastať/sa zväčšiť, ak mu pomôže vstať. Tým však samého seba nestráca.
Iného ľutujúci človek je tak rozdráždený utrpením iných, že je ochotný ich niesť na svoj vlastný úkor. Následkom čoho ale stráca sám seba, začína trpieť ešte viac a jeho rola "záchrancu/spasiteľa" sa skôr či neskôr prehupne do úlohy samotného "trpiteľa/obete".
Takže pokiaľ mám trpieť nad utrpením iných, hovorím jasné "NIE!". Môžem s nimi súcitiť, to mi však nezabráni žiť naplnený a pokojný život a realizovať svoj vlastný geneticky vložený potenciál.
Trpieť nad utrpením ostatných nikam nevedie. Je to cesta do slepej uličky na začiatok labyrintu.

 

[seneca]

Väčšina vecí, ktoré si spomenul a rozvinul je predvídateľná s nejakou úspešnosťou pre psychotyp "démon". Pre psychotyp "človek" je plne predvídateľná. Podstatné, čo som chcel povedať, je to, že ak by Boh mal všetko vopred vypočítané, táto hra by preňho samotného bola nezaujímavá. Algoritmy = chladná bezchybná matematika. Predstav si profesora matematiky, ktorý napíše na tabuľu ťažkú rovnicu. Nikto nepozná riešenie iba on. A ak to riešenie teda pozná vopred, načo potom celý ten cirkus okolo? Ilúzia pre duše, ktoré nevedia prekuknúť takýto chladný KALKULAČNÝ paškvil?
Podľa môjho názoru je vec zaujímavá, keď je hravá. Hra môže byť aj ilúzia, ale zároveň ak som profesor, ktorý urobí tak dokonalý program, ktorého výsledok nakoniec on sám zabudne, aby preňho samotného bol "výpočet" hrou, je oveľa lákavejším sústom. Kým v prvom prípade hrozí spadnutie do fatalizmu, resp. nechuť pokračovať v hre, v druhom prípade je to oveľa zamotanejšie, a hra je pútavá neustále, pretože prísť na výsledok nie je také jednoduché. A tieto dva prípady sú v konečnom dôsledku od seba takmer na nerozoznanie. Oba môžu byť podľa môjho názoru pravdivé, ale záleží na tom, ktorý z nich si ako človek vyberieš. Pokiaľ volíš absolútne matematicky predvídateľný a vypočítateľný model s uzatvoreným výsledkom, hasne iskra hry. Pokiaľ volíš matematicky predvídateľný a vypočítateľný model s otvoreným výsledkom a priestorom pre dosiaľ ešte nepoznané, hra má náboj. V druhom prípade ale musíš akoby "zabudnúť sám seba".

Tu sa z hľadiska špekulovania, ako to myslel "majster nad Majstrov", môžeme akurát tak domnievať a všetko môže byť tak, alebo ešte aj inak. Ale aj to je nejakým spôsobom nápomocné na ceste.

Keď som raz prišiel za jedným z našich starších a múdrejších, a že som asi na voľačo prišiel k otázke života, vesmíru a vúbec. A že ma to aj najprv celkom aj dosť šoklo, vytočilo ba až nasralo a že to hádam nie !!!

Lebo točíme podobné myšlienkové pochody. Keď som dávno pracoval aj na ARO v nemocniciach, tak mi prevelice v hlave vŕtalo, že prečo krpci na rakovinku odchádzajú, mrňousi, alebo hento, alebo taká diagnózka. Alebo vojny, neskutočné veci sa diali, dejú a ešte aj diať budú aj tu na planéte 0, v tejto konkrétnej dimenzii ( určité myšlienkové pásmo energií ) v tomto akože čase nejakom. A som sa zavzdušňoval prevelice, že jak mohla dokonalosť niečo také pripustiť. No a nakoniec som čo to pochopil, takú prťku, ale obrovská vďaka aj za to.

