Na webe nového denníka marker.sk vyšiel článok Martina Homzu o maďarských mýtoch, ktoré rozoberá v rámci analýzy informácii v knihe od profesorky histórie na Cambridgi Nory Berendovej. Článok je dostupný len predplatiteľom, ale aj tá zadarmo sprístupnená časť je veľmi zaujímavá.
Ako sa dnes pozerať zo slovenskej strany na svätého Štefana Kráľa
Na tom, že sa z obnoviteľa kráľovstva na strednom toku rieky Dunaj stal v 19. a 20. storočí maďarský národný svätec, už nič nezmeníme. Môžeme však argumentačne na voľnom trhu myšlienok trochu opraviť maďarský vedecký historický výklad postavy svätého Štefana Kráľa. No a v neposlednom rade tiež môžeme zmeniť súčasný slovenský uhol pohľadu na tohto panovníka.
...
Pri návšteve bojiska pri Moháči (29. augusta 1526) sa ma moja vtedy malá dcéra opýtala, či tu sme vyhrali? Odpovedal som jej, ako som bol naučený, že nie, tu sme prehrali a na tie územia, ktoré vidí okolo seba, padlo turecké jarmo a my sme na Slovensku 150 rokov žili v permanentnom osmanskom ohrození.
Následne som však začal o tom uvažovať hlbšie. A v mysli si to rozobral. Kto tu naozaj vyhral? A odpoveďou, ktorú nikomu nenanucujem, mi bolo, že novodobé maďarstvo. Od druhej polovice 16. storočia totiž sledujeme prvý nástup maďarčiny vo funkcii
lingua sacra, teda jazyka bezprostrednej komunikácie človeka s Bohom. V rámci reformácie si totiž veľká časť prevažne maďarsky hovoriacej šľachty v Sedmohradsku zvolila za svoju konfesiu kalvinizmus.
Maďarčina sa najmä vďaka stavovským povstaniam neskôr stala jedným z identifikačných znakov tejto šľachty a symbolom odporu voči Habsburgovcom v jej zápase za náboženskú toleranciu. Uhorský politický národ –
natio Hungarica sa tak postupne začal meniť na
natio Magyarica. Iste, išlo o dlhodobý proces, ktorý sa zavŕšil až niekedy po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ale základ a dôvod tejto revolučnej zmeny ležal niekde inde. Len na pripomenutie oficiálnym jazykom uhorskej kráľovskej kancelárie v stredoveku bola latinčina a od Žigmunda Luxemburského († 1437), počas vlády Mateja Korvína a najmä za Jagelovcov aj čeština.
Kardinálna otázka tu teda znie nasledovne: Komu vlastne vyhovovalo mať ideový vplyv na bojové spoločenstvo, ktoré bolo vďaka prijatiu jednej z najradikálnejších foriem protestantizmu ostentatívne negatívne naladené voči cisárskemu dvoru v katolíckej Viedni? A pre koho bolo najvýhodnejšie, že toto spoločenstvo hovorilo jazykom, na ktorý žiaden panovnícky rod v Európe dovtedy nebol zvyknutý? Choďte do múzea a pozrite sa, ako rýchlo sa sedmohradská maďarsky hovoriaca šľachta preorientovala na moslimskú istanbulskú módu obliekania. Započúvajte sa do hudby, ktorú začala nielen počúvať, ale aj hrať a spievať?
Na tieto otázky nech si odpovie čitateľ sám. Faktom je, že práve v osmanských prameňoch po roku 1541, teda v časoch, keď padol Budín, sa pre Uhorsko začal po prvý raz používať termín
Macaristan (
Magyaristan), „Krajina Maďarov“, teda Maďarsko. Názov, ktorý sa dovtedy v žiadnom písanom prameni nevyskytol. Dovtedy sme boli Uhorsko. Do stredovekej ústavy nášho kráľovstva postavenej na slávnej vete z
Ponaučenia kráľa Štefana svojmu synovi Imrichovi: „Kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké“, ktorá zabezpečovala rovnováhu kultúrnych, jazykových aj náboženských rozmanitostí v monarchii, bol zvonku vložený prvok, ktorý mal tendenciu narúšať zaužívané poriadky. Ako sa stával dominantným, začal ho aj rozkladať. Na konci tohto procesu cisársky obľúbenec, sochár Alojz Štróbl († 1926), Lipták slovensko-sliezskeho pôvodu, odleje sochu svätého Štefana Kráľa, ktorú si na svoju obálku zvolila oxfordská historička.
