Když už se odvoláváš na články profesorky historie na univerzitě v Torontu Margaret MacMillanové ( jistě "nestranné") a na články muzea SNP, kam bylo dosazeno nové vedení Jaroslavem Naďem (Olano), tak cituji ze stejného článku:Najvýraznejšie sa to prejavilo po májových parlamentných voľbách 1946, kedy na Slovensku zvíťazili demokrati so 63 % hlasov, zatiaľ čo v Čechách a na Morave boli najsilnejší komunisti s viac ako 40 % hlasov. Tento rozpor sa vtedy riešil treťou pražskou dohodou resp. jej doplnkom (17. novembra 1947) podriadením slovenských národných orgánov (zákonodarnej SNR a výkonného Zboru povereníkov) pražskej vláde.” http://www.muzeumsnp.sk/historia/slovensko-v-povojnovom-ceskoslovensku-1945-1948/
----
Jesenná kríza 1947
Relatívna rovnováha moci medzi komunistami a nekomunistickými subjektmi v povojnovom Československu bola výrazne zmenená najmä po odmietnutí československej vlády (júl 1947) zúčastniť sa na americkom programe povojnovej hospodárskej obnovy Európy (tzv. Marshallov plán). Akceptovala tak sovietsku nevôľu voči tejto politicko-hospodárskej reakcii USA na hrozbu komunizácie Európy. Odmietnutie Marshallovho plánu či čiastočné obnovenie niekdajšej Kominformy vo forme povojnového Informbyra (september 1947) a z nich vyplývajúce nasledujúce obdobie jasnejšie posúvalo Československo do sovietskej sféry vplyvu a bolo iba otázkou času, kedy príde k rozhodujúcemu boju o celkový charakter štátu. V slovenských pomeroch došlo k snahe o definitívne vyriešenie moci prostredníctvom vyvolania tzv. jesennej politickej krízy. Slovenskí komunisti a na nich naviazané masové organizácie (odbory a Zväz slovenských partizánov), dôrazne podporovaní svojimi českými súdruhmi, spustili už od leta a najmä v septembri a októbri 1947 kampaň proti slovenským demokratom. Obviňovali ich z krytia protištátnych aktivít prívržencov bývalého slovenského štátu a z aktuálnych ekonomických, najmä zásobovacích problémov. Kríza vyvrcholila demisiou piatich komunistických predstaviteľov v Zbore povereníkov (na čele s jeho predsedom G. Husákom), pričom odstúpil tiež nestranícky povereník vnútra M. Ferjenčík. Nasledovali takmer tri týždne tvrdých politických súbojov a rokovaní (aj za účasti predsedu vlády K. Gottwalda), ktoré sa skončili kompromisom. Komunistom sa nepodarilo získať v Zbore väčšinu, značne však oslabili početnosť i sebavedomie predstaviteľov Demokratickej strany, keď stratili tri povereníctva na úkor Strany slobody a socialistov.
----
Jistě víš, co by znamenalo přijetí Marshallova plánu.