A chlap sa usmial a povedal, že áno (teda podľa neho tiež tak). Lebo až keď si to celé človek sám za seba poskladá, popretáča a preskúša zo všetkých zatiaľ jemu možných uhlov pohľadu, tak až potom to s kľudom vidí a je v pohode (filozoficky a teoreticky) a vie to prijať a neodradí ho to na ceste poznania. Akurát potom to aj treba začať žiť, no a to už je zas ďalšia práca na sebe a každodenná.

A potom môže človek vstúpiť do ďaľšieho levelu.

Och, keby to tak ľahko ide, ako sa o tom píše, alebo hovorí. Ale dá sa to.

 

[Celovek]

Ak je pochopenie dostatočne hlboké, tak oslobodzuje... Ak je neúplné, tak mučí...

To si len sam seba presvedcil, ze musis vsetko chapat a vyriesit. Ked to neserie HNR preco by malo teba... nie byt apaticky, filozofovat mozes ale tak aby si zostal nad vecou, inak psychosomatika zapracuje nad vnutornymi chorobami. Najlepsie sa dari ludom, ktori zivotom kracaju bez napatia... alebo ako Velicko hovori - emocie budu mlcat. Nie ze by som sa do toho stavu vedel dostat kedykolvek ale je to cesta.

 

[SLAV_jan_in]

Tu sa z hľadiska špekulovania, ako to myslel "majster nad Majstrov", môžeme akurát tak domnievať a všetko môže byť tak, alebo ešte aj inak.

Prirodzene, že sú to len teórie všetko. Z niektorého uhla pohľadu až možno zbytočne komplikované a ani "starší a múdrejší" nemajú v rukách nič iné iba teórie. Dôležité je jedno. Každý má v sebe svoj vnútorný hlas, ktorý v ňom jasne znie, a ktorý mu hovorí čo áno a čo nie. A tento vnútorný hlas je potrebné nenechať zarásť zbytočnými myšlienkovými konštrukciami. Myseľ musí byť sluha, a nie pán Človeka.
Počul som nedávno tento názor: "Človek je pokračovanie (predĺženie) Boha." Dáva to logiku, keďže každé dieťa je predĺženie/pokračovanie svojho rodiča. Pokiaľ sa na rodiča budeme pozerať iba štýlom: "Daj! Zariaď! Urob! Prosím! ...", nikdy nedospejeme. Budeme v sebe pestovať program, ktorý nás uzatvorí v domnienke, že Boh všetko dokonale naprogramoval vopred a akékoľvek vybočenie z tohoto programu JE NEPRIJATEĽNÉ! Problém však vidím v tom, že ak je Boh tak dokonalý programátor, ako nám tvrdia tí, ktorí veria v totálnu predurčenosť, tak by to bol uzavretý systém, ktorý by nepredpokladal ŽIADEN! rozvoj. Teda ani budúce zdokonalenia, zlepšenia a rast a vývoj v prípade, že Človek dostihne vývojovej úrovne svojho Stvoriteľa. Pokiaľ sa na rodiča budeme pozerať inak = štýlom: "Každá ďalšia generácia by mala/môže byť dokonalejšia ako predchádzajúca." potom ostáva otvorená možnosť, že náš Rodič nám dal možnosť jeho program vylepšovať, prirodzene však len po dosiahnutí takej úrovne riadenia/tvorenia/programovania, na ktorej sme toho schopní.

 

[seneca]

Ešte taká myšlienka zo staršej debaty vyššie. Čo sa týka mnohovariatnosti výberu životných situácií:
A čo ak je svet navrhnutý tak, že sa realizujú všetky scenáre a existuje obrovské množstvo rôznych jardobov v paralelných svetoch. A čo ak čas nie je lineárny, ale budúcnosť aj prítomnosť a minulosť existujú súčasne: podobne ako je to v prípade kníh, filmových záznamov a pod. Postavy žijú v čase, ale ten čas je iný, ako čas vo svete čitateľa (duše, JA). Kým duša je v tele, tak vníma vnútorný čas scenára. Ak je mimo tela vo svojom svete, tak vníma čas toho vonkajšieho sveta a vidí ľudský čas ako niečo samostatné, už statické, v čom sa dá pohybovať dopredu aj do zadu, ako v spomienkach.