Stalo sa tak v roku 1906, keď ju aj slávnostne odhalili na Budínskom hrade. Mileniárne oslavy to síce už neboli, ale aj 1010. výročie príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny bolo k tomu tiež vhodnou príležitosťou. Rozumej starouhorskej kmeňovej konfederácie, ktorej kmeň Magyar bol zhodou historických okolností tiež členom, do Panónskej panvy. Z kráľa Panóncov, ako sám seba najpravdepodobnejšie tituloval Štefan (k čomu nižšie), sa pri tejto príležitosti stal konečne národný kráľ Maďarov.
Výroba histórie, alebo príliš málo dát o kráľovi Štefanovi
Profesorka Berendová, tak ako všetci jej predchodcovia, už na začiatku svojho diela uznala, že k téme svätého Štefana ako panovníka existujú len skromné dobové historické pramene. A keďže prameňov je málo a „sú fragmentárne, ťažko sa interpretujú“, kontrastuje to zaiste s tým, aké miesto je svätému Štefanovi Kráľovi v bývalej uhorskej historickej a súčasnej maďarskej tradícii pripisované. Logický rozpor medzi ohromnou a živou tradíciou (choďte 20. augusta do Budapešti) a písomne zachovanými dokumentami potom komentuje slovami: „Štefanovo ústredné postavenie v historiografii teda prevyšuje jeho význam v dejinách.“
Ako je teraz všetkým jasné, svätoštefanskú tradíciu musel niekto v Uhorskom kráľovstve vytvoriť dodatočne. Nora Berendová v tom má jasno. A aj ja s jej nasledujúcimi závermi úplne súhlasím. S cieľavedomým budovaním svätoštefanského kultu sa začalo až približne o pol storočie po jeho smrti († 1038), v časoch panovania kráľa Ladislava I. (1077 až 1095).
Jeho základom sa stal pokus o jeho svätorečenie. Dnes už nikto, vrátane oxfordskej historičky, nepochybuje o tom, že tento panovník sa v uvedenom čase netešil nijakej povesti svätosti potrebnej k začatiu beatifikácie. Podľa všetkého chýbali aj ďalšie atribúty potrebné na jeho svätorečenie, ako je jeho telo, absentovali zázraky potenciálneho svätca. Preto bolo potrebné spísať jeho oficiálnu legendu. Stala sa ňou takzvaná
Legenda Maior, teda
Väčšia legenda o svätom Štefanovi.
Keďže sa asi, prinajmenšom podľa môjho názoru, veľmi nepodarila, bolo potrebné spísať ďalší text, ktorý by dopĺňal chýbajúce články potenciálneho svätca a tým bola
Legenda Minor,
Menšia legenda o svätom Štefanovi kráľovi.
Ani s touto legendou však ešte nepanoval všeobecný súhlas a tak, pravdepodobne už za vlády nástupcu svätého Ladislava, Kolomana Knihomila (1095 až 1116), vznikla tretia legenda o svätom Štefanovi, známa tiež ako
Hartvikova legenda, dnes zväčša pokladaná za oficiálny text o tomto svätcovi. Do úvah o tom, ako sa dnes dívame na svätého Štefana Kráľa by sa však mala brať aj štvrtá verzia jeho legendy, spracovaná v časoch vlády uhorského kráľa Ondreja II. (1205 až 1235) na dvore jeho prostredného syna Kolomana Haličského († 1241), kráľa Haličska, z Božej milosti kráľa Rusov a Slovenov a vojvodu celej Sclavonie obsiahnutá v
Uhorsko-poľskej kronike. Ten však maďarská historička z Oxfordu ignoruje. O tom však niečo málo nižšie a niečo viac nabudúce.
Mýty naše maďarské alebo problémy pri tvorbe svätoštefanského imidžu
Ako je zrejmé, uviesť Štefana do epicentra rodiacej sa tradície o počiatkoch Uhorského kráľovstva nebolo ani zďaleka také jednoduché, ako sa nám to dnes zdá. A nezaobišlo sa to bez zjavných paradoxov a vnútorných protirečení. Veď v čase, keď sa s týmto začalo, ešte žili potomkovia obetí, ktoré museli zomrieť, aby sa medzi Karpatmi a Dunajom naplnila dobová predstava o centrálne riadenej kresťanskej monarchii.
Platilo to aj o Ladislavovi, neskôr tiež vyhlásenom za svätého, ktorého starému otcovi nitrianskemu kniežaťu Vazulovi, podľa najstarších, dnes už nezachovaných dynastických gest Arpádovcov, rozkázal Štefan do uší naliať olovo, oslepiť ho a následne ho nechal umrieť vo väzení v jednej z veží na Nitrianskom hrade.
Nezmeníme, že z kráľa Štefana sa v 19. a 20. storočí stal maďarský národný svätec. Môžeme však maďarský historický výklad trochu poopraviť. Píše Martin Homza.
marker.sk
www.incollect.com