Aj o tomto sú veľmi zaujímavé info v tej knihe od Dolores Cannon Spletitý vesmír. Síc tie paralelné vesmíry už dobre zapekajú závity, lebo tam ešte čo to neznáme, ale veď o tom je to učenie sa.

Interaktívnosť a variabilita všetkého naokolo je tak neskutočná, že sa je fakt čo ešte učiť...

A niekedy ide karta a niekedy zas jak v lete na saniach. Lebo ak čo to docvakne, tak to zas potom otvorí ďalšie dvere nového a nepoznaného.

 

[seneca]

Prirodzene, že sú to len teórie všetko. Z niektorého uhla pohľadu až možno zbytočne komplikované a ani "starší a múdrejší" nemajú v rukách nič iné iba teórie. Dôležité je jedno. Každý má v sebe svoj vnútorný hlas, ktorý v ňom jasne znie, a ktorý mu hovorí čo áno a čo nie. A tento vnútorný hlas je potrebné nenechať zarásť zbytočnými myšlienkovými konštrukciami. Myseľ musí byť sluha, a nie pán Človeka.
Počul som nedávno tento názor: "Človek je pokračovanie (predĺženie) Boha." Dáva to logiku, keďže každé dieťa je predĺženie/pokračovanie svojho rodiča. Pokiaľ sa na rodiča budeme pozerať iba štýlom: "Daj! Zariaď! Urob! Prosím! ...", nikdy nedospejeme. Budeme v sebe pestovať program, ktorý nás uzatvorí v domnienke, že Boh všetko dokonale naprogramoval vopred a akékoľvek vybočenie z tohoto programu JE NEPRIJATEĽNÉ! Problém však vidím v tom, že ak je Boh tak dokonalý programátor, ako nám tvrdia tí, ktorí veria v totálnu predurčenosť, tak by to bol uzavretý systém, ktorý by nepredpokladal ŽIADEN! rozvoj. Teda ani budúce zdokonalenia, zlepšenia a rast a vývoj v prípade, že Človek dostihne vývojovej úrovne svojho Stvoriteľa. Pokiaľ sa na rodiča budeme pozerať inak = štýlom: "Každá ďalšia generácia by mala/môže byť dokonalejšia ako predchádzajúca." potom ostáva otvorená možnosť, že náš Rodič nám dal možnosť jeho program vylepšovať, prirodzene však len po dosiahnutí takej úrovne riadenia/tvorenia/programovania, na ktorej sme toho schopní.

Tu ísť ešte hlbšie do králičej nory, je už na písanú formu pre mňa náročné a zdĺhavé. A aj sa niečo jednoducho nedá napísať. Ale keď bude možnosť a chuť, v pohode rád podebatím.

U nás doma miesta dosť.

 

[SLAV_jan_in]

Tu ísť ešte hlbšie do králičej nory, je už na písanú formu pre mňa náročné a zdĺhavé. A aj sa niečo jednoducho nedá napísať. Ale keď bude možnosť a chuť, v pohode rád podebatím.

U nás doma miesta dosť.

Môžeme donekonečna rozvíjať teoretickú stránku. A na veľa veciach sa zhodneme, ak dáme hlavy dokopy (a nebudú hlúpe - tak to nebude len viac kapusty).
Lenže vidím to ako zbytočné z môjho pohľadu. A to preto, že každý človek inštinktívne túži po harmónii. Nie po šťastí. Aj keď to mnohí hovoria. Šťastie je len iné meno harmónie a pokoja. A tam sa dostať vieme. Je s tým spojený vývoj a máme teda aj čo robiť, aby sme tu nesedeli len tak jak sprostý za dedinou.

 

[SLAV_jan_in]

 

[jardob]

A ako by sme asi mohli niečo stvoriť, keď nevieme ešte ani poriadne s tým, čo tu máme k máni nakladať a pracovať ? Najprv sa musíme voľačo naučiť vôbec pochopiť, princípy aké sú pravidlá a až potom a práve to pochopenie je podmienené, že budeme mať možnosť niečo dotvárať, meniť a až potom vôbec niečo tvoriť.

Ak chce niekto zmysluplne tvoriť/riadiť, tak musí dokonale pochopiť systém, pravidlá, možnosti. To sa dá empiricky zariadiť: nakuknúť všade, ako to funguje... Byť kvarkom v rôznych situáciách, byť atomami, byť živou hmotou, byť rastlinami zvieratami ľuďmi, a prežiť dostatok na to, aby mal všetky podstatné informácie. Ano, je možné, že v inkarnáciách na iné životy sa zabudne. Ale raz možno príde moment, keď dostatne slovo naša prapodstata, naše pravé JA. Tá bude mať miliardkrát väčšiu a výkonnejšiu pamäť, zmysly, v ktorých si bude môcť prehrať miliardy situácií naraz a dať si to všetko do súvislostí. Uvidieť, ako všetko do všetkého zapadá... Tohoto ľudská mysel nie je schopná, lebo to nie je ani jej cieľom, vzhľadom na špecifickú úlohu života na zemi v jednom tele.
Možno to tak nejako bude...
No serie ma tá existencia zla a utrpenia... To je perverzný prvok v celej objektívnej realite. Lyžička jedu v sude medu.

 

[jardob]

Väčšina vecí, ktoré si spomenul a rozvinul je predvídateľná s nejakou úspešnosťou pre psychotyp "démon". Pre psychotyp "človek" je plne predvídateľná.

Toto nie celkom chápem... Čo presne myslíš, že je vždy predvídateľné?

Podstatné, čo som chcel povedať, je to, že ak by Boh mal všetko vopred vypočítané, táto hra by preňho samotného bola nezaujímavá.

Ak by toto platilo, potom by neexistovali spisovatelia... Čo je ich vášňou? Tvoriť! Písať nové príbehy...
To isté môže byť vášňou aj pre Boha...
A čo je to duša? Sú to fragmenty Božieho vedomia (rozdvojenie mysle na miriady kúskov), ktoré sa dobrovoľne vydali do hmoty s tým, že zabudli na svoju Božskú podstatu a spomienky, aby mohli prežiť všetku svoju tvorbu na vlastnej koži... (jedného dňa sa ale vrátia a zlúčia sa s pôvodným vedomím: niečo ako keď sa zobudíš zo sna, a uvedomíš si, kto si naozaj, nie nejaký snový hrdina.)
Boh je teda aj spisovateľom, ale aj postavami vo svojich dielach... Celé to pôsobí zaujímavo a vášnivo. Len jedno to kazí: existencia zla... Na kieho ďasa...

 

[jardob]

Problém však vidím v tom, že ak je Boh tak dokonalý programátor, ako nám tvrdia tí, ktorí veria v totálnu predurčenosť, tak by to bol uzavretý systém, ktorý by nepredpokladal ŽIADEN! rozvoj. Teda ani budúce zdokonalenia, zlepšenia a rast a vývoj v prípade, že Človek dostihne vývojovej úrovne svojho Stvoriteľa.

Ale vôbec nie. Fantázia spisovateľa nepozná medze, a ty nevieš, čo pre nás nachystal. Môžeme dúfať v to najlepšie, čo nám fantázia dokáže ponúknuť. Veď kto píše nebeské knihy? Boh! A kto ich hrá ako herec? Zase Boh, keď fragmenty jeho vedomia vstúpia do hmoty, zabudnú kým sú, a vžijú sa do role. A tie scenáre písané Bohom môžu byť prevelice pestré a zaujímavé...

PS: kto okrem Boha je ešte všadeprítomný, vševediaci, všemocný...? Jedine ľudský spisovateľ (vo svete, ktorý vytvoril).

 

[jardob]

View attachment 7365

Niekedy mi chodili na um také myšlienky, že Bitcoin vznikol ako reakcia na krízu roku 2008, spočiatku mal hodnotu pár centov alebo euro. Nakoniec dosiahol posledné maximum minulý rok okolo 107 tisíc eur (126 tisíc dolárov).
Že vedieť v tej dobe, že sa to bude také úspešné, kúpiť si vtedy pár bitkoinov, dnes by z toho bol slušný majetok.
No keď si dnes uvedomím, že čo by som vlastne robil napr. s milion euro, tak vlastne zisťujem, že by som len kupoval blbosti. Že vlastne tie peniaze vôbec nepotrebujem, pretože všetko ozaj dôležité mám. A myslím že najdôležitejší čas je strávený s ľuďmi, ktorých máš rád. Neviem ako vás, ale mňa najšťastnejším robí, keď prídem ráno alebo večer do miestnosti, a moji najbližší sa úprimne na mňa usmejú. Toto robím vždy aj ja, pretože mi to príde dôležité - vyjadrovať radosť zo stretnutia z najbližšími, vždy, denno denne (okrem zriedkavých výnimiek). Taký malý niekoľkosekundový gejzír radosti. Dokonca aj so svojimi zvieratami to mám tak.

A zrejme ako vravíš aj ty, je dôležité nepremrhať ani ten čas, ktorý máme na prácu na sebe.

 

[Lars Turms]

Niekedy mi chodili na um také myšlienky, že Bitcoin vznikol ako reakcia na krízu roku 2008, spočiatku mal hodnotu pár centov alebo euro. Nakoniec dosiahol posledné maximum minulý rok okolo 107 tisíc eur (126 tisíc dolárov).
Že vedieť v tej dobe, že sa to bude také úspešné, kúpiť si vtedy pár bitkoinov, dnes by z toho bol slušný majetok.

taky jsem mel podobne myslenky, ale faktem je, ze malokdo kdo koupil tehdy bitcoin si ho udrzel do tak vysoke ceny. Vetsina lidi, kteri koupili 100 bitcoinu za 100 eur ho prodali kdyz z toho najednou meli 1000 nebo 10 000eur. Nikdo nikdy nepredpokladal kam az muze cena vylezt. Dnes se dokonce mluvi,ze 1 bitcoin bude za par let 1 000 000$. Nevim, neresim to.

Ale je jiste, ze se cloveku nakytujou v zivote situace, ktere pokud je vyuzije, mu mohou podstatne zmenit zivot. Otazka vsak je, jak s tou zmenou pak nalozi. Co jsem si vsimnul, tak mnoho lidi, kteri vydelali vetsi sumy penez z bitcoinu za to nakoupili auta, jachty,vily,sperky no zkratka ty blbosti. Protoze to jsou jen povrchni jedinci.
Ale verim, ze nekdo jako ty, kdyz by vydelal ( vyuzil tu zivotni prilezitost) nekolik milionu nebo i vice, by dokazal uz s touto sumou zmenit treba sve okoli, pomoct lidem kteri to skutecne potrebujou, zafinancoval treba projekt ,ktery prinese uzitek svemu okoli, atd.

Takze ja kdyz si predstavim, ze bych vydelal na takove investici miliony, tak si uvedomuju, ze se svym dnesnim vnimanim bych urcite nenakupoval blbosti, ale vyuzil bych ty prostredky na neco uzitecneho. Treba pomoc detem, nebo starym lidem bez prostredku, pomoc pro zvirata o ktera se nikdo nestara, atd atd..

Chapu jak pises, ze ty penize clovek nepotrebuje kdyz ma spokojeny zivot a ma vse co potrebuje. Ale lze na ty penize pohlizet jako na nastroj, ktery kdyz mi Vesmir nebo osud prihraje do zivota, mohu tim nekomu skutecne pomoci, nebo vytvorit neco uzitecneho, moznosti jsou neomezene.